Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 488/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., S., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na súde zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -377

z 21. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011

doručená sťažnosť J. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na súde

zaručeného v (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -377 z 21. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru,

Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie výkonu služby Michalovce, 20. júla 2007 vydalo

uznesenie ČVS: ORP-108/DI-MI-2007 o začatí trestného stíhania sťažovateľa pre

prečin ublíženia na zdraví podľa . Dňa 20. mája 2008 Úrad

justičnej a kriminálnej polície Michalovce vydal uznesenie ČVS: ORP-318/OEK-MI-2008

o vznesení obvinenia, ktorým stíha sťažovateľa ako obvineného pre prečin ublíženia na

zdraví podľa a .

Prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce podal na sťažovateľa obžalobu č. k.

-33 pre prečin ublíženia na zdraví podľa .

Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -245

z 30. januára 2009 (v rozsudku je nesprávne uvedený dátum „30. januára 2008“, pozn.)

rozhodol tak, že sťažovateľ je vinný z nedbanlivosti spôsobenej ťažkej ujmy na zdraví

spôsobenej dopravnou nehodou, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1

, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov.

Výkon trestu sa podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. Zároveň

okresný súd uložil sťažovateľovi trest zákazu viesť motorové vozidlá všetkých druhov

v trvaní jedného roka. Poškodených V., a. s., B., a L. L. s nárokom na náhradu škody

okresný súd odkázal na občianske súdne konanie.

Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -261 z 18. mája 2009 tak, napadnutý rozsudok okresného

súdu zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na opätovné prerokovanie

a rozhodnutie.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. októbra 2010 opätovne rozhodol,

že sťažovateľ je vinný, a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov. Výkon

trestu mu podmienečne odložil na skúšobnú lehotu v trvaní jedného roka a zároveň mu

uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov v trvaní jedného roka.

Sťažovateľ proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -377 z 21. februára 2011 tak, že zrušil

napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu

a sťažovateľovi uložil peňažný trest v sume 200 €. Zároveň krajský súd ustanovil pre

prípad, že by výkon trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody

vo výmere šesť mesiacov.

Podľa sťažovateľa krajský súd „v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nijakým

spôsobom nevyrovnal s tým, že prvostupňový súd opätovne vychádzal pri odsudzujúcom

rozsudku sťažovateľa z nezákonne získaného dôkazu. Z ust.

vyplýva, že súd ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie je viazaný právnym názorom

ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd. V predmetnej veci však nielen že sa

právnym názorom o nezákonnosti vykonaných dôkazov a na ňom založenom znaleckom

posudku vysloveným odvolacím súdom neriadil súd prvého stupňa ale nezákonnosťou týchto

dôkazov sa vo svojom touto sťažnosťou napadnutom rozsudku nezaoberal a nebral ju do

úvahy ani ten istý odvolací súd. V tejto súvislosti so zreteľom na zásadu zakotvenú v § 2

ods. 12 je imperatív zákonnosti získaných dôkazov záväzný pre všetky

orgány činné v trestnom konaní. Dôkaz o zákonnosti ktorého sú pochybnosti nemôže byť

predmetom hodnotenia súdu keďže tento môže hodnotiť len dôkazy získané zákonným

spôsobom. Napriek tomu, že sťažovateľ namietal túto okolnosť vo svojom odvolaní a táto

okolnosť je dôvodom pre ktorý je odvolací súd povinný zrušiť napadnutý rozsudok súdu

1. stupňa (§ 321 ods.1 písmeno c) a písmeno b) Krajský súd v Košiciach nepostupoval

spôsobom ktorý mu ukladá , prostredníctvom ktorého je realizované právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a konanie zákonom ustanoveným spôsobom. Ani

s ďalšími námietkami sťažovateľa- obžalovaného sa odvolací súd nevyrovnal... Ide

predovšetkým o skutočnosť, že pred súdom nebol vykonaný dôkaz evidenčnou kartou

poškodeného z ktorého by vyplynul jednoznačný záver že poškodený sa v čase keď

k dopravnej nehode došlo nemal na mieste dopravnej nehody... vôbec nachádzať. Navyše sa

odvolací súd nespravoval zásadou podľa a to predovšetkým

vo vzťahu k výpovedi svedkyne... ktorá opakovane ako priama účastníčka dopravnej nehody

vypovedala spôsobom ktorý vnášal zásadné pochybnosti do záveru o vine sťažovateľa.

