Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 511/2011
PDF · 271.92 KB
No categories available
III. ÚS 511/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P., zastúpených
advokátom Mgr. R. T., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica a jeho uznesením z 28. júla 2011
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra
2011 doručená sťažnosť M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením z 28. júla
2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú trestne stíhaní v rámci súdneho
konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 2 T 248/2010 pre trestné činy krivej
výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 a nadržovania podľa § 339 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
Uznesením z 28. júla 2011 rozhodol okresný súd v zmysle ustanovenia § 280 ods. 1
s poukazom na ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) o postúpení označenej trestnej veci
na spoločné konanie k trestnej veci prejednávanej pred Špecializovaným trestným súdom
Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 17/2011.
V sťažnosti predostierajú sťažovatelia podrobnú argumentáciu, v ktorej namietajú
porušenie označených článkov ústavy a dohovoru zo strany konajúceho súdu.
Sťažovatelia v označenom postupe okresného súdu, ktorým tento postúpil
prejednávanú trestnú vec na spoločné konanie špecializovanému súdu, vidia porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom ich argumentácia vychádza
z poukazu na relevantnú právnu úpravu, kde citujú tieto ustanovenia Trestného poriadku:
„Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého
obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať
spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.
Podľa § 18 ods. 4 Trestného poriadku ak je osoba podliehajúca pôsobnosti
okresného súdu alebo krajského súdu súčasne stíhaná pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí
s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc Špecializovaného trestného súdu,
Špecializovaný trestný súd vec prejedná a rozhodne, aj pokiaľ ide o súvisiaci trestný čin.
Ináč sa ustanovenie odseku 1 v pomere medzi okresným súdom alebo krajským súdom
na jednej strane a Špecializovaným trestným súdom na druhej strane nepoužije.
Tretia hlava Trestného poriadku upravuje hlavné pojednávanie.
Podľa šiesteho dielu tretej hlavy Trestného poriadku patria medzi rozhodnutia súdu
na hlavnom pojednávaní rozhodnutia podľa ustanovení § 278 až 289 Trestného poriadku.
Podľa § 280 ods. 1 Trestného poriadku ak zistí súd v žalovanom skutku trestný čin,
na ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu...
Podľa siedmeho dielu tretej hlavy Trestného poriadku rozhodnutie súdu mimo
hlavného pojednávania je len rozhodnutie podľa § 290 Trestného poriadku.“
Sťažovatelia ďalej poukazujú na znenie ustanovenia § 14 Trestného poriadku
vymedzujúceho kategóriu trestných činov spadajúcich do pôsobnosti špecializovaného
súdu, podľa ktorého okrem tu špecifikovaných trestných činoch subsumovaných
pod písmenami a) až l) spadajú do pôsobnosti špecializovaného súdu aj trestné činy
súvisiace s trestnými činmi uvedenými v písmenách a) až k) alebo l), ak sú splnené
podmienky na spoločné konanie. V nadväznosti na to sťažovatelia argumentujú:
«Podľa uvedeného ustanovenia Trestného poriadku je obligatórne spoločné konanie
pri vecnej súvislosti trestného činu s trestným činom patriacim do pôsobnosti
Špecializovaného trestného súdu. Pri vecnej súvislosti medzi trestnými činmi môže ísť
o trestné činy spáchané v jednočinnom súbehu, kde je vecná súvislosť trestných činov daná
v spoločnom skutku. Ustanovenie § 18 ods. 4 prvá veta rieši otázku príslušnosti
Špecializovaného trestného súdu v prípade spoločného konania úplne, dokonca aj
z hľadiska podmienok spoločného konania. Ustanovenie § 18 ods. 4 druhá veta zakazuje
spoločné konania v prípade trestného činu v pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu a
trestného činu patriaceho do pôsobnosti súdu iného druhu, aj keby boli dané podmienky
spoločného konania podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku (vecne nesúvisiace trestné činy
toho istého obvineného, vecne súvisiace trestné činy viacerých obvinených; Trestné právo
procesné, Jaroslav Ivor a kolektív, Iura edition 2006, str. 128-129).
