Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 509/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. L. D.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 5 postupom Okresného súdu Bratislava I pri rozhodovaní

o vzatí do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 1181/2004 a jeho uznesením z 11. mája

2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2011

doručená sťažnosť V. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) pri rozhodovaní o vzatí do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 1181/2004 a jeho

uznesením z 11. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu

vyšetrovania Policajného zboru v B. sp. zn. ČVS: KUV-26/OVEK-02-Han z 29. novembra

2002 bolo podľa o trestnom konaní súdnom (Trestný

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ účinný

do 31. decembra 2005“) začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 citovaného

zákona bolo vznesené obvinenie sťažovateľovi a obvinenému O. B. pre trestný čin podvodu

spolupáchateľstvom podľa k a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „ účinný do 31. decembra

2005“). Uvedená trestná vec bola 12. januára 2004 opatrením sp. zn. ČVS: PPZ-6/BOK-C-

2004 prevzatá na odbor vyšetrovania Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia

Policajného zboru v B. (ďalej len „ÚBOK PPZ“), kde vyšetrovanie pokračovalo.

Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru H. (ďalej len

„OR PZ“) sp. zn. ČVS: OÚJP-465/20-2003 zo 6. mája 2004 bolo sťažovateľovi a obvinenej

A. H. vznesené obvinenie pre trestný čin nezaplatenia dane podľa § 148b ods. 1 a 2

účinného do 31. decembra 2005 a pre trestný čin skrátenia dane

a poistného podľa § 148 ods. 1 a 3 citovaného zákona. Následne vyšetrovateľ OR PZ

uznesením z 25. mája 2004 vylúčil trestnú vec sťažovateľa na samostatné konanie a zaslal

ju na spojenie s trestnou vecou vedenou ÚBOK PPZ, kde bola uznesením vyšetrovateľa

sp. zn. ČVS: PPZ-6/BOK-C-2004 z 9. júna 2004 spojená na spoločné konanie. Z dôvodu

ukončenia vyšetrovania proti obvinenému O. B. bola uznesením z 9. júna 2005 trestná vec

sťažovateľa vylúčená na samostatné konanie vedené pod sp. zn. ČVS: PPZ-31/BOK-C-

2005. Keďže pre neprítomnosť obvineného nebolo možné vec náležite objasniť, uznesením

vyšetrovateľa ÚBOK PPZ z 22. júna 2005 bolo trestné stíhanie sťažovateľa prerušené podľa

účinného do 31. decembra 2005.

Z dôvodu, že sťažovateľ sa v mieste trvalého bydliska dlhodobo nezdržiaval a jeho

pobyt sa nepodarilo zistiť, bol sudcom okresného súdu 8. októbra 2004 vydaný príkaz na

zatknutie pod sp. zn. 1181/2004, na základe ktorého bol sťažovateľ 9. mája 2011 v B.

zatknutý. Keďže pominul dôvod prerušenia trestného stíhania, vyšetrovateľ ÚBOK PPZ,

odboru B., uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-162/BOK-BA-2011 z 11. mája 2011 rozhodol

o pokračovaní v trestnom stíhaní sťažovateľa.

Sudca okresného súdu pre prípravné konanie uznesením sp. zn. 1181/2004

z 11. mája 2011 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby, a to z dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „Z výsluchu obvineného

a z doposiaľ zadovážených dôkazov vyplýva, že skutky pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie

boli spáchané, majú znaky trestného činu a je dôvod na podozrenie, že skutky spáchal

obvinený, ktorý sa pred sudcom k ich spáchaniu v podstate priznal. Sám obvinený uviedol,

že od roku 2004 je bezdomovcom, nemá stále bydlisko, prespáva na rôznych miestach

a preto hrozí dôvodná obava, že v prípade jeho ponechania na slobode by sa zdržiaval na

neznámom mieste a tým maril trestné stíhanie.“. Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do

väzby podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.

z 25. mája 2011 ako nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ v podstatnom uviedol:

„Proti Uzneseniu Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 1181/2004 zo dňa

11.5.2011 o vzatí do väzby, podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť zo

dňa 19.5.2011, z dôvodu, že väzbu považuje za nezákonnú, nakoľko neboli splnené formálne

a materiálne podmienky na aplikáciu inštitútu väzby. V čase rozhodnutia o väzbe bolo

jednak trestné stíhanie vo veci, v ktorej bol sťažovateľ vzatý do väzby, od 22.6.2005

prerušené, jednak uznesenie ČVS : KUV-26/OVEK-02-Han. zo dňa 29.11.2002, pokiaľ ide

o jeho osobu je nezrozumiteľné.