Ustanovenia upravujúce konanie orgánov činných v trestnom konaní

slúžia na realizáciu práv na spravodlivé súdne konanie a týchto práv sa možno domáhať len

v rozsahu a spôsobom ktorý tieto ustanovenia upravujú. Z ust. § 317 a 320 vyplýva, že

realizácia základného práva na spravodlivé súdne konanie je zabezpečená povinnosťami

ktoré v odvolacom konaní ukladá odvolaciemu súdu. Keďže odvolací súd

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa sa týmito ustanoveniami neriadil zasiahol tým do

práv sťažovateľa namietaných touto sťažnosťou.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1) Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46

ods. 1 ,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd

bolo rozsudkom krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. zo dňa

21. 2. 2011 a postupom ktorý mu predchádzal porušené.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach

pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

3) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 21. 2. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

4) Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -377 z 21. februára 2011.

Ústavný súd konštatuje, že podľa je oprávnený konať

o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve

o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavná, ako aj zákonná

úprava () konštituuje ústavnú sťažnosť ako osobitný ústavný

prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických alebo právnických osôb, ktorým

nemožno nahrádzať riadne, prípadne mimoriadne opravné prostriedky v súdnom konaní.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v , pričom nesplnenie niektorej má za

následok odmietnutie sťažnosti už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde. Jednou zo základných ústavných a zákonných procesných podmienok konania

ústavného súdu o ústavnej sťažnosti je právomoc ústavného súdu, ktorá je podľa čl. 127

a daná vtedy, ak o účinnej ochrane základného práva

alebo slobody nerozhoduje iný súd (). Druhým predpokladom, ktorý je potrebný

na konštatovanie právomoci ústavného súdu, je to, že sťažovateľ vyčerpal opravné

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv zveruje (predovšetkým

v systéme všeobecného súdnictva) a na použitie ktorých je oprávnený v zmysle platných

procesných predpisov. Hoci ani , ani nepredpisujú, aké

právne prostriedky nápravy má sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

vyčerpať v systéme všeobecného súdnictva (napríklad riadne alebo mimoriadne), ich

spoločnou črtou je, že musia byť dostupné účastníkom súdneho konania a musia

predstavovať účinný spôsob ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorého sťažovateľ namieta.

Ak teda existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so svojou všeobecnou právomocou

podľa je oprávnený konať o ochrane konkrétneho základného práva

alebo slobody (buď na základe návrhu, alebo opravného prostriedku), ústavný súd nie je

oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože jej prijatiu bráni princíp subsidiarity

jeho právomoci podľa .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa skúmal, či v okolnostiach prípadu nemal (okrem odvolania) k dispozícii účinný

právny prostriedok nápravy v systéme trestného súdneho konania, ktorým by sa domohol

ochrany svojich práv.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že hlavné pochybenie, ktoré sťažovateľ namietal

v postupe krajského súdu, bolo, že nezohľadnil skutočnosť, že v konaní pred súdom prvého

stupňa mali byť nezákonne získané dôkazy, na základe ktorých bol sťažovateľ odsúdený.

Okrem toho mal krajský súd pochybiť tiež v tom, že nezohľadnil skutočnosť, že okresný

súd nevykonal ďalšie dôkazy navrhované sťažovateľom.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľom označené pochybenia krajského súdu sú

v systéme trestného súdnictva napadnuteľné v rámci mimoriadne opravného prostriedku,

ktorým je dovolanie podľa (dôvody dovolania). Dôvodom

dovolania uvedeným pod písmenom g) spomenutého ustanovenia je, že súdne rozhodnutie

„je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“. Pri splnení

procesných podmienok ( a nasl. ) dovolanie možno považovať za

účinný právny prostriedok nápravy základných práv, porušenie ktorých sa namieta, pretože

podľa ak dovolací súd zistí dôvod dovolania podľa , vysloví

porušenie zákona a „zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť alebo aj chybné konanie,

ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo“ ( a ). Podľa

možno v dovolaní uplatňovať ako dôvod dovolania aj

konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku. Podľa je

dovolanie prístupné oprávnenej osobe, t. j. sťažovateľovi. Praktické uplatňovanie tohto

opravného prostriedku potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

[ďalej len „najvyšší súd“ (uznesenia sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

)].

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh však nevyplýva, a sťažovateľ to ani netvrdí, že

by sa po doručení rozsudku krajského súdu bol pokúsil o podanie dovolania z dôvodu

„nezákonného vykonania dôkazov“ v súdnom konaní, a podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ani nepoukázal na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mu bránili

vo využití tohto opravného prostriedku.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu, pretože ochrany svojich základných

práv sa mal domáhať v konaní o dovolaní podľa a nasl. pred

najvyšším súdom, a nie v konaní o ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011