Ustanovenie § 18 ods. 4 Trestného poriadku teda jednoznačne ako podmienku
spoločného konania v pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu stanovuje vecnú
súvislosť trestných činov toho istého obvineného (veta prvá), a pri absencii vecnej súvislosti
naopak spoločné konanie podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku vylučuje (veta druhá).
Hoci okresný súd v uznesení z 28. júla 2011 cituje neplatný Trestný poriadok (§ 18
ods. 4), ako podmienku spoločného konania uvádza vyžadovanú vecnú súvislosť medzi
trestnými činmi obvineného rovnako ako platný Trestný poriadok, avšak vôbec neuvádza,
s ktorým skutkom v pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu má skutok v pôsobnosti
okresného súdu vecne súvisieť.
Okresný súd v uznesení z 28. júla 2011 okrem iného uvádza, že: „Okresný
prokurátor v Považskej Bystrici vo svojej obžalobe viní obžalovaných zo skutku, ktorý úzko
súvisí práve s násilnou trestnou činnosťou, ktorej sa mal podľa obžaloby dopustiť aj obž. 1/
M. M.“, pričom citovaný odsek nasleduje hneď za konštatovaním, že „Prokurátor
špecializovanej prokuratúry v predmetnej obžalobe viní obžalovaných z rozsiahlej násilnej
trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťali ako členovia zločineckej skupiny a to dlhodobo už
od jej sformovania v roku 2002.“.
Uznesenie okresného súdu z 28. júla 2011 je klamlivé a zavádzajúce, pretože
navodzuje dojem, že údajný skutok, ktorý bol predmetom konania okresného súdu pod
sp. zn. 2 T 248/2010, má mať úzky súvis s násilnou trestnou činnosťou obž. 1/ M. M.
(sťažovateľa v 1. rade) uvedenej v obžalobe prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podanej Špecializovanému trestnému súdu
(sp. zn. PK 2 T 17/2011), čo však nezodpovedá skutočnosti.
V konaní okresného súdu sp. zn. 2T 248/2010 sa sťažovateľom kládlo za vinu to, že
mali krivo vypovedať v súvislosti so skutkom, ktorým sa mal sťažovateľ v 1. rade údajne
dopustiť ublíženia na zdraví a výtržnosti a tomuto mali nadržovať. Skutok ublíženia
na zdraví a výtržnosti, ktorého sa mal podľa inej obžaloby prokurátora Okresnej
prokuratúry v Považskej Bystrici dopustiť sťažovateľ v 1. rade, má byť predmetom konania
okresného súdu pod sp. zn. 1 T 111/2010, kde sa už okresný súd (s predsedom senátu
JUDr. I. H.) tiež dopustil závažného porušenia základných práv M. M. (nález Ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 49/11 z 25. mája 2011). Teda nejde o skutok, ktorý má byť predmetom
konania Špecializovaného trestného súdu.»
Podľa názoru sťažovateľov je nesporné, že medzi skutkami, ktorých sa mali
sťažovatelia dopustiť podľa obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Považská Bystrica
a o ktorých viedol okresný súd konanie pod sp. zn. 2 T 248/2010, a skutkami, ktoré sú
predmetom konania špecializovaného súdu pod sp. zn. PK 2 T 17/2011, nie je žiadna vecná
súvislosť a okresný súd dokonca ani žiadnu neuvádza.
Ďalej sťažovatelia uviedli:
«Uznesenie okresného súdu z 28. júla 2011 nespĺňa materiálne podmienky
spoločného konania na Špecializovanom trestnom súde v zmysle § 18 ods. 4 Trestného
poriadku.
Keďže okresný súd v uznesení z 28. júla 2011 ako zákonný podklad k postupu
v zmysle § 18 ods. 4 Trestného poriadku uvádza výlučne subjektívnu súvislosť trestných
činov sťažovateľov, zašiel pri výklade Trestného poriadku tak ďaleko, že sa dostal
do rozporu so znením a zmyslom normatívneho textu. V tomto prípade už nešlo o výklad, ale
o faktickú novelizáciu právnej normy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009).
