Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 500/2011
PDF · 180.86 KB
No categories available
III. ÚS 500/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť B., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. M., B., pre
namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 3 Cdo 92/2011-159 zo 14. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2011 doručená sťažnosť B., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. M. M., B., pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
č. k. 3 Cdo 92/2011-159 zo 14. júla 2011.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«... Sťažovateľ ako účastník súdneho sporu s Mestskou časťou B. čelí žalobe
o vypratanie časti nehnuteľností – všetkých parkovacích miest nachádzajúcich sa v Mestskej
časti B., zdržanie sa užívania nehnuteľností, vrátane poskytovania parkovacích služieb za
odplatu, realizácie dopravného značenia, umiestňovania dopravných zariadení,
vykonávania letnej, zimnej a ďalšej bežnej údržby, odstránenie z nehnuteľností na vlastné
náklady zvislé dopravné značky, dodatkové značky, informačné tabule, dopravné
zariadenia, najmä stĺpiky, rampy, závory, dočasné búdky a iné technické zariadenia.
Sťažovateľ v priebehu tohto konania navrhol prerušiť konanie z dôvodu, že na
Okresnom súde Bratislava I. prebiehajú súdne spory (spis. zn.: 26 C 44/2009
a 27 Cb 193/2010), predmetom ktorých je riešenie otázky platnosti alebo neplatnosti tej
istej Nájomnej zmluvy 72/05, ktorá je podstatná aj pri rozhodovaní v hore uvedenom
súdnom spore.
Okresný súd Bratislava I. uznesením spis. zn.: 12 C 275/2009-119 návrh na
prerušenie konania zamietol prakticky bez akéhokoľvek zmysluplného odôvodnenia.
Proti tomuto uzneseniu podal dňa 3. 1. 2011 sťažovateľ odvolanie na Krajský súd
v Bratislave.
Na základe tohto odvolania vydal Krajský súd v Bratislave (ďalej len odvolací súd)
uznesenie spis. zn.: 3 Co 62/2011, ktorým konanie prerušil. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že síce konajúci súd si môže predbežnú otázku vyriešiť sám, ale spoločenský záujem na
zachovaní jednotnosti rozhodovacej činnosti súdov ako imanentného znaku právneho štátu
vedie k tomu, že súd pokiaľ už o takejto predbežnej otázke prebieha konanie pred súdom,
spravidla konanie preruší a vyčká na rozhodnutie tohto súdu, pričom z jeho rozhodnutia vo
svojom ďalšom konaní vychádza. Nevyhnutným predpokladom pre postup v zmysle ust.
§ 109 ods. 2 písm. c) OSP a teda preto, aby súd bez toho, aby urobil iné vhodné opatrenia,
prerušil konanie je, že v inom prebiehajúcom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre jeho rozhodnutie, keď dôvod prerušenia konania tu spočíva najmä v zachovaní
zásady hospodárnosti konania.
Proti tomuto rozhodnutiu podala Mestská časť B. dovolanie.
Na základe tohto dovolania vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
dovolací súd) uznesenie spis. zn.: 3 Cdo 92/2011-159, ktorým uznesenie odvolacieho súdu
spis. zn.: 3 Co 62/2011 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že odvolací súd
v uznesení vec nesprávne právne posúdil. Vo svojom odôvodnení dokonca konštatoval, že
riešením predbežnej otázky Okresným súdom Bratislava I. v konaní o vyprataní časti
nehnuteľností je žiaduce aj z ohľadom na tú skutočnosť, že v žiadnom z konaní nie sú súdy
v štádiu pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia, ktoré by bolo v zmysle § 159 ods. 2 OSP
záväzné pre súdy v iných konaniach. „K argumentácii odvolacieho súdu o potrebe
zachovania jednotnosti rozhodovania súdov dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že
táto argumentácia by prichádzala do úvahy a bola opodstatnená práve v prípade, ak by
v niektorom z konaní bolo možné reálne očakávať v krátkom čase vydanie meritórneho
rozhodnutia.“ V ďalšom dovolací súd konštatuje, že prerušenie konania nie je
najvhodnejším opatrením súdu, pretože ochrana práv účastníkov by sa mohla reálne
napĺňať až po právoplatnom skončení konaní o určovacej žalobe...»
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd uznesením č. k. 3 Cdo 92/2011-159
zo 14. júla 2011 porušil jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd v rámci
dovolacieho konania zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 Co 62/2011-135 z 28. februára 2011, ktorým bolo konanie vedené na Okresnom súde
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 275/2009 prerušené do
právoplatného skončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. 26 C 44/2009
a sp. zn. 27 Cb 193/2010. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd uprednostňuje zásadu
rýchlosti súdneho konania pred zásadou spravodlivosti súdneho procesu. Podľa jej názoru
konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 275/2009 malo byť prerušené do
právoplatného skončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. 26 C 44/2009
a sp. zn. 27 Cb 193/2010, keďže v týchto konaniach sa rozhoduje o prejudiciálnej otázke,
ktorá má význam pre konanie vedené na okresnom súde pod. sp. zn. 12 C 275/2009.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa B. a. s., B. na spravodlivé súdne konanie uvedené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 92/2011
porušené bolo.
