Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 532/2011
PDF · 286.43 KB
No categories available
IV. ÚS 532/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
15. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. H., D., zastúpeného advokátom
JUDr. Ing. Š. N., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom M. D. pri
vybavovaní petície „Petícia vlastníkov a užívateľov garáží na ... v D. podľa zákona
č. 85/1990 Zb. o petičnom práve“ a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Z. H. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. Z. H., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Ing. Š. N., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
obracať sa sám alebo s inými vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na
štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami (ďalej
len „petičné právo“) podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné
užívanie svojho majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom M. D.
(ďalej len „mesto“) „pri prešetrení a vybavení“ petície „Petícia vlastníkov a užívateľov
garáží na ... v D. podľa zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve“ (ďalej len „petícia
vlastníkov garáží“).
V sťažnosti sa okrem iného uvádza:
«Odporca (mesto, pozn.) dňa 7. 9. 2009 pod č. 1089/2/Výst/2009-003/SOÚ vydal
stavebné povolenie, ktoré sa dotýka okrem iných pozemkov aj hlavného prístupu -
parc. č. ... a ktorým povolil žiadateľovi stavbu „Rozšírenie teplovodných rozvodov v meste
D.“. Následne odporca svojim rozhodnutím č. 2404/031/2011 zo dňa 9. 3. 2011 povolil
zvláštne užívanie cesty - rozkopávku miestnej komunikácie, chodníka a verejnej zelene
v záujme stavby „Rozšírenie teplovodných rozvodov v meste D.“. Pre túto ústavnú sťažnosť
má relevanciu rozkopávka miestnej komunikácie, chodníka a verejnej zelene na ...
Na základe vyššie uvedených povolení sa začiatkom apríla 2011 začali výkopové
práce na ... v D., t. j. aj na parcele č. ..., najprv v podobe odstránenia asfaltového povrchu
vozovky a výkopu montážnej jamy. Tieto práce však postupovali pomaly, napr. až koncom
mája 2011 sa znemožnil celkový prístup ku garážam a tento stav trval do 19. 8. 2011, kedy
miesto montážnych jám sa spevnilo betónom.
Keďže vychádzajúc z doteraz spozorovaného pracovného tempa zamestnancov
pracujúcich na výkopových prácach bola jasná dlhodobá nemožnosť prístupu k našim
garážam a ich riadneho užívania, dňa 31. 5. 2011 sme ako vlastníci garáží pripravili a dňa
2. 6. 2011 podali na mestský úrad odporcu petíciu domáhajúc sa v nej znovunastolenia
nášho neobmedzeného vlastníckeho (resp. užívacieho) práva. Petíciu podpísali aj takí
vlastníci, ktorí vlastnia viac garáží v danej lokalite (napr. A. B. alebo A. W., ktorí spolu
vlastnia až 13 garáží).
Ustanovením § 5 ods. 7) zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve je daná doba
30 pracovných dní plynúcich od doručenia petície na prešetrenie a vybavenie petície ako aj
na oznámenie výsledku vybavenia petície. V mojom prípade táto lehota uplynula dňa
14. 7. 2011, avšak petícia nebola nijako vybavená.
Dňa 3. 8. 2011 mi bol doručený list odporcu, datovaný ku dňu 15. 7. 2011, v ktorom
mi oznamuje predĺženie doby na vybavenie petície z dôvodu, že petícia má byť predložená
na najbližšie zasadnutie mestského zastupiteľstva. Doba dodatočne predĺžená na vybavenie
petície uplynula dňa 25. 8. 2011.
Z oznámenia odporcu na moju žiadosť o poskytnutie informácie vyplýva, že v čase
po doručení petície na mestský úrad odporcu sa konali zasadnutia mestského zastupiteľstva
v dňoch 28. 6. 2011 a 19. 7. 2011.
Dňa 20. 7. 2011 som podal sťažnosť na nečinnosť orgánu verejnej správy pri
vybavení petície - pritom som vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 2) zákona o petičnom práve,
ktoré pre kontrolu vybavenia petície predpokladá podanie sťažnosti podľa zákona
o sťažnostiach. Doba 60 pracovných dní na vybavenie sťažnosti uplynula dňa 14. 10. 2011.
