Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 479/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., USA, zastúpenej advokátkou JUDr. A. P.,

Česká republika, pre namietané porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 5. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011

faxom a 6. júla 2011 poštou doručená sťažnosť spoločnosti A., USA (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 5. apríla 2011.

Sťažovateľka podala 4. januára 2006 námietky proti priznaniu ochrannej známky

č. 720-2006 „Botoceutical“ v príslušných triedach. Podstatou jej námietok bola zameniteľná

podobnosť označenia napadnutej ochrannej známky s označeniami ochranných známok,

ktoré vlastní, keď podobnosť odôvodnila spoločným začiatkom „boto“ v porovnávaných

označeniach. Ú. (ďalej len „úrad“ alebo „správny orgán“) rozhodnutím č. k. POZ 720-2006

N/152-2008/St zo 7. augusta 2008 rozhodol o námietkach sťažovateľky tak, že jej námietky

zamietol, keď po porovnaní jednotlivých označení usúdil, že samotná existencia skupiny

rovnakých písmen „boto“ nemôže byť a priori považovaná za skutočnosť svedčiacu

v prospech zameniteľnosti. Sťažovateľka podala proti uvedenému rozhodnutiu rozklad,

v ktorom namietala najmä to, že správny orgán nevenoval pozornosť skutočnosti, že

ochranné známky, ktorých je majiteľkou, majú dobré meno, majú väčšiu rozpoznávaciu

schopnosť, čo si vyžaduje zvýšenú mieru ochrany. Správny orgán rozhodujúci o rozklade

dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový orgán o nepodobnosti prihláseného označenia

so slovnými namietanými ochrannými známkami „BOTOX“. Poukázal aj na to, že uvedená

predpona „boto“ je súčasťou ochranných známok aj iných majiteľov zapísaných

v rovnakých triedach.

Sťažovateľka nesúhlasila s rozhodnutím a argumentáciou úradu, a preto podala proti

rozhodnutiu o rozklade č. POZ 720-2006 II/17-2010 z 9. marca 2010 Krajskému súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu. V žalobe poukázal na to, že

rozhodnutie správneho orgánu je v rozpore s právnymi predpismi, konkrétne so zákonom

č. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov, resp. zákonom

č. o ochranných známkach (ďalej len „“), ako

aj s ustanovením Správneho poriadku v spojení s a 3 . V závere

správnej žaloby žiadala sťažovateľka o preskúmanie napadnutého rozhodnutia v plnej

jurisdikcii, t. j. nielen z pohľadu jeho zákonnosti, ale aj z hľadiska skutkového stavu

odvolávajúc sa na čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd rozsudkom č. k. -105 z 3. novembra 2010 žalobu

sťažovateľky zamietol, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu

boli v súlade so zákonom.

Sťažovateľka bola toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto podala proti nemu v zákonnej lehote

odvolanie. Najvyšší súd ako súd odvolací sa však v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia krajského súdu a napadnutý rozsudok v zmysle § 219 ods. 1 a 2

(ďalej aj „OSP“) v spojení s druhou vetou

potvrdil.

Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím najvyššieho súdu z týchto dôvodov:

„V prvom rade sťažovateľ poukazuje na to, že svoju právnu argumentáciu uvedenú

v správnej žalobe, ako aj v podanom odvolaní založil na potrebe priamej aplikácie

medzinárodnej zmluvy (Dohovor o ľudských právach), ktorej je Slovenská republika

zmluvnou stranou, a ktorou je teda viazaná. Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení

napadnutého prvostupňového rozsudku uviedol, že predmetom súdneho prieskumu môže byť

podľa len zákonnosť procesu zistenia

východiskových skutkových otázok, zákonnosť rozhodnutím založeného právneho následku

a ďalej tiež to, či je správna úvaha v odôvodnení rozhodnutia podrobne popísaná a či

nevybočuje z medzí logiky. Sťažovateľ však nesúhlasí s aplikáciou tohto ustanovenia

na tento prípad, pretože toto ustanovenie je v rozpore s medzinárodnou zmluvou, na ktorú

sa sťažovateľ v súdnom konaní odvolával.

