Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 510/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., M., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -295 zo 4. marca 2010 a postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. marca 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011

doručená sťažnosť M. M., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -295 zo 4. marca 2010 a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. marca 2011 a ktorou žiadala sťažovateľka vydať tento nález:

„Právo sťažovateľky

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v článku 46 ods. 1 ,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn.

a uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 31. 3. 2011 a postupom, ktorý

mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -295 zo dňa 04. 03. 2010 a uznesením Najvyššieho súdu sp. zn.

zo dňa 31.3.2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto

konania.“

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky a zo spisu Okresného súdu Rožňava (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. , ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania

o sťažnosti, právna predchodkyňa sťažovateľky doručila pôvodne Okresnému súdu

Michalovce 27. októbra 2006 žalobu, ktorou sa proti JUDr. M. M. (ďalej len „žalovaný“)

domáhala uloženia povinnosti žalovanému vrátiť žalobkyni podiel ¼ z nehnuteľností, ktorý

právna predchodkyňa sťažovateľky darovala žalovanému zmluvou zo 7. júna 1994, a ktoré

2

sú zapísané na LV č. 537, k. ú. V., obec M. ako parc. č. 85 záhrady o výmere 2 204 m,

2

parc. č. 586 zastavané plochy o výmere 811 ma rodinného domu súp. č. 518 na parc. č. 586

(ďalej len „nehnuteľnosť“). Uviedla, že darovacou zmluvou zo 7. júna 1994 darovala

žalovanému a jeho vtedajšej manželke (svojej dcére) – sťažovateľke – polovicu

nehnuteľnosti. Po tom, čo ich manželstvo zaniklo rozvodom a ich majetok patriaci do

zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov nebol vyporiadaný dohodou

a v trojročnej lehote nebola podaná na súd žaloba o jeho vyporiadanie, nehnuteľnosť je

v podielovom spoluvlastníctve žalovaného a sťažovateľky, pričom každý z nich je jej

podielovým spoluvlastníkom v ¼ k celku. Žalovaný po šiestich rokoch po tom, čo sa

z nehnuteľnosti (v ktorej bývala sťažovateľka so svojou matkou) odsťahoval, vnikol do nej,

vyhrážal sa sťažovateľke usmrtením, jej matke opakovane v priebehu rokov 2003 – 2005

prikazoval, aby sa vysťahovala do domova dôchodcov, a aj inak (konaním podrobne

popísaným v žalobe) sa opakovane správal spôsobom, ktorým hrubo porušoval dobré

mravy. Žalobkyňa poukazovala na to, že žalovaný takto konal napriek jej zlému

zdravotnému stavu a vysokému veku (78 rokov). V súvislosti s konaním žalovaného sa

viedlo proti nemu trestné konanie i priestupkové konania. Právna predchodkyňa

sťažovateľky preto žiadala vrátiť dar podľa . Po tom, čo

pôvodná žalobkyňa... zomrela, okresný súd v konaní pokračoval so sťažovateľkou a J. T.

(ďalej len „žalobca v 2. rade“) ako žalobcami, ktorí žalobu zmenili tak, že sa domáhali

uloženia povinnosti žalovanému vrátiť do dedičstva po ich právnej predchodkyni

spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti vo veľkosti ¼. Okresný súd uznesením č. k.

-107 z 12. februára 2008 konanie zastavil pre prekážku res iudicata, jeho

rozhodnutie však bolo zrušené uznesením krajského súdu č. k. -122

z 10. septembra 2008 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. -215 z 9. júna

2009 tak, že žalobe sťažovateľky (a žalobcu v 2. rade) vyhovel a zaviazal žalovaného

nahradiť žalobcom trovy konania. Mal za preukázané, že žalovaný sa správal voči pôvodnej

žalobkyni, ako aj voči sťažovateľke spôsobom, ktorý je hrubým porušením dobrých mravov

a prejavom hrubého nevďaku voči darkyni a osobe jej blízkej. Okresný súd uviedol, že

takýmto konaním bolo najmä oslovovanie hrubými výrazmi sťažovateľky a jej matky.

Konanie žalovaného bolo preukázané i svedeckými výpoveďami svedkov J. S. a V. Z.,

o vierohodnosti výpovedi ktorých nemal okresný súd dôvod pochybovať, čím bola

vyvrátená aj obrana žalovaného, ktorý tvrdil, že v čase od 18. októbra 2004 do 31. októbra

2008 v dome ani vo dvore, kde sťažovateľka s matkou bývali, vôbec nebol.

Proti tomuto rozsudku podal 13. júla 2009 žalovaný s poukazom na § 205 ods. 2

písm. d) a f) (ďalej aj „OSP“) (nesprávne vyhodnotenie

výsledkov vykonaného dokazovania a nesprávne právne posúdenie veci) odvolanie, ktorým

žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Uviedol, že podľa jeho názoru

v konaní nebolo preukázané také jeho správanie, ktoré by odôvodňovalo vrátenie daru,

zotrval na tvrdení, že v nehnuteľnosti v čase od 18. októbra 2004 do 31. októbra 2008 vôbec

nebol, a zdôraznil, že pri výsluchu svedkov boli svedkom kladené navádzajúce otázky.