Odporca dňa 23. 9. 2011 doručil odpoveď na podanú petíciu, v ktorej oznamuje, že petíciu
nepredkladá mestskému zastupiteľstvu z dôvodu ukončenia stavebných prác a obnovy
užívacieho práva ku garážam. Na sťažnosť ale nereagoval.
K uvedenému postupu odporcu prednášam tieto námietky, ktoré tvoria základ tejto
ústavnej sťažnosti:
1. odporca zmaril moje petičné právo, pričom toto zmarenie petičného práva spočíva
v nerešpektovaní zákonného príkazu ustanoveného zákonodarcom v podobe doby
na vybavenie petície. Zákonodarcom určená doba zrejme nebola stanovená ako následok
jeho voľnej úvahy, ale práve naopak, účelovo s cieľom poskytnúť v merite petície relatívne
včasnú a primeranú reakciu na to povolaného orgánu verejnej správy. Odporca mal
možnosť petíciu prejednať na zasadnutí mestského zastupiteľstva napr. dňa 28. 6. 2011
alebo dňa 19. 7. 2011, ale sa tak nestalo. Následná reakcia odporcu v období od 20. 7.
2011 až dodnes sa vyznačuje nečinnosťou odporcu, resp. pre ňu je príznačný ignorantský
prístup k ústavným právam vlastných občanov. Odporca na moje podanie meritórne
nereagoval ani v dodatočne predĺženej dobe na vybavenie petície ani v dobe na vybavenie
sťažnosti. Uvedený postup odporcu mal priamy dopad aj na moje vlastnícke právo. I keď
odporca oznámil, že petíciu nepredloží mestskému zastupiteľstvu, žiadne iné riešenie
neprijal, nakoľko vec sa vyriešila bez pričinenia odporcu nadväzujúceho na petíciu.
2. odporca v povoľovacom konaní (stavebné povolenie a povolanie na zvláštne
užívanie cesty) sa nezaoberal ochranou vlastníckeho práva subjektov dotknutých
výkopovými prácami, nakoľko uvedené dve povolenia neobsahujú žiadnu zmienku týkajúcu
sa opatrení eventuálne požadovaných odporcom ako orgánom verejnej správy
na žiadateľovi (investorovi) v záujme ochrany vlastníckeho práva iných dotknutých
subjektov. I keď počas výkopových prác sa na mestskom úrade odporcu opakovali sťažnosti
občanov, odporca sa obmedzil na 3 písomné výzvy adresované investorovi, S., s. r. o. D. na
dodržanie podmienok.
Ústavný súd SR napr. v konaní č. IV. ÚS 409/2010 sa vyjadril v otázke petičného
práva, keď uviedol, že medzi komponenty ústavne zaručeného petičného práva patrí
povinnosť petíciu prijať, ďalej povinnosť vybaviť ju, teda vecne sa zaoberať jej obsahom
v lehote, ktorá neznemožní dosiahnutie jej účelu a v rozsahu a spôsobom, ktorý vychádza
z povahy kompetencie a postavenia orgánu verejnej moci, proti ktorému petícia smeruje
a ďalej povinnosť písomne oznámiť výsledok vybavenia osobe, ktorá ju podala. Ak má mať
vybavenie petície nejaký zmysel z hľadiska jej predkladateľov, musí k nemu dôjsť
v primeranej dobe od jej podania. Ústavný súd SR viackrát judikoval, že porušenie
(prekročenie) zákonom stanovenej doby 30 pracovných dní (prípadne predĺžených o ďalších
30 pracovných dní) nie automaticky znamená porušenie základného práva garantovaného
ústavou a medzinárodnými dokumentmi, a preto posudzuje otázku možného porušenia
základného práva sťažovateľa aj z toho hľadiska, či nedodržaním poriadkových dôb bol
alebo nebol zmarený základný účel, či zmysel sledovaný petíciou.
Je nepochybné, že odporca mal možnosť reagovať na petíciu napr. prostredníctvom
stavebného úradu alebo na zasadnutí mestského zastupiteľstva v dňoch dňa 28. 6. 2011
alebo dňa 19. 7. 2011.
Taktiež je nepochybné, že stavebné práce nepostupovali rýchlo, čo uznal aj investor
-spoločnosť S., s. r. o. D., napr. v článku D. č. 14, ročník 19. ročník zo dňa 20. 7. 2011 pod
názvom „Nečakané ´prekvapenia´ brzdili tempo prác“. Tieto práce nakoniec boli ukončené,
a to bez prispenia odporcu.
