Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 2/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. spol. s r. o., B., zastúpenej A. a

spol., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z

2. júna 2011 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R. spol. s r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej A. a spol., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M.

M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.

3 a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 2. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľka sťažnosť doplnila podaním doručeným

ústavnému súdu 19. októbra 2011.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že:

«Okresný súd v Brezne... rozhodol o žalobe... navrhovateľa... tak, že sťažovateľku

zaviazal na zaplatenie peňažnej čiastky 43.337,98 EUR s prísl. a na náhradu trov konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici... rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak, že rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil; a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal...

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej práva na

prístup k súdu podľa SR v spojení s Dohovoru ako

i k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie podľa SR

v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1

SR v spojitosti s Dohovoru. Súčasne namietame porušenie práva na

rovnosť účastníkov podľa SR v spojení s Dohovoru...

Sťažovateľka v odvolacom konaní podala odvolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril

žalobca...

V odvolacom konaní nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, a odvolací súd

vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľky ani nedoručil sťažovateľke na vyjadrenie. Bolo

jej teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol žalobca v odvolacom

konaní. Postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľka ukrátená na svojich procesných

právach, a tým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. čl.

48 ods. 2 SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie...

V uvedenom postupe vidíme aj porušenie práva na rovnosť v súdnom konaní podľa

SR ako i Dohovoru, keďže protistrana disponovala svojím

vyjadrením, ktorým sťažovateľka nedisponovala (citované Rozhodnutie Hudáková a ostatní

proti Slovensku, bod 30). Porušenie ústavného princípu rovnosti vidíme aj v tom, že časť

vykonaných dôkazov, ktoré svedčili v prospech sťažovateľky opomenul alebo ich vyhodnotil

zjavne arbitrárnym spôsobom (napr. výpoveď svedka R. K. ako i svedka Ľ. H.). Zásada

voľného hodnotenia dôkazov totiž neznamená, že súd bude konať na základe ľubovôle a bez

relevantného zdôvodnenia odmietne, resp. opomenie časť vykonaných dôkazov m. m. I. ÚS

154/08).

V uvedených súvislostiach poukazujeme, že odvolací súd vo veci nenariadil ani

odvolacie pojednávanie, pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo

do úvahy. V tejto časti je jeho úvaha odvolacieho súdu (ohľadom nenariadenia

pojednávania) zjavne neodôvodnená...

Len tieto skutočnosti postačujú na to, aby ústavný súd mohol uzavrieť, že takýmto

postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie ako

i k porušeniu princípu rovností zbraní, a to bez ohľadu na to, či žalobca vo svojom

vyjadrení uplatňoval novú právnu argumentáciu, t. j. či sa v danom prípade jednalo o tzv.

prekvapivé rozhodnutie. Na tomto mieste sa žiada poznamenať, že odvolací súd svojim

postupom, ktorým nezaslal sťažovateľke na vyjadrenie stanovisko žalobcu k jej odvolaniu

neporušil len právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne konanie, ale odňal sťažovateľke

ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a to vydaním tzv. prekvapivého

rozhodnutia.

Judikatúra Najvyššieho súdu SR sa ustálila v tom, že „vydanie prekvapivého

rozhodnutia“ je potrebné kvalifikovať ako procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi

možnosť konať pred súdom...

Odvolací súd totiž svoje rozhodnutie založil na právnej argumentácií, ktorá bola

z pohľadu doterajšieho priebehu konania prekvapivá...

Súd prvého stupňa totiž svoj právny názor založil práve na nemožnosti plnenia podľa

ustanovenia a . Oproti tomu odvolací súd

„prekvapivo“ založil svoje rozhodnutie na aplikácií ustanovenia § 292 ods. 5 Obchodného

zákonníka, a to bez toho, aby umožnil náležité účastníkom konania predostrieť právnu

argumentáciu k aplikovateľnosti danej právnej normy. Odvolací súd sa pritom neriadil

ustanovením , ktoré mu ukladalo pred vydaním odvolacieho rozsudku

založenom na aplikácii inej právnej normy (než z ktorej vychádzal súd prvého stupňa)

vyzvať účastníkov, aby sa k aplikácií tejto novej právnej normy vyjadril. Takýmto postup

súd odňal účastníkovi právo konať pred súdom, a tým porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46

ods. 1 SR... Z tohto pohľadu zostáva napríklad absolútne neodôvodnený výrok

o úrokoch z omeškania, kedy odvolací súd neuviedol, ktorý právny predpis (t. j. Občiansky

zákonník alebo ) v danej veci aplikoval. V uvedených súvislostiach

poukazujeme na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. č. z 27. 10. 2010...

„Pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu

toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité

a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi

konania možnosť pred súdom konať v zmysle “ Takýto postup súdu

popieral aj dvojinštančnosť civilného súdneho konania, keďže v okolnostiach prípadu sa

ako primerané javilo kasačné rozhodnutie. Prekvapivý je aj právny názor odvolacieho súdu,

ktorým na námietku sťažovateľky uplatnenú v odvolacom konaní (týkajúcu sa výšky

bezdôvodného obohatenia) reagoval nasledovne: „v konaní na súde prvého stupňa výška

žalobcovho nároku žalovaným namietaná nebola, pričom obaja účastníci konania boli

súdom opakovane poučovaní o povinnosti označiť, resp. predložiť všetky skutočnosti

a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončí, pretože na

dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada ( ).“

K tejto právnej argumentácií sa sťažovateľka vôbec nemohla vyjadriť, a nemohla tak

napríklad uviesť aj to, že bola v procesnej pozícií žalovanej strany, a teda dôkaznú

povinnosť ako i povinnosť tvrdenia má v danej veci primárne žalobca. Odvolací súd sa

vôbec nezaoberal tým, či výsledky dokazovania poskytujú spoľahlivý základ pre určenie

výšky bezdôvodného obohatenia poskytované žalobcom. Prekvapivé sú aj úvahy

odvolacieho súdu, ktoré (bez náležitého bližšieho odôvodnenia) „vyčítajú“ sťažovateľke, že

nevyužila možnosť uzavretia zmluvy prostredníctvom súdu.

Takýmto postupom došlo k porušeniu SR ako i

Dohovoru, keďže „prekvapivé“ rozhodnutie vždy zasahuje do práva účastníkov na

spravodlivé súdne konanie.»

Podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu nie je náležite odôvodnený, čím

došlo k porušeniu dohovoru, ako i , pričom v sťažnosti ďalej

uvádza:

„Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) dospel k záveru, že je namieste

aplikovať ustanovenie , v zmysle ktorého záväzok

uzavrieť budúcu zmluvu alebo doplniť chýbajúci obsah zmluvy tiež zaniká, ak okolnosti,

z ktorých strany vychádzali pri vzniku tohto záväzku, sa do tej miery zmenili, že nemožno

od zaviazanej strany požadovať, aby zmluvu uzavrela. K zániku však dochádza, len keď

zaviazaná strana túto zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu oprávnenej strane.

Podľa stanoviska odbornej literatúry pre aplikáciu ustanovenia § 292 ods. 5

je potrebné splnenie troch kumulatívnych podmienok:

1/ Existencia nových skutočností,

2/ Závažnosť týchto skutočností,

3/ Včasné oznámenie týchto skutočností.

Vo veci nie je sporná existencia prvej podmienky (rozhodnej pre aplikáciu

ustanovenia § 292 ods. 5 ObchZ), t. j. že po uzavretí zmluvy o budúcej zmluvy nastali nové

skutočnosti, ktoré odôvodnili nemožnosť plnenia vtom rozsahu v akom ustanovoval zmluva

budúcej zmluve (t. j. dispozičný premiestnenie apartmánového domu dôsledkom výsledkov

geologického prieskumu)... Sporné medzi stranami je to, či táto nová skutočnosť je tak,

závažná, že nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať uzavretie budúcej kúpnej zmluvy.

Otázkou závažnosti tejto novej skutočnosti sa však odvolací súd vôbec nezaoberal a tak

svoje rozhodnutie zaťažil zjavnou arbitrárnosťou.

