Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 479/2011
PDF · 222.53 KB
No categories available
III. ÚS 479/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., USA, zastúpenej advokátkou JUDr. A. P.,
Česká republika, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžhuv/2/2011 z 5. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011
faxom a 6. júla 2011 poštou doručená sťažnosť spoločnosti A., USA (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžhuv/2/2011 z 5. apríla 2011.
Sťažovateľka podala 4. januára 2006 námietky proti priznaniu ochrannej známky
č. 720-2006 „Botoceutical“ v príslušných triedach. Podstatou jej námietok bola zameniteľná
podobnosť označenia napadnutej ochrannej známky s označeniami ochranných známok,
ktoré vlastní, keď podobnosť odôvodnila spoločným začiatkom „boto“ v porovnávaných
označeniach. Ú. (ďalej len „úrad“ alebo „správny orgán“) rozhodnutím č. k. POZ 720-2006
N/152-2008/St zo 7. augusta 2008 rozhodol o námietkach sťažovateľky tak, že jej námietky
zamietol, keď po porovnaní jednotlivých označení usúdil, že samotná existencia skupiny
rovnakých písmen „boto“ nemôže byť a priori považovaná za skutočnosť svedčiacu
v prospech zameniteľnosti. Sťažovateľka podala proti uvedenému rozhodnutiu rozklad,
v ktorom namietala najmä to, že správny orgán nevenoval pozornosť skutočnosti, že
ochranné známky, ktorých je majiteľkou, majú dobré meno, majú väčšiu rozpoznávaciu
schopnosť, čo si vyžaduje zvýšenú mieru ochrany. Správny orgán rozhodujúci o rozklade
dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový orgán o nepodobnosti prihláseného označenia
so slovnými namietanými ochrannými známkami „BOTOX“. Poukázal aj na to, že uvedená
predpona „boto“ je súčasťou ochranných známok aj iných majiteľov zapísaných
v rovnakých triedach.
Sťažovateľka nesúhlasila s rozhodnutím a argumentáciou úradu, a preto podala proti
rozhodnutiu o rozklade č. POZ 720-2006 II/17-2010 z 9. marca 2010 Krajskému súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu. V žalobe poukázal na to, že
rozhodnutie správneho orgánu je v rozpore s právnymi predpismi, konkrétne so zákonom
č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov, resp. zákonom
č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach (ďalej len „zákon o ochranných známkach“), ako
aj s ustanovením § 3 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy. V závere
správnej žaloby žiadala sťažovateľka o preskúmanie napadnutého rozhodnutia v plnej
jurisdikcii, t. j. nielen z pohľadu jeho zákonnosti, ale aj z hľadiska skutkového stavu
odvolávajúc sa na čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd rozsudkom č. k. 1 Scud/6/2010-105 z 3. novembra 2010 žalobu
sťažovateľky zamietol, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu
boli v súlade so zákonom.
Sťažovateľka bola toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto podala proti nemu v zákonnej lehote
odvolanie. Najvyšší súd ako súd odvolací sa však v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia krajského súdu a napadnutý rozsudok v zmysle § 219 ods. 1 a 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 250ja ods. 3 druhou vetou
OSP potvrdil.
Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím najvyššieho súdu z týchto dôvodov:
„V prvom rade sťažovateľ poukazuje na to, že svoju právnu argumentáciu uvedenú
v správnej žalobe, ako aj v podanom odvolaní založil na potrebe priamej aplikácie
medzinárodnej zmluvy (Dohovor o ľudských právach), ktorej je Slovenská republika
zmluvnou stranou, a ktorou je teda viazaná. Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení
napadnutého prvostupňového rozsudku uviedol, že predmetom súdneho prieskumu môže byť
podľa § 245 ods. 2 občianskeho súdneho poriadku len zákonnosť procesu zistenia
východiskových skutkových otázok, zákonnosť rozhodnutím založeného právneho následku
a ďalej tiež to, či je správna úvaha v odôvodnení rozhodnutia podrobne popísaná a či
nevybočuje z medzí logiky. Sťažovateľ však nesúhlasí s aplikáciou tohto ustanovenia
na tento prípad, pretože toto ustanovenie je v rozpore s medzinárodnou zmluvou, na ktorú
sa sťažovateľ v súdnom konaní odvolával.