Ďalšou nesplnenou materiálnou podmienkou spoločného konania je predpoklad
ukončenia veci v primeranej lehote, pričom z uznesenia okresného súdu z 28. júla 2011 ani
nevyplýva, že by sa touto podmienkou okresný súd vôbec zaoberal.
Spoločné konanie je fakultatívnym inštitútom, ktorého zákonnou podmienkou je
predpoklad, že spoločné konanie nebude zrejme brániť ukončeniu veci v primeranej lehote
(požiadavka rýchleho a spravodlivého procesu), čo kladie zvýšené nároky na súd, aby
vopred odhadol dĺžku konania a zároveň vylúčil vec zo spoločného konania alebo nespojil
veci do spoločného konania v prípade, keď by sa nedalo zjavne (na prvý pohľad) vylúčiť, že
spoločné konanie nebude na úkor požiadavky podľa čl. 6 Dohovoru o práve obvineného
na rozhodnutie o oprávnenosti obvinenia v primeranej lehote (Trestné právo procesné,
Jaroslav Ivor a kolektív, Iura edition 2006, str. 143-144).
V súvislosti s konaním Špecializovaného trestného súdu pod sp. zn. PK 2 T 17/2011
je potrebné uviesť, že ku dňu podania tejto sťažnosti ešte nebola súdom ani prijatá
obžaloba, ktorej predmetom je mimoriadne právne a skutkovo (cca 40 skutkov) zložitá vec
s predpokladaným počtom svedkov asi 60.
Pre údajný skutok, ktorý mal byť predmetom konania okresného súdu pod sp. zn.
2 T 248/2010, bolo prvé obvinenie vznesené sťažovateľom ešte 25. septembra 2007
(sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľovi v 3. rade), resp. dňa 13. júla 2009 (sťažovateľovi
v 1. rade a sťažovateľovi v 3. rade), pričom skutok sa mal stať v auguste 2007.
Ústavný súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vychádza zo svojej ustálenej
judikatúry, v súlade s ktorou už vyslovil, že uvedené základné právo sa chráni aj v prípade
konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní po začatí trestného stíhania, keď sa občan
stáva účastníkom tohto konania ako obvinený (napr. II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02,
Prípravné konanie za údajný skutok (skutky) právne kvalifikovaný ako prečin bolo
skončené dňa 30. septembra 2010 podaním obžaloby, z čoho je zrejmé, že už v tomto štádiu
konania je dĺžka predmetného trestného konania neprimeraná vzhľadom na závažnosť
údajného skutku. Na uvedenú skutočnosť bol okresný súd pri vydávaní uznesenia z 28. júla
2011 povinný prihliadať, a keďže konanie už celkovo trvá 4 roky, nezákonným postupom
okresného súdu už v podstate vznikli ďalšie nedôvodné prieťahy.
Pre nesplnenie predpokladu, že spoločné konanie nebude zrejme brániť ukončeniu
veci v primeranej lehote, nebolo uznesenie okresného súdu z 28. júla 2011 vydané v súlade
s ustanovením § 18 ods. 1 a ods. 4 Trestného poriadku.
Pre úplnosť je potrebné ešte upresniť ďalšie zavádzajúce tvrdenia uvedené v
uznesení okresného súdu z 28. júla 2001, teda že: „Súd viackrát vytýčil termín hlavného
pojednávania, ale ani jedno hlavné pojednávanie sa však doposiaľ neuskutočnilo pre rôzne
procesno-právne obštrukcie zo strany obžalovaných, pričom nie je predpoklad jeho
uskutočnenia ani v dohľadnej dobe.“. V predmetnej trestnej veci boli nariadené 4 termíny
hlavného pojednávania, kde na prvom sa z konania vylúčil pôvodný samosudca a o ďalších
3 termínoch hlavného pojednávania nebol upovedomený obhajca sťažovateľa v 2. rade
a sťažovateľa v 3. rade, na čo samosudcu konajúceho vo veci sťažovateľ v 1. rade
opakovane upozorňoval. Pokiaľ sa predmetný spis nachádzal, resp. nachádza na Ústavnom
súde Slovenskej republiky, za uvedené prieťahy sťažovatelia pochopiteľne zodpovednosť
nenesú a okresný súd si mohol zabezpečiť kópiu spisu (I. ÚS 13/06; rozsudok ESĽP vo veci
Toth c. Rakúsko z I2.decembra 1991, §77).»
