Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 511/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P., zastúpených

advokátom Mgr. R. T., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica a jeho uznesením z 28. júla 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra

2011 doručená sťažnosť M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2

(ďalej len „“), ako aj práv podľa a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením z 28. júla

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú trestne stíhaní v rámci súdneho

konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. pre trestné činy krivej

výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 a nadržovania podľa § 339 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov.

Uznesením z 28. júla 2011 rozhodol okresný súd v zmysle ustanovenia § 280 ods. 1

s poukazom na ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) o postúpení označenej trestnej veci

na spoločné konanie k trestnej veci prejednávanej pred Špecializovaným trestným súdom

Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK .

V sťažnosti predostierajú sťažovatelia podrobnú argumentáciu, v ktorej namietajú

porušenie označených článkov a dohovoru zo strany konajúceho súdu.

Sťažovatelia v označenom postupe okresného súdu, ktorým tento postúpil

prejednávanú trestnú vec na spoločné konanie špecializovanému súdu, vidia porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom ich argumentácia vychádza

z poukazu na relevantnú právnu úpravu, kde citujú tieto ustanovenia :

„Podľa o všetkých trestných činoch toho istého

obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať

spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

Podľa ak je osoba podliehajúca pôsobnosti

okresného súdu alebo krajského súdu súčasne stíhaná pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí

s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc Špecializovaného trestného súdu,

Špecializovaný trestný súd vec prejedná a rozhodne, aj pokiaľ ide o súvisiaci trestný čin.

Ináč sa ustanovenie odseku 1 v pomere medzi okresným súdom alebo krajským súdom

na jednej strane a Špecializovaným trestným súdom na druhej strane nepoužije.

Tretia hlava upravuje hlavné pojednávanie.

Podľa šiesteho dielu tretej hlavy patria medzi rozhodnutia súdu

na hlavnom pojednávaní rozhodnutia podľa ustanovení až 289 .

Podľa ak zistí súd v žalovanom skutku trestný čin,

na ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu...

Podľa siedmeho dielu tretej hlavy rozhodnutie súdu mimo

hlavného pojednávania je len rozhodnutie podľa .“

Sťažovatelia ďalej poukazujú na znenie ustanovenia

vymedzujúceho kategóriu trestných činov spadajúcich do pôsobnosti špecializovaného

súdu, podľa ktorého okrem tu špecifikovaných trestných činoch subsumovaných

pod písmenami a) až l) spadajú do pôsobnosti špecializovaného súdu aj trestné činy

súvisiace s trestnými činmi uvedenými v písmenách a) až k) alebo l), ak sú splnené

podmienky na spoločné konanie. V nadväznosti na to sťažovatelia argumentujú:

«Podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne spoločné konanie

pri vecnej súvislosti trestného činu s trestným činom patriacim do pôsobnosti

Špecializovaného trestného súdu. Pri vecnej súvislosti medzi trestnými činmi môže ísť

o trestné činy spáchané v jednočinnom súbehu, kde je vecná súvislosť trestných činov daná

v spoločnom skutku. Ustanovenie § 18 ods. 4 prvá veta rieši otázku príslušnosti

Špecializovaného trestného súdu v prípade spoločného konania úplne, dokonca aj

z hľadiska podmienok spoločného konania. Ustanovenie § 18 ods. 4 druhá veta zakazuje

spoločné konania v prípade trestného činu v pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu a

trestného činu patriaceho do pôsobnosti súdu iného druhu, aj keby boli dané podmienky

spoločného konania podľa (vecne nesúvisiace trestné činy

toho istého obvineného, vecne súvisiace trestné činy viacerých obvinených; Trestné právo

procesné, Jaroslav Ivor a kolektív, Iura edition 2006, str. 128-129).

Ustanovenie teda jednoznačne ako podmienku

spoločného konania v pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu stanovuje vecnú

súvislosť trestných činov toho istého obvineného (veta prvá), a pri absencii vecnej súvislosti

naopak spoločné konanie podľa vylučuje (veta druhá).

Hoci okresný súd v uznesení z 28. júla 2011 cituje neplatný (

ods. 4), ako podmienku spoločného konania uvádza vyžadovanú vecnú súvislosť medzi

trestnými činmi obvineného rovnako ako platný , avšak vôbec neuvádza,

s ktorým skutkom v pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu má skutok v pôsobnosti

okresného súdu vecne súvisieť.

