Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 392/2011
PDF · 205.45 KB
No categories available
I. ÚS 392/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol.
s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného
porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 290/2011 zo 6. júna
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,
ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE
290/2011 zo 6. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 31. marca 2009 (ďalej len „zmluva“) s G. T., Ž. (ďalej len „dlžník“), mu
sťažovateľka poskytla úver v sume 800 €, ktorý jej bol povinný vrátiť v dvanástich
mesačných splátkach. Zmluva okrem iného obsahovala povinnosť dlžníka vrátiť
sťažovateľke sumu poskytnutého úveru spolu s ďalšími poplatkami. Keďže dlžník neuhradil
niekoľko po sebe idúcich splátok, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným
a v nadväznosti na dohodu uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom sťažovateľka začala
konanie pred rozhodcovským súdom. Nález rozhodcovského súdu sa stal vykonateľným 22.
apríla 2010. Návrh na výkon exekúcie bol sťažovateľkou podaný 11. mája 2010 a následne
na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný
súd“) súdny exekútor začal 9. júla 2010 nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný
súd uznesením sp. zn. 5 Er 595/2010 z 1. marca 2011 (ďalej len „uznesenie okresného
súdu“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu vedenú proti dlžníkovi zastavil. Krajský
súd napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako
vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva
a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces
boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.
Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému
súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne
preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím
postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne
očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom
v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Okresný súd z podnetu dlžníka/povinného zahájil konanie na zastavenie exekúcie,
pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.
Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä
predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu.
Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov sa k týmto
vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie a dokazovania toto právo bez znalosti vôle
povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka
plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky,
čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok...“
V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah
do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru
druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
1CoE 290/2011 zo dňa 06. 06. 2011.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 1CoE 290/2011 zo dňa 06.
06. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 3 378,38 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti Pohotovosť, s. r. o.
trovy právneho zastúpenia v sume 292,58 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H.,
advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
II.A. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského
rozsudku).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd
odvolací sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného
súdu, najmä pokiaľ tento dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe
rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie.
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že na daný právny vzťah sa vzťahuje aj Smernica Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa ma vykladať
v tom zmysle, že vnútroštátny sud, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a skutkovým okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom
a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto
posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je
to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky podľa vnútroštátneho práva,
ktoré z toho vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou
viazaný.
Rozhodcovská doložka je zmluvnou podmienkou, u ktorej je význam posudzovania
kritérií, či sa jedná o neprijateľnú podmienku zvýraznený tým, že na jej základe sa deleguje
právomoc prejednať spor súkromnou osobou. Spotrebiteľ sa vzdáva ústavného práva na
prejednanie jeho veci pred Štátnym súdom. Preto je dôležité, aby nad všetky pochybnosti
bolo preukázané, že spotrebiteľ skutočne chcel a uzavrel rozhodcovskú doložku, v zmysle
ktorej došlo k delegovaniu právomoci na prejednanie sporu súkromnou osobou. Vzhľadom
na obsah rozhodcovskej doložky, ktorý bol vopred pripravený dodávateľom v rámci
Všeobecných podmienok pre poskytnutie spotrebiteľského úveru len ťažko možno
predpokladať, že spotrebiteľ si bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Z obsahu spisu nevyplýva, že by rozhodcovská doložka bola
individuálne vyjednaná so spotrebiteľom. Na námietku oprávneného týkajúcu sa písomného
konania rozhodcovského konania odvolací súd uvádza, že miesto konania oni zďaleka
nespĺňa požiadavku predvídateľnosti a dostupnosti (rozhodcovský sud na druhom konci
republiky, porovnaj rozsudok Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 – C-244/98
Oceáno Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/08) v Salvat Editores SA
a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98),
Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98) a o poučení spotrebiteľa
o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky.
Na námietku oprávneného týkajúcu sa poskytnutia úveru (predmetná zmluva medzi
oprávneným a povinným) na účel podnikania odvolací súd uvádza, že výška zmenkového
úroku 0,25 % denne zo sumy 1 569,97 EUR od 26. 1. 2010 do zaplatenia, je neprimeranou
sankciou pre povinného za porušenie svojej povinnosti s ohľadom na, že podpísal síce
zmluvu o úvere, táto má však charakter zmluvy spotrebiteľskej a je na predtlačenom
formulári a možno povedať, že jej znenie povinný nemal možnosť nijakým spôsobom
ovplyvniť.
Vo veci bol vydaný rozhodcovský rozsudok na základe rozhodcovskej doložky, ktorá
nebola individuálne dojednaná, ktorú aj odvolací súd považuje ako celok za neprijateľnú
a tým neplatnú v súlade a ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu exekučný
súd rozhodol o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Rozhodcovský rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neplatnej rozhodcovskej doložky,
nespĺňa náležitosti exekučného titulu, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia.
V podstate sa jedná o nulitný právny akt vydaný orgánom bez právomoci, ak mu nebola
delegovaná právomoc na základe platne dojednanej rozhodcovskej doložky.“
Krajský súd, ako vyplýva z napadnutého uznesenia, posúdil právny vzťah medzi
sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc
z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia smernice
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito
právami vyhodnotil najmä ustanovenia zmluvy vopred zakladajúce právomoc konkrétneho
rozhodcovského súdu zvoleného oprávneným poukazujúc pritom na judikatúru Európskeho
súdneho dvora. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako
celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na
základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný
v exekučnom konaní.
Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie
okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd
má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred
udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu
exekučného konania.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom rozhodnutí
zdôvodnený presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné uznesenie okresného súdu potvrdiť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením uznesenia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.B. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia tohto uznesenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že
ním došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svojím postupom aplikovali
zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného
poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri predbežnom prerokovaní
odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ak celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na
ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011