Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 491/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... vo veci jeho žiadosti o

zahladenie disciplinárnych trestov vedenej pod sp. zn. ÚVTS 87-1/21-2008, vo veci návrhu

na umiestenie odsúdeného na oddiel s bezpečnostným režimom vedenej pod sp. zn. ÚVTS-

21/08 a vo veci návrhu na zmenu diferenciačnej skupiny odsúdeného z „B“ do „C“, ako aj

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. júna 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2011 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ústavu na

výkon trestu odňatia slobody... (ďalej len „ústav“) vo veci jeho žiadosti o zahladenie

disciplinárnych trestov vedenej pod sp. zn. ÚVTS 87-1/21-2008, vo veci návrhu na

umiestenie odsúdeného na oddiel s bezpečnostným režimom vedenej pod sp. zn.

a vo veci návrhu na zmenu diferenciačnej skupiny odsúdeného z „B“ do „C“,

ako aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2

a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. júna 2011.

K porušovaniu sťažovateľom označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru postupom ústavu dochádza podľa jeho názoru „v odmietaní právomoci

vo veci konať a vydať riadne rozhodnutia so všetkými formálnymi a obsahovými

náležitosťami podľa zákona, pričom vec(i) vybavované ÚVTOS skončili len pri

neformálnom oznámení v dôsledku ktorého nemohlo byť konanie riadne ukončené

právoplatným rozhodnutím ako individuálnym správnym aktom“. Podľa sťažovateľa ústav v

jeho veciach „bez akejkoľvek faktickej či zákonnej prekážky nekoná bez vážneho dôvodu

spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, teda Spr. por. a zákonom o

VTOS...“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

podľa a práva podľa dohovoru namietaným uznesením krajského súdu sťažovateľ

uvádza, že toto uznesenie „je vecne nesprávne a tým protiústavné. KS nesprávne právne

posúdil subsidiaritu správneho poriadku .. zakotvenú v ust. a zákonu

o VTOS č. 475/05 Z. z. v dôsledku čoho vyvodil nesprávne závery a zasiahol tak v rozpore

s procesným právom do podstaty a zmyslu práva na súdnu ochranu, spravodlivý súdny

proces a práva na inú právnu ochranu v zmysle , 2 a EDĽP.

Protiústavnosť postupu KS Trnava... spočíva aj v procesnej vade kedy KS v príkrom

rozpore s v spojení s v spojení s veta

posledná nedoručil vyjadrenie odporcu navrhovateľovi k zaujatiu stanoviska, čím

došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti a negatívnemu zásahu do práva vyjadriť s ku

všetkým vykonaným dôkazom v zmysle ako aj negatívne diskriminácii

v rozpore s , 2 a 4 , resp. s lex specialis v neprospech

sťažovateľa...

Na základe uvedeného mám zato, že závery KS sú vecne nesprávne, predčasné a tým

je napadnuté uznesenie protiústavné, arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné

a neospravedlniteľné...“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že namietaným postupom krajského súdu a jeho uznesením z 9. júna 2011 došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a 2 a a jeho práva

podľa dohovoru v spojení s a 2 a , zruší označené

uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd vyslovil, že „protiústavným postupom, resp. nečinnosťou“ ústavu

«v konaniach o žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov pod č. ÚVTOS 87-1/21-2008,

o návrhu na umiestnenie odsúdeného na oddiel s bezpečnostným režimom pod

č. a o návrhu zmeny diferenciačnej skupiny odsúdeného z „B“ do „C“ bez

spisovej značky» došlo k porušeniu jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zakázal ústavu pokračovať v porušovaní týchto práv a prikázal

mu v uvedených veciach „bezodkladne konať bez zbytočných prieťahov a v primeranej

lehote rozhodnúť“. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 € a zaviazal ústav a krajský súd, aby mu ho spoločne

a nerozdielne zaplatili v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti nálezu.

Sťažovateľ sa tiež domáha úhrady „všetkých prípadných trov konania...“.

Pre prípad, že ústavný súd sťažnosť neodmietne pri predbežnom prerokovaní,

sťažovateľ tiež žiada, aby mu bol ustanovený právny zástupca na konanie pred ústavným

súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou ústavu

Sťažovateľ v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru nečinnosťou ústavu vo veci

a) jeho žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov vedenej pod sp. zn.