Pokiaľ sa jedná o splnenie druhej podmienky (t. j. závažnosť týchto nových

skutočností), tak podľa záverov odbornej literatúry sa musí jednať o tak závažné

skutočnosti, že keby o nich druhá zmluvná strana vedela v čase uzavretia zmluvy o budúcej

zmluvy, tak takúto zmluvu by neuzavrela . Dispozičné premiestnenie apartmanového domu

(vyvolané jednak redukciou apartmánových domov ako i geologickým prieskumom), kde sa

mal byt tvoriaci predmet budúcej kúpnej zmluvy nachádzať, nemožno považovať za tak

závažnú okolnosť, ktorá by mala za následok zánik záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu,

berúc na zreteľ aj to, že žalobca ako budúci kupujúci nikdy nebol na mieste, kde sa mal

predmetný apartmánový byt nachádzať... Sťažovateľka pritom žalobcovi ponúkla

porovnateľný byť... pričom žalobca nikdy neuviedol žiaden konkrétny dôvod, ktorým by

aspoň čiastočne odôvodňoval jeho negatívny postoj k tomuto „náhradnému bytu“, t. j.

výslovne neuviedol, či dispozičné posunutie apartmánového domu je pre neho

nevyhovujúce. Máme preto za to, že žalobca konal v rozpore so zásadou poctivého

obchodného styku ( ), keďže jeho nesúhlas s dispozičnou

zmenou bytu nebol motivovaný zníženou kvalitou alebo inak vymienenými vlastnosťami

sporného bytu, ale práve tým, že dôsledkom ekonomickej krízy došlo k zníženiu cien

nehnuteľností a z tohto dôvodu nebolo pre neho „výhodné“ byť viazaný zmluvou, ktorú

uzatváral v čase, keď boli ceny nehnuteľností vyššie. Tomuto korešpondoval aj jeho postoj,

keď prijatie náhradného bytu podmieňoval len výrazným znížením kúpnej ceny... Postoj

odvolacieho súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil na bezpodmienečnom dodržiavaní

zmluvných dojednaní obsiahnutých v zmluve o budúcej zmluvy bez náležitého zohľadnenia

všetkých okolností, ktoré sa v priebehu realizácie developerského projektu vyskytli, je

neprimerané prísny a formalistický, a v konečnom dôsledku aj zjavne arbitrárny.

Odvolací súd taktiež v odôvodnení neuviedol, na základe akých skutočností dospel

k názoru, že dôsledkom aplikácie ustanovenia , má

sťažovateľka zaplatiť žalobcovi žalovanú čiastku. Dôsledkom aplikácie ustanovenia § 292

ods. 5 totiž nie je zrušenie zmluvy o budúcej zmluvy, ktoré by

odôvodňovalo vznik nároku na bezdôvodné obohatenie (§ 457 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, správne má byť § 451, pozn.), ale len zánik záväzku povinnej osoby (t. j.

žalobcu) uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu. V zmysle zmluvy o budúcej kúpnej zmluve boli

obidve strany (t. j. nielen žalobca, ale aj sťažovateľka) zaviazané na uzavretie budúcej

kúpnej zmluvy a žalobca doposiaľ od budúcej kúpnej zmluvy neodstúpil. Z tohto pohľadu sú

úvahy odvolacieho súdu zjavne neodôvodnené.

Takéto odôvodnenie je nielen nepostačujúce a veľmi všeobecné, ale aj vnútorne

rozporuplné a nelogické.

Na základe týchto skutočností máme preto, že odôvodnenie súdov nižších inštancií

nebolo dostatočné, vnútorne rozporuplné, nevysporiadalo sa s podstatnými argumentmi

sťažovateľky, nespĺňalo kritéria, ktoré na neho kládla judikatúra Najvyššieho súdu SR ako

i Ústavného súdu SR, a preto možno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie ako celok nebolo

zákonné a spravodlivé, a preto je a z ústavného hľadiska neudržateľné...