Pri rozhodovaní o väzbe dňa 11.5.2011 Okresný súd Bratislava 1 doručil

sťažovateľovi len Uznesenie Krajského úradu justičnej polície PZ v B. ČVS : KUV-

26/OVEK-02-Han. zo dňa 29.11.2002, ( po 8,5 roku od jeho vydania ), o ktorého existencii

sťažovateľ nemal žiadnu vedomosť. V tomto sa uvádza, že sťažovateľ je stíhaný ako

obvinený za trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zákona k § 250

odst. 1, odst. 5 Tr. zákona.

Uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní ČVS : PPZ-162/BOK-BA-2011 zo dňa

11.5.2011 vyšetrovateľka doručila obhajcovi osobne až dňa 17.5.2011 a sťažovateľovi

poštou až dňa 1.6.2011, proti ktorému obhajca podal sťažnosť z dôvodu, že oproti

predchádzajúcemu zneniu uvedenému v Uznesení Krajského úradu justičnej polície PZ v B.

ČVS : KUV-26/OVEK-02-Han. zo dňa 29.11.2002 došlo v Uznesení ČVS : PPZ-162/BOK-

BA-2011 zo dňa 11.5.2011 k zásadnej zmene textu, čo považuje za neprípustné. Taktiež sa

v ňom uvádzajú ďalšie dva skutky, v ktorých sťažovateľovi vôbec nebolo doručené uznesenie

o začatí trestného stíhania.

V Uznesení PPZ, ÚBOK o pokračovaní v trestnom stíhaní zo dňa 11.5.2011... sa totiž

uvádza, že sťažovateľ je stíhaný pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9

ods. 2 k , účinného do 31.12.2005, nezaplatenie dane

podľa , účinného do 31.12.2005 a skrátenie dane

a poistného podľa účinného do 31.12.2005. Teda

došlo k rozšíreniu trestného stíhania aj na ďalšie skutky, ktoré však neboli vymedzené

v Uznesení Krajského úradu justičnej polície PZ v B. ČVS : KUV-26/OVEK-02-Han. zo dňa

29.11.2002.

Z právneho hľadiska neobstojí konštatovanie prvostupňového súdu, že sa mal

sťažovateľ pred sudcom k spáchaniu skutkov v podstate priznať, nakoľko sťažovateľ sa

vyjadril len k jednému skutku. Sťažovateľ nebol oboznámený so skutkami, ktoré boli

uvedené Uznesení o pokračovaní v trestnom stíhaní ČVS : PPZ-162/BOK-BA-2011 zo dňa

11.5.2011, ku ktorým mu nebolo vznesené ani obvinenie.

Taktiež medzi údajmi uvedenými v Zázname zo dňa 11.5.2011 a v Uznesení spis. zn.

1181/2004 zo dňa 11.5.2011 existuje zrejmý nesúlad...“

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bola zamietnutá

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby, sťažovateľ namieta, že krajský

súd sa bližšie nezaoberal jeho námietkami „ohľadom materiálnych a formálnych podmienok

väzby“. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľ ponúkol túto argumentáciu:

„Nakoľko je nesporné, že Uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní ČVS : PPZ-

162/BOK-BA-2011 zo dňa 11.5.2011 nebolo sťažovateľovi doručené dňa 11.5.2011, ale až

dňa 1.6.2011, a jeho obhajcovi dňa 17.5.2011, odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu

v Bratislave o tom, že o pokračovaní v trestnom stíhaní bolo rozhodnuté pred tým, ako došlo

k rozhodnutiu o väzbe, je bez bližšieho určenia.

