Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 556/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. C., Česká republika, M. C., Česká republika, N. M.,

Česká republika a Z. G., Česká republika, zastúpených advokátom JUDr. I. G., P., pre

namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4

-713 z 25. novembra 2010 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -785 z 27. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. C., M. C., N. M. a Z. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2011 doručená sťažnosť E. C., Česká republika, M. C., Česká republika, N. M., Česká

republika, a Z. G., Česká republika (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , základného

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -713 z 25. novembra 2010 a postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -785

z 27. júla 2011.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:

«... Napadnutým rozhodnutím Najvyšší súd Slovenskej republiky, konajúci ako súd

dovolací, rozhodol o našom dovolaní tak, že dovolaním napadnuté rozhodnutie Krajského

súdu v Trenčíne, ako súdu odvolacieho, odmietol a žiadnemu účastníkovi nepriznal náhradu

trov konania.

V konaní sme sa my a naši právni predchodcovia domáhali určenia, že na nás

prechádzajú žalobou podanou dňa 30. 12. 1992 na Okresnom súde Prievidza, nehnuteľnosti

zapísané v evidencii bývalého strediska geodézie v P. na L V č. 1044, a to dom súp. č. 5,

pozemok parcelné číslo 16 zastavaná plocha o výmere 519 m2 a vlastnícke právo

k nehnuteľnosti zapísanej na L V 1045 ako pozemok parc. č. 18 záhrada o výmere 728 m2,

vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 1046 ako pozemok parc. č. 17 záhrada

o výmere 851 m2. Nárok sme odôvodnili ustanovením

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov (ďalej len zákon o pôde).

Tvrdili sme, že pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti bol náš otec, A. C., ktorému boli

skonfiškované podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. SNR v znení

nariadenia č. SNR, i keď sa počas druhej svetovej vojny choval ako lojálny

občan a nebol za žiadnu protištátnu činnosť trestaný.

Krajský súd ustálil, že kúpna zmluva o predaji bytov bola uzavretá dňa 15. 5. 1985

a registrovaná na štátnom notárstve dňa 5. 8. 1985. Súd prišiel k záveru, že „z dokazovania

jednoznačne vyplýva, že dočasné užívanie týchto nebytových priestorov založené

hospodárskou zmluvou v roku 1976 bolo ukončené k 1. 8. 1985. Navrhovateľmi tvrdené

okolnosti, že aj po odsťahovaní sa predajne odevov do novopostaveného obchodného domu

v N., naďalej slúžili nebytové priestory v obchodnom dome na preskladnenie tovaru, ako

odľahčujúci sklad a potom ako partiová predajňa (už na základe zmluvy A. B. s J. P.), a aj

potvrdené niektorými svedkami, však podľa názoru odvolacieho súd nemajú zásadný

význam, nakoľko pre posúdenie, či kúpna zmluva bola uzavretá v súlade s vyhl. č. 7/1978

Zb., je rozhodný dátum registrácie kúpnej zmluvy, v ktorej dobe už užívacie právo

k nebytovým priestorom v prospech J., P. neexistovalo. Z týchto dôvodov potom odvolací

súd nepovažoval za potrebné vypočuť aj ďalších navrhovaných svedkov navrhovateľmi.

Názoru krajského súdu sme v dovolacom konaní namietali najmä dôvody, pre ktoré

by dovolanie malo byť prípustné. Namietali sme, že krajský súd zmenil ustálený skutkový

stav a nevykonal na zmenu dokazovanie. Namietali sme, že súd ináč právne posúdil stav

veci (skončenie účinnosti hospodárskej zmluvy o užívaní ku dňu 1. 8. 1985) a tiež, že

posudzoval stav užívania nie k 15. 5. 1985, kedy bola zmluva uzavretá a ako to uvádzal sám

skôr. Namietali sme prekvapivosť rozhodnutia, lebo boli sme to my čo navrhovali

nevykonávať dokazovanie na skutočné užívanie, ale na právny stav...

Dovolací súd nenaplnil naše legitímne očakávania a neuplatnil svoju ustálenú

judikatúru a tiež nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podstata kontradiktórneho súdneho procesu sa zakladá na tom, že súd nemôže

rozhodnúť o tom, čo by nebolo predmetom diskusie.

Judikatúra Najvyššieho súdu SR sa ustálila v tom že „vydanie prekvapivého

rozhodnutia" je potrebné kvalifikovať ako procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi

možnosť konať pred súdom. Z množstva súdnych rozhodnutí poukazujeme napr. na

Uznesenie NS SR, spis. zn. zo dňa 31. 03. 2010:...