Sťažovatelia porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidia aj
v arbitrárnosti namietaného uznesenia, ktoré podľa ich názoru nebolo zo strany okresného
súdu náležite zdôvodnené. Argumentujú, že povaha uznesenia si vyžadovala dostatočne
špecifikované odôvodnenie tak vecnej súvislosti prejednávaného trestného činu s trestnými
činmi obžaloby prejednávanej pred špecializovaným súdom, ktorému bola trestná vec
sťažovateľov postúpená, ako aj odôvodnenie splnenia podmienky, že postúpenie trestnej
veci nebude na ujmu jej prejednania v primeranej lehote, a napokon aj špecifikáciu
dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a ich náležité vyhodnotenie. Uvedené
požiadavky podľa názoru sťažovateľov odôvodnenie uznesenia nespĺňa.
Podľa sťažovateľov porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva aj
v porušení procesných pravidiel zakotvených v Trestnom poriadku, pretože rozhodnutie
o postúpení veci v zmysle ustanovenia § 280 ods. 1 Trestného poriadku patriace podľa ich
názoru medzi rozhodnutia, ktoré možno podľa šiesteho oddielu tretej hlavy Trestného
poriadku prijať len v rámci hlavného pojednávania, bolo vydané mimo hlavné
pojednávanie.
Sťažovatelia opierajúc sa o prezentované závery o nesplnení podmienok
na vykonanie spoločného konania prejednávanej trestnej veci s trestnou vecou
prejednávanou špecializovaným súdom formulujú aj námietku porušenia „práva
na zákonného sudcu a nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“ zaručeného čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Napokon sťažovatelia formulujú aj námietku porušenia základného práva
na prezumpciu neviny zaručeného čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 2 dohovoru.
Na tomto mieste sťažovatelia dôvodia:
„Z judikatúry ESĽP vyplýva, že k porušeniu práva na prezumpciu neviny dôjde aj
vtedy, ak súdne rozhodnutie alebo názor verejnej osoby možno chápať tak, že osoba ktorej
sa toto rozhodnutie alebo názor verejnej osoby týka je vinná z trestného činu, alebo že tento
trestný čin spáchala, a to ešte predtým, ako bola jej vina preukázaná zákonným spôsobom.“
Sťažovatelia poukazujú na to, že okresný súd v uznesení z 28. júla 2011 v súvislosti
s trestnou vecou sťažovateľov vedenou na špecializovanom súde pod sp. zn. PK 2 T 17/2011
uviedol: „V priebehu konania súd zistil, že špecializovaný prokurátor Generálnej
prokuratúry Slovenska podal na Špecializovaný trestný súd Pezinok voči všetkým trom
obžalovaným obžalobu pre ich rozsiahlu trestnú činnosť. Uvedená obžaloba je
na Špecializovanom trestnom súde Pezinok prejednávaná pod sp. zn. PK 2 T 17/20 U.
Okrem iných skutkov sú všetci traja obžalovaní stíhaní a bola na nich aj podaná obžaloba
pre zločiny spáchané v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a
podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. ... Prokurátor špecializovanej
prokuratúry v predmetnej obžalobe viní obžalovaných z rozsiahlej násilnej trestnej činnosti,
ktorej sa dopúšťali ako členovia zločineckej skupiny a to dlhodobo už od jej sformovania
v roku 2002“ a „... že skutkov sa dopustili ako členovia zločineckej skupiny...“.