Poukázal i na rozdiely v obsahu výpovedí svedkov, tak ako sú uvedené v zápisnici

z pojednávania a skutkovými zisteniami z nich uvedenými v odôvodnení rozsudku.

Krajský súd uznesením č. k. -295 zo 4. marca 2010 rozsudok

okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodol tak

s poukazom na ustanovenie a a uviedol, že takto postupoval

z dôvodu, že súd prvého stupňa odňal žalovanému možnosť konať pred súdom a vec

nesprávne právne posúdil tým, že nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal najmä na to,

že odôvodnenie rozsudku okresného súdu je nedostatočné a nepostačuje pre záver, že žaloba

je dôvodná, ako aj na to, že nebola vykonaná konfrontácia medzi žalovaným a svedkom S.

Uložil okresnému súdu zopakovať výsluch svedkov v súvislosti s tvrdeniami žalovaného, že

zachránil pôvodnej žalobkyni život privolaním rýchlej zdravotnej pomoci, uložil zistiť zo

záznamu o privolaní rýchlej zdravotnej pomoci, či je toto tvrdenie žalovaného pravdivé,

a poukázal na nedostatočné odôvodnenie záveru okresného súdu o tom, že konaním

žalovaného bola dosiahnutá potrebná intenzita rozporu s dobrými mravmi, ktorú vyžaduje

.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodnila a a (odňatie možnosti konať pred

súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)

a dovolaciemu súdu navrhla napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. V dovolaní sťažovateľka uviedla, že v odvolacom konaní bola odňatá

zákonnému sudcovi, pretože podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach pre rok 2009

(ďalej len „rozvrh práce“) mal o odvolaní žalovaného rozhodnúť odvolací senát v rovnakom

zložení, v akom rozhodoval už prv o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu č. k.

-107 z 12. februára 2008, teda vo veci vedenej pred krajským súdom pod

sp. zn. , keď predsedom senátu bola JUDr. J. Č. Pri rozhodovaní vo veci

sp. zn. bol predsedom senátu JUDr. J. S. Sťažovateľka v dovolaní vytkla

krajskému súdu i to, že hoci žalovaný odôvodnil svoje odvolanie iba odvolacími dôvodmi

podľa a (nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného

dokazovania a nesprávne právne posúdenie veci), a teda neuviedol odvolací dôvod podľa

, a navyše, napriek tomu, že odvolací súd je viazaný skutkovým

stavom, tak ako ho zistil prvostupňový súd, zrušil rozsudok okresného súdu, a tým prekročil

rozsah svojej právomoci danej mu a .

Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu č. k. -295 zo 4. marca

2010 podala aj sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej žiadala ústavný súd, aby vydal nález,

ktorým konštatuje, že postupom a uznesením krajského súdu č. k. -295

zo 4. marca 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa dohovoru, a ktorým uznesenie

krajského súdu č. k. -295 zo 4. marca 2010 zruší. Ústavný súd túto sťažnosť

odmietol pre neprípustnosť uznesením č. k. -21 z 30. septembra 2010

po zistení, že proti rovnakému uzneseniu krajského súdu bolo podané aj dovolanie.

Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. tak, že

dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218

ods. 1 písm. c) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil

tým, že odvolací súd zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu z dôvodu, že žalovanému bola

odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia

prvostupňového súdu, pričom vo vzťahu k tomuto dôvodu je nerozhodné, či žalovaný

vo svojom odvolaní takýto dôvod označil, alebo nie, pretože odvolací súd mal povinnosť na

takúto vadu prihliadať, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu

k tvrdeniu sťažovateľky, podľa ktorého vo veci nerozhodoval na odvolacom súde zákonný

sudca, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľkou označený princíp vyplývajúci z rozvrhu práce

odvolacieho súdu, podľa ktorého mal vo veci rozhodovať senát rovnakej predsedníčky, aký

rozhodoval o skoršom odvolaní sťažovateľky v rovnakej veci, nebol porušený, pretože tento

princíp sa vzťahuje iba na meritórne rozhodovanie, zatiaľ čo skoršie odvolanie sťažovateľky

smerovalo proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania pre prekážku res iudicata.

Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru postupom a uznesením krajského súdu č. k. -295 zo 4. marca 2010

odôvodnila tým, že toto rozhodnutie porušuje zákon, je krajne arbitrárne, neudržateľné a je

v priamom rozpore s podstatou práva na spravodlivý proces. Krajský súd bol v odvolacom

konaní nesprávne obsadený, pretože z rozvrhu práce sp. zn. 1 Spr , s. 64 a nasl.