2. Sťažovateľovi B. a. s., B. priznáva náhradu trov konania vo výške 261,82 € (dva
úkony právnej pomoci á 123,50 € - prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie
sťažnosti a 2x režijný paušál á 7,41 €).“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za
porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľka namietané uznesenie
najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 92/2011-159 zo 14. júla 2011 za arbitrárne, resp. zjavne
neodôvodnené, je to, že najvyšší súd vec po právnej stránke nesprávne posúdil. Podľa
názoru sťažovateľky konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 275/2009 malo byť
prerušené do právoplatného skončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn.
26 C 44/2009 a sp. zn. 27 Cb 193/2010 vzhľadom na to, že v týchto konaniach sa rozhoduje
o prejudiciálnej otázke (otázka platnosti nájomnej zmluvy), ktorá má význam pre konanie
vedené na okresnom súde pod. sp. zn. 12 C 275/2009. V dôsledku toho došlo podľa názoru
sťažovateľky k situácii, že najvyšší súd preferuje zásadu rýchlosti súdneho konania na úkor
zásady spravodlivého súdneho konania.
Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 92/2011-159
zo 14. júla 2011 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade
najvyšší súd rozhodujúc o mimoriadnom opravnom prostriedku vyslovil svoj právny názor
a vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo uznesenie odvolacieho súdu o prerušení
konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 3 Cdo 92/2011-159
zo 14. júla 2011 okrem iného uviedol:
„... Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Vyššie citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania,
to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné
ustanovenie dopadá na procesné situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí
tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len
ako procesná možnosť tohto súdu, nie však ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť
možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber
vhodného opatrenia (napríklad spojenie veci, prerušenie konania, vyriešenie predbežnej
otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania
má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov
v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana
práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim
hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania
predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.
Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. musia súdy vykladať a uplatňovať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej
republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa
jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109
ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá
je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov,
a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 21/2000).
V danom prípade nebolo v konaniach o určenie neplatnosti Nájomnej zmluvy
vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26 C 44/2009 a sp. zn. 27 Cb 193/2010
meritórne rozhodnuté, a preto si súd v tomto konaní (sp. zn. 12 C 275/2009) môže
samostatne vyriešiť ako tzv. predbežnú otázku, právnu otázku platnosti alebo neplatnosti
Nájomnej zmluvy. Riešenie tejto právnej otázky prostredníctvom predbežnej otázky je
žiaducim aj s ohľadom na skutočnosť, že v žiadnom z vyššie uvedených konaní nie sú súdy
v štádiu pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia, ktoré by bolo v zmysle § 159 ods. 2
O. s. p. záväzné pre súdy v iných konaniach. K argumentácii odvolacieho súdu o potrebe
zachovania jednotnosti rozhodovania súdov dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že
táto argumentácia by prichádzala do úvahy a bola opodstatnená práve v prípade, ak by
v niektorom z konaní (sp. zn. 26 C 44/2009 alebo sp. zn. 27 Cb 193/2010) bolo možné
reálne očakávať v krátkom čase vydanie meritórneho rozhodnutia; o tento prípad však
v prejednávanej veci nejde, práve naopak možno reálne očakávať zastavenie konania sp. zn.
26 C 44/2009. I keď v ďalšom konaní sp. zn. 27 Cb 193/2010 sa tiež rieši otázka neplatnosti
Nájomnej zmluvy, dovolací súd poukazuje na to, že súd bude môcť pristúpiť k posúdeniu
tejto otázky až po preskúmaní naplnenia procesných podmienok prípustnosti konania
o určovacej žalobe a zistení, že na požadovanom určení neplatnosti existuje na strane
žalujúcej naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Za danej procesnej situácie,
ak konania sp. zn. 26 C 44/2009 a sp. zn. 27 Cb 193/2010 sú vo svojej počiatočnej fáze,
pričom možno reálne očakávať zastavenie konania sp. zn. 26 C 44/2009 z dôvodu
späťvzatia žaloby, nie je prerušenie konania až do ich právoplatného skončenia
najvhodnejším opatrením súdu v porovnaní s inými prípustnými opatreniami (vyriešenie tzv.
predbežnej otázky), ba naopak najzdĺhavejším opatrením v postupe súdu pri vedení
konania, pretože ochrana práv účastníkov tohto konania by sa mohla začať reálne napĺňať
až po právoplatnom skončení konaní o určovacej žalobe.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení, pretože odvolací súd vo svojom rozhodnutí
o prerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nedostatočne zohľadnil požiadavku
rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov konania vyplývajúcu z § 6 O. s. p. ako i možnosť
iného procesného opatrenia týkajúceho sa vedenia tohto súdneho konania.
Keďže žalobca procesne prípustným dovolaním dôvodne napadol uznesenie
odvolacieho súdu, ktoré spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.), dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b O. s. p.)...“
Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa ústavného súdu
dostačujúco vysvetlil, prečo považuje právny názor krajského súdu prezentovaný v jeho
uznesení za nesprávny, pričom závery najvyššieho súdu možno považovať z ústavného
hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. novembra 2011