Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 2/2012
PDF · 260.9 KB
No categories available
I. ÚS 2/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 2/2012-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. spol. s r. o., B., zastúpenej A. a
spol., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 81/2011 z
2. júna 2011 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R. spol. s r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej A. a spol., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M.
M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.
3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 81/2011 z 2. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľka sťažnosť doplnila podaním doručeným
ústavnému súdu 19. októbra 2011.
Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že:
«Okresný súd v Brezne... rozhodol o žalobe... navrhovateľa... tak, že sťažovateľku
zaviazal na zaplatenie peňažnej čiastky 43.337,98 EUR s prísl. a na náhradu trov konania.
Krajský súd v Banskej Bystrici... rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil; a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal...
Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej práva na
prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako
i k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasne namietame porušenie práva na
rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Sťažovateľka v odvolacom konaní podala odvolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril
žalobca...
V odvolacom konaní nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, a odvolací súd
vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľky ani nedoručil sťažovateľke na vyjadrenie. Bolo
jej teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol žalobca v odvolacom
konaní. Postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľka ukrátená na svojich procesných
právach, a tým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
V uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. čl.
48 ods. 2 Ústavy SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie...
V uvedenom postupe vidíme aj porušenie práva na rovnosť v súdnom konaní podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže protistrana disponovala svojím
vyjadrením, ktorým sťažovateľka nedisponovala (citované Rozhodnutie Hudáková a ostatní
proti Slovensku, bod 30). Porušenie ústavného princípu rovnosti vidíme aj v tom, že časť
vykonaných dôkazov, ktoré svedčili v prospech sťažovateľky opomenul alebo ich vyhodnotil
zjavne arbitrárnym spôsobom (napr. výpoveď svedka R. K. ako i svedka Ľ. H.). Zásada
voľného hodnotenia dôkazov totiž neznamená, že súd bude konať na základe ľubovôle a bez
relevantného zdôvodnenia odmietne, resp. opomenie časť vykonaných dôkazov m. m. I. ÚS
154/08).
V uvedených súvislostiach poukazujeme, že odvolací súd vo veci nenariadil ani
odvolacie pojednávanie, pričom neuviedol, prečo nariadenie pojednávania neprichádzalo
do úvahy. V tejto časti je jeho úvaha odvolacieho súdu (ohľadom nenariadenia
pojednávania) zjavne neodôvodnená...
Len tieto skutočnosti postačujú na to, aby ústavný súd mohol uzavrieť, že takýmto
postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie ako
i k porušeniu princípu rovností zbraní, a to bez ohľadu na to, či žalobca vo svojom
vyjadrení uplatňoval novú právnu argumentáciu, t. j. či sa v danom prípade jednalo o tzv.
prekvapivé rozhodnutie. Na tomto mieste sa žiada poznamenať, že odvolací súd svojim
postupom, ktorým nezaslal sťažovateľke na vyjadrenie stanovisko žalobcu k jej odvolaniu
neporušil len právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne konanie, ale odňal sťažovateľke
ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, a to vydaním tzv. prekvapivého
rozhodnutia.
Judikatúra Najvyššieho súdu SR sa ustálila v tom, že „vydanie prekvapivého
rozhodnutia“ je potrebné kvalifikovať ako procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi
možnosť konať pred súdom...
Odvolací súd totiž svoje rozhodnutie založil na právnej argumentácií, ktorá bola
z pohľadu doterajšieho priebehu konania prekvapivá...
Súd prvého stupňa totiž svoj právny názor založil práve na nemožnosti plnenia podľa
ustanovenia § 575 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Oproti tomu odvolací súd
„prekvapivo“ založil svoje rozhodnutie na aplikácií ustanovenia § 292 ods. 5 Obchodného
zákonníka, a to bez toho, aby umožnil náležité účastníkom konania predostrieť právnu
argumentáciu k aplikovateľnosti danej právnej normy. Odvolací súd sa pritom neriadil
ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p., ktoré mu ukladalo pred vydaním odvolacieho rozsudku
založenom na aplikácii inej právnej normy (než z ktorej vychádzal súd prvého stupňa)
vyzvať účastníkov, aby sa k aplikácií tejto novej právnej normy vyjadril. Takýmto postup
súd odňal účastníkovi právo konať pred súdom, a tým porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46
ods. 1 Ústavy SR... Z tohto pohľadu zostáva napríklad absolútne neodôvodnený výrok
o úrokoch z omeškania, kedy odvolací súd neuviedol, ktorý právny predpis (t. j. Občiansky
zákonník alebo Obchodný zákonník) v danej veci aplikoval. V uvedených súvislostiach
poukazujeme na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. č. 5 Cdo 322/2009 z 27. 10. 2010...
„Pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu
toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité
a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi
konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“ Takýto postup súdu
popieral aj dvojinštančnosť civilného súdneho konania, keďže v okolnostiach prípadu sa
ako primerané javilo kasačné rozhodnutie. Prekvapivý je aj právny názor odvolacieho súdu,
ktorým na námietku sťažovateľky uplatnenú v odvolacom konaní (týkajúcu sa výšky
bezdôvodného obohatenia) reagoval nasledovne: „v konaní na súde prvého stupňa výška
žalobcovho nároku žalovaným namietaná nebola, pričom obaja účastníci konania boli
súdom opakovane poučovaní o povinnosti označiť, resp. predložiť všetky skutočnosti
a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončí, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 OSP).“
K tejto právnej argumentácií sa sťažovateľka vôbec nemohla vyjadriť, a nemohla tak
napríklad uviesť aj to, že bola v procesnej pozícií žalovanej strany, a teda dôkaznú
povinnosť ako i povinnosť tvrdenia má v danej veci primárne žalobca. Odvolací súd sa
vôbec nezaoberal tým, či výsledky dokazovania poskytujú spoľahlivý základ pre určenie
výšky bezdôvodného obohatenia poskytované žalobcom. Prekvapivé sú aj úvahy
odvolacieho súdu, ktoré (bez náležitého bližšieho odôvodnenia) „vyčítajú“ sťažovateľke, že
nevyužila možnosť uzavretia zmluvy prostredníctvom súdu.
Takýmto postupom došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako i čl. 6 ods. 1
Dohovoru, keďže „prekvapivé“ rozhodnutie vždy zasahuje do práva účastníkov na
spravodlivé súdne konanie.»
Podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského súdu nie je náležite odôvodnený, čím
došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako i čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom v sťažnosti ďalej
uvádza:
„Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) dospel k záveru, že je namieste
aplikovať ustanovenie § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého záväzok
uzavrieť budúcu zmluvu alebo doplniť chýbajúci obsah zmluvy tiež zaniká, ak okolnosti,
z ktorých strany vychádzali pri vzniku tohto záväzku, sa do tej miery zmenili, že nemožno
od zaviazanej strany požadovať, aby zmluvu uzavrela. K zániku však dochádza, len keď
zaviazaná strana túto zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu oprávnenej strane.
Podľa stanoviska odbornej literatúry pre aplikáciu ustanovenia § 292 ods. 5
Obchodného zákonníka je potrebné splnenie troch kumulatívnych podmienok:
1/ Existencia nových skutočností,
2/ Závažnosť týchto skutočností,
3/ Včasné oznámenie týchto skutočností.
Vo veci nie je sporná existencia prvej podmienky (rozhodnej pre aplikáciu
ustanovenia § 292 ods. 5 ObchZ), t. j. že po uzavretí zmluvy o budúcej zmluvy nastali nové
skutočnosti, ktoré odôvodnili nemožnosť plnenia vtom rozsahu v akom ustanovoval zmluva
budúcej zmluve (t. j. dispozičný premiestnenie apartmánového domu dôsledkom výsledkov
geologického prieskumu)... Sporné medzi stranami je to, či táto nová skutočnosť je tak,
závažná, že nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať uzavretie budúcej kúpnej zmluvy.
Otázkou závažnosti tejto novej skutočnosti sa však odvolací súd vôbec nezaoberal a tak
svoje rozhodnutie zaťažil zjavnou arbitrárnosťou.