(Pravidlá prideľovania vecí, ods. 1 a 3) vyplýva, že v občianskoprávnych agendách

v prípade, ak už raz odvolací súd rozhodoval vo veci o podanom odvolaní, o ďalšom

odvolaní v rovnakej veci rozhoduje senát v rovnakom zložení, čo vo veci sťažovateľky

nebolo rešpektované, pretože o skoršom odvolaní sťažovateľky (proti uzneseniu o zastavení

konania) rozhodoval senát predsedníčky JUDr. J. Č. a o napadnutom rozhodnutí senát

predsedu JUDr. J. S. K porušeniu označených základných práv sťažovateľky krajským

súdom došlo aj tým, že hoci odvolanie žalovaného bolo odôvodnené odvolacími dôvodmi

podľa a , krajský súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu

podľa a , teda z iných dôvodov a bez toho, aby boli naplnené;

to všetko napriek jeho viazanosti rozsahom podaného odvolania. Krajský súd zrušil

prvostupňové rozhodnutie z dôvodu, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil

tým, že nedostatočne zistil skutkový stav, a z dôvodu, že prvostupňový súd odňal

žalovanému svojím postupom možnosť konať pred súdom. Takto ale postupoval krajský

súd napriek tomu, že sa nezmieňuje vôbec o tom, že by prvostupňový súd nesprávne právne

vec posúdil tým, že na jej posúdenie použil ustanovenie .

Žalovaný v podanom odvolaní nenamietal to, že by prvostupňový súd nedostatočne zistil

skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, a navyše sám sa na pojednávaní pred okresným súdom 9. júna 2009 vyjadril, že

nemá ďalšie návrhy na dokazovanie. Odvolací súd bol v zmysle viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd. V odvolaní žalovaný nenamietal ani to, že

by mu bola odňatá prvostupňovým súdom možnosť konať pred súdom. Je pravdou, že

odvolací súd v zmysle má možnosť prihliadať na vady konania aj bez

toho, aby ich odvolateľ v odvolaní výslovne namietal, avšak iba v prípade, ak tieto vady

museli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To však vo veci sťažovateľky

nebolo splnené. Tým krajský súd prekročil rozsah svojej právomoci danej mu § 212 ods. 1

. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že okresný súd postupoval v súlade

s , urobil správne skutkové závery na základe vykonaných

dôkazov a vec aj správne právne posúdil.

Tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2011 sťažovateľka odôvodnila tým, že

najvyšší súd sa meritórne jej dovolaním nezaoberal, odmietol ho bez toho, aby boli pre

takýto postup splnené zákonné podmienky. Vychádzal z názoru, podľa ktorého tvrdenie

sťažovateľky o tom, že vo veci mal na krajskom súde rozhodovať rovnaký senát, aký

rozhodoval v jej veci už prv, by obstálo iba vtedy, ak by odvolací súd v prvom prípade

rozhodoval vo veci samej. Vo veci sťažovateľky však prvý raz odvolací súd meritórne

nerozhodoval, pretože rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu o zastavení konania, a teda

nejde o rozhodnutie vo veci samej. Tento názor najvyššieho súdu je však podľa názoru

sťažovateľky založený na takom výklade ustanovení rozvrhu práce krajského súdu, ktorý

nezodpovedá jeho účelu a zmyslu. Je síce pravdou, že v rozhodnutí o zastavení konania sa

nerozhoduje o oprávnenosti nárokov žalobcu, ale na druhej strane nejde iba o procesné

rozhodnutie porovnateľné napríklad s rozhodnutiami o vedení konania. Podľa názoru

sťažovateľky aj pri nejasnom vymedzení pojmu „rozhodnutie vo veci samej“ je zrejmé, že

aj v prípade ak odvolací súd už prv rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu o zastavení

konania, mal o ďalšom odvolaní rozhodovať rovnaký senát – uznesením o zastavení

konania sa konanie končí; odvolania proti uzneseniam, ktorými sa nerozhodne vo veci

samej, sa nepredkladajú v priebehu konania na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 209 ods. 2

). Dovolací súd pri výklade pojmu rozhodnutia vo veci samej použil reštriktívny

výklad, nevzal do úvahy osobitosti uznesenia o zastavení konania. Dovolanie sťažovateľky

bolo však prípustné nielen s poukazom na , ale aj s poukazom na

písm. f) . Dovolací súd sa dostatočne nezaoberal argumentáciou sťažovateľky uvedenou

v dovolaní a nevysporiadal sa s ňou (najmä pokiaľ ide o viazanosť skutkovým stavom tak,

ako ho zistil prvostupňový súd, a rozhodovanie odvolacieho súdu nad rámec dôvodov

odvolania znamenajúce nemožnosť rozhodnúť tak, ako odvolací súd rozhodol). Ak dovolací

súd prisvedčil názoru krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia okresného súdu pre

nedostatok dôvodov, odchýlil sa tým od vlastnej stabilnej judikatúry, jeho rozhodnutie je

ojedinelé a bezprecedentné.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach je bližšie

upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom a uznesením krajského súdu č. k. -295 zo 4. marca 2010