Je tiež nepochybné, že v čase iniciovania petície ako vlastníci a užívatelia garáží sme
pociťovali nemožnosť ich riadneho užívania ako takú okolnosť, na ktorú sme sa snažili nájsť
riešenie.
Mám za to, že je dôvodné priznať primerané finančné zadosťučinenie, hoci aj len
v symbolickej výške, nakoľko iný prostriedok nápravy neprichádza do úvahy. Spôsobený
následok nie je možné inak napraviť, než poskytnutím primeraného finančného
zadosťučinenia. Vzhľadom na (oneskorené) dokončenie stavebných prác petícia v
súčasnosti nemá opodstatnenie a vďaka postupu odporcu nemôže byť reč o včasnej reakcii
na aktuálnu spoločenskú potrebu dotknutej skupiny vlastníkov, ktorí minimálne 3 mesiace
boli vylúčení z užívania svojho majetku. Pre dokreslenie potreby včasnej reakcie odporcu
na vzniknutú situáciu uvádzam, že počas obdobia nemožnosti užívania garáží 3 autá z tých,
ktoré inak sú garážované a boli nútene zaparkované na verejnom priestranstve, boli
poškodené trestnou činnosťou. Žiadaná suma má pre mňa principiálny význam, ktorý
pramení z nečinnosti odporcu ako orgánu verejnej moci. Problém, z ktorého sa vzišla
petícia nakoniec sa vyriešil sám - bez akéhokoľvek prispenia odporcu. Takto sa petícia javí
ako „zbytočná“.»
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
«Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1) Ústavy SR a čl. 1
Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a základné právo sťažovateľa podľa čl. 27 ods. 1) Ústavy SR postupom M. D. pri
prešetrení a vybavení petície „Petícia vlastníkov a užívateľov garáží na ... v D. podľa
zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve“ podanej dňa 2. 6. 2011 bolo porušené.
M. D. je povinné zaplatiť sťažovateľovi 1,- € titulom primeraného zadosťučinenia, a
to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
M. D. je povinné nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania titulom odmeny
právneho zástupcu sťažovateľa vo výške 261,82- €, a to v lehote 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2
ods. 2 ústavy).
Sťažovateľ tvrdí, že postupom mesta pri vybavovaní petície vlastníkov garáží malo
dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 27 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. K porušeniu základného práva podľa čl. 27 ods. 1
ústavy malo dôjsť postupom mesta, resp. jeho nečinnosťou, ktorá spočíva
v „nerešpektovaní zákonného príkazu ustanoveného zákonodarcom v podobe doby na
vybavenie petície“ (ďalej aj „námietka porušenia základného práva podľa čl. 27 ods. 1
ústavy“). Druhá námietka sťažovateľa sa dotýka (ne)konania mesta, ktoré „v povoľovacom
konaní (stavebné povolenie a povolenie na zvláštne užívanie cesty) sa nezaoberal ochranou
vlastníckeho práva subjektov dotknutých výkopovými prácami, nakoľko uvedené dve
povolenia neobsahujú žiadnu zmienku týkajúcu sa opatrení eventuálne požadovaných
odporcom ako orgánom verejnej správy na žiadateľovi (investorovi) v záujme ochrany
vlastníckeho práva iných dotknutých subjektov.“, čím malo dôjsť k porušeniu základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu (ďalej aj „námietka porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu“).
Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo
s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány
a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
V súlade s čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok.
II.1 K námietke porušenia základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy
Ústava vo svojom čl. 27 ods. 1 zaručuje každému petičné právo, ktoré vymedzuje
tým spôsobom, že každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo
iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami,
návrhmi a sťažnosťami. Takto vymedzené subjektívne právo je priamo aplikovateľné
(I. ÚS 38/94), v rovine zákonnej je však jeho výkon ďalej upravený predovšetkým zákonom
o petičnom práve. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre zaoberal obsahom
uvedeného základného práva, pričom vymedzil niektoré jeho komponenty tak vo fáze
zostavovania petície (pozri II. ÚS 44/00), ako aj vo vzťahu k jej vybaveniu (pozri napr.
