Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 488/2011
PDF · 158.79 KB
No categories available
II. ÚS 488/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., S., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 To 84/2010-377
z 21. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011
doručená sťažnosť J. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na súde
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 8 To 84/2010-377 z 21. februára 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresné riaditeľstvo Policajného zboru,
Okresný dopravný inšpektorát, oddelenie výkonu služby Michalovce, 20. júla 2007 vydalo
uznesenie ČVS: ORP-108/DI-MI-2007 o začatí trestného stíhania sťažovateľa pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona. Dňa 20. mája 2008 Úrad
justičnej a kriminálnej polície Michalovce vydal uznesenie ČVS: ORP-318/OEK-MI-2008
o vznesení obvinenia, ktorým stíha sťažovateľa ako obvineného pre prečin ublíženia na
zdraví podľa § 157 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce podal na sťažovateľa obžalobu č. k.
1 Pv 819/07-33 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona.
Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 8 T 40/2008-245
z 30. januára 2009 (v rozsudku je nesprávne uvedený dátum „30. januára 2008“, pozn.)
rozhodol tak, že sťažovateľ je vinný z nedbanlivosti spôsobenej ťažkej ujmy na zdraví
spôsobenej dopravnou nehodou, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1
Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov.
Výkon trestu sa podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka. Zároveň
okresný súd uložil sťažovateľovi trest zákazu viesť motorové vozidlá všetkých druhov
v trvaní jedného roka. Poškodených V., a. s., B., a L. L. s nárokom na náhradu škody
okresný súd odkázal na občianske súdne konanie.
Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 8 To 22/2009-261 z 18. mája 2009 tak, napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na opätovné prerokovanie
a rozhodnutie.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 T 40/2008 z 11. októbra 2010 opätovne rozhodol,
že sťažovateľ je vinný, a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov. Výkon
trestu mu podmienečne odložil na skúšobnú lehotu v trvaní jedného roka a zároveň mu
uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov v trvaní jedného roka.
Sťažovateľ proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 8 To 84/2010-377 z 21. februára 2011 tak, že zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu
a sťažovateľovi uložil peňažný trest v sume 200 €. Zároveň krajský súd ustanovil pre
prípad, že by výkon trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody
vo výmere šesť mesiacov.
Podľa sťažovateľa krajský súd „v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nijakým
spôsobom nevyrovnal s tým, že prvostupňový súd opätovne vychádzal pri odsudzujúcom
rozsudku sťažovateľa z nezákonne získaného dôkazu. Z ust. § 327 ods. 1 Trestného poriadku
vyplýva, že súd ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie je viazaný právnym názorom
ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd. V predmetnej veci však nielen že sa
právnym názorom o nezákonnosti vykonaných dôkazov a na ňom založenom znaleckom
posudku vysloveným odvolacím súdom neriadil súd prvého stupňa ale nezákonnosťou týchto
dôkazov sa vo svojom touto sťažnosťou napadnutom rozsudku nezaoberal a nebral ju do
úvahy ani ten istý odvolací súd. V tejto súvislosti so zreteľom na zásadu zakotvenú v § 2
ods. 12 Trestného poriadku je imperatív zákonnosti získaných dôkazov záväzný pre všetky
orgány činné v trestnom konaní. Dôkaz o zákonnosti ktorého sú pochybnosti nemôže byť
predmetom hodnotenia súdu keďže tento môže hodnotiť len dôkazy získané zákonným
spôsobom. Napriek tomu, že sťažovateľ namietal túto okolnosť vo svojom odvolaní a táto
okolnosť je dôvodom pre ktorý je odvolací súd povinný zrušiť napadnutý rozsudok súdu
1. stupňa (§ 321 ods.1 písmeno c) a písmeno b) Krajský súd v Košiciach nepostupoval
spôsobom ktorý mu ukladá trestný poriadok, prostredníctvom ktorého je realizované právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a konanie zákonom ustanoveným spôsobom. Ani
s ďalšími námietkami sťažovateľa- obžalovaného sa odvolací súd nevyrovnal... Ide
predovšetkým o skutočnosť, že pred súdom nebol vykonaný dôkaz evidenčnou kartou
poškodeného z ktorého by vyplynul jednoznačný záver že poškodený sa v čase keď
k dopravnej nehode došlo nemal na mieste dopravnej nehody... vôbec nachádzať. Navyše sa
odvolací súd nespravoval zásadou podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku a to predovšetkým
vo vzťahu k výpovedi svedkyne... ktorá opakovane ako priama účastníčka dopravnej nehody
vypovedala spôsobom ktorý vnášal zásadné pochybnosti do záveru o vine sťažovateľa.