I keď o vzatí do väzby a o pokračovaní v trestnom stíhaní bolo rozhodnuté v ten istý

deň, t.j. 11.5.2011, sťažovateľ bol vzatý do väzby spätne odo dňa 9.5.2011, kedy trestné

stíhanie bolo stále prerušené. Dátum 9.5.2011 je rozhodujúcim termínom pre posúdenie

veci.

S otázkou doručovania písomností sa Krajský súd v Bratislave v podstate nezaoberal,

len na účely zistenia, či sťažnosť proti väzbe bola podaná včas, vychádzal z vyhlásenia

obhajcu, avšak nezaoberal sa tým, prečo Uznesenie PPZ o pokračovaní v trestnom stíhaní

ČVS : PPZ-162/BOK-BA-2011 zo dňa 11.5.2011 nebolo doručené sťažovateľovi pri úkone,

t.j. v čase rozhodovania o jeho väzbe a ani tým, že pokračovanie sa viaže aj k ďalším

skutkom, v ktorých sťažovateľovi nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia.“

Sťažovateľ je toho názoru, že „konaním obidvoch súdov došlo k vážnemu zásahu do

jeho osobnej slobody, pretože nebol zachovaný zákonom predpísaný postup pri rozhodovaní

o väzbe“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. porušil

právo V. V., zaručené v , a to právo na osobnú

slobodu.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. zo dňa 25.5.2011 sa

zrušuje.

Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn. 1181/2004 porušil právo

V. V., zaručené v , a to právo na osobnú slobodu.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 1181/2004 zo dňa 11.5.2011 sa

zrušuje.

V. V. sa okamžite prepúšťa z väzby na slobodu.

V. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2 000,- €, ( slovom dvetisíc

euro ), ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I povinní zaplatiť

sťažovateľovi spoločne a nerozdielne.

V. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €..., ktorú sú

Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne

na účet advokátky JUDr. L. D. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorého označil za porušovateľa svojich práv ( ). Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

). Vzhľadom na to sa ústavný súd zaoberal možným porušením čl. 17 ods. 5

namietanými rozhodnutiami väzobných súdov (uznesenie okresného súdu sp. zn.

1181/2004 z 11. mája 2011 a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 25. mája

2011), ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, domáhal v petite sťažnosti.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

1181/2004 a jeho uzneseniu z 11. mája 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

V danom prípade mal sťažovateľ možnosť domáhať sa preskúmania postupu, ako aj

rozhodnutia okresného súdu vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 1181/2004

využitím riadneho opravného prostriedku, a to sťažnosti, ktorú sťažovateľ napokon (ako to

vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti sa

krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu

k uzneseniu okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v podstate

vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto

rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 25. mája 2011

V súvislosti s postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namieta, že v jeho

prípade neboli splnené zákonné podmienky obmedzenia jeho osobnej slobody, pričom

pochybenie okresného súdu nenapravil v konaní o jeho sťažnosti ani krajský súd, ktorý bez

podrobnejšieho skúmania materiálnych a formálnych podmienok väzby sťažnosť

sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Podľa tvrdenia sťažovateľa v čase rozhodovania

o väzbe bolo trestné stíhanie prerušené, čo predstavuje prekážku rozhodovania o vzatí do

väzby. Uznesenie vyšetrovateľa o pokračovaní v trestnom stíhaní z 11. mája 2011 nebolo

sťažovateľovi doručené pri úkone rozhodovania o jeho väzbe 11. mája 2011, ale až následne

poštou 1. júna 2011 a jeho obhajcovi 17. mája 2011. Keďže v prípade sťažovateľa väzba

začala 9. mája 2011, je tento deň rozhodujúcim pre posúdenie veci. V uznesení

o pokračovaní v trestnom stíhaní z 11. mája 2011 boli vymedzené ďalšie skutky (keďže

medzičasom došlo k rozšíreniu trestného stíhania), ktoré neboli uvedené v uznesení o začatí

trestného stíhania sp. zn. ČVS: KUV-26/OVEK-02-Han z 29. novembra 2002. S týmito

ďalšími skutkami sťažovateľ nebol v rámci konania a rozhodovania o väzbe oboznámený

a pre tieto skutky mu nebolo doručené ani uznesenie o vznesení obvinenia.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Následne z

možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť

niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Trestný

poriadok a ). Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby

pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia zákonom ustanovených

podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie

vo väzbe v zmysle .