a postupom uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd rozhodujúc o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky namietajúcej

porušenie rovnakých základných práv uznesením krajského súdu č. k. -295

zo 4. marca 2010 v uznesení č. k. -21 z 30. septembra 2010 konštatoval, že

lehotu na podanie (tejto) ústavnej sťažnosti bude považovať za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak bude zachovaná

vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o paralelne podanom dovolaní.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu ňou označených základných práv došlo tak

rozhodnutím krajského súdu č. k. -295 zo 4. marca 2010, ako aj rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2011. K porušeniu ňou označených

základných práv rozhodnutím krajského súdu č. k. -295 zo 4. marca 2010

malo dôjsť tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, ako aj tým, že

bolo vydané nezákonným senátom odvolacieho súdu, a tým, že jeho vydaním prekročil

krajský súd svoju právomoc. K porušeniu základných práv dovolacím súdom malo dôjsť

tým, že dovolací súd odmietol jej dovolanie napriek tomu, že boli splnené všetky

podmienky na jeho meritórne prerokovanie.

Krajský súd odôvodnil uznesenie č. k. -295 zo 4. marca 2010 takto:

„Odvolací súd bez nariadenia pojednávania ( - v ostatných

prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods. 1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania) prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3

a rozsudok vo všetkých výrokoch zrušil podľa a , lebo

súd prvého stupňa účastníkovi konania jeho postupom odňal možnosť konať pred súdom

a ďalej nesprávne vec právne posúdil tým, že nedostatočne zistil skutkový stav. S poukazom

na , ak dovolací súd zruší rozhodnutie môže podľa povahy veci vrátiť

vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo

postúpiť vec orgánu do právomoci ktorého vec patrí, preto odvolací súd po zrušení

rozsudku vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak pred súdom bol

taký postup v konaní, že vo všeobecnosti znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých

procesných práv, ktoré mu priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania

a nielen pri rozhodovaní.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa je v sporovom

konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení

bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne

významnú skutočnosť (preto, že ju nepovažoval za rozhodujúcu pre vec), avšak samotná

okolnosť, že by nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté nemôžu byť v sporovom konaní

spôsobilým odvolacím dôvodom. Účastník, ktorý odvolaním uplatnil tento odvolací dôvod,

musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný – nebol vykonaný a uviesť právne

významné skutočnosti, ktoré síce boli tvrdené, avšak súd nezisťoval. Súdom prvého stupňa

vykonané dôkazy zatiaľ nedávajú dostatočný podklad pre úplné zistenie skutkového stavu

a zároveň spochybňujú záver urobený súdom prvého stupňa, že boli splnené podmienky na

vrátenie daru podľa . ...

Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov ako aj na

základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti

nemá dôvodné alebo závažné pochybnosti.

Zákonná úprava obsiahnutá v ust. rešpektuje zásadné rozdiely medzi

sporovým a nesporovým konaním. Zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe

oboch týchto konaní, dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch ako

dokazovanie v konaní nesporovom, sporové konanie je totiž ovládané prejednávacou

zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich

preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania.

Zákon v ust. veta tretia vychádza z toho, že súd nie je pri

vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale

pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie

však podmieňuje ich výnimočnosťou ako aj nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide

teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon

ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Právo súdu vykonať aj účastníkmi

konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti.

Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné

dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Z uvedeného vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde

v priebehu konania najavo a súd má o ňom vedomosť, bez ohľadu na návrhy účastníkov

konania môže a zároveň aj musí súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto

dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali

o svoje práva. ...

... dokazovanie je náročná činnosť, ktorú vykonáva predseda senátu alebo

samosudca; vykonanie jednotlivých úkonov pri dokazovaní môže sa zveriť členom senátu.

Namiesto otázky nie je prípustné so svedkom polemizovať, klásť mu sugestívne otázky alebo

kapciózne otázky, ktoré vychádzajú z nepodloženého predpokladu. O prípustnosti otázok

rozhoduje predseda senátu alebo samosudca.

Podľa ustálenej súdnej praxe (rozsudok NS ČSR sp. zn. Cdon 385/96) je treba odlíšiť

vykonanie dôkazu svedeckou výpoveďou, lebo tento dôkaz je špecifický práve tým, že

vychádza zo skutočností, ktoré príslušná osoba vníma svojimi zmyslami a ktorá súdu svojou

výpoveďou sprostredkuje bez toho, že by o nej mohla či mala urobiť pre súd záväzné

skutkové závery.

Z obsahu rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že len svedkovia ako aj nebohá

matka žalobkyne potvrdili pri výpovedi (J. S. a V. Z.), že od 18.10.2004 do 31.10.2008 bol

v dome žalovaný. Správanie sa žalovaného voči nebohej matke žalobkyne (pôvodnej

žalobkyni), ktorú mal oslovovať hrubými výrazmi, súd považoval za hrubé porušenie

dobrých mravov a bola dosiahnutá potrebná intenzita podľa , ktorá sa vyžaduje

ako predpoklad dôvodnosti vrátenia daru.

