Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)926/363725.8358e5.pdf
PDF · 152.28 KB
No categories available
6Cdo/122/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 122/2011
Slovenskej republiky
U ZN E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ E. C., bývajúcej v O., 2/
M. C., bývajúceho v O., 3/ N. B., bývajúcej v O. a 4/ Z. G., bývajúcej v D., zastúpenej
opatrovníčkou MUDr. M. K., bývajúcou v P., všetkých zastúpených JUDr. I. G., advokátom
so sídlom v P., proti ţalovaným 1/ M. B., bývajúcemu vo Č.Z., 2/ E. J., bývajúcej v N., 3/ V.
S., bývajúcej v B., 4/ M. K., bývajúcej v T., 5/ A. B., bývajúcemu v N., 6/ V. B., bývajúcemu
v M., 7/ E. B., bývajúcej v N., 8/ Z. J., bývajúcej v N., 9a/ J. K., bývajúcemu v P., 9b/ A. H.,
bývajúcej v B., 9c/ E. Š., bývajúcej v P. a 10/ K. K., bývajúcej Č.V., o prechod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 5 C 245/1992, o
dovolaní ţalobcov 1/ aţ 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 25. novembra 2010 sp.
zn. 4 Co 139/2009 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie ţalobcov o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Prievidza 30. decembra 1992 sa právny
predchodca ţalobcov 1/ aţ 3/ E. C. (pôvodne ako ţalobca 1/) a ţalobkyňa 4/ (pôvodne ako
ţalobkyňa 2/ ) domáhali určenia, ţe na kaţdého z nich prechádza v polovici vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam zapísaným v evidencii nehnuteľností bývalého Strediska geodézie
v Prievidzi na liste vlastníctva č. X. ako dom súp.č.X a pozemok parc.č.X - zastavaná plocha
2
vo výmere X. m, v polovici patriacim právnemu predchodcovi ţalovaných 1/ aţ 8/ A. B.
(pôvodne ţalovanému 1/ ) a v druhej polovici právnemu predchodcovi ţalovaných 9a/ aţ 9c/
F. K. (predtým ţalovanému 9/) a jeho manţelke K. K. ako ţalovanej 10/ (pôvodne ţalovaným
2/ a 3/ ), a vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. X. ako pozemok
2
parc. č.X. - záhrada vo výmere X. m, patriacej v celosti A. B., ako i vlastnícke právo
k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. X. ako pozemok parc. č. X. - záhrada vo
2
výmere X. m, patriacej v celosti právnemu predchodcovi ţalovaných 9a/ aţ 9c/ a ţalovanej
10/. Uplatnený nárok odôvodnili ustanovením § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o pôde). Tvrdili, ţe pôvodným vlastníkom nehnuteľností bol ich
otec A. C., ktorému boli skonfiškované podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č.
104/1945 Zb. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Zb. SNR, i keď sa počas druhej svetovej
vojny choval ako lojálny občan a nebol za ţiadnu protištátnu činnosť trestaný. Správca týchto
nehnuteľností bývalý Miestny národný výbor v Nitrianskom Pravne ich kúpnou zmluvou z
15. mája 1985 previedol do vlastníctva A. B. a manţelky E. B. a do vlastníctva F. K. a
manţelky K. K.. Kúpna zmluva bola podľa názoru ţalobcov uzavretá v rozpore s vyhláškou č.
47/1978 Zb. o predaji bytov z národného majetku občanom a o finančnej pomoci pri
modernizácii zakúpených bytov v znení neskorších predpisov (ďalej len "vyhláška č. 47/1978
Zb."), ktorá z predaja vylučovala byty v domoch, v ktorých sú nebytové priestory uţívané
socialistickými organizáciami. V dome súp. č. X sa totiţ nachádzala obchodná miestnosť
uţívaná J..
Okresný súd Prievidza najskôr rozsudkom z 28. apríla 1994 č. k. 5 C 245/92-59,
ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. októbra 1994 sp. zn.