Sťažovateľka namieta aj porušenia práva vlastniť majetok a právo na pokojné

užívanie majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľka mala právo

na pokojné užívanie svojho majetku, ktoré jej však bolo odopreté postupom všeobecného

súdu. Porušenie vidíme vtom, že vydaním napadnutého rozsudku bola sťažovateľka povinná

zaplatiť žalovanú čiastku (ako i náhradu trov konania) žalobcovi. Všeobecný súd tým

zasiahol do jej práva na pokojné užívanie majetku, pričom porušenie tohto práva

nesledovalo žiaden legitímny cieľ a bolo prejavom svojvôle a arbitrárnosti.“

V doplnení sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 19. októbra 2011,

sťažovateľka poukazuje na to, že «V ústavnej sťažnosti... namietali „prekvapivosť“

napadnutého rozsudku Krajského súdu... aj ohľadom výšky priznaného bezdôvodného

obohatenia...

rozsudok... nemôže z ústavnoprávneho hľadiska obstáť, keďže zo spisu nevyplývajú

také dôkazy, že žalobca zaplatil sťažovateľke čiastku v takom rozsahu, v akom sa domáha

žalobným návrhom.

Práve naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca zaplatil sťažovateľke

menšiu čiastku. Za situácie, kedy sťažovateľka (v procesnej pozície žalovanej) namietala

dôvodnosť celého nároku, by bolo nespravodlivé a z ústavnoprávneho hľadiska aj

neudržateľné, aby sa dôkazné bremeno prenášalo na sťažovateľku; toto dôkazné bremeno

totiž v plnom rozsahu zaťažovalo žalobcu. K týmto okolnostiam sa nemohla sťažovateľka

vyjadriť dôsledkom vydania „prekvapivého“ rozhodnutia Krajského súdu v Banskej

Bystrici.».

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky R. spol. s r. o. podľa , SR,

SR, SR a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, spis. zn.

zo dňa 02. 06. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, spis. zn.

zo dňa 02. 06. 2011 a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na

ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľke R. spol. s r. o. do

15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu A. a spol.,

s. r. o.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že rozsudkom krajského súdu a jemu

predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn. boli porušené jej

základné práva podľa , , a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv a iných práv malo dôjsť tým, že

krajský súd jej nedoručil vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, a tiež tým, že vydal tzv.

„prekvapivé“ rozhodnutie.

Sťažovateľka v sťažnosti opakovane argumentuje, že krajský súd tým, že jej

nedoručil vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, odňal jej možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že krajský súd vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie, a tým jej odňal

možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení cituje rôzne

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Zároveň poukazuje na judikatúru ústavného súdu (, ), z ktorej

vyplýva, že závažné procesné pochybenia všeobecných súdov sú dôvodom podania

odvolania, ako aj dovolania, a tiež to, že sú to všeobecné súdy, ktoré na základe účinných

právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi môžu a musia poskytovať

ochranu základným procesným právam účastníkom súdneho konania.

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

Podľa (ďalej len „OSP“) dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak f) účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V danom prípade teda bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku krajského

súdu dovolanie. Zo sťažnosti jasne vyplýva, že sťažovateľka si uvedomovala, že proti

uzneseniu krajského súdu je prípustné dovolanie, pričom poukázala aj na judikatúru

ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je

nástrojom, ktorý môže využiť na ochranu svojich základných práv. Napriek svojim

tvrdeniam, že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, však

dovolanie nepodala.

Keďže dovolanie podľa možno považovať za účinný prostriedok

nápravy tvrdeného porušenia sťažovateľkiných práv už uvedeným spôsobom zo strany

krajského súdu, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu.

K porušeniu citovaných základných a iných práv malo podľa sťažovateľky dôjsť tiež

tým, že časť vykonaných dôkazov krajský súd opomenul, resp. ich vyhodnotil zjavne

arbitrárnym spôsobom.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd už vyslovil, že do obsahu základného práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej

osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že odvolací súd v odôvodnení neuviedol, na základe akých

skutočností dospel k názoru, že podľa má zaplatiť

žalobcovi žalovanú čiastku, keďže dôsledkom aplikácie tohto nie je zrušenie zmluvy

o budúcej zmluve, ktoré by odôvodňovalo vznik nároku na bezdôvodné obohatenie (§ 451

ods. 2 ), ale len zánik záväzku povinnej osoby (t. j. žalobcu)

uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu, pričom v zmysle zmluvy o budúcej kúpnej zmluve boli

obidve strany (t. j. nielen žalobca, ale aj sťažovateľka) zaviazané na uzavretie budúcej

kúpnej zmluvy a žalobca dosiaľ od budúcej kúpnej zmluvy neodstúpil. Vo vzťahu k tomuto

tvrdeniu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na nasledujúcu časť odôvodnenia rozsudku

krajského súdu:

„Podľa , záväzok uzavrieť budúcu zmluvu alebo

doplniť chýbajúci obsah zmluvy tiež zaniká, ak okolnosti, z ktorých strany zrejme vychádzali

pri vzniku tohto záväzku, sa do tej miery zmenili, že nemožno od zaviazanej strany rozumne

požadovať, aby zmluvu uzavrela. K zániku však dochádza, len keď zaviazaná strana túto

zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu oprávnenej strane...

Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že na základe zániku

záväzku zo zmluvy o budúcej zmluve došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému

obohateniu podľa (správne má byť , pozn.)

nakoľko si zadržal plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súd prvého stupňa preto

rozhodol správne, keď žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia zaviazal, vrátane

úrokov z omeškania.“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd svoj

právny názor na povinnosť sťažovateľky zaplatiť žalovanú sumu dostatočne, jasne

a zreteľne odôvodnil. Tvrdenie sťažovateľky, že zánik záväzku žalovaného uzatvoriť

budúcu kúpnu nie je možné posudzovať podľa (ako

právny dôvod, ktorý odpadol, pozn.) a požadovať od žalobcu napriek skutočnosti, že mu

zanikol záväzok uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu, aby od zmluvy o budúcej zmluve

odstúpil, je podľa názoru ústavného súdu neopodstatnené. Napokon ústavný súd poukazuje

aj na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , z ktorého tiež

vyplýva rovnaký záver.

Sťažovateľka taktiež namieta arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu

v časti týkajúcej sa splnenia podmienok na zánik záväzku žalobcu na uzavretie budúcej

zmluvy v zmysle . Táto časť sťažnosti sťažovateľky je

v podstate polemikou s výkladom ustanovení s právnymi závermi

Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) a krajského súdu. V sťažnosti

sťažovateľka opakuje a rozvádza námietky, ktoré uplatnila už v odvolaní, resp. v konaní

pred okresným súdom. Takto poňatá sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie

v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na .

Podľa uvedeného článku je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ústavnosti.

Ústavný súd navyše poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského

súdu:

„Po zhodnotení skutočností, zistených z predloženého spisu, dospel odvolací súd

k záveru, že súd prvého stupňa v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené

skutočnosti správne právne posúdil, keď žalobcovi priznal v konám uplatnený nárok titulom

bezdôvodného obohatenia.

Zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu č. 68 uzavreli

účastníci konania, žalobca ako budúci predávajúci a žalovaný ako budúci nadobúdateľ

s poukazom na ust. a nasl. , rovnako sa v článku 12 zmluvy

dohodli, že ich zmluvný vzťah založený touto zmluvou sa spravuje ustanoveniami

; dohodli sa tiež, že zmluvu možno meniť alebo dopĺňať výlučne iba

v písomnej forme, očíslovanými dodatkami odsúhlasenými oboma zmluvnými stranami.

Prílohami zmluvy boli Schématický plán a umiestnenie predmetu budúceho prevodu,

Schématický plán a umiestnenie parkovacieho státia, Popis štandardného stavebného

vybavenia domu a predmetu budúceho prevodu, Splátkový kalendár a Kópia listu

vlastníctva. Predmet budúceho prevodu bol špecifikovaný v článku III., kde bol byt

2

označený v bode 3.1 písm. a/ ako: byt o predbežnej výmere 57,15 ms balkónom

nachádzajúci sa na 2. nadzemnom podlaží Domu VIII. podľa prílohy č. 1 označený ako byt

č. 68, typ 2.A 4 s tým, že schématický plán a umiestnenie predmetu budúceho prevodu tvorí

prílohu č. 1 a prílohu č. 2 zmluvy, popis štandardného prevedenia domu a predmetu

budúceho prevodu prílohu č. 3 zmluvy (bod 3.2).