Okresný súd v uznesení z 28. júla 2011 okrem iného uvádza, že: „Okresný

prokurátor v Považskej Bystrici vo svojej obžalobe viní obžalovaných zo skutku, ktorý úzko

súvisí práve s násilnou trestnou činnosťou, ktorej sa mal podľa obžaloby dopustiť aj obž. 1/

M. M.“, pričom citovaný odsek nasleduje hneď za konštatovaním, že „Prokurátor

špecializovanej prokuratúry v predmetnej obžalobe viní obžalovaných z rozsiahlej násilnej

trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťali ako členovia zločineckej skupiny a to dlhodobo už

od jej sformovania v roku 2002.“.

Uznesenie okresného súdu z 28. júla 2011 je klamlivé a zavádzajúce, pretože

navodzuje dojem, že údajný skutok, ktorý bol predmetom konania okresného súdu pod

sp. zn. , má mať úzky súvis s násilnou trestnou činnosťou obž. 1/ M. M.

(sťažovateľa v 1. rade) uvedenej v obžalobe prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podanej Špecializovanému trestnému súdu

(sp. zn. PK ), čo však nezodpovedá skutočnosti.

V konaní okresného súdu sp. zn. sa sťažovateľom kládlo za vinu to, že

mali krivo vypovedať v súvislosti so skutkom, ktorým sa mal sťažovateľ v 1. rade údajne

dopustiť ublíženia na zdraví a výtržnosti a tomuto mali nadržovať. Skutok ublíženia

na zdraví a výtržnosti, ktorého sa mal podľa inej obžaloby prokurátora Okresnej

prokuratúry v Považskej Bystrici dopustiť sťažovateľ v 1. rade, má byť predmetom konania

okresného súdu pod sp. zn. , kde sa už okresný súd (s predsedom senátu

JUDr. I. H.) tiež dopustil závažného porušenia základných práv M. M. (nález Ústavného

súdu sp. zn. z 25. mája 2011). Teda nejde o skutok, ktorý má byť predmetom

konania Špecializovaného trestného súdu.»

Podľa názoru sťažovateľov je nesporné, že medzi skutkami, ktorých sa mali

sťažovatelia dopustiť podľa obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Považská Bystrica

a o ktorých viedol okresný súd konanie pod sp. zn. , a skutkami, ktoré sú

predmetom konania špecializovaného súdu pod sp. zn. PK , nie je žiadna vecná

súvislosť a okresný súd dokonca ani žiadnu neuvádza.

Ďalej sťažovatelia uviedli:

«Uznesenie okresného súdu z 28. júla 2011 nespĺňa materiálne podmienky

spoločného konania na Špecializovanom trestnom súde v zmysle § 18 ods. 4 Trestného

poriadku.

Keďže okresný súd v uznesení z 28. júla 2011 ako zákonný podklad k postupu

v zmysle uvádza výlučne subjektívnu súvislosť trestných

činov sťažovateľov, zašiel pri výklade tak ďaleko, že sa dostal

do rozporu so znením a zmyslom normatívneho textu. V tomto prípade už nešlo o výklad, ale

o faktickú novelizáciu právnej normy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. septembra 2009).

Ďalšou nesplnenou materiálnou podmienkou spoločného konania je predpoklad

ukončenia veci v primeranej lehote, pričom z uznesenia okresného súdu z 28. júla 2011 ani

nevyplýva, že by sa touto podmienkou okresný súd vôbec zaoberal.

Spoločné konanie je fakultatívnym inštitútom, ktorého zákonnou podmienkou je

predpoklad, že spoločné konanie nebude zrejme brániť ukončeniu veci v primeranej lehote

(požiadavka rýchleho a spravodlivého procesu), čo kladie zvýšené nároky na súd, aby

vopred odhadol dĺžku konania a zároveň vylúčil vec zo spoločného konania alebo nespojil

veci do spoločného konania v prípade, keď by sa nedalo zjavne (na prvý pohľad) vylúčiť, že

spoločné konanie nebude na úkor požiadavky podľa čl. 6 Dohovoru o práve obvineného

na rozhodnutie o oprávnenosti obvinenia v primeranej lehote (Trestné právo procesné,

Jaroslav Ivor a kolektív, Iura edition 2006, str. 143-144).

V súvislosti s konaním Špecializovaného trestného súdu pod sp. zn. PK

je potrebné uviesť, že ku dňu podania tejto sťažnosti ešte nebola súdom ani prijatá

obžaloba, ktorej predmetom je mimoriadne právne a skutkovo (cca 40 skutkov) zložitá vec

s predpokladaným počtom svedkov asi 60.

Pre údajný skutok, ktorý mal byť predmetom konania okresného súdu pod sp. zn.

, bolo prvé obvinenie vznesené sťažovateľom ešte 25. septembra 2007

(sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľovi v 3. rade), resp. dňa 13. júla 2009 (sťažovateľovi

v 1. rade a sťažovateľovi v 3. rade), pričom skutok sa mal stať v auguste 2007.