Pokiaľ sa jedná o splnenie druhej podmienky (t. j. závažnosť týchto nových
skutočností), tak podľa záverov odbornej literatúry sa musí jednať o tak závažné
skutočnosti, že keby o nich druhá zmluvná strana vedela v čase uzavretia zmluvy o budúcej
zmluvy, tak takúto zmluvu by neuzavrela . Dispozičné premiestnenie apartmanového domu
(vyvolané jednak redukciou apartmánových domov ako i geologickým prieskumom), kde sa
mal byt tvoriaci predmet budúcej kúpnej zmluvy nachádzať, nemožno považovať za tak
závažnú okolnosť, ktorá by mala za následok zánik záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu,
berúc na zreteľ aj to, že žalobca ako budúci kupujúci nikdy nebol na mieste, kde sa mal
predmetný apartmánový byt nachádzať... Sťažovateľka pritom žalobcovi ponúkla
porovnateľný byť... pričom žalobca nikdy neuviedol žiaden konkrétny dôvod, ktorým by
aspoň čiastočne odôvodňoval jeho negatívny postoj k tomuto „náhradnému bytu“, t. j.
výslovne neuviedol, či dispozičné posunutie apartmánového domu je pre neho
nevyhovujúce. Máme preto za to, že žalobca konal v rozpore so zásadou poctivého
obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka), keďže jeho nesúhlas s dispozičnou
zmenou bytu nebol motivovaný zníženou kvalitou alebo inak vymienenými vlastnosťami
sporného bytu, ale práve tým, že dôsledkom ekonomickej krízy došlo k zníženiu cien
nehnuteľností a z tohto dôvodu nebolo pre neho „výhodné“ byť viazaný zmluvou, ktorú
uzatváral v čase, keď boli ceny nehnuteľností vyššie. Tomuto korešpondoval aj jeho postoj,
keď prijatie náhradného bytu podmieňoval len výrazným znížením kúpnej ceny... Postoj
odvolacieho súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil na bezpodmienečnom dodržiavaní
zmluvných dojednaní obsiahnutých v zmluve o budúcej zmluvy bez náležitého zohľadnenia
všetkých okolností, ktoré sa v priebehu realizácie developerského projektu vyskytli, je
neprimerané prísny a formalistický, a v konečnom dôsledku aj zjavne arbitrárny.
Odvolací súd taktiež v odôvodnení neuviedol, na základe akých skutočností dospel
k názoru, že dôsledkom aplikácie ustanovenia § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka, má
sťažovateľka zaplatiť žalobcovi žalovanú čiastku. Dôsledkom aplikácie ustanovenia § 292
ods. 5 Obchodného zákonníka totiž nie je zrušenie zmluvy o budúcej zmluvy, ktoré by
odôvodňovalo vznik nároku na bezdôvodné obohatenie (§ 457 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, správne má byť § 451, pozn.), ale len zánik záväzku povinnej osoby (t. j.
žalobcu) uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu. V zmysle zmluvy o budúcej kúpnej zmluve boli
obidve strany (t. j. nielen žalobca, ale aj sťažovateľka) zaviazané na uzavretie budúcej
kúpnej zmluvy a žalobca doposiaľ od budúcej kúpnej zmluvy neodstúpil. Z tohto pohľadu sú
úvahy odvolacieho súdu zjavne neodôvodnené.
Takéto odôvodnenie je nielen nepostačujúce a veľmi všeobecné, ale aj vnútorne
rozporuplné a nelogické.
Na základe týchto skutočností máme preto, že odôvodnenie súdov nižších inštancií
nebolo dostatočné, vnútorne rozporuplné, nevysporiadalo sa s podstatnými argumentmi
sťažovateľky, nespĺňalo kritéria, ktoré na neho kládla judikatúra Najvyššieho súdu SR ako
i Ústavného súdu SR, a preto možno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie ako celok nebolo
zákonné a spravodlivé, a preto je a z ústavného hľadiska neudržateľné...
Sťažovateľka namieta aj porušenia práva vlastniť majetok a právo na pokojné
užívanie majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľka mala právo
na pokojné užívanie svojho majetku, ktoré jej však bolo odopreté postupom všeobecného
súdu. Porušenie vidíme vtom, že vydaním napadnutého rozsudku bola sťažovateľka povinná
zaplatiť žalovanú čiastku (ako i náhradu trov konania) žalobcovi. Všeobecný súd tým
zasiahol do jej práva na pokojné užívanie majetku, pričom porušenie tohto práva
nesledovalo žiaden legitímny cieľ a bolo prejavom svojvôle a arbitrárnosti.“
V doplnení sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 19. októbra 2011,
sťažovateľka poukazuje na to, že «V ústavnej sťažnosti... namietali „prekvapivosť“
napadnutého rozsudku Krajského súdu... aj ohľadom výšky priznaného bezdôvodného
obohatenia...
rozsudok... nemôže z ústavnoprávneho hľadiska obstáť, keďže zo spisu nevyplývajú
také dôkazy, že žalobca zaplatil sťažovateľke čiastku v takom rozsahu, v akom sa domáha
žalobným návrhom.