V zmysle citovaného mohli zmluvné strany

v zmluve o budúcej zmluve predmet plnenia budúcej zmluvy určiť rôznym spôsobom pokiaľ

ide o označenia identifikáciu bytu, vlastníctvo ku ktorému malo byť budúcou zmluvou

prevedené na žalobcu. Zákon vyžaduje len, aby predmet plnenia budúcej zmluvy bol určený

aspoň všeobecným spôsobom, teda tak, aby spĺňal požiadavky určitosti právneho úkonu

(v závislosti na tom, akú budúcu zmluvu sa strany dohodli uzavrieť), čo je aj nevyhnutným

predpokladom pre uplatňovanie práva zo zmluvy o budúcej zmluve. Ak nedôjde

k dobrovoľnému uzavretiu zmluvy, oprávnená strana si môže vynucovať jej uzavretie,

a preto je potrebné určiť obsah budúcej zmluvy v takom rozsahu, v akom ho bude jedna

alebo obidve zmluvné strany chcieť mať určený.

Zmluvné strany sa teda v zmluve o budúcej zmluve mohli dohodnúť aj na menej

2

presnom určení predmetu zmluvy o budúcej zmluve a určiť napríklad rozsah bytu v m

a jeho umiestnenie na podlaží v niektorom z Apartmánových domov T. v zmysle

schématického plánu, ktorý bol prílohou zmluvy. Pokiaľ však zmluvné strany určili predmet

tak, ako je to uvedené v zmluve o budúcej zmluve, je potrebné z tohto vymedzenia predmetu

zmluvy vychádzaj aj pri hodnotení ďalších úkonov účastníkov konania po uzavretí zmluvy

o budúcej zmluve.

V zmluve o budúcej zmluve, uzavretej v tomto prípade účastníkmi konania (žalovaný

za budúceho prevádzajúceho ju podpísal v B. dňa 04. 02. 2008, a žalobca za budúceho

nadobúdateľa v L. dňa 18. 01. 2008) prevzali záväzky na uzavretie budúcej zmluvy obidve

strany a stanovili si konkrétne podmienky ďalšieho postupu v súvislosti s uzavretím budúcej

zmluvy. Žalovaný ako budúci prevádzajúci sa zaviazal, že do 30 pracovných dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia o povolení užívania domu podá

žiadosť o určenie súpisného čísla a orientačného čísla, a do 30 pracovných dní odo dňa

určenia súpisného a orientačného čísla zašle žalobcovi výzvu k uzatvoreniu zmluvy

o prevode vlastníckeho práva. Obe zmluvné strany sa zaviazali uzatvoriť zmluvu o prevode

vlastníckeho práva do 15 pracovných dní odo dňa, ku ktorému žalovaný zašle žalobcovi

uvedenú výzvu s tým, že žalovaný je povinný uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníckeho práva

iba v tom prípade, ak je kúpna cena zaplatená podľa dohody v zmluve.

Žalovaný listom zo dňa 17. 06. 2009 vyzval žalobcu na zaplatenie druhej splátky

kúpnej ceny do 20 dní od doručenia výzvy a zároveň mu oznámil, že z dôvodu celosvetovej

krízy bol realizačný projekt zredukovaný o jednu budovu Apartmánového domu T.,

vzhľadom k čomu došlo k predisponovaniu a prečíslovaniu niektorých bytov, predložil

žalobcovi týmto listom dodatok č. 1 k zmluve o budúcej zmluve a požiadal ho o jeho

podpísanie s tým, že byty boli predisponované do apartmánového domu s najlepšou

pozíciou, t. j. Apartmánový dom T. IV.. Ďalším listom zo dňa 21. 07. 2009 žalovaný oznámil

žalobcovi, že blok VIII. nebude postavený z dôvodu, že zo statického hľadiska sa jedná o

pozemok so slabým podložím, na ktorom je možné postaviť maximálne 2-poschodovú

budovu, preto blok VIII. premiestnil žalovaný na miesto bloku IV.. Znovu vyzval žalobcu na

podpis dodatku k zmluve o budúcej zmluve a k listu ako prílohu pripojil obrázok, z ktorého

je zrejmé zmena polohy apartmánových domov oproti stavu v čase podpisu zmluvy o

budúcej zmluve.

Žalobca listom zo dňa 31. 07. 2009 oznámil žalovanému okrem iného tiež, že zmluvu

považuje za zamknutú a požiadal ho o vrátenie zaplatenej zálohy do 10 dní.