Prvostupňový súd konštatoval, že k otázke uplatňovania princípu plnej jurisdikcie
v konaní súdov podľa piatej časti občianskeho súdneho poriadku zaujali súdy SR
stanovisko, podľa ktorého ak rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho
uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí, vlastnou úvahou
nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do
právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. Súd nemôže namiesto hodnotenia
správneho orgánu postaviť hodnotenie vlastné a rozhodnúť vo veci sám, a to aj v prípade,
ak by sám predmetné rozhodné skutočnosti posúdil odchylne, nakoľko by tým prekročil
svoju právomoc.
Odvolací súd následne v odôvodnení druhostupňového rozsudku uviedol, že úlohou
súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej
časti druhej hlavy občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne
príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia,
či zistil skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo
vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. V súvislosti s týmto stanoviskom
potom vyslovil názor, že vyslovenie úsudku ohľadne zameniteľnosti ochranných známok je
potrebné považovať za správne uváženie v zmysle ust. § 245 ods. 2 občianskeho súdneho
poriadku.
Sťažovateľ nesúhlasí s týmito právnymi závermi oboch súdov. Na oboch inštanciách
vychádzali súdy z ust. § 245 ods. 2 občianskeho súdneho poriadku, ktoré obmedzuje súdny
prieskum správnych rozhodnutí tvrdiac, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na
základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Sťažovateľ je však
presvedčený, že toto ustanovenie (a na ňom založené právne závery súdov oboch inštancií)
je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a slobodách, ktorý zabezpečuje
plnú jurisdikciu súdneho prieskumu, t. j. ukladá povinnosť súdov preskúmať v správnom
súdnictve nielen právnu, ale aj skutkovú stránku veci, zatiaľ čo ust. § 245 ods. 2
občianskeho súdneho poriadku práve naopak vylučuje zo súdneho prieskumu v správnom
súdnictve preskúmanie skutkovej stránky konkrétneho prípadu. Pritom takýto rozpor
zákonného ustanovenia s Dohovorom o ľudských právach a slobodách, zakladá nutnosť
prednostnej aplikácie tejto medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, keďže táto
v porovnaní s národnou legislatívou zabezpečuje väčší rozsah základných práv a slobôd,
pričom Slovenská republika túto zmluvu ratifikovala a vyhlásila spôsobom ustanoveným
zákonom...
Pri aplikácii vyššie uvedeného na konkrétny prípad je nutné dôjsť k záveru, že
podstatným aspektom pre určenie, či tento prípad spadá do rámca ochrany poskytovanej
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je to, či výsledné rozhodnutie predstavuje zásah do majetkových práv
sťažovateľa. V súvislosti s tým je sťažovateľ v nadväznosti na vyššie uvedené presvedčený,
že rozhodnutím súdu vo veci týkajúcej sa zápisu ochrannej známky porušujúcej známkové
práva sťažovateľa jednoznačne dochádza k zásahu do jeho práva na ochranu majetku,
a tento súd tak v danom prípade rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch. Sú teda
splnené všetky predpoklady stanovené čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho musí byť toto
ustanovenie (ako norma poskytujúca sťažovateľoví širší rozsah základných práv)
aplikované prednostne vo vzťahu k ust. § 245 ods. 2 občianskeho súdneho poriadku.
Z toho vyplýva, že prvostupňový súd i súd druhého stupňa mali pri rozhodovaní
preskúmať nielen právnu, ale aj skutkovú stránku prejednávanej veci a neobmedziť sa len
na konštatovanie toho, že do správnej úvahy Úradu priemyselného vlastníctva ako
správneho orgánu nie sú na základe princípu deľby moci oprávnené zasahovať.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci jej
sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
bolo
- rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn 1 Scud/6/2010-105
6010200392 zo dňa 3. 11. 2010 a
- rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžhuv/2/2011 zo dňa 5. 4. 2011
porušené.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžhuv/2/2011 sa zrušuje a vec v r a c i a
na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi A. sa priznáva náhrada trov súdneho konania a právneho
zastúpenia vo výške 813,20 EUR, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet
advokátky JUDr. A. P. v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd zaslal podľa § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predsedovi najvyššieho súdu na vyjadrenie.
Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2011-67 bolo ústavnému súdu
doručené 2. septembra 2011. Vo svojom vyjadrení predseda najvyššieho súdu navrhol
ústavnému súdu sťažnosť sťažovateľky v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnuť ako neopodstatnenú.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia § 49
až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho
odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Sťažovateľka namieta porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžhuv/2/2011 z 5. apríla 2011, ktorým
najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu č. k. 1 Scud/6/2010-105 z 3. novembra
2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona (t. j.
ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. účinného od 1. júla 2001), sú súčasťou jej právneho
poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv
a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje na rozhodnutie krajského súdu a jeho
argumentáciu týkajúcu sa námietok sťažovateľky.
Okrem iného krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol:
„Posúdenie otázky zameniteľnosti patrí do správnej úvahy žalovaného a súd v zmysle
§ 245 ods. 2 O. s. p. preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom. Správny orgán je kompetentný urobiť si úsudok o zameniteľnosti
(vrátane podobnosti) porovnávaných označení na základe správnej úvahy, ktorú podrobne
uvedie v odôvodnení rozhodnutia. Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti
správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery
autonómne. Relevantnými pre zrušenie rozhodnutia súdom by boli len zistené zjavné logické
rozpory v úsudku správneho orgánu, resp. porušenie základných pravidiel správneho
konania. Súd, konajúc podľa piatej časti O. s. p., nemôže nahrádzať správne uváženie, na
základe ktorého rozhodol správny orgán. Zameriava sa len na to, či skutkové okolnosti,
z ktorých pri voľnej úvahe správny orgán vychádzal, boli zistené zákonným procesným
postupom a či právny následok založený rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom, či
rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej právnej úpravy logické a z hľadiska hodnotenia
dôkazov úplné. Hodnotenie skutkových otázok sa realizuje prostredníctvom vlastnej úvahy
správneho orgánu. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia vydaného
v I. stupni, vyplýva, že úrad podrobne argumentačne vyhodnotil jednotlivé zohľadňované
aspekty posudzovania zameniteľnosti, ako aj procesný postup v konaní. Súd nezistil rozpory
v úsudku správneho orgánu, resp. v jeho postupe, na ktoré by mal v zmysle vyššie
uvedeného prihliadnuť.
Súd k žalobnej námietke ohľadom rozpornosti ustanovenia § 245 ods. 2 O. s. p. s čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaujal stanovisko, že súd v
konaní podľa piatej časti O. s. p. postupuje podľa platného právneho predpisu v Slovenskej
republike, ustanovenia § 245 ods. 2 O. s. p. K nastolenej otázke, uplatňovania princípu
plnej jurisdikcie v konaní súdov podľa piatej časti O. s. p., zaujali súdy SR právny záver,
v zmysle ktorého, ak rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho uváženia,
neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí, vlastnou úvahou nahrádzal toto
oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do právomoci orgánu
exekutívy, ktorá mu neprináleží. Z čl. 141 ods. 2 Ústavy SR, ako aj zo samotnej štruktúry
Ústavy SR (piata hlava - zákonodarná moc, šiesta hlava - výkonná moc, siedma hlava -
súdna moc), jednoznačne vyplývajú ústavné limity jednotlivých zložiek štátnej moci.