ÚVTS 87-1/21-2008,

b) jeho návrhu na umiestenie odsúdeného na oddiel s bezpečnostným režimom

vedeného pod sp. zn. a

c) návrhu na zmenu diferenciačnej skupiny odsúdeného z „B“ do „C“ (spolu ďalej aj

„namietané veci“).

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Podľa (ďalej aj „OSP“) fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu

spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže

sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje

osobitný predpis.

Ústav má v namietaných veciach nepochybne postavenie orgánu verejnej správy, t. j.

sťažovateľ mal právo domáhať sa proti nečinnosti ústavu v týchto veciach návrhom

(žalobou) podľa (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru v spojení s a 2 a

ods. 2 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. júna 2011

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. júna 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru v spojení s a 2 a .

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú, pričom

vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd zároveň vychádzal zo skutočnosti, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ). Preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Vychádzajúc z uvedených východísk ústavný súd preskúmal namietané uznesenie

krajského súdu, v ktorého úvodnej časti v súvislosti s vymedzením predmetu konania

krajský súd najmä uviedol:

«Návrhom postúpeným súdu dňa 12. 7. 2010 sa navrhovateľ domáhal postupom

podľa Štvrtej hlavy Piatej časti uloženia povinnosti odporcovi konať a nariadiť

výkon rozhodnutí o povinnosti nahradiť trovy výkonu disciplinárneho trestu v konania

vedených pod sp. zn. -2008 a sp. zn. 381551/3-2008.

Ďalším návrhom vo veci došlým súdu dňa 29. 7. 2010 žiadal, aby súd uložil

odporcovi konať a rozhodnúť vo veci návrhu na umiestnenie odsúdeného na oddiel

s bezpečnostným režimom sp. zn. , v konaní o zmene diferenciačnej skupiny

z „B“ na „C“ (bez uvedenia príslušnej spisovej značky) a o zahladení disciplinárneho

odsúdenia (bez uvedenia príslušnej spisovej značky). Všetky návrhy odôvodnil tým, že bez

riadneho. konania správneho orgánu, výsledkom ktorého by malo byť vydanie rozhodnutia

v zmysle Správneho poriadku, nemôže realizovať svoje zákonné práva účastníka správneho

konania na ochranu svojich záujmov.

Podaním došlým súdu dňa 9. 12. 2010 vzal návrh v časti o uloženia povinnosti

odporcovi konať a nariadiť výkon rozhodnutí o povinnosti nahradiť trovy výkonu

disciplinárneho trestu v konania vedených pod sp. zn. -2008 a sp. zn. 381551/3-

2008 späť, preto súd uznesením zo dňa 10. 2. 2011 konanie v tejto časti zastavil.»

V nadväzujúcej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd poukázal na

vyjadrenie odporcu (ústavu), ktorý «k návrhu uviedol, že v zmysle § 100 ods. 1

sa na žiadne z vyššie uvedených konaní nevzťahuje procesná úprava

Správneho poriadku.

Vo veci žiadosti o zahladenie disciplinárneho odsúdenia odporca reagoval písomnou

odpoveďou, nakoľko zákon nestanovuje povinnosť rozhodnúť. Zákonnosť tohto postupu je

predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom na KS v Trnave pod sp. zn.

a NS SR pod sp. zn. 2 Sžnč. 7/2010.

Postup vo veci umiestnenia do Oddielu s bezpečnostným režimom sa spravuje § 81

, na rozhodovanie sa nevzťahuje Správny poriadok, súvisiace úkony sú

evidované na osobitnom tlačive.

Vo veci zmeny diferenciačnej skupiny z „B“ do „C“ ústav postupuje v zmysle § 14

vyhl. MS SR č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody,

v zmysle ktorej o zmene diferenciačnej skupiny rozhoduje komisia na základe hodnotenia

plnenia programu zaobchádzania vypracovaného pedagógom ústavu. Vo veci odpovedi

k tejto žiadosti koná NS SR pod sp. zn. .».

