Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 556/2011
PDF · 221.55 KB
No categories available
III. ÚS 556/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. C., Česká republika, M. C., Česká republika, N. M.,
Česká republika a Z. G., Česká republika, zastúpených advokátom JUDr. I. G., P., pre
namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4
Co/139/2009-713 z 25. novembra 2010 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 122/2011-785 z 27. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. C., M. C., N. M. a Z. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2011 doručená sťažnosť E. C., Česká republika, M. C., Česká republika, N. M., Česká
republika, a Z. G., Česká republika (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 4 Co/139/2009-713 z 25. novembra 2010 a postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 6 Cdo 122/2011-785
z 27. júla 2011.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:
«... Napadnutým rozhodnutím Najvyšší súd Slovenskej republiky, konajúci ako súd
dovolací, rozhodol o našom dovolaní tak, že dovolaním napadnuté rozhodnutie Krajského
súdu v Trenčíne, ako súdu odvolacieho, odmietol a žiadnemu účastníkovi nepriznal náhradu
trov konania.
V konaní sme sa my a naši právni predchodcovia domáhali určenia, že na nás
prechádzajú žalobou podanou dňa 30. 12. 1992 na Okresnom súde Prievidza, nehnuteľnosti
zapísané v evidencii bývalého strediska geodézie v P. na L V č. 1044, a to dom súp. č. 5,
pozemok parcelné číslo 16 zastavaná plocha o výmere 519 m2 a vlastnícke právo
k nehnuteľnosti zapísanej na L V 1045 ako pozemok parc. č. 18 záhrada o výmere 728 m2,
vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 1046 ako pozemok parc. č. 17 záhrada
o výmere 851 m2. Nárok sme odôvodnili ustanovením § 8 odst. 1 Zákona č. 229/1991 Z. z.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon o pôde).
Tvrdili sme, že pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti bol náš otec, A. C., ktorému boli
skonfiškované podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Zb. SNR v znení
nariadenia č. 64/1946 Zb. SNR, i keď sa počas druhej svetovej vojny choval ako lojálny
občan a nebol za žiadnu protištátnu činnosť trestaný.
Krajský súd ustálil, že kúpna zmluva o predaji bytov bola uzavretá dňa 15. 5. 1985
a registrovaná na štátnom notárstve dňa 5. 8. 1985. Súd prišiel k záveru, že „z dokazovania
jednoznačne vyplýva, že dočasné užívanie týchto nebytových priestorov založené
hospodárskou zmluvou v roku 1976 bolo ukončené k 1. 8. 1985. Navrhovateľmi tvrdené
okolnosti, že aj po odsťahovaní sa predajne odevov do novopostaveného obchodného domu
v N., naďalej slúžili nebytové priestory v obchodnom dome na preskladnenie tovaru, ako
odľahčujúci sklad a potom ako partiová predajňa (už na základe zmluvy A. B. s J. P.), a aj
potvrdené niektorými svedkami, však podľa názoru odvolacieho súd nemajú zásadný
význam, nakoľko pre posúdenie, či kúpna zmluva bola uzavretá v súlade s vyhl. č. 7/1978
Zb., je rozhodný dátum registrácie kúpnej zmluvy, v ktorej dobe už užívacie právo
k nebytovým priestorom v prospech J., P. neexistovalo. Z týchto dôvodov potom odvolací
súd nepovažoval za potrebné vypočuť aj ďalších navrhovaných svedkov navrhovateľmi.
Názoru krajského súdu sme v dovolacom konaní namietali najmä dôvody, pre ktoré
by dovolanie malo byť prípustné. Namietali sme, že krajský súd zmenil ustálený skutkový
stav a nevykonal na zmenu dokazovanie. Namietali sme, že súd ináč právne posúdil stav
veci (skončenie účinnosti hospodárskej zmluvy o užívaní ku dňu 1. 8. 1985) a tiež, že
posudzoval stav užívania nie k 15. 5. 1985, kedy bola zmluva uzavretá a ako to uvádzal sám
skôr. Namietali sme prekvapivosť rozhodnutia, lebo boli sme to my čo navrhovali
nevykonávať dokazovanie na skutočné užívanie, ale na právny stav...
Dovolací súd nenaplnil naše legitímne očakávania a neuplatnil svoju ustálenú
judikatúru a tiež nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Podstata kontradiktórneho súdneho procesu sa zakladá na tom, že súd nemôže
rozhodnúť o tom, čo by nebolo predmetom diskusie.
Judikatúra Najvyššieho súdu SR sa ustálila v tom že „vydanie prekvapivého
rozhodnutia" je potrebné kvalifikovať ako procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi
možnosť konať pred súdom. Z množstva súdnych rozhodnutí poukazujeme napr. na
Uznesenie NS SR, spis. zn. 2 Cdo 206/2009 zo dňa 31. 03. 2010:...