Ústavný súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich

porušenie základného práva podľa SR vychádza zo svojej ustálenej

judikatúry, v súlade s ktorou už vyslovil, že uvedené základné právo sa chráni aj v prípade

konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní po začatí trestného stíhania, keď sa občan

stáva účastníkom tohto konania ako obvinený (napr. , ,

).

Prípravné konanie za údajný skutok (skutky) právne kvalifikovaný ako prečin bolo

skončené dňa 30. septembra 2010 podaním obžaloby, z čoho je zrejmé, že už v tomto štádiu

konania je dĺžka predmetného trestného konania neprimeraná vzhľadom na závažnosť

údajného skutku. Na uvedenú skutočnosť bol okresný súd pri vydávaní uznesenia z 28. júla

2011 povinný prihliadať, a keďže konanie už celkovo trvá 4 roky, nezákonným postupom

okresného súdu už v podstate vznikli ďalšie nedôvodné prieťahy.

Pre nesplnenie predpokladu, že spoločné konanie nebude zrejme brániť ukončeniu

veci v primeranej lehote, nebolo uznesenie okresného súdu z 28. júla 2011 vydané v súlade

s ustanovením a .

Pre úplnosť je potrebné ešte upresniť ďalšie zavádzajúce tvrdenia uvedené v

uznesení okresného súdu z 28. júla 2001, teda že: „Súd viackrát vytýčil termín hlavného

pojednávania, ale ani jedno hlavné pojednávanie sa však doposiaľ neuskutočnilo pre rôzne

procesno-právne obštrukcie zo strany obžalovaných, pričom nie je predpoklad jeho

uskutočnenia ani v dohľadnej dobe.“. V predmetnej trestnej veci boli nariadené 4 termíny

hlavného pojednávania, kde na prvom sa z konania vylúčil pôvodný samosudca a o ďalších

3 termínoch hlavného pojednávania nebol upovedomený obhajca sťažovateľa v 2. rade

a sťažovateľa v 3. rade, na čo samosudcu konajúceho vo veci sťažovateľ v 1. rade

opakovane upozorňoval. Pokiaľ sa predmetný spis nachádzal, resp. nachádza na Ústavnom

súde Slovenskej republiky, za uvedené prieťahy sťažovatelia pochopiteľne zodpovednosť

nenesú a okresný súd si mohol zabezpečiť kópiu spisu (; rozsudok ESĽP vo veci

Toth c. Rakúsko z I2.decembra 1991, §77).»

Sťažovatelia porušenie a dohovoru vidia aj

v arbitrárnosti namietaného uznesenia, ktoré podľa ich názoru nebolo zo strany okresného

súdu náležite zdôvodnené. Argumentujú, že povaha uznesenia si vyžadovala dostatočne

špecifikované odôvodnenie tak vecnej súvislosti prejednávaného trestného činu s trestnými

činmi obžaloby prejednávanej pred špecializovaným súdom, ktorému bola trestná vec

sťažovateľov postúpená, ako aj odôvodnenie splnenia podmienky, že postúpenie trestnej

veci nebude na ujmu jej prejednania v primeranej lehote, a napokon aj špecifikáciu

dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a ich náležité vyhodnotenie. Uvedené

požiadavky podľa názoru sťažovateľov odôvodnenie uznesenia nespĺňa.

Podľa sťažovateľov porušenie a dohovoru spočíva aj

v porušení procesných pravidiel zakotvených v , pretože rozhodnutie

o postúpení veci v zmysle ustanovenia patriace podľa ich

názoru medzi rozhodnutia, ktoré možno podľa šiesteho oddielu tretej hlavy Trestného

poriadku prijať len v rámci hlavného pojednávania, bolo vydané mimo hlavné

pojednávanie.

Sťažovatelia opierajúc sa o prezentované závery o nesplnení podmienok

na vykonanie spoločného konania prejednávanej trestnej veci s trestnou vecou

prejednávanou špecializovaným súdom formulujú aj námietku porušenia „práva

na zákonného sudcu a nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“ zaručeného čl. 46

ods. 1 a , ako aj dohovoru.

Napokon sťažovatelia formulujú aj námietku porušenia základného práva

na prezumpciu neviny zaručeného , ako aj dohovoru.