Prvostupňový súd konštatoval, že k otázke uplatňovania princípu plnej jurisdikcie

v konaní súdov podľa piatej časti zaujali súdy SR

stanovisko, podľa ktorého ak rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho

uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí, vlastnou úvahou

nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do

právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. Súd nemôže namiesto hodnotenia

správneho orgánu postaviť hodnotenie vlastné a rozhodnúť vo veci sám, a to aj v prípade,

ak by sám predmetné rozhodné skutočnosti posúdil odchylne, nakoľko by tým prekročil

svoju právomoc.

Odvolací súd následne v odôvodnení druhostupňového rozsudku uviedol, že úlohou

súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej

časti druhej hlavy je posudzovať, či správny orgán vecne

príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia,

či zistil skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo

vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom

predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade

s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. V súvislosti s týmto stanoviskom

potom vyslovil názor, že vyslovenie úsudku ohľadne zameniteľnosti ochranných známok je

potrebné považovať za správne uváženie v zmysle ust. § 245 ods. 2 občianskeho súdneho

poriadku.

Sťažovateľ nesúhlasí s týmito právnymi závermi oboch súdov. Na oboch inštanciách

vychádzali súdy z ust. , ktoré obmedzuje súdny

prieskum správnych rozhodnutí tvrdiac, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na

základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Sťažovateľ je však

presvedčený, že toto ustanovenie (a na ňom založené právne závery súdov oboch inštancií)

je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a slobodách, ktorý zabezpečuje

plnú jurisdikciu súdneho prieskumu, t. j. ukladá povinnosť súdov preskúmať v správnom

súdnictve nielen právnu, ale aj skutkovú stránku veci, zatiaľ čo ust. § 245 ods. 2

práve naopak vylučuje zo súdneho prieskumu v správnom

súdnictve preskúmanie skutkovej stránky konkrétneho prípadu. Pritom takýto rozpor

zákonného ustanovenia s Dohovorom o ľudských právach a slobodách, zakladá nutnosť

prednostnej aplikácie tejto medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, keďže táto

v porovnaní s národnou legislatívou zabezpečuje väčší rozsah základných práv a slobôd,

pričom Slovenská republika túto zmluvu ratifikovala a vyhlásila spôsobom ustanoveným

zákonom...

Pri aplikácii vyššie uvedeného na konkrétny prípad je nutné dôjsť k záveru, že

podstatným aspektom pre určenie, či tento prípad spadá do rámca ochrany poskytovanej

čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je to, či výsledné rozhodnutie predstavuje zásah do majetkových práv

sťažovateľa. V súvislosti s tým je sťažovateľ v nadväznosti na vyššie uvedené presvedčený,

že rozhodnutím súdu vo veci týkajúcej sa zápisu ochrannej známky porušujúcej známkové

práva sťažovateľa jednoznačne dochádza k zásahu do jeho práva na ochranu majetku,

a tento súd tak v danom prípade rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch. Sú teda

splnené všetky predpoklady stanovené čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho musí byť toto

ustanovenie (ako norma poskytujúca sťažovateľoví širší rozsah základných práv)

aplikované prednostne vo vzťahu k ust. .

Z toho vyplýva, že prvostupňový súd i súd druhého stupňa mali pri rozhodovaní

preskúmať nielen právnu, ale aj skutkovú stránku prejednávanej veci a neobmedziť sa len

na konštatovanie toho, že do správnej úvahy Úradu priemyselného vlastníctva ako

správneho orgánu nie sú na základe princípu deľby moci oprávnené zasahovať.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci jej

sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

a v Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

bolo

- rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn -105

6010200392 zo dňa 3. 11. 2010 a

- rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 5. 4. 2011

porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. sa zrušuje a vec v r a c i a

na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi A. sa priznáva náhrada trov súdneho konania a právneho

zastúpenia vo výške 813,20 EUR, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet

advokátky JUDr. A. P. v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd zaslal podľa § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predsedovi najvyššieho súdu na vyjadrenie.

Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu č. k. -67 bolo ústavnému súdu

doručené 2. septembra 2011. Vo svojom vyjadrení predseda najvyššieho súdu navrhol

ústavnému súdu sťažnosť sťažovateľky v zmysle

odmietnuť ako neopodstatnenú.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia § 49

až 56 vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho

odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Sťažovateľka namieta porušenie práva podľa a

dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 5. apríla 2011, ktorým

najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu č. k. -105 z 3. novembra

2010.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona (t. j.

ústavného účinného od 1. júla 2001), sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje na rozhodnutie krajského súdu a jeho

argumentáciu týkajúcu sa námietok sťažovateľky.

Okrem iného krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol:

„Posúdenie otázky zameniteľnosti patrí do správnej úvahy žalovaného a súd v zmysle

preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom. Správny orgán je kompetentný urobiť si úsudok o zameniteľnosti

(vrátane podobnosti) porovnávaných označení na základe správnej úvahy, ktorú podrobne

uvedie v odôvodnení rozhodnutia. Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti

správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery

autonómne. Relevantnými pre zrušenie rozhodnutia súdom by boli len zistené zjavné logické

rozpory v úsudku správneho orgánu, resp. porušenie základných pravidiel správneho

konania. Súd, konajúc podľa piatej časti , nemôže nahrádzať správne uváženie, na

základe ktorého rozhodol správny orgán. Zameriava sa len na to, či skutkové okolnosti,

z ktorých pri voľnej úvahe správny orgán vychádzal, boli zistené zákonným procesným

postupom a či právny následok založený rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom, či

rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej právnej úpravy logické a z hľadiska hodnotenia

dôkazov úplné. Hodnotenie skutkových otázok sa realizuje prostredníctvom vlastnej úvahy

správneho orgánu. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia vydaného

v I. stupni, vyplýva, že úrad podrobne argumentačne vyhodnotil jednotlivé zohľadňované

aspekty posudzovania zameniteľnosti, ako aj procesný postup v konaní. Súd nezistil rozpory

v úsudku správneho orgánu, resp. v jeho postupe, na ktoré by mal v zmysle vyššie

uvedeného prihliadnuť.

Súd k žalobnej námietke ohľadom rozpornosti ustanovenia s čl.

6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaujal stanovisko, že súd v

konaní podľa piatej časti postupuje podľa platného právneho predpisu v Slovenskej

republike, ustanovenia K nastolenej otázke, uplatňovania princípu

plnej jurisdikcie v konaní súdov podľa piatej časti , zaujali súdy SR právny záver,

v zmysle ktorého, ak rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho uváženia,

neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí, vlastnou úvahou nahrádzal toto

oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do právomoci orgánu

exekutívy, ktorá mu neprináleží. Z SR, ako aj zo samotnej štruktúry

SR (piata hlava - zákonodarná moc, šiesta hlava - výkonná moc, siedma hlava -

súdna moc), jednoznačne vyplývajú ústavné limity jednotlivých zložiek štátnej moci.