17 Co 2741/94, a potom opakovane rozsudkom z 25. júna 1996 č. k. 5 C 245/92-173 ţalobu
zamietol s odôvodnením, ţe nehnuteľnosti, ku ktorým bol uplatnený nárok na určenie
prechodu vlastníckeho práva, nespadajú do pôsobnosti zákona o pôde. Na odvolanie
ţalobcov Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 11. apríla 1997 sp. zn. 17 Co 4758/96
aj tento v poradí druhý rozsudok prvostupňového súdu zrušil z dôvodu nedostatočného
zistenia skutkového stavu v otázke riadnej identifikácie a výmery pozemkov. V odôvodnení
zrušujúceho uznesenia vyslovil právny záver, podľa ktorého pôvodný vlastník nehnuteľností
A. C. ako vlastník poľnohospodárskych pozemkov bol vlastníkom poľnohospodárskeho
podniku, preto uplatnený nárok treba posudzovať podľa zákona o pôde. Ďalej vyslovil názor,
ţe pokiaľ z vykonaného dokazovania vyplýva, ţe v čase uzavretia zmluvy o prevode bytov v
obytnom dome súp. .č.X. v Nitrianskom Pravne 15. mája 1985 boli nebytové priestory v
dome uţívané druţstevnou (teda socialistickou) organizáciou, bol prevod v rozpore s
vyhláškou č. 47/1978 Zb., ktorá z predaja vylučovala byty v domoch, v ktorých sú nebytové
priestory uţívané socialistickými organizáciami.
Po vrátení veci prvostupňovému súdu tento ďalej konal s dedičmi pôvodného
ţalovaného 1/ A. B., ktorý v priebehu konania zomrel, a rozsudkom z 15. júla 1997 č. k.
5 C 245/92-208 v spojení s opravným uznesením zo 17. septembra 1997 č. k. 5 C 245/92-
231 ţalobe vyhovel tak, ţe vyslovil prechod vlastníckeho práva nebohého A. B., F. K. a jeho
manţelky K. k označeným nehnuteľnostiam na ţalobcov, a to na ţalobcov 1/ aţ 3/ po 1/6 k
celku a na ţalobkyňu 4/ v 3/6 k celku. Zároveň zaviazal ţalovaných spoločne na zaplatenie
náhrady trov právneho zastúpenia ţalobcom vo výške 31 766,-- Sk na účet ich vtedajšieho
zástupcu JUDr. L. R. a na uhradenie súdneho poplatku štátu na účet súdu vo výške 18 464,--
Sk, všetko do troch dní. Vychádzal zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu
vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení a z výsledkov vykonaného
dokazovania, z ktorých vyvodil záver, ţe prevod nehnuteľností bol v rozpore s vyhláškou č.
47/1978 Zb., pretoţe v dome súp. č. X. sa nachádzala obchodná miestnosť nepretrţite (t. j. aj
v čase uzavretia a registrácie kúpnej zmluvy) uţívaná socialistickou organizáciou, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre prechod vlastníckeho práva na ţalobcov v zmysle
ustanovenia § 8 ods. 1 zákona o pôde.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na odvolanie ţalovaných rozsudkom
z 26. apríla 2000 sp. zn. 5 Co 810/97 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil.
Vo výroku o trovách konania a o súdnom poplatku prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa v tejto časti na ďalšie konanie. Potvrdenie rozsudku vo veci samej
odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalovaných rozsudkom z 28. apríla
2004 sp. zn. 5 Cdo 129/02 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 26. apríla 2000 ako i
rozsudok Okresného súdu Prievidza z 15. júla 1997 v spojení s opravným uznesením ako i
súvisiace uznesenia o trovách konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Zrušenie rozsudkov oboch súdov odôvodnil inými vadami konania spočívajúcimi v tom, ţe
po smrti pôvodného ţalovaného 1/ A. B. súdy pokračovali v konaní s jeho dedičmi bez toho,
aby vyčkali skončenie dedičského konania, hoci to povaha veci (určenie prechodu práva)
nepripúšťala a nesprávne vyslovili prechod práva nebohého, i keď ten uţ nositeľom ţiadneho
práva nemohol byť, a ţe odvolací súd svoj rozsudok náleţite neodôvodnil, keď v ňom
neobjasnil ako hodnotil splnenie jednej zo základných podmienok pre úspešné uplatňovanie
nároku podľa § 8 ods. 1 zákona o pôde, a to existenciu vlastníckeho práva ţalovaných za
okolností, ţe kúpnu zmluvu, ktorou právni predchodcovia ţalovaných 1/ aţ 8/ a pôvodný
ţalovaný 9/ a ţalovaná 10/ nadobudli nehnuteľnosti, ku ktorým sa ţalobcovia domáhali
vyslovenia prechodu vlastníckeho práva, povaţoval za absolútne neplatnú, a tieţ neobjasnil,
prečo povaţoval za správny výrok rozsudku súdu prvého stupňa o vyslovení prechodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - domu súp. č..., keď vychádzal z názoru, ţe kúpna
zmluva z 15. mája 1985 bola zmluvou o prevode bytov v tomto dome do vlastníctva
právnych predchodcov ţalovaných 1/ aţ 8/ a do vlastníctva pôvodného ţalovaného 9/
a ţalovanej 10/.