Podľa sťažovateľov «Citovaná časť uznesenia okresného súdu z 28. júla 2011
odráža názor okresného súdu o vine sťažovateľov v spomínanom konaní („pre ich rozsiahlu
trestnú činnosť“, „pre zločiny spáchané v jednočinnom súbehu so zločinom založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny“, „rozsiahlej násilnej trestnej činnosti,
ktorej sa dopúšťali ako členovia zločineckej skupiny a to dlhodobo už od jej sformovania
v roku 2002“, „že skutkov sa dopustili ako členovia zločineckej skupiny“), čo je
nezlučiteľné s princípom prezumpcie neviny.
V súvislosti s konaním vedeným na okresnom súde pod sp. zn. 2T 248/2010 okresný
súd v uznesení z 28. júla 2011 uvádza, že: „Skutky, ktoré sú žalované okresným
prokurátorom v Považskej Bystrici, teda spáchali jednoznačne tí istí páchatelia a preto
možno jednoznačne považovať konanie obžalovaných poňaté do obžaloby okresného
prokurátora v Považskej Bystrici za viacčinný súbeh trestných činov a to práve s trestnými
činmi, ktoré prejednáva Špecializovaný trestný súd Pezinok.“, čo taktiež odráža názor
okresného súdu o vine sťažovateľov v tomto konaní.
O tom, že podobné výroky sú problematické z hľadiska prezumpcie neviny, nemožno
mať pochýb (bod 17. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 187/09
z 25. novembra 2009).».
Vzhľadom na všetky uvedené závery sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie vydal nález, v ktorom by vyslovil porušenie
základných práv sťažovateľov zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy,
ako aj práv sťažovateľov zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom a uznesením
okresného súdu z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010, toto uznesenie
zrušil, zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní označených základných práv
sťažovateľov zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom, priznal sťažovateľom
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6
ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením z 28. júla 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
1. K námietke porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu a jeho uznesením z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010
Prvá skupina námietok sťažovateľov sa v podstate týka argumentácie o nedostatku
dôvodov na postúpenie veci na vykonanie spoločného konania.
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že prerokovaniu sťažnosti v časti
námietok porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru postupom a označeným uznesením
okresného súdu opierajúcich sa o argumentáciu o nesplnení podmienok na postúpenie veci
na spoločné konanie existuje prekážka, ktorá bráni prerokovaniu tejto časti sťažnosti, a síce
nedostatok právomoci ústavného súdu.
Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Trestného poriadku spory o príslušnosť medzi súdmi
rozhoduje súd im najbližšie spoločne nadriadený, pričom v zmysle odseku 2 citovaného
paragrafu najbližšie spoločne nadriadený súd okresného súdu alebo krajského súdu
na jednej strane a špecializovaného súdu na druhej strane je Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Trestný poriadok zakotvujúci právnu úpravu postupu v prípade sporu o príslušnosť
medzi súdmi predpokladá, že i napriek ustanoveniam dostatočne jednoznačne
vymedzujúcim vecnú a miestnu príslušnosť súdov v trestnom konaní môže v prípadoch
postúpenia veci dôjsť v niektorých z nich k pochybeniu v danej otázke. Trestný poriadok
tak poskytuje priestor na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybenia konajúceho súdu
(postupujúceho trestnú vec), a to súdu, ktorému je vec postúpená. Posúdenie správnosti
postúpenia veci na spoločné konanie je tak primárne zverené súdu, ktorému bola vec
postúpená, a v prípade pozitívneho záveru o nesplnení podmienok na vykonanie spoločného
konania, súdu najbližšie spoločne nadriadenému, ktorým je v prípade sťažovateľov najvyšší
súd.
Realizácia ochrany základných práv sťažovateľov zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom je v dispozícii označených všeobecných súdov (špecializovaného
súdu, resp. aj najvyššieho súdu), a táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu
preskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd
preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Ústavný súd v závere poznamenáva, že označený princíp subsidiarity sa v plnej
miere uplatní aj vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej sa ich tvrdenia
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, pretože v prípadoch
neuznania príslušnosti súdom, ktorému bola vec postúpená, rozhodovacia prax všeobecných
súdov ustálila povinnosť tohto súdu svoju nepríslušnosť náležite zdôvodniť v podobe
vydaného uznesenia.