V predmetných konaniach, v prípade, ak predmetom preskúmavania sú rozhodnutia, ktoré

správny orgán vydal na základe zákonom povolenej správnej voľnej úvahy (správneho

uváženia), súd je prizvaný len do pozície preskúmania zákonnosti v rozsahu, či napadnuté

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd nemôže namiesto

hodnotenia správneho orgánu postaviť hodnotenie vlastné a rozhodnúť o veci sám, a to aj

v prípade, ak by sám rozhodné skutočnosti posúdil odchylne, nakoľko by tým prekročil

svoju právomoc (porovnaj závery rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sžhuv/l/2009).“

Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku odôvodnil svoj výrok o potvrdení

prvostupňového rozhodnutia aj týmito argumentmi:

«Konajúci súd nezistil vybočenie z hľadísk ustanovenia t. j.

z medzí správnej úvahy. Intenzita vnemu sémanticky potenciálne zameniteľnej časti

označenia v slove „boto“ nie je tak výrazná, aby v administratívnom konaní pri danom

rozsahu dokazovania, bolo možné vyvodiť záver o ich zameniteľnosti.

Tento záver súdu nevylučuje, aby v rámci sporového konania, obchodno-právneho

konania, v rámci nekalosúťažnej ochrany, prípadne sporového konania ochranných známok

s ohľadom na dôkaznú situáciu, bola vec vyhodnotená iným spôsobom.

Zmyslom a účelom ochranných známok je rozlíšenie výrobkov a služieb rôznych

výrobcov, resp. poskytovateľov služby. Základným a rozhodujúcim kritériom pre

posudzovanie zameniteľnosti prihláseného označenia s namietanými ochrannými známkami,

označujúcimi alebo podobné výrobky, či služby, je vždy hľadisko bežného spotrebiteľa,

a preto sa skúmanie podobnosti musí zakladať na porovnaní známkových motívov,

stretávajúcich sa v označení.

V danom prípade porovnávané označenie z hľadiska celkového dojmu tejto

ochrannej známky, má podľa názoru senátu odvolacieho súdu dostatočnú rozlišovaciu

spôsobilosť, v dôsledku čoho plní základnú funkciu ochrannej1'známky podľa § 2 ods. 1

písm. b/ .

Zákonnosť napadnutého rozhodnutia v danom prípade spočíva v preskúmaní

zameniteľnosti ochranných známok. Vyslovenie úsudku ohľadne zameniteľnosti ochranných

známok je nevyhnutné považovať za správne uváženie v zmysle Ide

o vyhodnotenie vnemu ochrannej známky z pohľadu priemerného spotrebiteľa. V konaní

o námietkach proti zápisu označenia do registra ochranných známok ide o abstraktné

hodnotenie potenciálnej zameniteľnosti správnym orgánom, pri ktorom sa na rozdiel od

nárokov z nekalosúťažného konania nevykonáva posudzovanie zameniteľnosti už s reálnymi

dôsledkami na trhu na konkrétnych spotrebiteľov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. značka zo dňa 14. 05. 2009).

V prejednávanej veci krajský súd dokazovanie nevykonával, stotožnil sa so závermi

žalovaného a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol a vyhodnotil všetky námietky, ktoré

vzniesol žalobca v podanej žalobe.

Najvyšší súd nezistil, že by úsudok žalovaného, ktorý vychádzal z hodnotenia riadne

zistených skutkových okolností, spočíval na mylnom pochopení zákona alebo na skutkovej

podstate odporujúcej spisu a zásadám logického myslenia, alebo že by bol inak chybný.

Žalovaný komplexne vyhodnotil a presvedčivo odôvodnil svoj záver, reagoval na všetky

námietky, ktoré majú pre vec zásadný význam, a tiež zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil

všetky skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že prihlásené označenie nie je

zameniteľné s namietanými ochrannými známkami „BOTOX“, ako aj všetkými

kombinovanými namietanými ochrannými známkami.

Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -105 zo dňa 03. 11. 2010, považujúc

za nadbytočné opakovať pre účastníkov známe fakty a skutkové okolnosti prejednávanej

veci spolu s právnymi závermi krajského súdu a vzhľadom na to, že odvolanie žalobcu

neobsahuje žiadne nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť

rozsudku krajského súdu, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2

v spojení s vety druhej potvrdil.»