V ďalšom konaní Okresný súd Prievidza po doplnení dokazovania a pripustení
zmeny petitu ţaloby alternatívne aj o vyslovenie prechodu vlastníckeho práva k bytom
rozsudkom z 27. októbra 2005 č. k. 5 C 245/1992-461 ţalobu zamietol. Zamietnutie ţaloby
odôvodnil absolútnou neplatnosťou kúpnej zmluvy z 15. mája 1985 v časti predaja bytov
z dôvodu nevymedzenia miestnosti neslúţiacej na bývanie (obchodnej miestnosti, ktorá tieţ
mala byť predmetom predaja) v súlade s § 13 ods. 1 písm. b/ zákona č. 2/1966 Zb.
o osobnom vlastníctve bytov a teda pre rozpor s týmto zákonom. Dôsledkom neplatnosti
zmluvy bolo potom nesplnenie jednej zo základných podmienok pre úspešné uplatnenie
nároku v zmysle § 8 ods. 1 zákona o pôde, a to podmienky existencie vlastníckeho práva
ţalovaných.
Na odvolanie ţalobcov Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd rozsudkom
z 19. septembra 2006 sp. zn. 4 Co 85/2006 rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s uznesením tohto súdu z 12. decembra 2005 č. k. 5 C 245/1992-471 o trovách konania
a o poplatkovej povinnosti) potvrdil. Prvostupňový rozsudok povaţoval za vecne správny, aj
keď z iných, neţ v ňom uvedených dôvodov. Na rozdiel od súdu prvého stupňa kúpnu
zmluvu z 15. mája 1985 nepovaţoval za neurčitú a teda za odporujúcu zákonu č. 2/1966 Zb.
o osobnom vlastníctve bytov. Poukazujúc na dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom
vyslovil záver, ţe v čase uzavretia kúpnej zmluvy o prevode bytov netrvalo uţívanie
nebytového priestoru v dome č. X (v ktorom sa tieto byty nachádzali) socialistickou
organizáciou, preto nebolo preukázané ţalobcami tvrdené uzavretie tejto zmluvy v rozpore
s vtedy platnými predpismi, a to konkrétne s vyhláškou č. 47/1978 Zb., ktorá vylučovala
z predaja byty v domoch, v ktorých boli nebytové priestory uţívané socialistickými
organizáciami. Pretoţe ţalobcovia nepreukázali ani protiprávne zvýhodnenie ţalovaných,
resp. ich právnych predchodcov, pri nadobudnutí bytov a ostatných nehnuteľností, neboli
splnené podmienky pre vyslovenie prechodu vlastníckeho práva v zmysle § 8 ods. 1 zákona
o pôde.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcov uznesením
z 25. marca 2009 sp. zn. 4 Cdo 69/2007 rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
z 19. septembra 2006 sp. zn. 4 Co 85/2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s odôvodnením, ţe ţalobcom bola odňatá moţnosť konať pred súdom nerešpektovaním
zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, keď im odvolací súd nedal príleţitosť
vyjadriť sa k moţnosti iného skutkového a právneho posúdenia veci, nakoľko tento rozsudok
prvostupňového súdu o zamietnutí ţaloby potvrdil z celkom iných dôvodov, neţ pre ktoré
ţalobu zamietol súd prvého stupňa. Navyše dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, ţe
nezopakoval ani nedoplnil dokazovanie na zistenie skutočností ohľadom uţívania miestnosti
neslúţiacej na bývanie (nebytového priestoru) socialistickou organizáciou v čase uzavretia
zmluvy o prevode bytov do vlastníctva a napriek tomu vyslovil skutkový záver o neuţívaní
tohto priestoru socialistickou organizáciou v rozhodnom čase. Prvostupňový súd totiţ dôkazy
vykonané na zistenie uvedenej skutočnosti vo svojom rozsudku nehodnotil.
Krajský súd v Trenčíne napokon rozsudkom z 25. novembra 2010 sp. zn.
4 Co 139/2009 po zopakovaní, doplnení a vyhodnotení dokazovania v zmysle § 132 O.s.p.
opätovne potvrdil zamietajúci rozsudok Okresného súdu Prievidza z 27. októbra 2005 č. k.