Odvolací súd totiž svoje rozhodnutie založil aj na právnej argumentácii, ktorú

nepredostrel ani súd prvého stupňa, ani žiaden z účastníkov. A preto sa jednalo o tzv.

prekvapivé rozhodnutie a dovolací súd sa s tým nevysporiadal.

Porušenie ústavného princípu rovnosti vidíme aj v tom, že časť vykonaných dôkazov,

ktoré svedčili v prospech sťažovateľa opomenul alebo ich vyhodnotil zjavne arbitrárnym

spôsobom (napr. stanovisko kolízneho opatrovníka). Zásada voľného hodnotenia dôkazov

totiž neznamená, že súd bude konať na základe ľubovôle a bez relevantného zdôvodnenia

odmietne, resp. opomenie časť vykonaných dôkazov (m. m. ).

Všetky tieto argumenty sú obsahom našeho dovolania zo dňa 10. 2. 2011, Najvyšší

súd SR sa nimi nezaoberal, len konštatoval, že sme sa mali možnosť k nim vyjadriť...»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 odsek 1

a , právo na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok

podľa , právo na majetok podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. a jeho rozhodnutím zo dňa 27. júla 2011

a konaním Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. a jeho rozhodnutím zo dňa

25. novembra 2010 bolo porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. júla 2011

sp. zn. a rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25. novembra 2010

sp. zn. vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal

a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľom trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta

JUDr. I. G. v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. -713 z 25. novembra 2010,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (). Takýmto

súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v dovolacom konaní. V tejto

časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd preskúmal aj námietku sťažovateľa, ktorú vzniesol v konaní pred

krajským súdom, a túto vyhodnotil ako neodôvodnenú a neospravedlniteľnú.

Krajský súd uviedol:

„Vychádzajúc z takto vykonaného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že

kúpna zmluva z 15.05.1985 nebola uzavretá v rozpore s vtedy platným predpisom-

vyhláškou č. v znení neskorších predpisov. V čase prevodu bytov do vlastníctva

odporcov platila o osobnom vlastníctve bytov v znení

a vykonávací predpis vyhl. č. o predaji bytov

z národného majetku občanom a o finančnej pomoci pri modernizácii zakúpených bytov

v znení vyhlášky a vyhl. č. (ďalej len vyhláška). Touto vyhláškou

bolo v ust. § 1 ods. 1 stanovené, že predmetom predaja boli byty, ako aj miestnosti

neslúžiace na bývanie určené pre osobnú potrebu občanov, ktoré boli vo vlastníctve štátu

a v správe národných výborov alebo ich bytových organizácií. V ust. § 1 ods.2 veta prvá

vyhlášky bola stanovená právna norma, podľa ktorej, z predaja boli vylúčené byty

v domoch, v ktorých boli nebytové priestory užívané socialistickými organizáciami alebo

domové vybavenie slúžiace aj iným subjektom než užívateľom bytov v príslušnom obytnom

dome (napr. bloková kotolňa alebo výmenníková stanica určená aj pre potrebu iných

domov). Pokiaľ teda socialistickej organizácii svedčilo užívacie právo k nebytovým

priestorom nachádzajúcim sa v obytnom dome, nemohli byť byty v tomto dome predmetom

predaja. bola nepochybne všeobecne záväzným právnym

predpisom vydaným na vykonanie hore cit. zákona. Mestský národný výbor v N. uzavrel

s A. B. a manželkou E. B. a F. K. a manželkou K. K. kúpnu zmluvu o predaji bytov

v obytnom dome č. 5 v N. do osobného vlastníctva dňa 15. 05. 1985 a kúpna zmluva bola

registrovaná vtedajším Štátnym notárstvom v P. dňa 05. 08. 1985, teda v dobe, keď

nebytové priestory v tomto obytnom dome už neužívala socialistická organizácie – J. P.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že dočasné užívanie týchto nebytových

priestorov založené hospodárskou zmluvou v roku 1976 bolo ukončené k 01. 08. 1985.

Za situácie, keď ku dňu registrácie kúpnej zmluvy o predaji bytov z vlastníctva štátu do

vlastníctva pôvodných odporcov, t. j. k 05. 08. 1985 (podľa § 134 ods. 2 Obč. zákonníka

v znení do 31. 12. 1991 sa nadobúdalo vlastníctvo k nehnuteľnosti na základe zmluvy jej

účinnosťou, ktorá nastávala registráciou vtedajším štátnym notárstvom), už neboli

v predmetom obytnom dome nebytové priestory v užívaní J. P., potom kúpna zmluva

neodporovala právnemu predpisu a to ustanoveniu vyhl. č. .