III. ÚS 4/08, III. ÚS 266/08, IV. ÚS 409/2010).
Ústavný súd vo svojej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého petičné
právo ako základné právo zahrnuté do politických práv predstavuje jednu z foriem priamej
demokracie. Je jedným z prostriedkov, prostredníctvom ktorých dochádza k uplatneniu
princípu suverenity občanov zakladajúceho ich legitímny nárok zúčastňovať sa na správe
vecí verejných (napr. PL. ÚS 42/95).
Základné právo jednotlivca obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného
záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi,
sťažnosťami zaručuje fyzickým osobám, ale aj právnickým osobám nikým nerušený výkon
petičného práva aj s prihliadnutím na čl. 2 ods. 3 ústavy za predpokladu, že nie sú
prekročené jeho medze určené v čl. 27 ods. 2 a 3 ústavy (petíciou nemožno vyzývať
na porušovanie základných práv a slobôd ani zasahovať do nezávislosti súdu).
Aj vzhľadom na skutočnosť, že základné právo zaručené v čl. 27 ods. 1 ústavy nie je
vymenované medzi základnými právami, ktorých sa v zmysle čl. 51 ústavy možno domáhať
len v medziach zákonov, ktoré tieto práva vykonávajú, možno petičné právo
charakterizovať ako právo aplikovateľné priamo z ústavy, t. j. základné právo
na bezprostrednú realizáciu ktorého nie je potrebné prijatie príslušného zákona.
Ak však takýto zákon existuje [v danom prípade ide o zákon č. 85/1990 Zb.
o petičnom práve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o petičnom práve“)], je
bez akýchkoľvek pochybností potrebné postupovať podľa neho, prihliadajúc pritom na
generálne interpretačné pravidlo, v zmysle ktorého výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s touto ústavou (ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyvodzuje toto pravidlo
predovšetkým z čl. 152 ods. 4 ústavy, pozn.).
Podľa § 1 ods. 1 zákona o petičnom práve každý má právo sám alebo spoločne
s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány
a orgány územnej samosprávy (ďalej len „orgán verejnej správy“) so žiadosťami, návrhmi
a sťažnosťami (ďalej len „petícia“).
Zákon o petičnom práve vo všeobecnosti podrobnejšie špecifikuje možnosti
realizácie petičného práva (najmä § 1 až § 5). Pre naplnenie petičného práva zaväzuje tento
zákon príslušný orgán verejnej správy, aby petíciu prijal a v určenej lehote písomne
odpovedal tomu, kto petíciu podal, alebo tomu, kto zastupuje členov petičného výboru.
K úplnému naplneniu petičného práva dochádza momentom, keď osoba, ktorá petíciu
podala, alebo osoba poverená zastupovať petičný výbor v styku s príslušným orgánom štátu
(ďalej len „osoba, ktorá petíciu podala“) dostala písomnú odpoveď o spôsobe vybavenia
petície (obdobne napr. I. ÚS 38/95). Výnimku v tomto smere ustanovuje § 5 ods. 5 zákona
o petičnom práve zbavujúci príslušný orgán povinnosti prešetriť petíciu v prípade, keď
osoba, ktorá petíciu podala, neodstráni aj napriek výzve v určenej lehote vecné nedostatky
petície brániace jej prešetreniu. Ďalšiu výnimku ustanovuje § 5 ods. 6 zákona o petičnom
práve, ktorý umožňuje v prípade obsahovo totožných petícií v tej istej veci oznámiť
osobám, ktoré petície podali, stanovisko a spôsob vybavenia pôvodnej petície, v prípade
hromadného podávania petícií aj formou oznámenia vo verejných informačných
prostriedkoch, v miestnej tlači alebo prostredníctvom miestneho rozhlasu.
Orgán verejnej správy, ktorý petíciu prijal, je povinný posúdiť jej obsah. Ustanovenie
§ 5 ods. 7 zákona o petičnom práve určuje orgánu verejnej správy príslušnému na vybavenie
petície povinnosť prešetriť a vybaviť petíciu tak, aby zistil skutočný stav veci, jeho súlad
alebo rozpor s právnymi predpismi a verejným alebo iným spoločným záujmom. Výsledok
vybavenia petície písomne oznámi do 30 pracovných dní od doručenia petície alebo
od odstránenia jej nedostatkov osobe, ktorá petíciu podala. Ak nie je možné vybaviť petíciu
v tejto lehote, písomne tejto osobe oznámi, že petícia bude vybavená v ďalšej 30-dňovej
lehote.