Práve naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca zaplatil sťažovateľke
menšiu čiastku. Za situácie, kedy sťažovateľka (v procesnej pozície žalovanej) namietala
dôvodnosť celého nároku, by bolo nespravodlivé a z ústavnoprávneho hľadiska aj
neudržateľné, aby sa dôkazné bremeno prenášalo na sťažovateľku; toto dôkazné bremeno
totiž v plnom rozsahu zaťažovalo žalobcu. K týmto okolnostiam sa nemohla sťažovateľka
vyjadriť dôsledkom vydania „prekvapivého“ rozhodnutia Krajského súdu v Banskej
Bystrici.».
Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky R. spol. s r. o. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, spis. zn. 43 Cob 81/2011
zo dňa 02. 06. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, spis. zn.
43 Cob 81/2011 zo dňa 02. 06. 2011 a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na
ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľke R. spol. s r. o. do
15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu A. a spol.,
s. r. o.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že rozsudkom krajského súdu a jemu
predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 81/2011 boli porušené jej
základné práva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv a iných práv malo dôjsť tým, že
krajský súd jej nedoručil vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, a tiež tým, že vydal tzv.
„prekvapivé“ rozhodnutie.
Sťažovateľka v sťažnosti opakovane argumentuje, že krajský súd tým, že jej
nedoručil vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, odňal jej možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľka taktiež tvrdí, že krajský súd vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie, a tým jej odňal
možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení cituje rôzne
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Zároveň poukazuje na judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 130/03, IV. ÚS 31/03), z ktorej
vyplýva, že závažné procesné pochybenia všeobecných súdov sú dôvodom podania
odvolania, ako aj dovolania, a tiež to, že sú to všeobecné súdy, ktoré na základe účinných
právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi môžu a musia poskytovať
ochranu základným procesným právam účastníkom súdneho konania.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
Podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak f) účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
V danom prípade teda bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku krajského
súdu dovolanie. Zo sťažnosti jasne vyplýva, že sťažovateľka si uvedomovala, že proti
uzneseniu krajského súdu je prípustné dovolanie, pričom poukázala aj na judikatúru
ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je
nástrojom, ktorý môže využiť na ochranu svojich základných práv. Napriek svojim
tvrdeniam, že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, však
dovolanie nepodala.
Keďže dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP možno považovať za účinný prostriedok
nápravy tvrdeného porušenia sťažovateľkiných práv už uvedeným spôsobom zo strany
krajského súdu, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu.
K porušeniu citovaných základných a iných práv malo podľa sťažovateľky dôjsť tiež
tým, že časť vykonaných dôkazov krajský súd opomenul, resp. ich vyhodnotil zjavne
arbitrárnym spôsobom.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd už vyslovil, že do obsahu základného práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej
osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že odvolací súd v odôvodnení neuviedol, na základe akých
skutočností dospel k názoru, že podľa § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka má zaplatiť
žalobcovi žalovanú čiastku, keďže dôsledkom aplikácie tohto nie je zrušenie zmluvy
o budúcej zmluve, ktoré by odôvodňovalo vznik nároku na bezdôvodné obohatenie (§ 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka), ale len zánik záväzku povinnej osoby (t. j. žalobcu)
uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu, pričom v zmysle zmluvy o budúcej kúpnej zmluve boli
obidve strany (t. j. nielen žalobca, ale aj sťažovateľka) zaviazané na uzavretie budúcej
kúpnej zmluvy a žalobca dosiaľ od budúcej kúpnej zmluvy neodstúpil. Vo vzťahu k tomuto
tvrdeniu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na nasledujúcu časť odôvodnenia rozsudku
krajského súdu:
„Podľa § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka, záväzok uzavrieť budúcu zmluvu alebo
doplniť chýbajúci obsah zmluvy tiež zaniká, ak okolnosti, z ktorých strany zrejme vychádzali
pri vzniku tohto záväzku, sa do tej miery zmenili, že nemožno od zaviazanej strany rozumne
požadovať, aby zmluvu uzavrela. K zániku však dochádza, len keď zaviazaná strana túto
zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu oprávnenej strane...
Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že na základe zániku
záväzku zo zmluvy o budúcej zmluve došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému
obohateniu podľa § 457 ods. 2 Občianskeho zákonníka (správne má byť § 451, pozn.)
nakoľko si zadržal plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Súd prvého stupňa preto
rozhodol správne, keď žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia zaviazal, vrátane
úrokov z omeškania.“
Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd svoj
právny názor na povinnosť sťažovateľky zaplatiť žalovanú sumu dostatočne, jasne
a zreteľne odôvodnil. Tvrdenie sťažovateľky, že zánik záväzku žalovaného uzatvoriť
budúcu kúpnu nie je možné posudzovať podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ako
právny dôvod, ktorý odpadol, pozn.) a požadovať od žalobcu napriek skutočnosti, že mu
zanikol záväzok uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu, aby od zmluvy o budúcej zmluve
odstúpil, je podľa názoru ústavného súdu neopodstatnené. Napokon ústavný súd poukazuje
aj na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 42/2001, z ktorého tiež
vyplýva rovnaký záver.
Sťažovateľka taktiež namieta arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu
v časti týkajúcej sa splnenia podmienok na zánik záväzku žalobcu na uzavretie budúcej
zmluvy v zmysle § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka. Táto časť sťažnosti sťažovateľky je
v podstate polemikou s výkladom ustanovení Obchodného zákonníka s právnymi závermi
Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) a krajského súdu. V sťažnosti
sťažovateľka opakuje a rozvádza námietky, ktoré uplatnila už v odvolaní, resp. v konaní
pred okresným súdom. Takto poňatá sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie
v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy.
Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ústavnosti.
Ústavný súd navyše poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského
súdu:
„Po zhodnotení skutočností, zistených z predloženého spisu, dospel odvolací súd
k záveru, že súd prvého stupňa v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené
skutočnosti správne právne posúdil, keď žalobcovi priznal v konám uplatnený nárok titulom
bezdôvodného obohatenia.
Zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu č. 68 uzavreli
účastníci konania, žalobca ako budúci predávajúci a žalovaný ako budúci nadobúdateľ
s poukazom na ust. § 289 a nasl. Obchodného zákonníka, rovnako sa v článku 12 zmluvy
dohodli, že ich zmluvný vzťah založený touto zmluvou sa spravuje ustanoveniami
Obchodného zákonníka; dohodli sa tiež, že zmluvu možno meniť alebo dopĺňať výlučne iba
v písomnej forme, očíslovanými dodatkami odsúhlasenými oboma zmluvnými stranami.
Prílohami zmluvy boli Schématický plán a umiestnenie predmetu budúceho prevodu,
Schématický plán a umiestnenie parkovacieho státia, Popis štandardného stavebného
vybavenia domu a predmetu budúceho prevodu, Splátkový kalendár a Kópia listu
vlastníctva. Predmet budúceho prevodu bol špecifikovaný v článku III., kde bol byt
2
označený v bode 3.1 písm. a/ ako: byt o predbežnej výmere 57,15 ms balkónom
nachádzajúci sa na 2. nadzemnom podlaží Domu VIII. podľa prílohy č. 1 označený ako byt
č. 68, typ 2.A 4 s tým, že schématický plán a umiestnenie predmetu budúceho prevodu tvorí
prílohu č. 1 a prílohu č. 2 zmluvy, popis štandardného prevedenia domu a predmetu
budúceho prevodu prílohu č. 3 zmluvy (bod 3.2).