Takéto odôvodnenie rozsudku v konaní o vrátenie daru je stručné a nepostačujúce

a nepostačuje pre záver, že žaloba je dôvodná. Z obsahu zápisnice o výsluchu svedkov

nesporne vyplýva, že svedkyni V. Z. ako aj svedkovi J. S. boli kladené otázky zo strany súdu

ako aj účastníkov, ale keďže žalovaný namietal svedka J. S. a nebola vykonaná

konfrontácia, nemožno považovať uvedené výsluchy za dostatočný dôkaz, že títo svedkovia

vypovedali úplne a pravdivo a to aj so zreteľom na to, že pôvodná žalobkyňa Z. M. mala

veľmi dobre vychádzať so žalovaným. Napokon treba prisvedčiť žalovanému, že ak nikdy

svojej svokre neublížil a mal ju rád, lebo sa mu starala o deti z manželstva, robili spolu

v záhrade, trpela ischemickou chorobou srdca, mala chorobu mozgu, cukrovku a bola po

infarkte, vzhľadom na jej zdravotný stav a tvrdenie žalovaného, že jej mal zachrániť život

v čase, keď žalobkyňa v 1. rade bola s deťmi na liečení v T., jej privolal rýchlo zdravotnícku

pomoc, nemožno preto považovať záver súdu prvého stupňa za jednoznačný a spôsobilý pre

vyhovenie žaloby o vrátenie podielu na nehnuteľnosti do dedičstva po Z. M..

Po vrátení veci súdu prvého stupňa okrem opätovného výsluchu svedkov, zistí zo

záznamu o privolaní rýchlej zdravotníckej pomoci právnej predchodkyne žalobcov, či

tvrdenia žalovaného v odvolaní sú pravdivé, či on privolával zdravotnícku pomoc v čase

neprítomnosti žalobkyne v 1. rade, prípadne vykoná aj iné dôkazy navrhnuté žalovaným a

až po riadnom a úplnom zistení skutkového stavu súd prvého stupňa opätovne rozhodne

vo veci.

Odvolací súd ešte dodáva, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa o vyhovení

žaloby o vrátení daru, keď nebola dostatočne odôvodnená a vysvetlená dosiahnutá

potrebná intenzita, ktorú § 630 vyžaduje ako predpoklad dôvodnosti vrátenia daru, skutkový

stav bol zistený len na základe vykonaných dôkazov výsluchmi svedkov a oslovovanie

hrubými výrazmi s tým, že žalovaný mal právnu predchodkyňu žalobcov oslovovať hrubými

výrazmi, ktoré sa považujú za hrubé porušenie dobrých mravov, zatiaľ nepostačuje pre

záver o dôvodnosti žaloby o vrátenie daru a napokon spôsobuje, že toto odôvodnenie

neumožnilo žalovanému riadne odôvodniť odvolanie proti rozsudku, keďže súd prvého

stupňa sa nezaoberal jeho námietkami v konaní, že v čase od 18.10.2004 do 31.10.2008

vôbec nebol v dome ani na dvore, kde býva žalobkyňa v 1. rade a kde bývala aj pôvodná

žalobkyňa Z. M.. Doplnenie dokazovania nemôže vykonať odvolací súd, lebo tým by

nahradil súd prvého stupňa ako 1. inštanciu vo veci, keďže platí dvojinštančnosť konania

v procese ( a bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv).“

Najvyšší súd uznesenie súdu sp. zn. z 31. marca 2011 odôvodnil

takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom

( ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle a nasl.

možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm. a/ ) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie

stanoviska ( ). Dovolanie je v zmysle

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b)

ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z týchto rozhodnutí,

prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na námietky dovolateľky a tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť

dovolacieho súdu ( ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo

vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v až g/ ,

dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla

niektorá z týchto vád. V zmysle je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e)

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený

sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia pritom nie je založená už tým, že

dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou §

237 , ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v

citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. Vady v zmysle a/, b/, c/, d/, e/

dovolateľka nenamietala, tieto v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Dovolateľka namietala procesnú vadu v zmysle , ktorú videla

v tom, že odvolací súd prekročil rozsah svojej právomoci, pretože je viazaný rozsahom

a dôvodmi odvolania. Ďalej uviedla, že z odôvodnenia rozhodnutia jej nie je zrejmé, v čom

podľa odvolacieho súdu spočívalo odňatie možnosti konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Zo spisu je zrejmé, že žalovaný napadol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že odôvodnenie rozsudku okresného

súdu bolo stručné a nepostačujúce pre záver, že žaloba je dôvodná. Konštatoval, že nebola

dostatočne odôvodnená a vysvetlená dosiahnutá intenzita, ktorú § 630 Občianskeho

zákonníka vyžaduje ako predpoklad dôvodnosti vrátenia daru. Z uvedeného vyplýva, že túto

vadu odvolací súd videl v nedostatočnom odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, resp.

v jeho nepreskúmateľnosti (táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania). Na vady konania pred súdom prvého

stupňa mal odvolací súd povinnosť prihliadať, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ). Preto nie je dôležité, či ju žalovaný vo svojom dovolaní

uviedol, alebo nie. Dôvody odvolania pritom neposudzuje odvolací súd len podľa toho, ako

ich odvolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vada v zmysle nebola v dovolacom konaní zistená. To, že túto

vadu zistil odvolací súd viedlo k zrušeniu rozsudku prvostupňového súdu.