Podľa judikatúry ústavného súdu a 5 obsahuje pri väzbe také

práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe

rozhodnutia súdu, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo

nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený

počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (obdobne ,

).

Základné právo podľa , ktoré je z hľadiska posúdenia námietok

sťažovateľa relevantným (aj keď ho sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal), vo svojom

znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia

musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom,

pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti

(). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie môže

byť v konkrétnych okolnostiach porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu

(, ). Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa však

nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu (). Každé pozbavenie slobody

musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,

a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť

zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli

(, , , , ).

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera.

Podľa predseda senátu alebo v prípravnom konaní

sudca pre prípravné konanie, ktorý prevzal zatknutého obvineného, musí... obvineného

vypočuť a rozhodnúť o jeho vzatí do väzby alebo ho prepustiť na slobodu; pritom postupuje

primerane podľa § 72 ods. 2. Ak nebolo uznesenie o vznesení obvinenia obvinenému

v konaní dosiaľ oznámené, doručí mu rovnopis uznesenia sudca pre prípravné konanie pred

výsluchom; doručenie sudcom pre prípravné konanie má rovnaké účinky ako oznámenie

uznesenia orgánom, ktorý uznesenie o vznesení obvinenia vydal, a sťažnosť proti nemu

môže obvinený podať aj do zápisnice o výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že nevyhnutnou formálnou

podmienkou konania a rozhodovania o väzbe je vznesenie obvinenia osobe, o väzbe ktorej

súd koná a rozhoduje. v upravuje postup v prípade, keď orgán

činný v trestnom konaní nemohol oznámiť obvinenému uznesenie o vznesení obvinenia ani

ho nevypočul, pričom na účely jeho zatknutia bol vydaný príkaz na zatknutie. Pri realizácii

tohto príkazu sudca pre prípravné konanie doručí obvinenému rovnopis uznesenia

o vznesení obvinenia, a to ešte pred jeho výsluchom, proti ktorému môže obvinený podať

opravný prostriedok (sťažnosť). Uplatnenie či neuplatnenie opravného prostriedku proti

tomuto uzneseniu nie je podmienkou rozhodnutia o väzbe.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v danom prípade trestne

stíhaný pre tri skutky: (1) pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin podvodu

spolupáchateľstvom podľa k a účinného

do 31. decembra 2005, (2) pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin nezaplatenia dane podľa

a účinného do 31. decembra 2005 a (3) pre skutok

kvalifikovaný ako trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 3 Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005.

Sťažovateľ namietal, že pred rozhodnutím o vzatí do väzby mu nebolo doručené

uznesenie sp. zn. ČVS: OÚJP-465/20-2003 zo 6. mája 2004, ktorým mu bolo vznesené

obvinenie pre skutok č. 2 a skutok č. 3. Tieto skutky, o ktoré bolo rozšírené trestné stíhanie

sťažovateľa, sú uvedené v bode 2 a 3 uznesenia o pokračovaní v trestnom stíhaní sp. zn.

ČVS: PPZ-162/BOK-BA-2011 z 11. mája 2011.

Ako to vyplýva zo zápisnice okresného súdu z 11. mája 2011 o výsluchu

sťažovateľa pred rozhodnutím o jeho vzatí do väzby, pred začatím výsluchu bolo

sťažovateľovi doručené uznesenie sp. zn. ČVS: KUV-26/OVEK-02-Han z 29. novembra

2002, ktorým mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom

podľa k a účinného do 31. decembra 2005.

Proti uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť. Následne bol

sťažovateľ vypočutý ku skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, ako aj k dôvodu väzby.