V zmysle citovaného § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka mohli zmluvné strany
v zmluve o budúcej zmluve predmet plnenia budúcej zmluvy určiť rôznym spôsobom pokiaľ
ide o označenia identifikáciu bytu, vlastníctvo ku ktorému malo byť budúcou zmluvou
prevedené na žalobcu. Zákon vyžaduje len, aby predmet plnenia budúcej zmluvy bol určený
aspoň všeobecným spôsobom, teda tak, aby spĺňal požiadavky určitosti právneho úkonu
(v závislosti na tom, akú budúcu zmluvu sa strany dohodli uzavrieť), čo je aj nevyhnutným
predpokladom pre uplatňovanie práva zo zmluvy o budúcej zmluve. Ak nedôjde
k dobrovoľnému uzavretiu zmluvy, oprávnená strana si môže vynucovať jej uzavretie,
a preto je potrebné určiť obsah budúcej zmluvy v takom rozsahu, v akom ho bude jedna
alebo obidve zmluvné strany chcieť mať určený.
Zmluvné strany sa teda v zmluve o budúcej zmluve mohli dohodnúť aj na menej
2
presnom určení predmetu zmluvy o budúcej zmluve a určiť napríklad rozsah bytu v m
a jeho umiestnenie na podlaží v niektorom z Apartmánových domov T. v zmysle
schématického plánu, ktorý bol prílohou zmluvy. Pokiaľ však zmluvné strany určili predmet
tak, ako je to uvedené v zmluve o budúcej zmluve, je potrebné z tohto vymedzenia predmetu
zmluvy vychádzaj aj pri hodnotení ďalších úkonov účastníkov konania po uzavretí zmluvy
o budúcej zmluve.
V zmluve o budúcej zmluve, uzavretej v tomto prípade účastníkmi konania (žalovaný
za budúceho prevádzajúceho ju podpísal v B. dňa 04. 02. 2008, a žalobca za budúceho
nadobúdateľa v L. dňa 18. 01. 2008) prevzali záväzky na uzavretie budúcej zmluvy obidve
strany a stanovili si konkrétne podmienky ďalšieho postupu v súvislosti s uzavretím budúcej
zmluvy. Žalovaný ako budúci prevádzajúci sa zaviazal, že do 30 pracovných dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia o povolení užívania domu podá
žiadosť o určenie súpisného čísla a orientačného čísla, a do 30 pracovných dní odo dňa
určenia súpisného a orientačného čísla zašle žalobcovi výzvu k uzatvoreniu zmluvy
o prevode vlastníckeho práva. Obe zmluvné strany sa zaviazali uzatvoriť zmluvu o prevode
vlastníckeho práva do 15 pracovných dní odo dňa, ku ktorému žalovaný zašle žalobcovi
uvedenú výzvu s tým, že žalovaný je povinný uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníckeho práva
iba v tom prípade, ak je kúpna cena zaplatená podľa dohody v zmluve.
Žalovaný listom zo dňa 17. 06. 2009 vyzval žalobcu na zaplatenie druhej splátky
kúpnej ceny do 20 dní od doručenia výzvy a zároveň mu oznámil, že z dôvodu celosvetovej
krízy bol realizačný projekt zredukovaný o jednu budovu Apartmánového domu T.,
vzhľadom k čomu došlo k predisponovaniu a prečíslovaniu niektorých bytov, predložil
žalobcovi týmto listom dodatok č. 1 k zmluve o budúcej zmluve a požiadal ho o jeho
podpísanie s tým, že byty boli predisponované do apartmánového domu s najlepšou
pozíciou, t. j. Apartmánový dom T. IV.. Ďalším listom zo dňa 21. 07. 2009 žalovaný oznámil
žalobcovi, že blok VIII. nebude postavený z dôvodu, že zo statického hľadiska sa jedná o
pozemok so slabým podložím, na ktorom je možné postaviť maximálne 2-poschodovú
budovu, preto blok VIII. premiestnil žalovaný na miesto bloku IV.. Znovu vyzval žalobcu na
podpis dodatku k zmluve o budúcej zmluve a k listu ako prílohu pripojil obrázok, z ktorého
je zrejmé zmena polohy apartmánových domov oproti stavu v čase podpisu zmluvy o
budúcej zmluve.
Žalobca listom zo dňa 31. 07. 2009 oznámil žalovanému okrem iného tiež, že zmluvu
považuje za zamknutú a požiadal ho o vrátenie zaplatenej zálohy do 10 dní.