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právo na spravodlivý proces

znamená, že obe strany sporu musia mať možnosť predložiť svoju vec nezávislému

a nestrannému súdu za rovnakých podmienok. V uvedenom kontexte princíp rovnosti

zbraní, ktorý je jedným z atribútov práva na spravodlivý proces, znamená, že každá strana

civilného procesu má rovnakú možnosť prezentovať svoju vec súdu za podmienok, ktoré ju

nepostavia do podstatne nevýhodnejšej situácie v porovnaní s postavením odporcu

(protistrany v konaní).

Citovaný je primárnym východiskom pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v prípade namietaného uznesenia najvyššieho

súdu neboli ustanovenia zákonov (najmä relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku) aplikované spôsobom, ktorý by znamenal porušenie označených práv

sťažovateľky.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského a najvyššieho súdu a zistil, že

námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené.

Rozhodnutie všeobecných súdov pri posúdení správneho uváženia úradu

rozhodujúceho o možnej zameniteľnosti porovnávaných ochranných známok sa opieralo

o relevantné ustanovenia , ako aj

o ochranných známkach v znení neskorších predpisov, resp.

o ochranných známkach.

Otázka zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu a následne aj všeobecných súdov

v tomto prípade primárne spočívala v preskúmaní otázky zameniteľnosti ochranných

známok.

Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že obsah pojmu „zameniteľná ochranná

známka“ je nevyhnutné ustáliť výkladom. Jeho podstatou je vyhodnotenie vnemu ochrannej

známky z pohľadu priemerného spotrebiteľa, pričom ide o abstraktné hodnotenie

potenciálnej zameniteľnosti správnym orgánom. Posudzovanie zameniteľnosti pritom je

otázkou skutkovou, o ktorej úrad rozhoduje v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy,

a preto je vyslovenie úsudku o zameniteľnosti ochranných známok nevyhnutné považovať

za správne uváženie v zmysle . Súdy potom v zmysle tohto ustanovenia

preskúmavajú iba to, či skutkové okolnosti, z ktorých pri voľnej úvahe správny orgán

vychádzal, boli zistené správnym procesným postupom, či právny následok založený

rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom a či rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej

právnej normy logické a úplné z hľadiska hodnotenia dôkazov. Úlohou súdu v konaní

o správnej žalobe a v odvolacom konaní teda nebolo samostatne hodnotiť zameniteľnosť

napadnutého označenia s namietanými ochrannými známkami, ale len preskúmať, či

rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy. Z ustálenej

judikatúry v správnom súdnictve vyplýva, že konanie na správnom súde nie je

pokračovaním správneho konania. Pre správny súd je rozhodujúci skutkový stav zistený

správnym orgánom. Otázka prípadného nesprávneho hodnotenia nezameniteľnosti

napadnutého označenia s namietanými ochrannými známkami súdom je preto právne

bezvýznamná.

Ústavný súd sa stotožnil s názorom všeobecných súdov o námietke rozpornosti

ustanovenia s dohovoru. V otázke uplatňovania princípu plnej

jurisdikcie v konaní súdov podľa piatej časti považuje za

ústavne konformný záver, že rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho

uváženia a preto súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou

nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do

právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží.

Ústavný súd preto posudzoval, či bol súdny prieskum správneho uváženia

uskutočnený ústavne konformným spôsobom.

Všeobecné súdy mali preskúmať správne uváženie z pohľadu, či nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom. Ak zistili, že je v súlade s pravidlami logického

uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom

súdy nemohli z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým

zasiahli do správneho uváženia príslušného správneho orgánu.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil, je dostatočné

a zrozumiteľné. Ústavný súd nezistil, že by v napadnutom rozsudku bola použitá taká

interpretácia a aplikácia právnej normy, predovšetkým právnej normy upravujúcej použitie

voľnej úvahy správnym orgánom, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej

logiky. Závery súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa a právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že

mohlo dôjsť k ich porušeniu.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, , , ,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011