Odvolací súd totiž svoje rozhodnutie založil aj na právnej argumentácii, ktorú
nepredostrel ani súd prvého stupňa, ani žiaden z účastníkov. A preto sa jednalo o tzv.
prekvapivé rozhodnutie a dovolací súd sa s tým nevysporiadal.
Porušenie ústavného princípu rovnosti vidíme aj v tom, že časť vykonaných dôkazov,
ktoré svedčili v prospech sťažovateľa opomenul alebo ich vyhodnotil zjavne arbitrárnym
spôsobom (napr. stanovisko kolízneho opatrovníka). Zásada voľného hodnotenia dôkazov
totiž neznamená, že súd bude konať na základe ľubovôle a bez relevantného zdôvodnenia
odmietne, resp. opomenie časť vykonaných dôkazov (m. m. I. US 154/08).
Všetky tieto argumenty sú obsahom našeho dovolania zo dňa 10. 2. 2011, Najvyšší
súd SR sa nimi nezaoberal, len konštatoval, že sme sa mali možnosť k nim vyjadriť...»
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 odsek 1
a čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/122/2011 a jeho rozhodnutím zo dňa 27. júla 2011
a konaním Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 139/2009 a jeho rozhodnutím zo dňa
25. novembra 2010 bolo porušené.
2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. júla 2011
sp. zn. 6 Cdo/122/2011 a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25. novembra 2010
sp. zn. 4 Co 139/2009 vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal
a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľom trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta
JUDr. I. G. v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co/139/2009-713 z 25. novembra 2010,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto
súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v dovolacom konaní. V tejto
časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Ústavný súd preskúmal aj námietku sťažovateľa, ktorú vzniesol v konaní pred
krajským súdom, a túto vyhodnotil ako neodôvodnenú a neospravedlniteľnú.
Krajský súd uviedol:
„Vychádzajúc z takto vykonaného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že
kúpna zmluva z 15.05.1985 nebola uzavretá v rozpore s vtedy platným predpisom-
vyhláškou č. 47/1978 Zb. v znení neskorších predpisov. V čase prevodu bytov do vlastníctva
odporcov platila zákonná úprava zák. č. 52/1966 Zb. o osobnom vlastníctve bytov v znení
zákona č. 30/1978 Zb. a vykonávací predpis vyhl. č. 47/1978 Zb. o predaji bytov
z národného majetku občanom a o finančnej pomoci pri modernizácii zakúpených bytov
v znení vyhlášky 2/1982 Zb. a vyhl. č. 160/1983 Zb. (ďalej len vyhláška). Touto vyhláškou
bolo v ust. § 1 ods. 1 stanovené, že predmetom predaja boli byty, ako aj miestnosti
neslúžiace na bývanie určené pre osobnú potrebu občanov, ktoré boli vo vlastníctve štátu
a v správe národných výborov alebo ich bytových organizácií. V ust. § 1 ods.2 veta prvá
vyhlášky bola stanovená právna norma, podľa ktorej, z predaja boli vylúčené byty
v domoch, v ktorých boli nebytové priestory užívané socialistickými organizáciami alebo
domové vybavenie slúžiace aj iným subjektom než užívateľom bytov v príslušnom obytnom
dome (napr. bloková kotolňa alebo výmenníková stanica určená aj pre potrebu iných
domov). Pokiaľ teda socialistickej organizácii svedčilo užívacie právo k nebytovým
priestorom nachádzajúcim sa v obytnom dome, nemohli byť byty v tomto dome predmetom
predaja. Vyhláška č. 47/1978 Zb. bola nepochybne všeobecne záväzným právnym
predpisom vydaným na vykonanie hore cit. zákona. Mestský národný výbor v N. uzavrel
s A. B. a manželkou E. B. a F. K. a manželkou K. K. kúpnu zmluvu o predaji bytov
v obytnom dome č. 5 v N. do osobného vlastníctva dňa 15. 05. 1985 a kúpna zmluva bola
registrovaná vtedajším Štátnym notárstvom v P. dňa 05. 08. 1985, teda v dobe, keď
nebytové priestory v tomto obytnom dome už neužívala socialistická organizácie – J. P.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že dočasné užívanie týchto nebytových
priestorov založené hospodárskou zmluvou v roku 1976 bolo ukončené k 01. 08. 1985.
