Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 304/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. októbra 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana

Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť J. G., N., a mal. M. G., N., zastúpenej matkou J. G.,

právne zastúpených advokátkou JUDr. V. H., T., ktorou namietali porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. G. a mal. M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a ich právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Trenčín p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C

1914/99 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. G. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom

tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mal. M. G. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom

päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. J. G. a mal. M. G. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €

(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Okresný súd

Trenčín p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. V. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -16 z 24. augusta 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť J. G.

(ďalej len „sťažovateľka 1“) a mal. M. G. (ďalej len „sťažovateľka 2“ spolu aj

„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Predmetom konania pred okresným súdom je určenie otcovstva a úprava práv

a povinností k maloletému dieťaťu. V procesnom postavení navrhovateľky vystupuje

v predmetnom konaní sťažovateľka 2, v postavení odporcu osoba, ktorú sťažovateľka 1

označila za otca sťažovateľky 2 (občan T. žijúci v S.), a sťažovateľka 1 má procesné

postavenie vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľky. Sťažovateľka v sťažnosti

uviedla, že okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 27. septembra 2005

tak, že určil otcovstvo odporcu k maloletej navrhovateľke, túto zveril do výchovy matky

a otca zaviazal platiť do rúk matky tak dlžné výživné (spolu 3 461 € v mesačných splátkach

po 100 €), ako aj bežné výživné (100 € mesačne).

3. Konanie na okresnom súde začalo podaním žaloby 5. novembra 1999.

Sťažovateľky v sťažnosti uviedli: „Šesťročná doba na rozhodnutie súdu bola spôsobená

tým, že išlo o vec s cudzím prvkom, za otca bol označený občan T. Z dôvodu, že otcovstvo

zapieral, odmietol sa podrobiť krvnej skúške, bolo potrebné vypočuť svedkov, ktorí žili v N.

a R. Z uvedených dôvodov považujeme čas od podania návrhu do rozhodnutia súdu síce za

veľmi dlhý, avšak vzhľadom na okolnosti prípadu a jeho komplikovanosť za primeraný.“

Podľa tvrdení sťažovateliek ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu rozsudok

nenadobudol právoplatnosť, pretože nebol doručený odporcovi. Sťažovateľky uviedli, že

ešte vo februári 2008 sa obrátili na verejného ochrancu práv, ktorý vo vybavení podnetu

21. apríla 2008 konštatoval, že postup okresného súdu nemožno považovať za súladný so

základným právom podľa a že „preklad súdnych písomností spolu s ich

zaslaním na doručenie príslušnému talianskemu súdu, resp. vypracovanie písomnej

urgencie o potvrdení doručenia rozsudku alebo o vrátenie nedoručených písomností neboli

v namietanej veci okresným súdom vykonané v lehotách, ktoré by bolo možné považovať za

primerané. Osobitne poukazujem na skutočnosť, že v priebehu roka 2007 nebol v dotknutej

veci vykonaný okresným súdom žiaden úkon smerujúci k zisteniu, či sa príslušnému

talianskemu súdu podarilo doručiť súdne písomnosti adresátovi.... S poukazom na vyššie

uvedené som preto Mgr. F. B. požiadal, aby ako orgán riadenia a správy okresného súdu

predmetnú vec sledoval v trojmesačných intervaloch až do jej právoplatného skončenia.“.

4. Ďalej sťažovateľky poukazujú na komunikáciu okresného súdu so zastupiteľstvami

Slovenskej republiky v S. a v T., pričom konštatujú, že ani po zásahu verejného ochrancu

práv nedošlo k zmene a v priebehu rokov 2010 a 2011 (do podania sťažnosti) okresný súd

neurobil žiaden úkon, ktorý by smeroval na príslušný taliansky súd pre účely zistenia

pobytu odporcu a možnosti doručenia mu súdnej písomnosti. V závere sťažovateľky

zdôrazňujú skutočnosť, že ani po viac ako 11 rokoch nie je právoplatne rozhodnuté

o otcovstve odporcu a o úprave práv a povinností k maloletej sťažovateľke 2, pričom jedine

okresný súd môže v tomto štádiu ovplyvňovať priebeh súdneho konania.