Uvedené kritériá predstavovali východisko pre posúdenie namietaného porušenia
uvedeného základného práva sťažovateľa. S ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného
súdu možno zhrnúť, že medzi komponenty ústavou garantovaného petičného práva potom,
ako bola petícia podaná, patrí v prvom rade povinnosť prijať petíciu. Pokiaľ podaná petícia
spĺňa formálne náležitosti, je orgán verejnej moci, ktorému bola petícia určená, povinný
vybaviť ju, teda vecne sa zaoberať jej obsahom v lehote, ktorá neznemožní dosiahnutie jej
účelu, a v rozsahu a spôsobom, ktorý vychádza z povahy kompetencie a postavenia orgánu
verejnej moci, proti ktorému petícia smeruje, a písomne oznámiť výsledok vybavenia osobe,
ktorá ju podala.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že mesto ako stavebný úrad príslušný podľa
zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) vydalo 7. septembra 2009 stavebné povolenie na
stavbu „Rozšírenie teplovodných rozvodov v meste D.“ (ďalej len „stavebné povolenie“)
stavebníkovi – obchodnej spoločnosti S., s. r. o., zastúpenej jej konateľom Ing. P. B. (ďalej
len „stavebník“). Na základe stavebného povolenia následne mesto vykonávajúc miestnu
štátnu správu vo veciach miestnych a účelových komunikácií (oddelenie územného
plánovania, výstavby a dopravy mesta) rozhodnutím sp. zn. 2404/031/2011 z 9. marca 2011
vydalo v súlade s ustanoveniami zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách
v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) povolenie na zvláštne užívanie
cesty [«rozkopávku miestnej komunikácie, chodníka a verejnej zelene v záujme stavby
„Rozšírenie teplovodných rozvodov v meste D. » (ďalej len „povolenie na užívanie cesty“)]
vzťahujúce sa aj na ..., a to na dobu určitú od 14. marca 2011 do 31. augusta 2011. Dňa
2. júna 2011 bola mestu doručená petícia vlastníkov garáží, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Rekonštrukciou teplovodu na ... v D. je znemožnený prístup k našim garážam, a to
tak autom, ako aj pešo. Prebiehajúcimi stavebnými prácami naše garáže sú nevyužiteľné
pre zrušený prístup k nim. Napriek tomu, že sme vlastníkmi alebo oprávnenými užívateľmi
garáží, sme nútení svoje autá zaparkovať mimo týchto garáží, často aj mimo priameho
dohľadu. Máme za to, že uvedené konanie držiteľa stavebného povolenia, investora
a realizujúcej stavebnej firmy vykazujú znaky núteného obmedzenia vlastníckeho práva...
Svojou petíciou sa domáhame nápravy zjavne nezákonného stavu, a to pokiaľ možno
nariadenia vykonania takých úkonov, uložených stavebným úradom pre držiteľa stavebného
povolenia, investora a realizujúcu stavebnú firmu, ktoré umožňujú využívanie predmetov
nášho vlastníckeho práva (napr. vo forme dostatočného a bezpečného prekrytia staveniska
a prístupových ciest).“
Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že po doručení petície vlastníkov garáží
mestu (2. júna 2011, pozn.) primátor mesta vyzval stavebníka na dodržanie podmienok
prípismi sp. zn. 10134/1257/2011/031-ZZ z 29. júna 2011, sp. zn. 12837/738/2011/031-ZZ
z 9. augusta 2011 a sp. zn. 3126/738/2011/031-ZZ z 12. augusta 2011 (ďalej len „výzvy
na dodržanie podmienok“). V uvedených výzvach primátor mesta poukázal na nedodržanie
podmienok určených v povolení na užívanie cesty (predovšetkým nedodržanie podmienok
doby využívania cesty, pozn.) zo strany stavebníka a v súvislosti s tým ho vyzval
na predloženie nového povolenia (výzvy z 29. júna 2011 a 9. augusta 2011, pozn.)