5 C 245/1992-461 v spojení s uznesením tohto súdu z 12. decembra 2005 č. k.
5 C 245/1992-471 o trovách konania a o poplatkovej povinnosti, keď dospel k záveru, ţe súd
prvého stupňa správne rozhodol, avšak nesprávne vec posúdil po právnej stránke. Znova
konštatoval, ţe kúpna zmluva o predaji bytov v obytnom dome č. v Nitrianskom Pravne
do osobného vlastníctva z 15. mája 1985 nebola uzatvorená v rozpore s vyhláškou č. 47/1978
Zb., keď ku dňu jej registrácie vtedajším Štátnym notárstvom v Prievidzi, t. j. k 5. augustu
1985, uţ neboli v predmetnom obytnom dome nebytové priestory v uţívaní socialistickej
organizácie a to J.. K tejto skutočnosti odvolací súd v intenciách zrušujúceho uznesenia
dovolacieho súdu jednak zopakoval dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom
výsluchom svedkov a listinnými dôkazmi a jednak doplnil dokazovanie výsluchom ďalších
svedkov. Ţalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne na zaplatenie trov odvolacieho konania
ţalovanej 8/ vo výške 387,64 eur do 3 dní k rukám jej právneho zástupcu JUDr. V. Ľ. a
ţalovaným 1/ aţ 7/, 9a/, 9b/, 9c/ a 10/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podali dovolanie
ţalobcovia. Ţiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové
konanie z dôvodu, ţe im bola odňatá moţnosť konať pred odvolacím súdom jednak tým, ţe
odvolací súd posúdil inak skutkový aj právny stav bez ohľadu na nové dôkazy, na ktoré
v rozhodnutí neprihliadol a jednak nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom.
Ţalovaní ţiadali dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpení (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolatelia napadli dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci
(dovolací súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach právny názor na dôvodnosť
uplatneného nároku nevyslovil), rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací
súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľov, ţe konanie trpí vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobcovia v dovolaní tvrdili, ţe postupom odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť
konať pred súdom tým, ţe odvolací súd inak ako prvostupňový súd posúdil skutkový a právny
stav veci.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
Odvolací súd, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, na zistenie skutkového
stavu ohľadne okolnosti týkajúcej sa ukončenia či neukončenia uţívania nehnuteľnosti
socialistickou organizáciou jednak doplnil dokazovanie vykonaním výsluchu svedkov O. M.,
H. L., R. F., E. M., M. Ď., H. F., J. P. a Ing. P. K. v súlade s ustanovením § 213 ods. 4 a 6
O.s.p. prostredníctvom doţiadaného Okresného súdu Prievidza, a jednak zopakoval
dokazovanie výsluchom svedkov A. K., Ing. S. P., B. D., oboznámením sa s listinnými
dôkazmi listami vlastníctva, výpismi z pozemkovej knihy, kúpnou zmluvou z 15. mája 1985,
písomnými správami a potvrdeniami J., dohodou o odovzdaní a prevzatí miestnosti
do uţívania z 10. septembra 1985, kolaudačným rozhodnutím zo 6. decembra 1984,
hospodárskou zmluvou z 28. apríla 1976, zrušením hospodárskej zmluvy z 23. augusta 1985
v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. Po takto vykonanom a vyhodnotenom dokazovaní ustálil
skutkový a právny stav tak, ţe kúpnu zmluvu z 15. mája 1985 nepovaţoval, na rozdiel od
súdu prvého stupňa, za neurčitú ani za uzavretú v rozpore s vyhláškou č. 47/1978 Zb., keď
podľa jeho názoru neodporovala ustanoveniu § 1 ods. 2 veta prvá tejto vyhlášky, podľa
ktorého z predaja boli vylúčené byty v domoch, v ktorých boli nebytové priestory uţívané
socialistickými organizáciami, keďţe ku dňu registrácie zmluvy uţ nebytové priestory
v predmetnom dome neboli v uţívaní J.. Iné posúdenie skutkového a právneho stavu
odvolacím súdom, ktoré bolo výsledkom vyššie uvedeného procesného postupu, súladného
s príslušnými ustanoveniami O.s.p., a ku ktorému sa ţalobcovia (uţ aj v dôsledku
predchádzajúceho zrušenia rozsudku odvolacieho súdu z tohto dôvodu) mali moţnosť
vyjadriť, preto nemalo za následok odňatie ich moţnosti konať pred súdom.
K námietke dovolateľov spochybňujúcej posúdenie skutkových zistení, treba ešte
uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo
osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného a vyhodnoteného
dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá
moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Na ďalší dovolací dôvod ţalobcov, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom
posúdení veci odvolacím súdom, dovolací súd taktieţ nemohol prihliadať, pretoţe by sa ním
mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov je relevantným dovolacím dôvodom len v prípade procesne prípustného dovolania,
samo však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá.
Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalobcov
odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe trovy ţalovaných, ktoré vznikli v súvislosti s vyjadrením
ich zástupcov k dovolaniu, nepovaţoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za potrebné
na účelné bránenie práva.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júla 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová