Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 360/2011
PDF · 201.09 KB
No categories available
IV. ÚS 360/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. októbra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho v konaní o sťažnosti T. B., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. M. H., Ž., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008, za
účasti Okresného súdu Žilina, takto
rozhodol:
1. Základné právo T. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 41/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. T. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť T. B. trovy konania v sume 314,18 €
(slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. H.,
Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011
doručená sťažnosť T. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. H.,
Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 17. októbra 2007
okresnému súdu žalobu o zaplatenie nájomného v sume 55 500,80 Sk (1 842,29 €)
a vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 58 311 Sk (1 935,57 €) proti žalovanému – U.
(ďalej len „žalovaný“). Po podaní žaloby bola vec okresným súdom vedená pod sp. zn. 6 Ro
181/2007 a následne 8. februára 2008 bola prevedená do registra C a zapísaná pod sp. zn. 6
C 41/2008.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Súd od podania žaloby vo veci nekonal, preto som dňa 20. 11. 2009 podal
predsedovi Okresného súdu v Žiline sťažnosť na prieťahy v konaní.
Súd vo vyjadrení k sťažnosti zo dňa 10. 12. 2009 vyhodnotil sťažnosť ako čiastočné
dôvodnú. Uviedol, že súd previedol najskôr vec z registra 6 Ro do registra C k 18. 02. 2008
a v mesiaci marec bol návrh doručovaný žalovanému na vyjadrenie, ktorý sa vyjadril
28. 03. 2008 a spis bol sudcovi predložený dňa 02. 04. 2008. Zdržanie malo byť spôsobené
zvýšenou zaťaženosťou konajúceho sudcu.
Výsledkom podanej sťažnosti bolo to, že súd prípisom z 09. 12. 2009 vytýčil prvé
pojednávanie na deň 29. 01. 2010 a s predvolaním mi doručil aj vyjadrenie žalovaného zo
dňa 25. 03. 2008, doručené na súd 28. 03. 2008, avšak bez príloh. Prílohy som obdržal až
na moju žiadosť.
Prvé pojednávanie dňa 29. 01. 2010 bolo po prejednaní veci odročené na 19. 03.
2010 za účelom ďalšieho dokazovania
Druhé pojednávanie dňa 19. 03. 2010 bolo po prejednaní veci odročené na neurčito
za účelom ďalšieho dokazovania. Od tohto pojednávania súd opäť vo veci nekoná už viac
ako 15 mesiacov...
Na Okresnom súde v Žiline je vedených niekoľko konaní z uvedeného titulu, ktoré už
vedú ako vlastníci moje deti, ktoré nie sú právoplatne ukončené. Súd v primeranom čase
nerozhodol a jeho nečinnosť spôsobuje, že žalovaný užívaním mojich pozemkov bez môjho
súhlasu úmyselne porušoval moje vlastnícke právo bez toho, aby bol akokoľvek
sankcionovaný.
Trvajúci súdny spor nevhodne pôsobí aj na môj zdravotný stav najmä psychicky.
Nielen v minulosti boli naše pozemky užívané protiprávne cudzími, ale tento stav trvá aj
v súčasnosti v inej podobe a k jeho ukončeniu nevedie ani predmetné súdne konanie.
Z dôvodu, že som takto nútený trpieť nezákonné porušovanie môjho vlastníckeho
práva a z dôvodu neistoty postoja súdu k mojej žiadosti o zabezpečenie zákonnosti pre
nemožnosť dosiahnuť meritórne rozhodnutie vo veci v primeranej lehote, považujem za
primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000 €. Právoplatné rozhodnutie súdu by do
budúcnosti pôsobilo aj preventívne na ostatných porušovateľov vlastníckeho práva k našim
nehnuteľnostiam a bola by nám zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov, ako aj výchovné pôsobenie na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností
a na úctu k právam iných, tak ako to ustanovuje § 1 Občianskeho súdneho poriadku.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitostí súdom v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu v Žiline v konaní 6 C/41/2008 bolo porušené.
Okresnému súdu v Žiline prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/41/2008 konať
bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,00 € (slovom: tritisíc
eur), ktoré mu je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 356,40 € na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. H., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 360/2011-12
z 24. augusta 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný
súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či
trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný
súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda
okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu vo svojom podaní č. 1 SprS 285/2011 z 19. júla 2011, ktoré
bolo ústavnému súdu doručené 25. júla 2011, zaslal vyjadrenie zákonného sudcu, ktorý
uviedol chronologický prehľad úkonov okresného súdu a účastníkov konania v predmetnej
veci a poukázal na neúmernú zaťaženosť svojho senátu, na ktorú upozornil viackrát aj
vedenie okresného súdu, ale nedostal žiadnu odpoveď, pričom „stav sa dodnes nijako
nezmenil“. S vyjadrením zákonného sudcu sa predseda okresného súdu plne stotožnil, avšak
nijaké meritórne stanovisko k sťažnosti nezaujal a ani nenamietal žiadnu zo skutočností
uvedených v sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 29. septembra 2011, ktorým reagoval na
vyjadrenie predsedu okresného súdu z 19. júla 2011, uviedol:
„Porušovateľ vo svojom vyjadrení z 14. 07. 2011 v nadväznosti na vyjadrenie
z 19. 07. 2011 uznáva, že v predmetnej veci sú z jeho strany prieťahy v konaní a to je
porušenie môjho ústavného práva. Je neprípustné, aby trvajúce organizačné problémy
porušovateľa išli na moju ťarchu, keď mi je ústavou garantované právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.“
Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil tento priebeh namietaného konania:
1. Dňa 17. októbra 2007 doručil sťažovateľ okresnému súdu žalobu o zaplatenie
nájomného a vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanému; vec bola zapísaná do
registra Ro pod sp. zn. 6 Ro 181/07 a následne 8. februára 2008 prevedená do registra C pod
sp. zn. 6 C 41/2008 a pridelená na vybavenie sudcovi Mgr. A. K.