Dovolateľka ďalej namietala procesnú vadu v zmysle , ktorú

videla v porušení , pretože podľa názoru

dovolateľky v danej veci nekonal zákonný sudca. Zo spisu vyplýva, že o odvolaní proti

uzneseniu o zastavení konania pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3

) rozhodoval senát Krajského súdu v Košiciach 11 Co, pričom jeho predsedníčkou

bola JUDr. J. Č. O odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 9. júna

2009 č. k. -215 (a o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava

z 10. decembra 2009 č. k. -267 /predbežné opatrenie/) rozhodoval senát

Krajského súdu v Košiciach 5 Co, pričom jeho predsedom bol JUDr. J. S. Dovolateľka má

za to, že aj v druhom prípade mal o odvolaní rozhodovať senát JUDr. J. Č. poukazujúc na

v tom čase účinný rozvrh práce (súd bol nesprávne obsadený). Podľa rozvrhu práce

Krajského súdu v Košiciach na rok 2009, bod 1/ „Pravidiel prideľovania veci“

v jednotlivých občianskoprávnych agendách veci, ktoré napadnú na krajský súd

po 1. januári 2009 sa prideľujú senátom /samosudcom/ náhodným výberom pomocou

aplikácie. Výnimkou z uvedenej zásady podľa bodu 3/ „Pravidiel prideľovania veci“ sú

veci, ktoré boli zrušené senátu /sudcovi/ v dôsledku odvolania alebo dovolania Najvyšším

súdom Slovenskej republiky /alebo boli zrušené Ústavným sudom Slovenskej republiky/,

ktoré boli vo veci samej a o predbežnom opatrení zrušené odvolacím súdom a vrátené súdu

prvého stupňa, sa po opätovnom predložení odvolaciemu súdu pridelia tomu istému

senátu /samosudcovi/, v ktorom je zadelený sudca, ktorý vec referoval. Dovolací súd po

preskúmaní veci dospel k záveru, že v predmetnej veci nedošlo k vade v zmysle § 237

písm. g/ z nasledovných dôvodov. V danom prípade je predmetom konania určenie, že

žalobcami označený podiel na špecifikovaných nehnuteľnostiach patrí do dedičstva po

poručiteľke. V zmysle ods. o veci samej sa rozhoduje rozsudkom. To znamená,

že o veci samej rozhoduje súd rozsudkom len v prípade meritórneho rozhodnutia. Uznesenie

okresného súdu o zastavení konania pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci nie je

rozhodnutie vo veci samej (Porovnaj napr. uznesenie NS ČR z 23. novembra 2010 sp.zn.

). Tu išlo o procesné rozhodnutie (neskôr zrušené odvolacím súdom).

Obsah jeho výroku sa totiž nedotýkal predmetu konania. Vecou samou sa totiž rozumie

nárok, ktorý je predmetom konania aj s príslušenstvom (porovnaj Marek Števček, Svetlana

Ficová a kol. . Komentár, Praha 2009, str. 359, Ján Mazák a kol.

Základy občianskeho procesného práva, Bratislava 2007, str. 321-322). Z uvedeného

vyplýva, že o odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo veci samej nemusel rozhodovať ten

istý senát, ktorý rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu procesnej povahy. Vychádzajúc

z rozvrhu práce odvolacieho súdu možno konštatovať, že nešlo o výnimku z „Pravidiel

prideľovania veci“ tak, ako sa mylne dovolateľka domnievala. Senát 11 Co nerozhodoval

o odvolaní proti rozhodnutiu o veci samej, preto po opätovnom predložení odvolaciemu

súdu nebola vec pridelená senátu 11 Co, pretože nešlo o výnimku z „Pravidiel prideľovania

veci“ podľa bodu 3/ rozvrhu práce.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalobkyne 1/ nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239

, ani z , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie v súlade

s v spojení s , ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa

právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Ako vyplynulo z rozvrhu práce krajského súdu, ktorý si ústavný súd od krajského

súdu vyžiadal, tento v časti občianskoprávnej agendy obsahuje pod marginálnou rubrikou

