Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 500/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť B., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. M., B., pre

namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -159 zo 14. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2011 doručená sťažnosť B., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. M. M., B., pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -159 zo 14. júla 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«... Sťažovateľ ako účastník súdneho sporu s Mestskou časťou B. čelí žalobe

o vypratanie časti nehnuteľností – všetkých parkovacích miest nachádzajúcich sa v Mestskej

časti B., zdržanie sa užívania nehnuteľností, vrátane poskytovania parkovacích služieb za

odplatu, realizácie dopravného značenia, umiestňovania dopravných zariadení,

vykonávania letnej, zimnej a ďalšej bežnej údržby, odstránenie z nehnuteľností na vlastné

náklady zvislé dopravné značky, dodatkové značky, informačné tabule, dopravné

zariadenia, najmä stĺpiky, rampy, závory, dočasné búdky a iné technické zariadenia.

Sťažovateľ v priebehu tohto konania navrhol prerušiť konanie z dôvodu, že na

Okresnom súde Bratislava I. prebiehajú súdne spory (spis. zn.:

a ), predmetom ktorých je riešenie otázky platnosti alebo neplatnosti tej

istej Nájomnej zmluvy 72/05, ktorá je podstatná aj pri rozhodovaní v hore uvedenom

súdnom spore.

Okresný súd Bratislava I. uznesením spis. zn.: -119 návrh na

prerušenie konania zamietol prakticky bez akéhokoľvek zmysluplného odôvodnenia.

Proti tomuto uzneseniu podal dňa 3. 1. 2011 sťažovateľ odvolanie na Krajský súd

v Bratislave.

Na základe tohto odvolania vydal Krajský súd v Bratislave (ďalej len odvolací súd)

uznesenie spis. zn.: , ktorým konanie prerušil. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že síce konajúci súd si môže predbežnú otázku vyriešiť sám, ale spoločenský záujem na

zachovaní jednotnosti rozhodovacej činnosti súdov ako imanentného znaku právneho štátu

vedie k tomu, že súd pokiaľ už o takejto predbežnej otázke prebieha konanie pred súdom,

spravidla konanie preruší a vyčká na rozhodnutie tohto súdu, pričom z jeho rozhodnutia vo

svojom ďalšom konaní vychádza. Nevyhnutným predpokladom pre postup v zmysle ust.

a teda preto, aby súd bez toho, aby urobil iné vhodné opatrenia,

prerušil konanie je, že v inom prebiehajúcom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre jeho rozhodnutie, keď dôvod prerušenia konania tu spočíva najmä v zachovaní

zásady hospodárnosti konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podala Mestská časť B. dovolanie.

Na základe tohto dovolania vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

dovolací súd) uznesenie spis. zn.: -159, ktorým uznesenie odvolacieho súdu

spis. zn.: zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že odvolací súd

v uznesení vec nesprávne právne posúdil. Vo svojom odôvodnení dokonca konštatoval, že

riešením predbežnej otázky Okresným súdom Bratislava I. v konaní o vyprataní časti

nehnuteľností je žiaduce aj z ohľadom na tú skutočnosť, že v žiadnom z konaní nie sú súdy

v štádiu pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia, ktoré by bolo v zmysle

záväzné pre súdy v iných konaniach. „K argumentácii odvolacieho súdu o potrebe

zachovania jednotnosti rozhodovania súdov dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že

táto argumentácia by prichádzala do úvahy a bola opodstatnená práve v prípade, ak by

v niektorom z konaní bolo možné reálne očakávať v krátkom čase vydanie meritórneho

rozhodnutia.“ V ďalšom dovolací súd konštatuje, že prerušenie konania nie je

najvhodnejším opatrením súdu, pretože ochrana práv účastníkov by sa mohla reálne

napĺňať až po právoplatnom skončení konaní o určovacej žalobe...»

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd uznesením č. k. -159

zo 14. júla 2011 porušil jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd v rámci

dovolacieho konania zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -135 z 28. februára 2011, ktorým bolo konanie vedené na Okresnom súde

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. prerušené do

právoplatného skončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn.

a sp. zn. . Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd uprednostňuje zásadu

rýchlosti súdneho konania pred zásadou spravodlivosti súdneho procesu. Podľa jej názoru

konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. malo byť prerušené do

právoplatného skončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn.

a sp. zn. , keďže v týchto konaniach sa rozhoduje o prejudiciálnej otázke,

ktorá má význam pre konanie vedené na okresnom súde pod. sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa B. a. s., B. na spravodlivé súdne konanie uvedené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Sťažovateľovi B. a. s., B. priznáva náhradu trov konania vo výške 261,82 € (dva