2. Okresný súd uznesením z 11. marca 2008 uložil žalovanému povinnosť vyjadriť sa
k podanej žalobe; vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené 28. marca 2008.
3. Dňa 10. decembra 2009 nariadil zákonný sudca pojednávanie na 29. január 2010.
4. Dňa 29. januára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľa
(právny zástupca sťažovateľa bol zastúpený Mgr. K.) a bolo odročené na 19. marec 2010 na
účely výsluchu neprítomného sťažovateľa a vyžiadania správ z katastra nehnuteľností.
5. Žalovaný podaním zo 17. marca 2010 požiadal o odročenie pojednávania
nariadeného na 19. marec 2010 z dôvodu, že jeho právna zástupkyňa sa ho nemôže
zúčastniť (okresný súd oznámil žalovanému a jeho právnej zástupkyni, že ich žiadosť
neakceptuje).
6. Dňa 19. marca 2010 sa uskutočnilo pojednávanie za účasti účastníkov konania
a ich právnych zástupcov a bolo odročené na neurčito na vykonanie ďalšieho dokazovania
a zabezpečenie listinných dôkazov žalovaným (žalovaný doručil okresnému súdu
požadované doklady 31. októbra 2010).
7. Okresný súd 7. apríla 2010 vyzval Správu katastra Žilina na zaslanie spisovej
dokumentácie (doručená 21. apríla 2010), znalca Ing. M. na predloženie znaleckého
posudku (zaslaný 28. apríla 2010) a Ing. P. na zaslanie geometrického plánu (zaslaný 23.
apríla 2010).
8. Dňa 14. júla 2011 zákonný sudca nariadil pojednávanie na 11. október 2011, ktoré
bolo následne odročené na 25. november 2011 na vykonanie ďalšieho dokazovania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 41/2008.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vo vzťahu k posudzovanému súdnemu konaniu,
z obsahu spisu a z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu a nimi predložených na vec sa
vzťahujúcich listín nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej či skutkovej zložitosti
veci, ktorá by mohla spôsobovať predĺženie namietaného konania.
2. V súvislosti s hodnotením správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný
súd konštatoval, že sťažovateľ sa nezúčastnil jedného z dosiaľ uskutočnených pojednávaní,
čo ale nemalo zásadnejší vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania. Sťažovateľ je
v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom a poskytuje okresnému súdu
požadovanú súčinnosť.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či v namietanom
konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu. Vychádzajúc
zo spisu sp. zn. 6 C 41/2008 ústavný súd zistil, že okresný súd bol bez ospravedlniteľného
dôvodu nečinný v obdobiach od 11. marca 2008, keď uznesením uložil žalovanému
povinnosť vyjadriť sa k žalobe (vyjadrenie bolo zaslané už 28. marca 2008),
do 10. decembra 2009, keď nariadil vo veci prvé pojednávanie, a následne v období
od pojednávania uskutočneného 19. marca 2010, resp. výziev na predloženie listinných
dôkazov zo 7. apríla 2010 do 14. júla 2011, keď nariadil pojednávanie na 11. október 2011,
hoci požadované listinné dôkazy mu boli doručené už v priebehu apríla 2010. Namietané
konanie v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti trvalo štyri roky a nebolo ešte
právoplatne skončené.
V nadväznosti na obranu okresného súdu, resp. zákonného sudcu poukazujúceho na
neprimerané množstvo vecí, ktoré mu boli pridelené, ústavný súd v nadväznosti na svoju
doterajšiu judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02,
I. ÚS 38/03) konštatoval, že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo
vecí, v ktorých sa musia zabezpečiť súdne konania, by mohlo len dočasne ospravedlniť
vzniknuté prieťahy, a to len v prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia.
Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým
vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne
problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania
a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne
príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že neodôvodnenou nečinnosťou
okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu uložil konať
v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. V čase rozhodovania o sťažnosti nebolo
namietané konanie právoplatne skončené, a preto ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa
a prikázal okresnému súdu, aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov
(bod 2 výroku tohto nálezu).
V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva alebo
slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný
súd dospel k záveru, že v danom prípade existujú dôvody na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €,
s poukazom na to, že dlho trvajúci stav „nevhodne pôsobí aj na môj zdravotný stav najmä
psychicky“ a „som takto nútený trpieť nezákonné porušovanie môjho vlastníckeho práva
a z dôvodu neistoty postoja súdu k mojej žiadosti o zabezpečenie zákonnosti pre nemožnosť
dosiahnuť meritórne rozhodnutie vo veci v primeranej lehote“.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, zložitosť veci, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd
dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume
2 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľovi, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom (bod 4 výroku tohto nálezu). Za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2011 patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom
(7,41 €) predstavuje odmenu za jeden úkon právnej služby 130,91 €. Ústavný súd priznal
úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné
vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume 261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 %
DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH.
Celková suma trov konania tak predstavuje sumu 314,18 €, ktorú je okresný súd povinný
uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011