Pri posudzovaní toho, či nastala taká zmena okolností, že od zaviazanej strany nie je

možné požadovať, aby budúcu zmluvu uzavrela, je potrebné zohľadniť všetky známe

okolnosti prípadu. Ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa, žalobca ako cudzinec

s pobytom mimo územia SR (ktorý navyše rokoval cez sprostredkovateľa) bol do značnej

miery odkázaný na schématický plán (príloha zmluvy o budúcej zmluve), kde bolo

zakreslené umiestnenie jednotlivých apartmánových domov v okolitom prírodnom prostredí

(les, komunikácie a pod.). Na základe takto prezentovanej ponuky si vybral byt

v konkrétnom apartmánovom dome a v zmluve o budúcej zmluve bol tento byt vyššie

uvedeným spôsobom špecifikovaný.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bolo nepochybne zistené, že

apartmánový dom č. VIII. tak, ako bol zakreslený a situovaný na schématickom pláne

žalovaný nepostavil a na mieste, kde podľa nákresu mal tento dom stáť, nepostavil ani dom

s iným číslom. Napokon aj skutočnosť, že žalovaný zaslal žalobcovi dodatok č. 1 k zmluve

o budúcej zmluve, ktorý vychádzal z uskutočnenej zmeny svedčí o tom, že ide o zmenu

v dohodnutom predmete budúcej zmluvy. Skutočnosť, že žalobca neodmietol ďalšiu

komunikáciu so žalovaným s cieľom možného uzavretia kúpnej zmluvy o prevode

k vlastníctvu k niektorému z bytov v apartmánových domoch T. nepreukazuje, že by žalobca

bol s navrhovanou zmenou súhlasil. Ako už bolo uvedené, dodatok č. 1 nepodpísal a po jeho

obdržaní sa vyjadril tak, že zmluvu považuje za zaniknutú.

Zmluvné strany nemali zmluvou o budúcej zmluve dohodnutú možnú zmenu predmetu

budúcej zmluvy, ktorá by vyplývala z objektívnych podmienok, vzniknutých v priebehu

procesu výstavby. Článok XI. bod 11.9 sa na takýto prípad nevzťahuje, dohoda v ňom sa

týka administratívnych postupov a dokladov potrebných v súvislosti so stavebným konaním,

následkom ktorých vzniká potreba prečíslovania a technických zmien dokumentácie. Táto

dohoda však neoprávňuje žalovaného na jednostrannú zmenu presne dohodnutého

predmetu budúcej zmluvy.

V zmysle citovanej právnej úpravy, ak povinná osoba neuzavrie na výzvu oprávnenej

osoby budúcu zmluvu, má oprávnená osoba viacero práv. Môže sa domáhať toho, aby

obsah budúcej zmluvy určil súd (alebo osoba dohodnutá v zmluve), môže však namiesto

uplatnenia práva na uzavretie zmluvy požadovať aj náhradu škody vzniknutej tým, že

povinná osoba zmluvu neuzavrela. V prípade, že povinná osoba uzavrieť zmluvu odmietne

neoprávnene (napr. vôbec nereaguje na výzvu oprávnenej osoby) má oprávnená osoba

právo aj na uplatnenie práva na uzavretie zmluvy súdnou cestou a aj na náhradu škody

vzniknutej tým, že zmluva nie je uzavretá včas. Vyššie citované ustanovenie § 290 je

dispozitívne, zmluvné strany sa môžu dohodnúť aj ináč. V konaní na súde prvého stupňa

nebolo zistené, že by žalovaný ako osoba oprávnená si uplatnil voči žalobcovi právo na

uzavretie zmluvy prostredníctvom súdu, žalovaný v podstate len zadržal žalobcom

poskytnutú zálohu na kúpnu cenu.

Po zhodnotení uvedených skutočností odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého

stupňa v tom, že záväzok žalobcu uzavrieť budúcu zmluvu v tomto prípade zanikol pre

podstatnú zmenu okolností, z ktorých účastníci konania vychádzali pri vzniku tohto záväzku,

aj keď je potrebné vychádzať aj z ust. . Záver súdu

prvého stupňa v tom, že postavením apartmánového domu č. IV. nie je splnený záväzok

žalovaného postaviť dom č. VIII., v ktorom mal byť umiestnený byt, prevod vlastníctva,

ku ktorému bol predmetom budúcej zmluvy, a preto záväzok žalobcu uzavrieť budúcu

zmluvu zanikol, je podľa odvolacieho súdu správny. List žalobcu zo dňa 31. 07. 2009,

ktorým reagoval na výzvu žalovaného zo dňa 21. 07. 2009 považoval odvolací súd za

včasné oznámenie zmeny okolností žalovanému v zmysle cit. § 292 ods. 5 Obchodného

zákonníka. Žalovaný predkladal dodatok č. 1 žalobcovi už listom zo dňa 17. 06. 2009,

prílohou tohto listu však nebol situačný nákres apartmánových domov, z ktorého je zrejmá

navrhovaná zmena. Navyše vzhľadom na okolnosti prípadu by za včasnú bolo možné

považovať odpoveď žalobcu listom zo dňa 31. 07. 2009 aj na list žalovaného zo dňa 17. 06.

2009. Pokiaľ žalovaný poukazuje na svedecké výpovede, z ktorých má vyplývať, že žalobca

bol o zmene informovaný už skôr, vzhľadom na známe okolnosti prípadu, (zmluvné strany s

pobytom v rôznych štátoch Európy, písomná korešpondencia, písomná zmluva) na tieto nie

je možné prihliadať.“

Z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa

otázkou zániku záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu zo strany žalobcu v zmysle § 292

ods. 5 podrobne zaoberal. S prihliadnutím na uvedené sa napadnuté

rozhodnutie krajského súdu vecne nejaví ako zjavne neopodstatnené, svojvoľné alebo

ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie sťažovateľkou označených

základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore a dodatkovom

protokole. Skutočnosť, že okresný súd a krajský súd v svojich rozsudkoch vyslovili právne

závery, s ktorými sťažovateľka nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti

a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným, a to s poukazom na už uvedenú úlohu ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

V doplnení sťažnosti sťažovateľka taktiež poukazuje na to, že žalobca v konaní

nepreukázal skutočnosť, že jej skutočne zaplatil žalovanú čiastku, pričom podľa jej názoru

je z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné, aby sa dôkazné bremeno prenášalo na ňu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že na túto skutočnosť mala sťažovateľka poukázať v konaní na

súde prvého stupňa. Ústavný súd nie je oprávnený zaoberať sa tvrdeniami a skutočnosťami,

ktoré neboli predmetom posudzovania v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd

zároveň cituje z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nasledujúcu časť: „Pokiaľ žalovaný

v odvolaní namieta výšku plnenia, na vrátenie ktorého bol zaviazaný, odvolací súd

upozorňuje, že v konaní na súde prvého stupňa výška žalobcovho nároku žalovaným

namietaná nebola, pričom obaja účastníci konania boli súdom opakovane poučovaní

o povinnosti označiť, resp. predložiť všetky skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia

uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené

a označené neskôr súd neprihliada ( ).“ Z citovaného je zrejmé, že

sťažovateľka výšku žalovanej sumy na súde prvého stupňa nenamietala. Nie je teda pravda,

že okresný súd alebo krajský súd prenášali dôkazné bremeno vo vzťahu k výške žalovanej

sumy na sťažovateľku, pretože medzi povinnosťou namietať – teda povinnosťou tvrdenia

a povinnosťou uniesť dôkazné bremeno je podstatný rozdiel. Ak sťažovateľka už v čase

konania pred súdom prvého stupňa vedela, že žalovaná suma je nesprávna, túto skutočnosť

mala namietať, a tak postupovať v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá

zdôrazňuje aj vlastné pričinenie o ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ

sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo

k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí

využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné

opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. V súlade s touto zásadou mala sťažovateľka

namietať aj výšku žalovanej sumy, a to aj napriek skutočnosti, že namietala nedôvodnosť

celého návrhu. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že sa nemohla k sume bezdôvodného

obohatenia vyjadriť v dôsledku prekvapivého rozhodnutia krajského súdu, toto tvrdenie

nemá žiadny reálny základ, keďže k sume bezdôvodného obohatenia sa mohla vyjadriť, ako

to vyplýva z uvedeného, kedykoľvek počas prerokúvania veci pred súdom prvého stupňa.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto

časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012