Ustanovenia Trestného poriadku upravujúce konanie orgánov činných v trestnom konaní
slúžia na realizáciu práv na spravodlivé súdne konanie a týchto práv sa možno domáhať len
v rozsahu a spôsobom ktorý tieto ustanovenia upravujú. Z ust. § 317 a 320 vyplýva, že
realizácia základného práva na spravodlivé súdne konanie je zabezpečená povinnosťami
ktoré Trestný poriadok v odvolacom konaní ukladá odvolaciemu súdu. Keďže odvolací súd
pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa sa týmito ustanoveniami neriadil zasiahol tým do
práv sťažovateľa namietaných touto sťažnosťou.“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí
jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1) Právo sťažovateľa
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
bolo rozsudkom krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 8 To 84/2010 zo dňa
21. 2. 2011 a postupom ktorý mu predchádzal porušené.
2) Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach
pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.
3) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 To 84/2010 zo dňa 21. 2. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
4) Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 8 To 84/2010-377 z 21. februára 2011.
Ústavný súd konštatuje, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je oprávnený konať
o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve
o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavná, ako aj zákonná
úprava (zákon o ústavnom súde) konštituuje ústavnú sťažnosť ako osobitný ústavný
prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických alebo právnických osôb, ktorým
nemožno nahrádzať riadne, prípadne mimoriadne opravné prostriedky v súdnom konaní.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané
náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej má za
následok odmietnutie sťažnosti už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde. Jednou zo základných ústavných a zákonných procesných podmienok konania
ústavného súdu o ústavnej sťažnosti je právomoc ústavného súdu, ktorá je podľa čl. 127
ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde daná vtedy, ak o účinnej ochrane základného práva
alebo slobody nerozhoduje iný súd (I ÚS 78/99). Druhým predpokladom, ktorý je potrebný
na konštatovanie právomoci ústavného súdu, je to, že sťažovateľ vyčerpal opravné
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv zveruje (predovšetkým
v systéme všeobecného súdnictva) a na použitie ktorých je oprávnený v zmysle platných
procesných predpisov. Hoci ani ústava, ani zákon o ústavnom súde nepredpisujú, aké
právne prostriedky nápravy má sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
vyčerpať v systéme všeobecného súdnictva (napríklad riadne alebo mimoriadne), ich
spoločnou črtou je, že musia byť dostupné účastníkom súdneho konania a musia
predstavovať účinný spôsob ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorého sťažovateľ namieta.
Ak teda existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so svojou všeobecnou právomocou
podľa čl. 142 ods. 1 ústavy je oprávnený konať o ochrane konkrétneho základného práva
alebo slobody (buď na základe návrhu, alebo opravného prostriedku), ústavný súd nie je
oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože jej prijatiu bráni princíp subsidiarity
jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa skúmal, či v okolnostiach prípadu nemal (okrem odvolania) k dispozícii účinný
právny prostriedok nápravy v systéme trestného súdneho konania, ktorým by sa domohol
ochrany svojich práv.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že hlavné pochybenie, ktoré sťažovateľ namietal
v postupe krajského súdu, bolo, že nezohľadnil skutočnosť, že v konaní pred súdom prvého
stupňa mali byť nezákonne získané dôkazy, na základe ktorých bol sťažovateľ odsúdený.
Okrem toho mal krajský súd pochybiť tiež v tom, že nezohľadnil skutočnosť, že okresný
súd nevykonal ďalšie dôkazy navrhované sťažovateľom.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľom označené pochybenia krajského súdu sú
v systéme trestného súdnictva napadnuteľné v rámci mimoriadne opravného prostriedku,
ktorým je dovolanie podľa § 371 Trestného poriadku (dôvody dovolania). Dôvodom
dovolania uvedeným pod písmenom g) spomenutého ustanovenia je, že súdne rozhodnutie
„je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“. Pri splnení
procesných podmienok (§ 368 a nasl. Trestného poriadku) dovolanie možno považovať za
účinný právny prostriedok nápravy základných práv, porušenie ktorých sa namieta, pretože
podľa § 386 Trestného poriadku ak dovolací súd zistí dôvod dovolania podľa § 371, vysloví
porušenie zákona a „zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť alebo aj chybné konanie,
ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo“ (§ 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku). Podľa
§ 374 ods. 3 Trestného poriadku možno v dovolaní uplatňovať ako dôvod dovolania aj
konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní
o riadnom opravnom prostriedku. Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku je
dovolanie prístupné oprávnenej osobe, t. j. sťažovateľovi. Praktické uplatňovanie tohto
opravného prostriedku potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
[ďalej len „najvyšší súd“ (uznesenia sp. zn. 1 Tdo 52/2008, sp. zn. 1 Tdo 11/2009 a sp. zn.
Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh však nevyplýva, a sťažovateľ to ani netvrdí, že
by sa po doručení rozsudku krajského súdu bol pokúsil o podanie dovolania z dôvodu
„nezákonného vykonania dôkazov“ v súdnom konaní, a podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ani nepoukázal na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mu bránili
vo využití tohto opravného prostriedku.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu, pretože ochrany svojich základných
práv sa mal domáhať v konaní o dovolaní podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku pred
najvyšším súdom, a nie v konaní o ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011