2. K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 50 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom okresného súdu a jeho
uznesením z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010
Druhú argumentačnú časť sťažnosti venujú sťažovatelia námietke porušenia princípu
prezumpcie neviny zakotvenej v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru.
V úvode považuje ústavný súd za potrebné poukázať na východiská princípu
prezumpcie neviny, podľa ktorých sa má prezumpciou neviny dosiahnuť to, aby osoba
obvinená z trestného činu neznášala negatívne dôsledky tohto obvinenia rovnajúce sa
následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh vykonávaného dokazovania umožnil
sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto základného účelu prezumpcie neviny je
potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu, kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať
sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným rozhodnutím súdu o jeho vine a stránku
procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil
vinu obvineného nestranne a na základe zákona.
Sťažovatelia poukazujú na nevhodné vyjadrenia okresného súdu dávajúce podľa
názoru sťažovateľov v rozpore s označeným princípom najavo ich vinu, čo podľa ich
mienky súčasne signalizuje porušenie procesnoprávnej stránky princípu prezumpcie neviny
garantujúcej nestrannosť rozhodovania súdu.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej
činnosti vyslovil, že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného
konania a že k jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú
osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred
tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva
z 10. októbra 2000). Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré
odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú
stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé
boli považované za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych situáciách
posudzovaných ESĽP pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. augusta 1987, Englert
v. Nemecko z 25. augusta 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. marca 1996.
Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť
posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli výroky urobené (pozri
rozsudky ESĽP napr. Daktaras v. Litva a Adolf v. Rakúsko z 26. marca 1982
a III. ÚS 83/01).
Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia zistil, že pasážam
uznesenia, v ktorých okresný súd prezentuje splnenie podmienok na spoločné konanie
poukazom na trestné veci sťažovateľov vedené pred okresným súdom a pred
špecializovaným súdom „slovami“ obžaloby, korešponduje aj popis označených trestných
vecí „slovami“ okresného súdu, kde okresný súd používa formuláciu predpokladu spáchania
skutkov, ktorá plne zodpovedá rešpektovaniu princípu prezumpcie neviny, napr.: „Okresný
prokurátor v Považskej Bystrici vo svojej obžalobe viní obžalovaných zo skutku, ktorý úzko
súvisí práve s násilnou trestnou činnosťou ktorej sa mal podľa obžaloby dopustiť aj obž. 1/
M. M.“; ďalej tiež vyjadrenie: „Skutky, pre ktoré podal okresný prokurátor Považskej
Bystrice obžalobu, sa mali stať v auguste 2007, teda v čase, kedy mali obžalovaní fungovať
ako organizovaná zločinecká skupina.“ a napokon tiež formulácia: „Z uvedených dôvodov
súd konštatuje, že medzi uvedenými trestnými vecami a to trestnou vecou vedenou na
Okresnom súde v Pov. Bystrici pod sp.zn. 2T/248/2010 a trestnou vecou vedenou pred
Špecializovaným trestným súdom Pezinok vedenou pod sp.zn. PK 2T/17/2011 je
jednoznačná subjektívna súvislosť uvedených trestných činov, t.j. všetci traja obžalovaní:
1/ M. M., 2/ T. Ď. a 3/ V. H., sú stíhaní za spáchanie viacerých trestných činov a to ako
prečinov, tak aj zločinov, z ktorých niektoré predmetné skutky mali spáchať práve ako
členovia organizovanej zločineckej skupiny existujúcej už od roku 2002.“
Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie uznesenia, kde okresný súd prevzaté
konštatačné výroky obžaloby o spáchaní skutkov primerane vyvážil vlastnými
vyjadreniami formulovanými v podobe neprejudikujúcej vinu sťažovateľov, možno
považovať za odôvodnenie ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom garancií
poskytovaných čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru.
Z uvedených dôvodov posúdil ústavný súd sťažnosť v označenej časti ako zjavne
neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011