V nadväznosti na uvedené krajský súd poukázal na svoje zistenia z evidencie svojich

vlastných spisov, z ktorých vyplýva, že „Odpoveď k žiadosti o zahladenie disciplinárnych

trestov pod č. ÚVTOS 87-1/21-08 zo dňa 23. 7. 2008 je predmetom súdneho konania

14 , ktoré nie je právoplatne skončené. Zároveň sa navrhovateľ domáhal uloženia

povinnosti konať v danej veci aj návrhom pod sp. zn. , návrh bol ako nedôvodný

zamietnutý s poukazom na to, že odporca postupoval tak, ako to považoval za zákonné,

správnosť jeho postupuje predmetom súdneho prieskumu“, a následne po citácii na vec sa

vzťahujúcich právnych noriem [ , , , zákona

č. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. ktorou sa vydáva

Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „vyhláška“)], v relevantnej časti

odôvodnenia namietaného uznesenia uviedol:

«V tomto súdnom konaní navrhovateľ postupom podľa Štvrtej hlavy Piatej časti

žiadal, aby súd uložil odporcovi konať, čím mal na mysli vydať rozhodnutie v zmysle

správneho poriadku v troch konaniach, pričom v každom z týchto konaní mal za preukázanú

nezákonnú; nečinnosť orgánu verejnej správy v zmysle ustanovenia

Vymedzenie pojmu nezákonná nečinnosť vychádza z protipólu pojmu aktívneho cieleného

konania ako zákonného atribútu verejnej správy. Rozumie sa ním také protiprávne konanie

orgánov verejnej správy, ktoré je porušením zákonom uloženej povinnosti aktívne konať,

najmä vydať rozhodnutie či uskutočniť iný úkon v zákonom stanovenej prípadne inej lehote.

Navrhovateľ nepreukázal zákonným spôsobom, že by odporca ako orgán verejnej

správy (ústav, pozn.) bol nečinný, čo je podmienka pre uloženie povinnosti postupom

v zmysle Medzi navrhovateľom a odporcom je zásadný rozpor v tom, čo

považujú za postup správneho orgánu v zmysle zákona. Podľa názoru navrhovateľa jediným

dostatočným výsledkom akéhokoľvek rozhodovania odporcu by bolo vydanie rozhodnutia

obsahujúceho všetky náležitosti v zmysle Správneho poriadku. Odporca zotrváva na

stanovisku že jeho postup bol v súlade so , ktorý

obsahuje autonómnu právnu úpravu konania orgánu verejnej správy, nie je možné

vychádzať z princípu subsidiarity Správneho poriadku.

Krajský súd sa stotožnil s vyššie uvedenými závermi odporcu na tom základe, že ak

zákon v ust. výslovne určuje tri druhy konaní, na ktoré sa vzťahuje

procesná úprava Správneho poriadku, a contrario na ostatné druhy konania

a rozhodovania v nich vydané sa Správny poriadok nevzťahuje, čo však nič nemení na

povinnosti správneho orgánu rozhodnúť postupom a formou v zmysle osobitnej právnej

úpravy, ktorou je v danom prípade tak ako aj vyhl. MS SR

č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.

V konaní týkajúcom sa žiadosti o uloženie povinnosti vydať rozhodnutia v zmysle

Správneho poriadku vo veci zahladenie disciplinárnych trestov (č. 87-1/21-08) súd návrh

na konanie proti nečinnosti nepovažuje za dôvodný, nakoľko je preukázané, že správny

orgán postupoval v zmysle zákona Predmetom ďalších súdnych konaní je

spochybnenie zákonnosti tohto postupu a povinnosti správneho orgánu vydať rozhodnutie

v danej veci v zmysle Správneho poriadku. V týchto konaniach odporca poskytuje potrebnú

súčinnosť súdom. Nie je preto žiaden dôvod kvalifikovať jeho konanie ako nečinnosť.

Nakoľko však o v podstate totožnom návrhu súd rozhodol v konaní uznesením

zo dňa 24. 3. 2011, súd v tejto časti konanie zastavil pre prekážku veci rozhodnutej (§ 250t

ods. 8 v spojení s ust. v spojení s ust. )

V časti kde navrhovateľ žiadal uloženie povinnosti konať, t. j. vydať rozhodnutie

v zmysle Správneho poriadku, vo veci návrhu na umiestnenie do oddielu s bezpečnostným

režimom zo dňa 9. 9. 2008, súd s poukazom na autonómnosť právnej úpravy konania

a stanovenie postupu v zmysle návrh považuje za nedôvodný.