5. V petite sťažnosti sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

postupom okresného súdu v predmetnom konaní bolo porušené ich základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiadajú, aby

im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, a to v sume 3 000 €

sťažovateľke 1 a v sume 5 500 € sťažovateľke 2, ako aj náhradu trov konania spolu v sume

400,14 €. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila

sťažovateľka 1 tým, že „Moja nemajetková ujma vyplýva z pocitu krivdy a neistoty

vyplývajúcich zo situácie, kedy súd vo veci za dlhých 11 rokov nebol schopný právoplatne

rozhodnúť o ochrane mojich práv ako matky, ako aj základných právach dieťaťa na slušnú

životnú úroveň. Odporca bol v spore zaviazaný aj na úhradu výživného, rozhodnutie však

nie je právoplatné, žiadne výživné mi neplatí a nemôžem sa domáhať ani náhradného

výživného. Pociťujem úzkosť z môjho postavenia, pretože som samoživiteľka a neplatenie

výživného otcom spôsobuje, že maloletá dcéra nemá zabezpečené plné hmotné

zabezpečenie.“. Sťažovateľka 2 návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

odôvodnila tak, že ,,... otcovstvo nie je ani po 11 rokoch právoplatne určené a táto prežíva

značne traumatizujúce udalosti. Nemajetková ujma vyplýva z pocitu krivdy a neistoty, kedy

súd vo veci za dlhých 11 rokov nebol schopný právoplatne rozhodnúť o jej osobnom statuse,

ktorý má mimoriadny význam aj z hľadiska zabezpečenia jej základných životných potrieb

a sociálneho štandardu.“.

II.

6. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či

trvá na ústnom pojednávaní, a zaslal ústavnému súdu kompletný spisový materiál. Okresný

súd v liste doručenom 24. júna 2011 vypočítal úkony, ktoré boli realizované v rokoch 2006

až 2011 pre účely doručenia rozsudku odporcovi, a na záver uviedol: ,,Nakoľko sa súdu

nepodarilo zistiť miesto pobytu odporcu ani prostredníctvom nemeckej strany, súd dňa

10. júna 2011 zaslal prekladateľke žiadosť o preloženie listín, ktorými súd žiada vypočuť

svedka a to matku odporcu prostredníctvom dožiadaného súdu v T. Nejedná sa o právne

zložitú vec, avšak na strane odporcu je občan taliansky, ktorý by mal žiť v N., jeho adresa

nie je známa ani matke dieťaťa. Každá listina sa musí prekladať, či už do jazyka talianskeho

alebo nemeckého a následne späť do jazyka slovenského.“ Listom doručeným ústavnému

súdu 6. októbra 2011 okresný súd uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

7. Na výzvu ústavného súdu k vhodnosti ústneho pojednávania právna zástupkyňa

sťažovateliek v prípise doručenom 6. októbra 2011 uviedla, že súhlasí s upustením od

ústneho pojednávania vo veci.

8. Po posúdení obsahu súdneho spisu v právnej veci sťažovateliek, sťažnosti

a vyjadrenia k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť

je dôvodná.

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil

ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „Účelom práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára

právna istota“ (). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre

zdôraznil, že každé namietané porušenie práva podľa , resp.

dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom tri základné

kritériá sú: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. ,

alebo ). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom

rozhodovaní, patrí aj predmet sporu v posudzovanom konaní a význam konania pre

sťažovateľa (napr. , alebo ). Štrasburská judikatúra

z hľadiska významnosti veci z pohľadu sťažovateľa rozlišuje konania vyžadujúce primeranú

rýchlosť, osobitnú rýchlosť a výnimočnú rýchlosť. Osobitnú rýchlosť vyžadujú štrasburské

orgány ochrany práva od vnútroštátnych súdov, napr. pri konaniach spojených s osobným

statusom (teda aj určenie otcovstva sťažovateľky 2), výnimočnú rýchlosť vyžadujú od

vnútroštátnych súdov aj v prípade rozhodovania vecí týkajúcich sa rodičovských práv (teda

aj rozhodovanie o výživnom).

11. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo základom skúmania ústavného súdu,

či postupom okresného súdu v predmetnom konaní, osobitne v tej jeho časti, ktorá

nasledovala po vyhlásení rozsudku, došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V intenciách dôvodov sťažnosti ústavný súd osobitne

posudzoval najmä činnosť okresného súdu týkajúcu sa doručovania rozsudku odporcovi.