Za situácie, keď ku dňu registrácie kúpnej zmluvy o predaji bytov z vlastníctva štátu do
vlastníctva pôvodných odporcov, t. j. k 05. 08. 1985 (podľa § 134 ods. 2 Obč. zákonníka
v znení do 31. 12. 1991 sa nadobúdalo vlastníctvo k nehnuteľnosti na základe zmluvy jej
účinnosťou, ktorá nastávala registráciou vtedajším štátnym notárstvom), už neboli
v predmetom obytnom dome nebytové priestory v užívaní J. P., potom kúpna zmluva
neodporovala právnemu predpisu a to ustanoveniu § 1 ods. 2 vyhl. č. 47/1978 Zb..
Navrhovateľmi tvrdené okolnosti, že aj po odsťahovaní sa predajne odevov do
novopostaveného obchodného domu v N., naďalej slúžili nebytové priestory v obytnom
dome na preskladnenie tovaru, ako odľahčujúci sklad a potom ako partiová predajňa (už aj
na základe nájomnej zmluvy A. B. s J. P.), a aj potvrdené niektorými svedkami, však podľa
názoru odvolacieho súdu nemajú zásadný význam, nakoľko pre posúdenie, či kúpna zmluva
bola uzavretá v súlade s vyhl. č. 47/1978 Zb., bol rozhodný dátum registrácie kúpnej
zmluvy, v ktorej dobe už užívacie právo k nebytových priestorov v prospech J., P.
neexistovalo. Z týchto dôvodov potom odvolací súd nepovažoval za potrebné vypočuť aj
ďalších navrhovaných svedkov navrhovateľmi. Napokon navrhovatelia uvádzali v návrhu aj
to, že pôvodní odporcovia nadobudli byty a ostatné nehnuteľnosti na základe protiprávneho
zvýhodnenia, keď za ne uhradili malicherné ceny. Na toto tvrdenie však nepredložili žiadny
dôkaz. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že predmetné byty a ostatné nehnuteľnosti boli
ohodnotené znalcom Ing. W. S. podľa znaleckého posudku zo dňa 27. 11. 1984.“
V tomto prípade podľa názoru ústavného súdu nie je možné hovoriť o svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov, o ktorej by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam, čo sa však v danom prípade nestalo (III. ÚS 14/04 a iné). Obsah rozsudku
krajského súdu hodnotí ústavný súd ako jasný, zrozumiteľný a zodpovedajúci obsah
základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 122/2011-785 z 27. júla 2011
sa uvádza:
«... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po
zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpení
(§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba
odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V preskúmavanej veci dovolatelia napadli dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky
prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s .p.
Žalobcovia v dovolaní tvrdili, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá
možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd inak ako prvostupňový súd posúdil
skutkový a právny stav veci.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod...
K námietke dovolateľov spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení, treba ešte
uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo
osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
a vyhodnoteného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,
ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§213 O. s .p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého
stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O. s .p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
Na ďalší dovolací dôvod žalobcov, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom
posúdení veci odvolacím súdom, dovolací súd taktiež nemohol prihliadať, pretože by sa ním
mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym
posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom len v prípade
procesne prípustného dovolania, samo však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
nezakladá.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa
§ 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcov
odmietol podľa § 218 ods. I písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby
sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu...»
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú
neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či
preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých
z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby
určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Základnou námietkou sťažovateľov obsiahnutou v odôvodnení ich sťažnosti bolo
presvedčenie, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 122/2011-785 z 27. júla 2011 bolo
porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
tým, že bolo odmietnuté ich dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co/139/2009-
713 z 25. novembra 2010 z dôvodu, že podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo k odňatiu
možnosti sťažovateľom konať pred krajským súdom. Sťažovatelia sa s uznesením
najvyššieho súdu nestotožňujú z dôvodu, že krajský súd podľa ich právneho názoru
napadnutým rozsudkom zmenil prvostupňovým súdom ustálený skutkový stav a nevykonal
k nemu dokazovanie, v dôsledku čoho rozsudok krajského súdu mal pre nich povahu
prekvapujúceho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľov dovolanie proti rozsudku
krajského súdu bolo prípustné.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade
oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,
ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich
rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).
Skutkové a právne závery uznesenia najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 122/2011-785
z 27. júla 2011 sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto zdôvodnenie je i náležite
zhodnotené. Najvyšší súd vo svojom uznesení zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, prečo
nie je prípustné dovolanie proti rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu č. k.
6 Cdo 122/2011-785 z 27. júla 2011 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za
následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľov. Samotná
skutočnosť, že sa sťažovatelia s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.
Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce
možnosť porušenia základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, a preto sťažnosť, pokiaľ ide o namietané uznesenie
najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 122/2011-785 z 27. júla 2011, odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd taktiež zistil, že k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie
sťažovateľky Z. G. pre advokáta. Táto skutočnosť sama o sebe však nemá vplyv na konečné
rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov.
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011