V časti kde navrhovateľ žiadal uloženie povinnosti konať, t. j. vydať rozhodnutie

v zmysle Správneho poriadku vo veci zmeny diferenciačnej skupiny z „B“ do „C“, súd

rovnako s poukazom na autonómnosť právnej úpravy konania a stanovenie postupu

v zmysle , a vyhl. č. návrh považuje za

nedôvodný.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia...»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa

obsiahnutou v sťažnosti považoval za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku, ktorú možno vyvodiť predovšetkým z ustanovenia prvej vety

a spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa

prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného), ktorý

vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria

predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobé

a neprimerané pretrvávanie spravidla naznačuje, že dochádza k porušovaniu ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Úloha

súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý

orgán verejnej správy (žalovaný) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná

bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe

rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby

v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná

alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd v danom prípade ústavne

akceptovateľným a udržateľným spôsobom splnil svoju úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení

štvrtej hlavy piatej časti upravujúcej konanie proti

nečinnosti orgánu verejnej správy, keďže na základe žaloby sťažovateľa preskúmal, či je

žalovaný (ústav) v predmetných veciach skutočne nečinný, a dospel k záverom, v zmysle

ktorých

- vo veci žiadosti sťažovateľa o zahladenie disciplinárnych trestov vedenej pod

sp. zn. ÚVTS 87-1/21-2008 po zistení, že o zákonnosti postupu ústavu sa rozhoduje v iných

súdnych konaniach, konanie zastavil,

- vo veci jeho návrhu na umiestenie odsúdeného na oddiel s bezpečnostným režimom

vedenej pod sp. zn. a vo veci jeho návrhu na zmenu diferenciačnej skupiny

odsúdeného z „B“ do „C“ po zistení, že v týchto veciach ústav postupoval podľa špeciálnej

právnej úpravy (lex specialis) obsiahnutej v a a

vyhlášky, ktorá má v danom prípade podľa názoru krajského súdu aplikačnú prednosť pred

uplatnením všeobecnej právnej úpravy (lex generalis) obsiahnutej v Správnom poriadku,

návrhy sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné, a preto ich zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade ústavne konformným

spôsobom vyhodnotil vzťah lex specialis ( a vyhláška) a lex

generalis (Správny poriadok), pričom jeho právne závery nemožno považovať za arbitrárne

a ani za zjavne neodôvodnené, a preto namietaným uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a 2 ani jeho práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa , sťažovateľ tvrdí, že k nemu došlo

procesnou vadou krajského súdu, ktorý „v príkrom rozpore s v spojení

s v spojení s veta posledná nedoručil vyjadrenie

odporcu navrhovateľovi k zaujatiu stanoviska, čím došlo k porušeniu zásady

kontradiktórnosti a negatívnemu zásahu do práva vyjadriť s ku všetkým vykonaným

dôkazom v zmysle ...“.

V nadväznosti na túto námietku sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že krajský súd

postupoval v danom prípade podľa prvej vety („Orgán verejnej správy,

proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu

vyjadrenie k návrhu a príslušný spis.“) a tiež podľa druhej vety („Predseda

senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril...“), ktoré sa aplikujú na

konanie o žalobách proti nečinnosti orgánov verejnej správy, pričom v zmysle § 250t ods. 4

prvej vety súd o takomto návrhu „... rozhodne bez pojednávania uznesením“.

Z uvedených ustanovení možno vyvodiť, že v tomto type

konania pred súdom zákon () neustanovuje povinnosť vo veci

konajúceho súdu doručiť vyjadrenie odporcu (v danom prípade ústavu) navrhovateľovi

(v danom prípade sťažovateľovi) na zaujatie stanoviska, čo sťažovateľ považuje za

porušenie zásady kontradiktórnosti konania a zároveň tiež porušenie svojho základného

práva podľa . V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v zmysle ktorej postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným

zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv alebo slobôd (napr.

, , ). Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd navyše

poznamenáva, že zmysel zákonom ustanovenej povinnosti súdu vyžiadať si k rozhodnutiu

vyjadrenie odporcu a príslušný spis smeruje práve k zabezpečeniu kontradiktórnosti

konania, pretože umožňuje príslušnému súdu konfrontovať tvrdenia navrhovateľa

obsiahnuté v jeho návrhu so stanoviskom odporcu a obsahom príslušného administratívneho

spisu. Za daných okolností sa preto ústavný súd nemôže stotožniť s tvrdením sťažovateľa,

že došlo k „procesnej vade krajského súdu“, naopak zastáva názor, že v danom prípade bol

postup krajského súdu ústavne konformný, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva podľa . Navyše, ústavný súd poznamenáva, že

v správnom súdnictve sa princíp kontradiktórnosti konania uplatňuje v obmedzenej miere.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti

odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011