a zároveň na dokončenie stavebných prác do 31. augusta 2011 (výzva z 12. augusta 2011,
pozn.).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti ďalej vyplýva, že mesto najprv sťažovateľovi
v súlade s § 5 ods. 7 zákona o petičnom práve oznámilo „predĺženie“ lehoty na vybavenie
petície prípisom č. 11177/3592/2011/115 z 15. júla 2011 (sám sťažovateľ v liste
z 19. júla 2011 adresovanom mestu uvádza, že „Lehota 30 pracovných dní uplynula dňa
15. 7. 2011“, pozn.) a následne mu v prípise č. 14871/3592/2011/115-FZ
zo 14. septembra 2011 (posledný deň lehoty uplynul podľa sťažovateľa 26. augusta 2011,
pozn.) oznámilo, že „petícia nebude predkladaná na 11. riadne zasadnutie Mestského
zastupiteľstva v D., ktoré sa koná dňa 27. 09. 2011 z nasledovného dôvodu:
Tohto času sú rekonštrukčné práce ohľadne rozšírenia teplovodných rozvodov
ukončené a miestna komunikácia vedúca k bytovému domu so súpisným číslom ...
a garážam je daná do riadneho užívania, čím užívacie právo vlastníkov a užívateľov garáží
je neobmedzené. K predmetu petície poznamenávame, že mestský úrad výzvami viackrát
upozornil S., s. r. o. na dodržanie podmienok určené v rozhodnutí č. 2404/031/2011 zo dňa
09. 03. 2011 o povolení na zvláštne užívanie cesty.“.
Navyše, z príloh k sťažnosti vyplýva, že v prílohe k prípisu mesta
č. 13576/4290/2011/031-ZZ z 24. augusta 2011 boli sťažovateľovi zaslané aj už spomínané
výzvy na dodržanie podmienok ako „opatrenia mestského úradu“ smerujúce k naplneniu
účelu sledovaného petíciou.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 27
ods. 1 ústavy vo vzťahu k času, ktorý uplynul od podania petície vlastníkov garáží do jeho
vyrozumenia o jej vybavení („odporca zmaril moje petičné právo, pričom toto zmarenie...
spočíva v nerešpektovaní zákonného príkazu ustanovenému zákonodarcom v podobe doby
na vybavenie petície“). Ústavný súd konštatuje, že podľa jeho zistení bol sťažovateľ
vyrozumený o jej vybavení po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o petičnom práve (a to
aj predĺženej v zmysle § 5 ods. 7 tretej vety tohto zákona, pozn.). V tejto súvislosti ale
ústavný súd zároveň poukazuje na právne názory vyslovené v jeho doterajšej judikatúre,
v zmysle ktorých samotné nedodržanie poriadkovej lehoty 30 dní (resp. ďalšej dodatočnej
lehoty 30 dní) na vybavenie petície podľa § 5 ods. 7 petičného zákona nie je porušením
uvedeného základného práva. Ani prípadné oneskorené poskytnutie, príp. oznámenie
informácie o výsledku vybavenia petície až na základe výzvy osoby, ktorá petíciu podala,
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie čl. 27 ods. 1 ústavy (napr. III. ÚS 266/08).
Ústavný súd nevidí dôvod, aby z uvedených právnych názorov nevychádzal aj pri
preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa.
Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd už tiež uviedol, že kritériom posúdenia,
či v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy
vo väzbe na prekročenie lehôt ustanovených v § 5 ods. 7 zákona o petičnom práve, je to,
či by v dôsledku toho došlo (mohlo dôjsť) k zmareniu samotného účelu petície (m. m.
Podľa § 8 ods. 1 cestného zákona na užívanie diaľnic, ciest a miestnych komunikácií
iným než zvyčajným spôsobom alebo na iné účely, než na ktoré sú určené (ďalej len
„zvláštne užívanie“), je potrebné povolenie cestného správneho orgánu s výnimkou
prípadov uvedených v odsekoch 6, 7 a 8 vydané so súhlasom dopravného inšpektorátu.
Cestný správny orgán môže v povolení určiť podmienky na zvláštne užívanie a pre ich
nesplnenie môže udelené povolenie zrušiť. Zvláštne užívanie sa povoľuje na dobu určitú, ak
u užívateľa trvajú dôvody, pre ktoré bolo povolenie udelené. Pri zmene užívateľa,
podmienok užívania a podobne je potrebné požiadať o nové povolenie, prípadne o zmenu
povolenia.