Pri posudzovaní toho, či nastala taká zmena okolností, že od zaviazanej strany nie je
možné požadovať, aby budúcu zmluvu uzavrela, je potrebné zohľadniť všetky známe
okolnosti prípadu. Ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa, žalobca ako cudzinec
s pobytom mimo územia SR (ktorý navyše rokoval cez sprostredkovateľa) bol do značnej
miery odkázaný na schématický plán (príloha zmluvy o budúcej zmluve), kde bolo
zakreslené umiestnenie jednotlivých apartmánových domov v okolitom prírodnom prostredí
(les, komunikácie a pod.). Na základe takto prezentovanej ponuky si vybral byt
v konkrétnom apartmánovom dome a v zmluve o budúcej zmluve bol tento byt vyššie
uvedeným spôsobom špecifikovaný.
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bolo nepochybne zistené, že
apartmánový dom č. VIII. tak, ako bol zakreslený a situovaný na schématickom pláne
žalovaný nepostavil a na mieste, kde podľa nákresu mal tento dom stáť, nepostavil ani dom
s iným číslom. Napokon aj skutočnosť, že žalovaný zaslal žalobcovi dodatok č. 1 k zmluve
o budúcej zmluve, ktorý vychádzal z uskutočnenej zmeny svedčí o tom, že ide o zmenu
v dohodnutom predmete budúcej zmluvy. Skutočnosť, že žalobca neodmietol ďalšiu
komunikáciu so žalovaným s cieľom možného uzavretia kúpnej zmluvy o prevode
k vlastníctvu k niektorému z bytov v apartmánových domoch T. nepreukazuje, že by žalobca
bol s navrhovanou zmenou súhlasil. Ako už bolo uvedené, dodatok č. 1 nepodpísal a po jeho
obdržaní sa vyjadril tak, že zmluvu považuje za zaniknutú.
Zmluvné strany nemali zmluvou o budúcej zmluve dohodnutú možnú zmenu predmetu
budúcej zmluvy, ktorá by vyplývala z objektívnych podmienok, vzniknutých v priebehu
procesu výstavby. Článok XI. bod 11.9 sa na takýto prípad nevzťahuje, dohoda v ňom sa
týka administratívnych postupov a dokladov potrebných v súvislosti so stavebným konaním,
následkom ktorých vzniká potreba prečíslovania a technických zmien dokumentácie. Táto
dohoda však neoprávňuje žalovaného na jednostrannú zmenu presne dohodnutého
predmetu budúcej zmluvy.
V zmysle citovanej právnej úpravy, ak povinná osoba neuzavrie na výzvu oprávnenej
osoby budúcu zmluvu, má oprávnená osoba viacero práv. Môže sa domáhať toho, aby
obsah budúcej zmluvy určil súd (alebo osoba dohodnutá v zmluve), môže však namiesto
uplatnenia práva na uzavretie zmluvy požadovať aj náhradu škody vzniknutej tým, že
povinná osoba zmluvu neuzavrela. V prípade, že povinná osoba uzavrieť zmluvu odmietne
neoprávnene (napr. vôbec nereaguje na výzvu oprávnenej osoby) má oprávnená osoba
právo aj na uplatnenie práva na uzavretie zmluvy súdnou cestou a aj na náhradu škody
vzniknutej tým, že zmluva nie je uzavretá včas. Vyššie citované ustanovenie § 290 je
dispozitívne, zmluvné strany sa môžu dohodnúť aj ináč. V konaní na súde prvého stupňa
nebolo zistené, že by žalovaný ako osoba oprávnená si uplatnil voči žalobcovi právo na
uzavretie zmluvy prostredníctvom súdu, žalovaný v podstate len zadržal žalobcom
poskytnutú zálohu na kúpnu cenu.
Po zhodnotení uvedených skutočností odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého
stupňa v tom, že záväzok žalobcu uzavrieť budúcu zmluvu v tomto prípade zanikol pre
podstatnú zmenu okolností, z ktorých účastníci konania vychádzali pri vzniku tohto záväzku,
aj keď je potrebné vychádzať aj z ust. § 292 ods. 5 Obchodného zákonníka. Záver súdu
prvého stupňa v tom, že postavením apartmánového domu č. IV. nie je splnený záväzok
žalovaného postaviť dom č. VIII., v ktorom mal byť umiestnený byt, prevod vlastníctva,
ku ktorému bol predmetom budúcej zmluvy, a preto záväzok žalobcu uzavrieť budúcu
zmluvu zanikol, je podľa odvolacieho súdu správny. List žalobcu zo dňa 31. 07. 2009,
ktorým reagoval na výzvu žalovaného zo dňa 21. 07. 2009 považoval odvolací súd za
včasné oznámenie zmeny okolností žalovanému v zmysle cit. § 292 ods. 5 Obchodného
zákonníka. Žalovaný predkladal dodatok č. 1 žalobcovi už listom zo dňa 17. 06. 2009,
prílohou tohto listu však nebol situačný nákres apartmánových domov, z ktorého je zrejmá
navrhovaná zmena. Navyše vzhľadom na okolnosti prípadu by za včasnú bolo možné
považovať odpoveď žalobcu listom zo dňa 31. 07. 2009 aj na list žalovaného zo dňa 17. 06.
2009. Pokiaľ žalovaný poukazuje na svedecké výpovede, z ktorých má vyplývať, že žalobca
bol o zmene informovaný už skôr, vzhľadom na známe okolnosti prípadu, (zmluvné strany s
pobytom v rôznych štátoch Európy, písomná korešpondencia, písomná zmluva) na tieto nie
je možné prihliadať.“
Z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa
otázkou zániku záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu zo strany žalobcu v zmysle § 292
ods. 5 Obchodného zákonníka podrobne zaoberal. S prihliadnutím na uvedené sa napadnuté
rozhodnutie krajského súdu vecne nejaví ako zjavne neopodstatnené, svojvoľné alebo
ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie sťažovateľkou označených
základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore a dodatkovom
protokole. Skutočnosť, že okresný súd a krajský súd v svojich rozsudkoch vyslovili právne
závery, s ktorými sťažovateľka nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti
a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným, a to s poukazom na už uvedenú úlohu ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V doplnení sťažnosti sťažovateľka taktiež poukazuje na to, že žalobca v konaní
nepreukázal skutočnosť, že jej skutočne zaplatil žalovanú čiastku, pričom podľa jej názoru
je z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné, aby sa dôkazné bremeno prenášalo na ňu.
Ústavný súd zdôrazňuje, že na túto skutočnosť mala sťažovateľka poukázať v konaní na
súde prvého stupňa. Ústavný súd nie je oprávnený zaoberať sa tvrdeniami a skutočnosťami,
ktoré neboli predmetom posudzovania v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd
zároveň cituje z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nasledujúcu časť: „Pokiaľ žalovaný
v odvolaní namieta výšku plnenia, na vrátenie ktorého bol zaviazaný, odvolací súd
upozorňuje, že v konaní na súde prvého stupňa výška žalobcovho nároku žalovaným
namietaná nebola, pričom obaja účastníci konania boli súdom opakovane poučovaní
o povinnosti označiť, resp. predložiť všetky skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 OSP).“ Z citovaného je zrejmé, že
sťažovateľka výšku žalovanej sumy na súde prvého stupňa nenamietala. Nie je teda pravda,
že okresný súd alebo krajský súd prenášali dôkazné bremeno vo vzťahu k výške žalovanej
sumy na sťažovateľku, pretože medzi povinnosťou namietať – teda povinnosťou tvrdenia
a povinnosťou uniesť dôkazné bremeno je podstatný rozdiel. Ak sťažovateľka už v čase
konania pred súdom prvého stupňa vedela, že žalovaná suma je nesprávna, túto skutočnosť
mala namietať, a tak postupovať v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá
zdôrazňuje aj vlastné pričinenie o ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ
sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo
k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí
využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné
opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. V súlade s touto zásadou mala sťažovateľka
namietať aj výšku žalovanej sumy, a to aj napriek skutočnosti, že namietala nedôvodnosť
celého návrhu. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že sa nemohla k sume bezdôvodného
obohatenia vyjadriť v dôsledku prekvapivého rozhodnutia krajského súdu, toto tvrdenie
nemá žiadny reálny základ, keďže k sume bezdôvodného obohatenia sa mohla vyjadriť, ako
to vyplýva z uvedeného, kedykoľvek počas prerokúvania veci pred súdom prvého stupňa.
Vzhľadom na už uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto
časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2012