Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 466/2011
PDF · 225.86 KB
No categories available
IV. ÚS 466/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2012 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti Š. R., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Advokátska
kancelária, Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 65/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 35/2003), za účasti Okresného
súdu Žilina, takto
rozhodol:
1. Základné právo Š. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 65/2011 (pôvodne vedenom pod
sp. zn. 8 C 35/2003) p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 C 65/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Š. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom
tritisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť Š. R. trovy konania v sume 261,82
€ (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. V. J., Advokátska kancelária, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
14. septembra 2011 doručené podanie Š. R., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. V. J., Advokátska kancelária, Ž., ktoré podľa obsahu ústavný súd
kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva
na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 65/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 35/2003) a jeho rozsudkom
z 8. septembra 2011, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Co 266/2008 a jeho uznesením z 10. novembra 2011 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cdo 308/2009 a jeho uznesením z 20. júla 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«1. Podanie ústavnej sťažnosti má základ v doterajšom priebehu občianskoprávneho
súdneho konania právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti odporcovi R., F. Ž., so
sídlom Ž., IČO: ..., o zaplatenie 4.574,12 EUR (137.800,- Sk) s príslušenstvom, ktoré je
v čase podania tejto sťažnosti vedené na Okresnom súde Žilina pod č. k. 18 C/65/2011
(predtým 8 C/35/2003).
2. Sťažovateľ ako navrhovateľ uplatnil svoje práva žalobným návrhom podaným dňa
08. 04. 2003 na Okresnom súde Žilina (ďalej „OS ZA“). Prvé pojednávanie pred OS ZA sa
uskutočnilo až dňa 03. 10. 2007, teda po uplynutí viac než 4 rokov po podaní návrhu.
Ďalšie pojednávania sa uskutočnili dňa 10. 01. 2008, 08. 09. 2008 a na pojednávaní dňa
11. 09. 2008 OS ZA vyhlásil rozsudok 8 C/35/2003-99, ktorým žalobnému návrhu vyhovel
takmer v celom rozsahu. Po podaní odvolania odporcom Krajský súd v Žiline (ďalej
„KS ZA“) rozsudkom 7 Co/266/2008-230 zo dňa 25. 03. 2009 rozhodnutie prvostupňového
súdu zmenil tak, že žalobný návrh zamietol.
3. Po podaní dovolania sťažovateľom bol rozsudok KS ZA zrušený uznesením
Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 3 Cdo/308/2009-150 zo dňa 20. 07. 2010. Následne potom
KS ZA uznesením 7 Co/233/2010-162 zo dňa 10. 11. 2010 prvostupňový rozsudok OS ZA
zrušil a vec mu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Spis bol vrátený OS ZA dňa 08. 03. 2011.
4. Ukončenie súdneho konania do konca roku 2011 nemožno očakávať. Je
pravdepodobné, že po vynesení rozsudku súdom prvého stupňa neúspešný účastník podá
odvolanie. Sťažovateľ zastáva názor, že v demokratickej spoločnosti a právnom štáte
nemôže byť trvanie súdneho konania v dĺžke 8 a viac rokov akceptovateľné.
5. Sťažovateľ si myslí, že k prieťahom v konaní prispel svojím postupom aj Najvyšší
súd SR ako dovolací súd. Jeho pochybenie sťažovateľ vidí v tom, že po tom, čo zistil dôvody
zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu v procesnom postupe odvolacieho súdu (pre vady
podľa § 237 ods. 1, písm. f) OSP), nezaoberal sa a nepristúpil k preskúmaniu aj ostatných
(podľa sťažovateľa pre meritórne rozhodnutie podstatnejších) dovolacích námietok
sťažovateľa. Takýto postup dovolacieho súdu bude mať nesporne vplyv nielen na časovú
potrebu skončenia sporu (vznik ďalších prieťahov v konaní), ale podľa názoru sťažovateľa
predovšetkým na jeho postavenie v spore...
Postup dovolacieho súdu má za následok zhoršenie postavenia sťažovateľa domôcť
sa spravodlivého rozhodnutia pri využití všetkých procesných práv...
Odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil z dôvodu odlišného právneho
posúdenia zisteného skutkového stavu. Zmena prvostupňového rozsudku odvolacím súdom
je skutočnosťou, pre ktorú je prípustné podanie dovolania (§ 238 ods. 1 OSP).
Po zrušovacom dovolacom rozsudku odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec
na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom ako vec právne posúdiť.
Prvostupňový súd bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania a na základe
toho istého skutkového stavu, ktorý bol zistený pred vyhlásením pôvodného prvostupňového
rozsudku, vyhlásil 8. 9. 2011 rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ
v tomto čase nemá písomné vyhotovenie tohto rozsudku...