Z obsahu súdneho spisu vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

- 27. septembra 2005 bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok,

- 3. marca 2006 súd zaslal rozsudok ustanovenej prekladateľke pre účely jeho

prekladu do talianskeho jazyka,

- 13. apríla 2006 prekladateľka doručila súdu preložený rozsudok,

- 3. mája 2006 bol úradne preložený rozsudok zaslaný dožiadanému súdu v T.,

- 22. mája 2006 bola žiadosť doručená talianskemu súdu (Tribunale di Palmi),

- 18. decembra 2006 okresný súd žiada prekladateľku o preklad prípisu určeného pre

taliansky súd, ktorým okresný súd žiada informáciu o doručovaní rozsudku odporcovi,

preložený prípis je okresnému súdu doručený 28. decembra 2006,

- 8. januára 2007 okresný súd odoslal uvedenému talianskemu súdu predmetnú

žiadosť, doručená bola 29. januára 2007,

- 1. novembra 2007 okresný súd posiela preložený rozsudok na adresu prokuratúry

v Ríme so žiadosťou o jeho doručenie odporcovi,

- 14. januára 2008 bola okresnému súdu doručená odpoveď od dožiadaných

talianskych súdnych orgánov, v zmysle ktorej sa rozsudok nepodarilo odporcovi na známu

adresu doručiť, pretože podľa informácií od jeho matky sa tento odsťahoval do N. pred asi

tromi rokmi,

- 3. júna 2008 okresný súd zaslal príslušnému nemeckému súdu žiadosť o doručenie

preloženého rozsudku odporcovi na adresu jeho posledného známeho zamestnávateľa;

tento žiadosť prevzal 10. júna 2008,

- 11. augusta 2008 bola okresnému súdu doručená odpoveď nemeckého súdu,

v zmysle ktorej sa písomnosť nepodarilo doručiť z dôvodu neznámej adresy,

- 12. januára 2009 okresný súd posiela na veľvyslanectvá Slovenskej republiky

v Nemecku a Taliansku dožiadanie so žiadosťou o zistenie pobytu odporcu prostredníctvom

príslušných orgánov,

- 24. apríla 2009 okresný súd zasiela na zastupiteľský úrad v Nemecku upresnenie

dožiadania,

- 12. mája 2009 bol okresnému súdu doručený e-mail z veľvyslanectva v N.,

v zmysle ktorého nie je v ich moci zabezpečiť zistenie pobytu odporcu,

- 1. júna 2009 bol okresnému súdu doručený prípis z veľvyslanectva v T., ktorého

prílohou boli úradné listiny talianskych orgánov, z ktorých však adresa pobytu odporcu

nevyplynula,

- 6. júla 2011 okresný súd zaslal príslušnému talianskemu súdu (Tribunale di Palmi)

dožiadanie – žiadosť o výsluch matky odporcu pre účely zistenia adresy pobytu odporcu.

12. Po posúdení obsahu spisu v právnej veci sťažovateliek z hľadiska základných

kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje nasledovné.

Pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú), ústavný súd konštatuje, že

predmetná vec je bežnou občianskoprávnou vecou, ktorá za štandardných okolností

nevykazuje zvýšenú náročnosť. Zvýšené nároky na procesnú činnosť vyvolala potreba

prekladania súdnych písomností, ich doručovania príslušným orgánom do cudziny, ako aj

stále neúspešné zisťovanie adresy pobytu odporcu, kde by mu okresný súd mohol doručiť

rozsudok.

Pri hodnotení správania sťažovateliek ako účastníčok konania ústavný súd nezistil

žiadne okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v ich neprospech, a teda nemožno im

pričítať žiadny podiel na zodpovednosti za dĺžku konania.

V postupe okresného súdu v predmetnej veci zistil ústavný súd viaceré obdobia

nečinnosti, ktoré vedú k jednoznačnému záveru o porušení označených základných práv

sťažovateliek. Na ťarchu okresného súdu možno vymedziť tieto obdobia:

(i) od 27. septembra 2005 do 3. marca 2006; teda obdobie, počas ktorého súd

nepristúpil k zabezpečeniu prekladu rozsudku do talianskeho jazyka,

(ii) v roku 2007 okresný súd urobil dva úkony smerujúce k doručeniu rozsudku na

adresu odporcu v Taliansku,

(iii) v roku 2008 okresný súd urobil jeden úkon smerujúci k doručeniu rozsudku

odporcovi na adresu jeho posledného známeho zamestnávateľa v Nemecku,

(iv) od 1. júna 2009 (teda po doručení negatívnych odpovedí zo zastupiteľských

úradov) do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (25. mája 2011) okresný súd neurobil

žiaden úkon smerujúci k doručeniu rozsudku odporcovi.