Navrhovateľmi tvrdené okolnosti, že aj po odsťahovaní sa predajne odevov do

novopostaveného obchodného domu v N., naďalej slúžili nebytové priestory v obytnom

dome na preskladnenie tovaru, ako odľahčujúci sklad a potom ako partiová predajňa (už aj

na základe nájomnej zmluvy A. B. s J. P.), a aj potvrdené niektorými svedkami, však podľa

názoru odvolacieho súdu nemajú zásadný význam, nakoľko pre posúdenie, či kúpna zmluva

bola uzavretá v súlade s vyhl. č. , bol rozhodný dátum registrácie kúpnej

zmluvy, v ktorej dobe už užívacie právo k nebytových priestorov v prospech J., P.

neexistovalo. Z týchto dôvodov potom odvolací súd nepovažoval za potrebné vypočuť aj

ďalších navrhovaných svedkov navrhovateľmi. Napokon navrhovatelia uvádzali v návrhu aj

to, že pôvodní odporcovia nadobudli byty a ostatné nehnuteľnosti na základe protiprávneho

zvýhodnenia, keď za ne uhradili malicherné ceny. Na toto tvrdenie však nepredložili žiadny

dôkaz. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že predmetné byty a ostatné nehnuteľnosti boli

ohodnotené znalcom Ing. W. S. podľa znaleckého posudku zo dňa 27. 11. 1984.“

V tomto prípade podľa názoru ústavného súdu nie je možné hovoriť o svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov, o ktorej by bolo možné uvažovať len v prípade, ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam, čo sa však v danom prípade nestalo ( a iné). Obsah rozsudku

krajského súdu hodnotí ústavný súd ako jasný, zrozumiteľný a zodpovedajúci obsah

základného práva na súdnu ochranu zakotveného v a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu č. k. -785 z 27. júla 2011

sa uvádza:

«... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po

zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania ( ), riadne zastúpení

( ), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba

odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V preskúmavanej veci dovolatelia napadli dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu

vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky

prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s .p.

Žalobcovia v dovolaní tvrdili, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá

možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd inak ako prvostupňový súd posúdil

skutkový a právny stav veci.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo

nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti

prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod...

K námietke dovolateľov spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení, treba ešte

uviesť, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť samo

osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

a vyhodnoteného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,

ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§213 O. s .p.). Dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu

druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti

s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého

stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O. s .p. (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“).

Na ďalší dovolací dôvod žalobcov, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom

posúdení veci odvolacím súdom, dovolací súd taktiež nemohol prihliadať, pretože by sa ním

mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym

posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv

v zmysle (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom len v prípade

procesne prípustného dovolania, samo však prípustnosť dovolania v zmysle

nezakladá.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcov

odmietol podľa ods. I písm. c/ v spojení s bez toho, aby

sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu...»

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či

preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Základnou námietkou sťažovateľov obsiahnutou v odôvodnení ich sťažnosti bolo

presvedčenie, že uznesením najvyššieho súdu č. k. -785 z 27. júla 2011 bolo

porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo na

súdnu ochranu podľa , základné právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

tým, že bolo odmietnuté ich dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k.

713 z 25. novembra 2010 z dôvodu, že podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo k odňatiu

možnosti sťažovateľom konať pred krajským súdom. Sťažovatelia sa s uznesením

najvyššieho súdu nestotožňujú z dôvodu, že krajský súd podľa ich právneho názoru

napadnutým rozsudkom zmenil prvostupňovým súdom ustálený skutkový stav a nevykonal

k nemu dokazovanie, v dôsledku čoho rozsudok krajského súdu mal pre nich povahu

prekvapujúceho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľov dovolanie proti rozsudku

krajského súdu bolo prípustné.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Skutkové a právne závery uznesenia najvyššieho súdu č. k. -785

z 27. júla 2011 sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto zdôvodnenie je i náležite

zhodnotené. Najvyšší súd vo svojom uznesení zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, prečo

nie je prípustné dovolanie proti rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu č. k.

-785 z 27. júla 2011 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za

následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľov. Samotná

skutočnosť, že sa sťažovatelia s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, a preto sťažnosť, pokiaľ ide o namietané uznesenie

najvyššieho súdu č. k. -785 z 27. júla 2011, odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd taktiež zistil, že k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie

sťažovateľky Z. G. pre advokáta. Táto skutočnosť sama o sebe však nemá vplyv na konečné

rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011