V predmetných konaniach, v prípade, ak predmetom preskúmavania sú rozhodnutia, ktoré
správny orgán vydal na základe zákonom povolenej správnej voľnej úvahy (správneho
uváženia), súd je prizvaný len do pozície preskúmania zákonnosti v rozsahu, či napadnuté
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd nemôže namiesto
hodnotenia správneho orgánu postaviť hodnotenie vlastné a rozhodnúť o veci sám, a to aj
v prípade, ak by sám rozhodné skutočnosti posúdil odchylne, nakoľko by tým prekročil
svoju právomoc (porovnaj závery rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sžhuv/l/2009).“
Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku odôvodnil svoj výrok o potvrdení
prvostupňového rozhodnutia aj týmito argumentmi:
«Konajúci súd nezistil vybočenie z hľadísk ustanovenia § 245 ods. 2 O. s. p. t. j.
z medzí správnej úvahy. Intenzita vnemu sémanticky potenciálne zameniteľnej časti
označenia v slove „boto“ nie je tak výrazná, aby v administratívnom konaní pri danom
rozsahu dokazovania, bolo možné vyvodiť záver o ich zameniteľnosti.
Tento záver súdu nevylučuje, aby v rámci sporového konania, obchodno-právneho
konania, v rámci nekalosúťažnej ochrany, prípadne sporového konania ochranných známok
s ohľadom na dôkaznú situáciu, bola vec vyhodnotená iným spôsobom.
Zmyslom a účelom ochranných známok je rozlíšenie výrobkov a služieb rôznych
výrobcov, resp. poskytovateľov služby. Základným a rozhodujúcim kritériom pre
posudzovanie zameniteľnosti prihláseného označenia s namietanými ochrannými známkami,
označujúcimi alebo podobné výrobky, či služby, je vždy hľadisko bežného spotrebiteľa,
a preto sa skúmanie podobnosti musí zakladať na porovnaní známkových motívov,
stretávajúcich sa v označení.
V danom prípade porovnávané označenie z hľadiska celkového dojmu tejto
ochrannej známky, má podľa názoru senátu odvolacieho súdu dostatočnú rozlišovaciu
spôsobilosť, v dôsledku čoho plní základnú funkciu ochrannej1'známky podľa § 2 ods. 1
písm. b/ zákona o ochranných známkach.
Zákonnosť napadnutého rozhodnutia v danom prípade spočíva v preskúmaní
zameniteľnosti ochranných známok. Vyslovenie úsudku ohľadne zameniteľnosti ochranných
známok je nevyhnutné považovať za správne uváženie v zmysle § 245 ods. 2 O. s. p. Ide
o vyhodnotenie vnemu ochrannej známky z pohľadu priemerného spotrebiteľa. V konaní
o námietkach proti zápisu označenia do registra ochranných známok ide o abstraktné
hodnotenie potenciálnej zameniteľnosti správnym orgánom, pri ktorom sa na rozdiel od
nárokov z nekalosúťažného konania nevykonáva posudzovanie zameniteľnosti už s reálnymi
dôsledkami na trhu na konkrétnych spotrebiteľov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. značka 3 Sžhuv/1/2009 zo dňa 14. 05. 2009).
V prejednávanej veci krajský súd dokazovanie nevykonával, stotožnil sa so závermi
žalovaného a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol a vyhodnotil všetky námietky, ktoré
vzniesol žalobca v podanej žalobe.
Najvyšší súd nezistil, že by úsudok žalovaného, ktorý vychádzal z hodnotenia riadne
zistených skutkových okolností, spočíval na mylnom pochopení zákona alebo na skutkovej
podstate odporujúcej spisu a zásadám logického myslenia, alebo že by bol inak chybný.
Žalovaný komplexne vyhodnotil a presvedčivo odôvodnil svoj záver, reagoval na všetky
námietky, ktoré majú pre vec zásadný význam, a tiež zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil
všetky skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že prihlásené označenie nie je
zameniteľné s namietanými ochrannými známkami „BOTOX“, ako aj všetkými
kombinovanými namietanými ochrannými známkami.
Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 Scud/6/2010-105 zo dňa 03. 11. 2010, považujúc
za nadbytočné opakovať pre účastníkov známe fakty a skutkové okolnosti prejednávanej
veci spolu s právnymi závermi krajského súdu a vzhľadom na to, že odvolanie žalobcu
neobsahuje žiadne nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť
rozsudku krajského súdu, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2
O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p. potvrdil.»