Na tomto mieste sťažovatelia dôvodia:

„Z judikatúry ESĽP vyplýva, že k porušeniu práva na prezumpciu neviny dôjde aj

vtedy, ak súdne rozhodnutie alebo názor verejnej osoby možno chápať tak, že osoba ktorej

sa toto rozhodnutie alebo názor verejnej osoby týka je vinná z trestného činu, alebo že tento

trestný čin spáchala, a to ešte predtým, ako bola jej vina preukázaná zákonným spôsobom.“

Sťažovatelia poukazujú na to, že okresný súd v uznesení z 28. júla 2011 v súvislosti

s trestnou vecou sťažovateľov vedenou na špecializovanom súde pod sp. zn. PK

uviedol: „V priebehu konania súd zistil, že špecializovaný prokurátor Generálnej

prokuratúry Slovenska podal na Špecializovaný trestný súd Pezinok voči všetkým trom

obžalovaným obžalobu pre ich rozsiahlu trestnú činnosť. Uvedená obžaloba je

na Špecializovanom trestnom súde Pezinok prejednávaná pod sp. zn. PK U.

Okrem iných skutkov sú všetci traja obžalovaní stíhaní a bola na nich aj podaná obžaloba

pre zločiny spáchané v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a

podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. ... Prokurátor špecializovanej

prokuratúry v predmetnej obžalobe viní obžalovaných z rozsiahlej násilnej trestnej činnosti,

ktorej sa dopúšťali ako členovia zločineckej skupiny a to dlhodobo už od jej sformovania

v roku 2002“ a „... že skutkov sa dopustili ako členovia zločineckej skupiny...“.

Podľa sťažovateľov «Citovaná časť uznesenia okresného súdu z 28. júla 2011

odráža názor okresného súdu o vine sťažovateľov v spomínanom konaní („pre ich rozsiahlu

trestnú činnosť“, „pre zločiny spáchané v jednočinnom súbehu so zločinom založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny“, „rozsiahlej násilnej trestnej činnosti,

ktorej sa dopúšťali ako členovia zločineckej skupiny a to dlhodobo už od jej sformovania

v roku 2002“, „že skutkov sa dopustili ako členovia zločineckej skupiny“), čo je

nezlučiteľné s princípom prezumpcie neviny.

V súvislosti s konaním vedeným na okresnom súde pod sp. zn. okresný

súd v uznesení z 28. júla 2011 uvádza, že: „Skutky, ktoré sú žalované okresným

prokurátorom v Považskej Bystrici, teda spáchali jednoznačne tí istí páchatelia a preto

možno jednoznačne považovať konanie obžalovaných poňaté do obžaloby okresného

prokurátora v Považskej Bystrici za viacčinný súbeh trestných činov a to práve s trestnými

činmi, ktoré prejednáva Špecializovaný trestný súd Pezinok.“, čo taktiež odráža názor

okresného súdu o vine sťažovateľov v tomto konaní.

O tom, že podobné výroky sú problematické z hľadiska prezumpcie neviny, nemožno

mať pochýb (bod 17. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. novembra 2009).».

Vzhľadom na všetky uvedené závery sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom by vyslovil porušenie

základných práv sťažovateľov zaručených , a ,

ako aj práv sťažovateľov zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom a uznesením

okresného súdu z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. , toto uznesenie

zrušil, zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní označených základných práv

sťažovateľov zaručených a práv zaručených dohovorom, priznal sťažovateľom

primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv

zaručených , a , ako aj práv zaručených

ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením z 28. júla 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1. K námietke porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a a práva zaručeného dohovoru postupom okresného

súdu a jeho uznesením z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

Prvá skupina námietok sťažovateľov sa v podstate týka argumentácie o nedostatku

dôvodov na postúpenie veci na vykonanie spoločného konania.

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že prerokovaniu sťažnosti v časti

námietok porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru postupom a označeným uznesením

okresného súdu opierajúcich sa o argumentáciu o nesplnení podmienok na postúpenie veci

na spoločné konanie existuje prekážka, ktorá bráni prerokovaniu tejto časti sťažnosti, a síce

nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa ustanovenia spory o príslušnosť medzi súdmi

rozhoduje súd im najbližšie spoločne nadriadený, pričom v zmysle odseku 2 citovaného

paragrafu najbližšie spoločne nadriadený súd okresného súdu alebo krajského súdu

na jednej strane a špecializovaného súdu na druhej strane je Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

zakotvujúci právnu úpravu postupu v prípade sporu o príslušnosť

medzi súdmi predpokladá, že i napriek ustanoveniam dostatočne jednoznačne

vymedzujúcim vecnú a miestnu príslušnosť súdov v trestnom konaní môže v prípadoch

postúpenia veci dôjsť v niektorých z nich k pochybeniu v danej otázke.

tak poskytuje priestor na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybenia konajúceho súdu

(postupujúceho trestnú vec), a to súdu, ktorému je vec postúpená. Posúdenie správnosti

postúpenia veci na spoločné konanie je tak primárne zverené súdu, ktorému bola vec

postúpená, a v prípade pozitívneho záveru o nesplnení podmienok na vykonanie spoločného

konania, súdu najbližšie spoločne nadriadenému, ktorým je v prípade sťažovateľov najvyšší

súd.