Účel petície vlastníkov garáží možno identifikovať ako „uloženie povinnosti
zo strany stavebného úradu stavebníkovi, aby vykonal také úkony, ktoré umožňujú
využívanie predmetov vlastníckeho práva (garáží, pozn.)“, a to v dôsledku nedodržania
podmienok stanovených v povolení na užívanie cesty, keďže „vychádzajúc z doteraz
spozorovaného pracovného tempa zamestnancov pracujúcich na výkopových prácach bola
jasná dlhodobá nemožnosť prístupu k našim garážam a ich riadneho užívania...“.
Posúdenie otázky, či postup orgánu verejnej správy pri vybavovaní petície obstojí
z hľadiska čl. 27 ods. 1 ústavy, sa odvíja od obsahu a povahy jeho právomoci, k výkonu
ktorej sa vzťahuje obsah tejto petície. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné posúdenie
vybavovania petície zo strany mesta vo vzťahu k splneniu účelu petície posúdiť z pohľadu
obsahu a povahy právomoci mesta ako orgánu verejnej správy.
Z už uvedeného vyplýva, že mesto (primátor mesta) po doručení petície vlastníkov
garáží uskutočnilo v rámci svojich kompetencií viacero opatrení smerujúcich k naplneniu
účelu petície, a to výzvami na dodržanie podmienok adresovaných stavebníkovi, ako aj
výzvami na predloženie nového povolenia a na dokončenie stavebných prác
do 31. augusta 2011 adresovaných stavebníkovi.
S prihliadnutím na citovanú právnu úpravu vzťahujúcu sa na kompetencie mesta
prislúchajúce mu ako cestnému správnemu orgánu možno podľa názoru ústavného súdu
postup mesta smerujúci k vybaveniu petície vlastníkov garáží považovať za ústavne
konformný, teda zodpovedajúci obsahu základného práva vyplývajúceho z čl. 27 ods. 1
ústavy, a teda v konečnom dôsledku taký, ktorý nezmaril účel tejto petície, a to aj pri
akceptovaní skutočnosti, že v danom prípade nebola dodržaná poriadková lehota
na vybavenie petície podľa § 5 ods. 7 petičného zákona.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľ v sťažnosti zároveň namietal nečinnosť mesta v rámci konania o vydanie
stavebného povolenia a konania o povolení užívania cesty, „nakoľko uvedené dve povolenia
neobsahujú žiadnu zmienku týkajúcu sa opatrení eventuálne požadovaných odporcom ako
orgánom verejnej správy na žiadateľovi (investorovi) v záujme ochrany vlastníckeho práva
iných dotknutých subjektov“, čím podľa sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd považoval za potrebné v tejto súvislosti upozorniť na skutočnosť, že
sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku v súlade s čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu v spojení s postupom mesta pri vybavovaní petície (pozri text
petitu sťažnosti, pozn.), pričom ale namietané porušenia týchto práv odôvodňuje (podľa
citovaného, pozn.) nečinnosťou mesta v rámci konania o vydanie stavebného povolenia
a konania o povolení užívania cesty, teda nie v rámci vybavovania petície.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi dôvodmi, na ktorých
zakladá sťažovateľ namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a spôsobom vybavovania petície vlastníkov
garáží neexistuje priama príčinná súvislosť. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť
sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jej petite.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že
nespochybňuje právo sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (ne)konaním orgánu
verejnej správy (v danom prípade mesta) v rámci konania o vydaní stavebného povolenia
a konania o povolení užívania cesty. Keďže v oboch prípadoch ide o správne konania,
sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v týchto správnych konaniach
jednak prostredníctvom právnych prostriedkov obsiahnutých v správnom poriadku
a následne príp. prostredníctvom žaloby v rámci správneho súdnictva (§ 244 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku), pričom uplatnenie uvedených právnych prostriedkov
ochrany vzhľadom na subsidiaritu právomoci ústavného súdu musí predchádzať podaniu
sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného vyplýva, že aj keby bol
sťažovateľ namietal porušenie svojich práv nečinnosťou mesta v uvedených správnych
konaniach samostatne, t. j. bez spojenia s postupom mesta pri vybavovaní petície vlastníkov
garáží, musel by ústavný súd túto časť jeho sťažnosti odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2011