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právo na spravodlivý proces
znamená, že obe strany sporu musia mať možnosť predložiť svoju vec nezávislému
a nestrannému súdu za rovnakých podmienok. V uvedenom kontexte princíp rovnosti
zbraní, ktorý je jedným z atribútov práva na spravodlivý proces, znamená, že každá strana
civilného procesu má rovnakú možnosť prezentovať svoju vec súdu za podmienok, ktoré ju
nepostavia do podstatne nevýhodnejšej situácie v porovnaní s postavením odporcu
(protistrany v konaní).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v prípade namietaného uznesenia najvyššieho
súdu neboli ustanovenia zákonov (najmä relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku) aplikované spôsobom, ktorý by znamenal porušenie označených práv
sťažovateľky.
Ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského a najvyššieho súdu a zistil, že
námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené.
Rozhodnutie všeobecných súdov pri posúdení správneho uváženia úradu
rozhodujúceho o možnej zameniteľnosti porovnávaných ochranných známok sa opieralo
o relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zákona č. 55/1997 Z. z.
o ochranných známkach v znení neskorších predpisov, resp. zákona č. 506/2009 Z. z.
o ochranných známkach.
Otázka zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu a následne aj všeobecných súdov
v tomto prípade primárne spočívala v preskúmaní otázky zameniteľnosti ochranných
známok.
Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že obsah pojmu „zameniteľná ochranná
známka“ je nevyhnutné ustáliť výkladom. Jeho podstatou je vyhodnotenie vnemu ochrannej
známky z pohľadu priemerného spotrebiteľa, pričom ide o abstraktné hodnotenie
potenciálnej zameniteľnosti správnym orgánom. Posudzovanie zameniteľnosti pritom je
otázkou skutkovou, o ktorej úrad rozhoduje v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy,
a preto je vyslovenie úsudku o zameniteľnosti ochranných známok nevyhnutné považovať
za správne uváženie v zmysle § 245 ods. 2 OSP. Súdy potom v zmysle tohto ustanovenia
preskúmavajú iba to, či skutkové okolnosti, z ktorých pri voľnej úvahe správny orgán
vychádzal, boli zistené správnym procesným postupom, či právny následok založený
rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom a či rozhodnutie bolo z hľadiska aplikovanej
právnej normy logické a úplné z hľadiska hodnotenia dôkazov. Úlohou súdu v konaní
o správnej žalobe a v odvolacom konaní teda nebolo samostatne hodnotiť zameniteľnosť
napadnutého označenia s namietanými ochrannými známkami, ale len preskúmať, či
rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy. Z ustálenej
judikatúry v správnom súdnictve vyplýva, že konanie na správnom súde nie je
pokračovaním správneho konania. Pre správny súd je rozhodujúci skutkový stav zistený
správnym orgánom. Otázka prípadného nesprávneho hodnotenia nezameniteľnosti
napadnutého označenia s namietanými ochrannými známkami súdom je preto právne
bezvýznamná.
Ústavný súd sa stotožnil s názorom všeobecných súdov o námietke rozpornosti
ustanovenia § 245 ods. 2 OSP s čl. 6 ods. 1 dohovoru. V otázke uplatňovania princípu plnej
jurisdikcie v konaní súdov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku považuje za
ústavne konformný záver, že rozhodovanie o určitých otázkach je predmetom správneho
uváženia a preto súdu neprislúcha, aby nad rámec vlastných právomocí vlastnou úvahou
nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by neoprávnene vstupoval do
právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží.
Ústavný súd preto posudzoval, či bol súdny prieskum správneho uváženia
uskutočnený ústavne konformným spôsobom.
Všeobecné súdy mali preskúmať správne uváženie z pohľadu, či nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom. Ak zistili, že je v súlade s pravidlami logického
uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom
súdy nemohli z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým
zasiahli do správneho uváženia príslušného správneho orgánu.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil, je dostatočné
a zrozumiteľné. Ústavný súd nezistil, že by v napadnutom rozsudku bola použitá taká
interpretácia a aplikácia právnej normy, predovšetkým právnej normy upravujúcej použitie
voľnej úvahy správnym orgánom, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,
absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej
logiky. Závery súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že
mohlo dôjsť k ich porušeniu.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011