V súčinnosti s Okresným riaditeľstvom Policajného zboru B., na ktorom je trestná

vec sťažovateľa v súčasnosti vedená, ústavný súd zistil, že uznesenie OR PZ sp. zn. ČVS:

OÚJP-465/20-2003 zo 6. mája 2004 bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené

24. augusta 2011.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedoručení uznesenia o vznesení obvinenia

pre všetky skutky, pre ktoré sa trestné stíhanie vedie, je z hľadiska splnenia formálnych

podmienok rozhodnutia o väzbe rozhodujúce, že vo vzťahu ku skutku, pre ktorý bol

sťažovateľ vzatý do väzby (skutok č. 1), bola splnená podmienka vznesenia obvinenia, ako

aj podmienka doručenia rovnopisu uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľovi pred jeho

výsluchom. Dôvody väzby sa totiž nemusia vzťahovať na všetky skutky uvedené v trestnom

obvinení. Keďže uznesenie z 29. novembra 2002, ktorým bolo sťažovateľovi vznesené

obvinenie pre skutok č. 1, bolo sťažovateľovi doručené pred jeho výsluchom v konaní

o väzbe, bol zároveň dodržaný aj procesný postup uvedený v § 73 ods. 5 druhej vete

. Skutočnosť, že medzičasom došlo k rozšíreniu trestného stíhania

o ďalšie skutky (skutok č. 2 a skutok č. 3), pre ktoré bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie

uznesením vyšetrovateľa OR PZ sp. zn. ČVS: OÚJP-465/20-2003 zo 6. mája 2004, ktoré

mu však v rámci konania a rozhodovania o väzbe nebolo doručené, je preto z hľadiska

posúdenia zákonnosti väzby sťažovateľa bez právneho významu.

Sťažovateľ tiež namietal nezákonnosť rozhodnutia o vzatí do väzby z dôvodu, že

v čase rozhodovania o väzbe bolo trestné stíhanie prerušené uznesením vyšetrovateľa

ÚBOK PPZ z 22. júna 2005. I keď o vzatí do väzby a o pokračovaní v trestnom stíhaní bolo

rozhodnuté v ten istý deň (11. mája 2011), uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní

nebolo sťažovateľovi doručené pri úkone rozhodovania o väzbe, ale až následne poštou

1. júna 2011 a obhajcovi sťažovateľa 17. mája 2011.

Podľa po prerušení trestného stíhania možno vykonávať

len úkony podľa štvrtej, piatej a šiestej hlavy prvej časti tohto zákona na účely zistenia, či

nepominul dôvod prerušenia, alebo zaistenia osoby obvineného.

Podľa ak pominie dôvod na prerušenie, prokurátor

alebo policajt o pokračovaní v trestnom stíhaní rozhodne uznesením. Podľa odseku 6

citovaného ustanovenia uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní sa doručuje obvinenému

a poškodenému obvinený a poškodený majú právo proti nemu podať sťažnosť.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

prerušenie trestného stíhania je prekážkou vzatia obvineného do väzby (pozri napr.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 318/94 z 18. augusta 1994). V čase prerušenia

trestného stíhania nie sú splnené formálne podmienky na rozhodnutie o väzbe podľa § 72

(predtým podľa účinného do 31. decembra

2005), preto bez rozhodnutia o pokračovaní v trestnom stíhaní nie je možné vziať

obvineného do väzby.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa, že rozhodujúcim dňom pre

posúdenie skutočnosti, či vzatiu do väzby sťažovateľa bránilo prerušenie trestného stíhania,

je deň uvedený v uznesení o vzatí do väzby ako deň začatia väzby (9. máj 2011). Týmto

dňom došlo k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa na základe jeho zatknutia. Deň

začatia väzby je určujúcim len pre počítanie zákonných lehôt jej trvania. Keďže o väzbe

sťažovateľa súd konal a rozhodol 11. mája 2011, je tento deň rozhodujúcim pre posúdenie,

či v čase rozhodovania o väzbe trvala prekážka v podobe prerušenia trestného stíhania.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní

mu malo byť doručené pri úkone rozhodovania o väzbe, ústavný súd uvádza, že svojou

povahou a charakterom ide o obdobné uznesenie, akým je uznesenie o začatí trestného

stíhania vo veci, kde účinky takéhoto rozhodnutia nastávajú jeho vydaním. Povinnosť

doručiť uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní je daná len na ochranu práv obvineného,

ktorý proti nemu môže podať sťažnosť. Sťažnosť však nemá odkladný účinok, čiže

uznesenie je vykonateľné bez ohľadu na podanie sťažnosti (§ 184 ods. 2 Trestného

poriadku). Je preto akceptovateľný postup okresného súdu, ktorým rozhodol o vzatí

sťažovateľa do väzby v ten istý deň, ako došlo k vydaniu uznesenia o pokračovaní

v trestnom stíhaní.

Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,

ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti ( ) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho

úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách ().

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ).

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. z 25. mája 2011,

ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do

väzby, v podstatnom uviedol:

„Ako to vyplýva z pripojeného spisového materiálu v predmetnej veci je obvinený

stíhaný pre zločin podvodu uznesením policajného orgánu Okresného riaditeľstva PZ B. zo

dňa 28.04.2005. V predmetnej veci bol potom vydaný príkaz na zatknutie pod č. k.

1181/2004 zo dňa 08.10.2004, na základe ktorého bol dňa 09.05.2011 zadržaný a bolo

rozhodnuté o väzbe. Na margo dôvodov uvedených v sťažnosti, že došlo k prerušeniu

trestného stíhania a toto prerušenie je prekážkou pre rozhodnutie o väzbe, je potrebné

uviesť, že dňa 11.05.2011, pred tým ako došlo k rozhodnutiu o väzbe, bolo rozhodnuté

uznesením o pokračovaní v trestnom stíhaní, teda skutočnosť, že by v čase rozhodovania

o väzbe bolo prerušené konanie, nie je v súlade s dokladmi nachádzajúcimi sa v trestnom

spise. Taktiež je potrebné uviesť, že obvinený bol predvedený pred sudcu a pri svojom

výsluchu sám uviedol, že je bezdomovec, býva kde sa dá, na rôznych miestach, u známych,

v autách. Priznal, že má vedomosť o tom, že podpisoval rôzne papiere, jednalo sa o zmluvy,

či nejaké potvrdenia. Nevedel veľakrát, čo podpisuje. Za to, že tieto dokumenty podpisoval,

dostal stravu, žiadne peniaze však vo veľkých čiastkach nedostal, iba malé sumy na

prilepšenie.

...

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby, ak doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný,

má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený

a z jeho konania okrem iného vyplýva, že je tu dôvodná obava, že ujde alebo sa bude

skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu. Túto skutočnosť obvinený niekoľkonásobne

naplnil, keďže nebolo možné v trestnom stíhaní pokračovať vzhľadom na to, že obvinený sa

pohyboval na neznámom mieste, nemal trvalé bydlisko. Podľa vlastného udania ako

bezdomovec prespával a žil na rôznych miestach. Toto jeho správanie plne odôvodňuje

postup podľa tohto zákonného ustanovenia, s čím sa v celom rozsahu stotožnil aj sťažnostný

súd, keď rozhodol tak, že sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol.“

Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že preskúmaním predmetného rozhodnutia krajského súdu

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by

nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa

zaoberal námietkou sťažovateľa o prerušení trestného stíhania ako prekážke rozhodnutia

o väzbe a na túto námietku mu dal primeranú odpoveď. Napadnuté uznesenie tiež obsahuje

konkrétne skutkové okolnosti odôvodňujúce útekovú väzbu, ako aj ďalšie dôvody, pre ktoré

bolo potrebné posúdiť sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu však

nedospel k takémuto záveru.

Krajský súd postupoval ústavne konformným spôsobom a sťažnosť neobsahuje také

tvrdené porušenie ústavnoprocesných princípov obmedzenia osobnej slobody väzbou,

ktorého reálnosť by bolo možné posudzovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V sťažnosti sú uvedené len skutočnosti, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní pred

všeobecnými súdmi, a na tieto námietky dostal aj primeranú, zákonu ()

a ústave zodpovedajúcu odpoveď v odôvodnení napadnutého uznesenia. Podľa názoru

ústavného súdu nie je potrebné, aby odôvodnenia všeobecných súdov dávali odpoveď na

každú námietku v sťažnostiach obvinených, postačuje, ak tieto odôvodnenia obsahujú

odpoveď na zásadné otázky, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vzatí do väzby v súlade

s vymedzenými ústavnými princípmi.

Vzhľadom na uvedené závery sa sťažnosťou sťažovateľa napádané rozhodnutie

krajského súdu nejaví ako arbitrárne, svojvoľné či zjavne neodôvodnené, a tak nezlučiteľné

s , preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011