úkony právnej pomoci á 123,50 € - prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie

sťažnosti a 2x režijný paušál á 7,41 €).“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za

porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, , ). Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľka namietané uznesenie

najvyššieho súdu č. k. -159 zo 14. júla 2011 za arbitrárne, resp. zjavne

neodôvodnené, je to, že najvyšší súd vec po právnej stránke nesprávne posúdil. Podľa

názoru sťažovateľky konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. malo byť

prerušené do právoplatného skončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn.

a sp. zn. vzhľadom na to, že v týchto konaniach sa rozhoduje

o prejudiciálnej otázke (otázka platnosti nájomnej zmluvy), ktorá má význam pre konanie

vedené na okresnom súde pod. sp. zn. . V dôsledku toho došlo podľa názoru

sťažovateľky k situácii, že najvyšší súd preferuje zásadu rýchlosti súdneho konania na úkor

zásady spravodlivého súdneho konania.

Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu č. k. -159

zo 14. júla 2011 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade

najvyšší súd rozhodujúc o mimoriadnom opravnom prostriedku vyslovil svoj právny názor

a vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo uznesenie odvolacieho súdu o prerušení

konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -159

zo 14. júla 2011 okrem iného uviedol:

„... Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,

môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vyššie citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania,

to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné

ustanovenie dopadá na procesné situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí

tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len

ako procesná možnosť tohto súdu, nie však ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť

možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber

vhodného opatrenia (napríklad spojenie veci, prerušenie konania, vyriešenie predbežnej

otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania

má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov

v súdnom konaní ( ) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana

práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim

hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania

predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Ustanovenie musia súdy vykladať a uplatňovať v súlade

s (). Zo žiadneho ustanovenia Slovenskej

republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa

jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v Slovenskej

republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109

ods. 2 písm. c/ preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá

je zakotvená v tomto článku a ktorá ukladá povinnosť prijať

príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov,

a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. ).

V danom prípade nebolo v konaniach o určenie neplatnosti Nájomnej zmluvy

vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. a sp. zn.

meritórne rozhodnuté, a preto si súd v tomto konaní (sp. zn. ) môže

samostatne vyriešiť ako tzv. predbežnú otázku, právnu otázku platnosti alebo neplatnosti

Nájomnej zmluvy. Riešenie tejto právnej otázky prostredníctvom predbežnej otázky je

žiaducim aj s ohľadom na skutočnosť, že v žiadnom z vyššie uvedených konaní nie sú súdy

v štádiu pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia, ktoré by bolo v zmysle § 159 ods. 2

záväzné pre súdy v iných konaniach. K argumentácii odvolacieho súdu o potrebe

zachovania jednotnosti rozhodovania súdov dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že

táto argumentácia by prichádzala do úvahy a bola opodstatnená práve v prípade, ak by

v niektorom z konaní (sp. zn. alebo sp. zn. ) bolo možné

reálne očakávať v krátkom čase vydanie meritórneho rozhodnutia; o tento prípad však

v prejednávanej veci nejde, práve naopak možno reálne očakávať zastavenie konania sp. zn.

. I keď v ďalšom konaní sp. zn. sa tiež rieši otázka neplatnosti

Nájomnej zmluvy, dovolací súd poukazuje na to, že súd bude môcť pristúpiť k posúdeniu

tejto otázky až po preskúmaní naplnenia procesných podmienok prípustnosti konania

o určovacej žalobe a zistení, že na požadovanom určení neplatnosti existuje na strane

žalujúcej naliehavý právny záujem podľa Za danej procesnej situácie,

ak konania sp. zn. a sp. zn. sú vo svojej počiatočnej fáze,

pričom možno reálne očakávať zastavenie konania sp. zn. z dôvodu

späťvzatia žaloby, nie je prerušenie konania až do ich právoplatného skončenia

najvhodnejším opatrením súdu v porovnaní s inými prípustnými opatreniami (vyriešenie tzv.

predbežnej otázky), ba naopak najzdĺhavejším opatrením v postupe súdu pri vedení

konania, pretože ochrana práv účastníkov tohto konania by sa mohla začať reálne napĺňať

až po právoplatnom skončení konaní o určovacej žalobe.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení, pretože odvolací súd vo svojom rozhodnutí

o prerušení konania podľa nedostatočne zohľadnil požiadavku

rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov konania vyplývajúcu z ako i možnosť

iného procesného opatrenia týkajúceho sa vedenia tohto súdneho konania.

Keďže žalobca procesne prípustným dovolaním dôvodne napadol uznesenie

odvolacieho súdu, ktoré spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/

), dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému

súdu v Bratislave na ďalšie konanie ( )...“

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa ústavného súdu

dostačujúco vysvetlil, prečo považuje právny názor krajského súdu prezentovaný v jeho

uznesení za nesprávny, pričom závery najvyššieho súdu možno považovať z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, , , ,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011