13. Z pohľadu ústavného súdu sú v situácii, keď odporca popiera svoje otcovstvo,

na adrese svojho pobytu v štáte, ktorého je občanom sa nezdržiava, jeho pobyt v inom štáte

súdu nie je známy a nepodarilo sa ho zistiť ani inými úkonmi súdu, prirodzené ťažkosti

v doručovaní rozsudku súdu. Táto skutočnosť však nemôže viesť k takým dôsledkom, že

konanie nie je právoplatne skončené takmer 12 rokov po jeho začatí, pričom súdu sa za viac

ako šesť rokov nepodarilo doručiť rozsudok odporcovi. Tento sa pritom nachádza

pravdepodobne v jednom z dvoch uvedených členských štátoch Európskej únie.

Neschopnosť súdu doručiť rozsudok odporcovi po tak dlhú dobu je pritom ústavne

neospravedlniteľná a neakceptovateľná. Okresný súd musí sústrediť všetku svoju pozornosť

na právne efektívne úkony, ktoré skutočne povedú k tomu, že rozsudok bude odporcovi

doručený, resp. že nastanú účinky doručenia inak ako v dôsledku osobného doručenia

rozsudku. Výklad a uplatňovanie všetkých vnútroštátnych, európskych, ako aj

medzinárodných procesných noriem zo strany okresného súdu pritom musí byť ústavne

súladný, in concreto nesmie byť prekážkou pre uplatnenie práva sťažovateliek na

rozhodnutie veci v primeranej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov. Je však celkom

zrejmé, že doterajšia činnosť okresného súdu a ním zvolené postupy doručovania rozsudku

a zisťovania pobytu odporcu neviedli k želanému výsledku, a jeho objektívna zodpovednosť

za porušenie označených práv sťažovateliek je teda preukázaná.

14. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že postupom okresného súdu

bolo porušené základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných

prieťahov. Konať bez zbytočných prieťahov v tomto prípade znamená zvoliť efektívne

právne prostriedky, ktoré budú skutočne viesť k tomu, aby nastali účinky doručenia

rozsudku odporcovi. Voľba prostriedkov je pritom na okresnom súde, ktorý naposledy (už

po podaní sťažnosti ústavnému súdu) zvolil výsluch matky odporcu cestou dožiadaného

talianskeho súdu s cieľom zistiť jeho pobyt. V prípade nezistenia adresy pobytu od matky

odporcu, ako aj v prípade nemožnosti doručiť mu rozsudok na prípadnú matkou udanú

adresu nemožno pri ústavne súladnom výklade vylúčiť ani ustanovenie opatrovníka

odporcovi v zmysle , keďže pobyt odporcu nie je

známy, nepodarilo sa mu doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a doručenie

písomnosti v cudzine je spojené s ťažko prekonateľnými prekážkami.

IV.

15. Sťažovateľky v sťažnosti uplatnili a odôvodnili aj svoj návrh na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a 5 500 €. Z doterajšej

rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie

ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia práv sťažovateľa (zbytočné

prieťahy v konaní) už nemožno napraviť či odstrániť (napr. , ).

Ústavný súd preto výrokom nálezu priznal sťažovateľkám vychádzajúc z princípov

spravodlivosti, z potreby zavŕšenia ochrany ich práv a zo zodpovednosti okresného súdu

za zistenú celkovú dĺžku konania primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

sťažovateľke 1 a 5 000 € sťažovateľke 2. Táto výška podľa ústavného súdu primerane

vyjadruje ich ujmu spôsobenú právnou neistotou v statusovej veci, akou je určenie

otcovstva spojené s úpravou rodičovských práv a povinností, kde sa vyžaduje osobitná až

výnimočná rýchlosť konania.

16. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateliek.

S poukazom na

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov bola im priznaná náhrada trov konania pred ústavným

súdom v sume 261,82 € (2 úkony právnej pomoci po 123,50 €, t. j. prevzatie a príprava

zastúpenia, sťažnosť adresovaná ústavnému súdu, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov

po 7,41 €). Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011