„Pravidlá prideľovania veci“ (s. 64 a nasl.) v bode 1 základné pravidlo prideľovania vecí,

podľa ktorého „V jednotlivých občianskoprávnych agendách veci, ktoré napadnú na krajský

súd po 1. 1. 2009, sa prideľujú senátom (samosudcom) náhodným výberom pomocou

aplikácie. Ak vec nemožno prideliť náhodným výberom pomocou aplikácie, pridelí sa po

vyznačení hodiny a minúty nápadu podateľňou rovnomerne podľa číselného označenia

senátov.“ a v bode 3 písm. a) výnimku z tohto pravidla formulovanú takto: „Ďalšou

výnimkou zo zásady uvedenej pod bodom 1/ sú veci, ktoré boli zrušené senátu (sudcovi)

v dôsledku odvolania alebo dovolania Najvyšším súdom SR (alebo boli zrušené Ústavným

súdom SR), ktoré boli vo veci samej a o predbežnom opatrení zrušené odvolacím súdom

a vrátené súdu prvého stupňa, sa po opätovnom predložení odvolaciemu súdu pridelia tomu

senátu (samosudcovi), v ktorom je zadelený sudca, ktorý vec referoval.“

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

č. k. -295 zo 4. marca 2010. Sťažovateľka porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru videla v tom, že krajský súd zrušil prvostupňové rozhodnutie, hoci pre to

neboli splnené podmienky ustanovené . Jeho rozhodnutie je

navyše nedostatočne odôvodnené, pretože z neho nemožno zistiť, v čom prvostupňový súd

nesprávne právne vec posúdil tým, že na jej posúdenie použil ustanovenie § 630

. Krajský súd bol podľa názoru sťažovateľky viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil okresný súd. Prihliadnuť na vady konania bez toho, aby boli

odvolateľom namietané, možno len vtedy, ak tieto vady museli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, čo sa však v tomto prípade nestalo. Druhým dôvodom porušenia

sťažovateľkou označených práv malo byť to, že na krajskom súde rozhodoval v jej veci

nezákonný sudca.

Podľa , a odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu,

ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že...

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,... f) rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil

súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada

odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa a súd rozhodnutie zruší, len ak... f) účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,...

h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí.

Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a rovnako tak odôvodnil aj procesný postup,

ktorý zvolil, teda zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie veci na ďalšie konanie

prvostupňovému súdu. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdila, že tento je

založený na takom výklade a aplikácii dotknutých (procesno) právnych noriem, ktorý

nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd považuje aplikáciu procesnoprávnych ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku krajským súdom za takú, ktorá je zlučiteľná s i

dohovoru.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní správne dospel (aj) na základe citovaných

ustanovení k záveru, podľa ktorého v danom prípade neboli

splnené podmienky ani na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozhodnutia okresného

súdu. Rozhodnutie okresného súdu nebolo totiž možné považovať za správne, pretože

správnym rozhodnutím vo veci je iba rozhodnutie riadne odôvodnené. Pokiaľ rozhodnutie

prvostupňového súdu takto odôvodnené nie je, a je preto nepreskúmateľné, nemožno ho

považovať ani za formálne správne a nemožno hovoriť ani o tom, že by ho odvolací súd

mohol meritórne preskúmať a dospieť k záveru o tom, či bolo správne obsahovo. Keďže už

len z tohto dôvodu boli splnené vo vzťahu k rozhodnutiu prvostupňového súdu podmienky

na jeho zrušenie, krajský súd nemohol svojím zrušujúcim rozhodnutím prekročiť svoju

právomoc. Keďže rozhodovaním o žalobe sťažovateľky z hľadiska, či je, alebo nie je

namieste jej vyhovieť, sa bude okresný súd ešte zaoberať, z tohto pohľadu sa javí ďalšie

preskúmavanie rozhodnutia krajského súdu ústavným súdom za predčasné. Pokiaľ krajský

súd uložil okresnému súdu doplniť dokazovanie (tak ako to odôvodnil krajský súd), ide

o dôkazy, ktoré je súd povinný vykonať v záujme riadneho zistenia skutkového stavu aj bez

návrhov účastníkov, pretože potreba ich vykonania vyplynula z doterajších výsledkov

dokazovania. Nemožno preto prisvedčiť ani argumentom sťažovateľky o tom, že krajský

súd prekročil svoju právomoc tým, že s poukazom na obsah odvolania žalovaného uložil

okresnému súdu dokazovanie doplniť. Krajský súd bol povinný hľadať skutočné

spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi a nepristupovať k rozhodovaniu v ich

veci iba formalisticky, pričom túto požiadavku naplnil. Tak ako na to ostatne správne

poukázal aj najvyšší súd, obsah odvolania bol krajský súd povinný posudzovať nielen podľa

označenia dôvodov odvolania, ale podľa obsahu podaného odvolania žalovaným. Ostatne aj

ústavný súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, podľa ktorého rozsudok okresného

súdu bol nedostatočne odôvodnený, keď z neho nemožno zistiť, z akých dôvodov (aj

v kontexte rozhodovacej praxe všeobecných súdov k tejto otázke) považoval konanie

žalovaného spočívajúce (zrejme iba) v oslovovaní sťažovateľky a jej matky hrubými

výrazmi za také, ktoré napĺňa podmienky vyžadované pre

vrátenie daru. Záver o správnosti právneho posúdenia veci možno urobiť iba vtedy, ak je na

vec aplikované ustanovenie právneho poriadku, ktoré sa na ňu vzťahuje, a súčasne je takéto

ustanovenie aj vykladané správnym spôsobom.