Realizácia ochrany základných práv sťažovateľov zaručených a práv

zaručených dohovorom je v dispozícii označených všeobecných súdov (špecializovaného

súdu, resp. aj najvyššieho súdu), a táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu

preskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd

preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že označený princíp subsidiarity sa v plnej

miere uplatní aj vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej sa ich tvrdenia

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, pretože v prípadoch

neuznania príslušnosti súdom, ktorému bola vec postúpená, rozhodovacia prax všeobecných

súdov ustálila povinnosť tohto súdu svoju nepríslušnosť náležite zdôvodniť v podobe

vydaného uznesenia.

2. K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 50 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu a jeho

uznesením z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

Druhú argumentačnú časť sťažnosti venujú sťažovatelia námietke porušenia princípu

prezumpcie neviny zakotvenej v a dohovoru.

V úvode považuje ústavný súd za potrebné poukázať na východiská princípu

prezumpcie neviny, podľa ktorých sa má prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba

obvinená z trestného činu neznášala negatívne dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa

následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh vykonávaného dokazovania umožnil

sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto základného účelu prezumpcie neviny je

potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu, kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať

sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným rozhodnutím súdu o jeho vine a stránku

procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil

vinu obvineného nestranne a na základe zákona.

Sťažovatelia poukazujú na nevhodné vyjadrenia okresného súdu dávajúce podľa

názoru sťažovateľov v rozpore s označeným princípom najavo ich vinu, čo podľa ich

mienky súčasne signalizuje porušenie procesnoprávnej stránky princípu prezumpcie neviny

garantujúcej nestrannosť rozhodovania súdu.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej

činnosti vyslovil, že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného

konania a že k jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú

osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred

tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva

z 10. októbra 2000). Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré

odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú

stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé

boli považované za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych situáciách

posudzovaných ESĽP pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. augusta 1987, Englert

v. Nemecko z 25. augusta 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. marca 1996.

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť

posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli výroky urobené (pozri

rozsudky ESĽP napr. Daktaras v. Litva a Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982

a ).

Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia zistil, že pasážam

uznesenia, v ktorých okresný súd prezentuje splnenie podmienok na spoločné konanie

poukazom na trestné veci sťažovateľov vedené pred okresným súdom a pred

špecializovaným súdom „slovami“ obžaloby, korešponduje aj popis označených trestných

vecí „slovami“ okresného súdu, kde okresný súd používa formuláciu predpokladu spáchania

skutkov, ktorá plne zodpovedá rešpektovaniu princípu prezumpcie neviny, napr.: „Okresný

prokurátor v Považskej Bystrici vo svojej obžalobe viní obžalovaných zo skutku, ktorý úzko

súvisí práve s násilnou trestnou činnosťou ktorej sa mal podľa obžaloby dopustiť aj obž. 1/

M. M.“; ďalej tiež vyjadrenie: „Skutky, pre ktoré podal okresný prokurátor Považskej

Bystrice obžalobu, sa mali stať v auguste 2007, teda v čase, kedy mali obžalovaní fungovať

ako organizovaná zločinecká skupina.“ a napokon tiež formulácia: „Z uvedených dôvodov

súd konštatuje, že medzi uvedenými trestnými vecami a to trestnou vecou vedenou na

Okresnom súde v Pov. Bystrici pod sp.zn. a trestnou vecou vedenou pred

Špecializovaným trestným súdom Pezinok vedenou pod sp.zn. PK je

jednoznačná subjektívna súvislosť uvedených trestných činov, t.j. všetci traja obžalovaní:

1/ M. M., 2/ T. Ď. a 3/ V. H., sú stíhaní za spáchanie viacerých trestných činov a to ako

prečinov, tak aj zločinov, z ktorých niektoré predmetné skutky mali spáchať práve ako

členovia organizovanej zločineckej skupiny existujúcej už od roku 2002.“

Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie uznesenia, kde okresný súd prevzaté

konštatačné výroky obžaloby o spáchaní skutkov primerane vyvážil vlastnými

vyjadreniami formulovanými v podobe neprejudikujúcej vinu sťažovateľov, možno

považovať za odôvodnenie ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom garancií

poskytovaných a dohovoru.

Z uvedených dôvodov posúdil ústavný súd sťažnosť v označenej časti ako zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia

odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011