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že vo veci rozhodoval nezákonný senát, posúdenie

dôvodnosti tejto jej argumentácie sa v zásade redukuje na posúdenie ústavnej konformnosti

výkladu pojmu rozhodnutia „vo veci samej“ v už citovanom bode 3 Pravidiel prideľovania

vecí v rozvrhu práce krajského súdu. V situácii, keď je zrejmé, že vec bola pridelená senátu

náhodným výberom, rozpor tohto postupu s rozvrhom práce krajského súdu by mohol byť

daný iba v prípade, ak by sa na pridelenie tejto veci mala vzťahovať uvedená výnimka.

Podľa bodu 3 Pravidiel prideľovania vecí sa takto vec nepridelí (okrem iného aj) vtedy, ak

ide o vec, ktorá už prv „bola vo veci samej... zrušená odvolacím súdom a vrátená súdu

prvého stupňa“, pretože takáto vec „sa po opätovnom predložení odvolaciemu súdu pridelí

tomu senátu (samosudcovi), v ktorom je zadelený sudca, ktorý vec referoval“. Sťažovateľka

zastáva názor, podľa ktorého rozhodnutie o zastavení konania je rozhodnutím vo veci samej

a iný výklad tohto pojmu nie je prípustný, pretože popiera účel a zmysel tohto ustanovenia

rozvrhu práce krajského súdu.

Účelom a zmyslom citovaných ustanovení rozvrhu práce krajského súdu je dosiahnuť

stav, ktorý je charakteristický tým, že v prípade, ak sa senát už prv vecou meritórne

zaoberal, je namieste, aby o takejto veci rozhodoval znova rovnaký senát (sudca). Zaoberať

sa meritórne vecou sťažovateľky znamená zaoberať sa skúmaním existencie a naplnenia

zákonných dôvodov na vrátenie daru. Pri posudzovaní danosti procesnej prekážky brániacej

prerokovaniu veci, resp. správnosti záveru prvostupňového súdu o takejto otázke odvolacím

súdom (rozhodovanie o odvolaní proti uzneseniu o zastavení konania pre nedostatok

podmienok konania) nie je predmetom posudzovania skúmanie existencie a naplnenia

zákonných dôvodov na vrátenie daru. Preto ústavne konformnému výkladu pojmu

rozhodnutia „vo veci samej“ v citovanom ustanovení rozvrhu práce krajského súdu

zodpovedá záver, podľa ktorého uznesenie prvostupňového súdu o zastavení konania pre

prekážku právoplatne rozhodnutej veci nie je rozhodnutím vo veci samej, pretože obsah

jeho výroku sa nedotýka predmetu konania (ako to konštatoval aj najvyšší súd rozhodujúc

o sťažovateľkou podanom dovolaní v tejto veci).

Za tejto situácie považuje ústavný súd preto za vylúčené, aby rozhodnutím krajského

súdu č. k. -295 zo 4. marca 2010 z dôvodov uvedených sťažovateľkou mohlo

dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2011. Porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru videla sťažovateľka v tom, že najvyšší súd meritórne jej dovolanie

neprejednal v dôsledku toho, že nezistil podmienky prípustnosti dovolania, hoci podľa

názoru sťažovateľky tieto boli naplnené. Naplnené mali byť tým, že odvolací súd prekročil

rozsah svojej právomoci tým, že nerešpektoval svoju viazanosť rozsahom a dôvodmi

odvolania [ ], a tým, že o veci nekonal zákonný sudca [

].

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Čo sa

týka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že

skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd vo veci sťažovateľky nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti

dovolania.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby

využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa, ak boli príslušné zákonne ustanovenia

rešpektované (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže

byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Podľa a dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak... f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Ako vyplýva už z toho, čo uviedol ústavný súd vo vzťahu k časti sťažnosti

sťažovateľky smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu, ústavný súd považuje za zrejmé,

že krajský súd svojím postupom spočívajúcim v zrušení prvostupňového rozhodnutia

neprekročil svoju právomoc a nedošlo ani k tomu, aby jeho rozhodnutie bolo vydané

senátom, ktorý by nebol vo veci sťažovateľky zákonným sudcom v zmysle rozvrhu práce

krajského súdu. Za tohto stavu musel ústavný súd konštatovať, že vo veci sťažovateľky

nemohli byť naplnené podmienky prípustnosti dovolania ustanovené v § 237 písm. f) a g)

, bez splnenia ktorých nebolo možné jej dovolanie meritórne prerokovať.

Keďže ústavný súd považuje za vylúčené, aby postupom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv, jej sťažnosť aj v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011