Sťažovateľ ako neúspešný účastník má nesporne právo na podanie odvolania.
Samozrejme bez akejkoľvek nádeje na dosiahnutie úspešnosti v odvolacom konaní.
Odvolací súd zrejme svoj právny názor nebude meniť a v prípade odvolania prvostupňový
rozsudok potvrdí...»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Žilina, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR porušili ústavné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho základné ľudské právo na spravodlivý súdny proces podľa č. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a
a priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000.- Eur a náhradu
trov konania pred Ústavným súdom SR.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 466/2011-17
z 3. novembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie v časti, v ktorej sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 65/2011
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 35/2003). Vo zvyšnej časti ústavný súd označeným
uznesením sťažnosť odmietol.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu po predchádzajúcej výzve predložil ústavnému súdu
v prípise sp. zn. 1 SprS 378/2011 z 11. októbra 2011 vyjadrenie zákonnej sudkyne
a uviedol, že sa s ním stotožňuje ako so stanoviskom „vedenia Okresného súdu Žilina“
k sťažnosti. Vo vyjadrení zákonnej sudkyne je obsiahnutý popis doterajšieho priebehu
namietaného konania, pričom v jeho záverečnej časti sa uvádza:
„Z vyššie popísaných úkonov vo veci vyplýva, že po tom, ako mi bola vec dňa
5. októbra 2008 pridelená bolo vo veci konané bez prieťahov. Skôr by sa dalo vytknúť
navrhovateľovi – sťažovateľovi, že v jednom prípade to bol práve on, ktorý urobil prekážku,
aby mohol súd vo veci konať bez prieťahov, keď dňa 10. 1. 2008 mu bola stanovená
procesná 7 dňová lehota (ktorú sám žiadal) na oznámenie adresy svedkov, túto povinnosť si
nesplnil ani v dodatočne určenej procesnej lehote, ale až po tom, keď súd pre jeho
nečinnosť vo veci stanovil termín s časovým limitom plánovaným bez vykonania
dokazovania výsluchom svedkov a tiež podanie vykonal v krátkom časovom predstihu pred
stanoveným termínom pojednávania, kedy už nebolo možné týchto svedkov predvolať
na pojednávanie.“
Právny zástupca sťažovateľa nevyužil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu
zákonnej sudkyne.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 65/2011 ústavný súd zistil tento
priebeh namietaného konania:
Dňa 8. apríla 2003 sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa proti
žalovanému R., Ž. (ďalej len „žalovaný“) domáhal zaplatenia náhrady ušlého zisku v sume
137 800 Sk s príslušenstvom vyplývajúceho z nájomnej zmluvy o nájme trhoviska (vec bola
pôvodne vedená pod sp. zn. 8 C 35/2003 a pridelená na vybavenie sudkyni JUDr. J. U.).
Dňa 15. mája 2003 okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe
(vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené 3. júna 2003).
Dňa 15. mája 2007 okresný súd nariadil vo veci termín pojednávania na 4. jún 2007
(termín pojednávania nariadil sudca Mgr. D. Ch.; nový zákonný sudca vo veci).
Dňa 22. mája 2007 bol termín pojednávania nariadeného na 4. jún 2007 zrušený
(vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi sa nepodarilo doručiť zásielku), pričom okresný
súd zisťoval miesto pobytu sťažovateľa.
Po predchádzajúcej výzve právny zástupca sťažovateľa v podaní z 29. mája 2007
oznámil okresnému súdu miesto pobytu sťažovateľa (Ž.).
Dňa 13. septembra 2007 bol nariadený termín pojednávania na 3. október 2007,
na ktorom okresný súd vykonal výsluch účastníkov a odročil ho na neurčito na účely
vykonania ďalšieho dokazovania – výsluch svedkov.
Dňa 5. októbra 2007 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni Mgr. M. K., ktorá
následne prípisom adresovaným právnemu zástupcovi žalovaného požiadala o oznámenie
adries svedkov navrhovaných na vypočutie (právny zástupca žalovaného predložil
okresnému súdu požadované adresy svedkov 3. decembra 2007).
Dňa 4. decembra 2007 bol nariadený termín pojednávania na 10. január 2008,
na ktorom okresný súd vypočul svedkov. Sťažovateľ na pojednávaní navrhol vypočutie
ďalších svedkov, preto bolo pojednávanie odročené, pričom okresný súd uložil
sťažovateľovi povinnosť v lehote siedmich dní oznámiť mená a adresy svedkov, ako aj
povinnosť predložiť listinnú dokumentáciu.
Sťažovateľ si povinnosť uloženú okresným súdom nesplnil, preto bol jeho právny
zástupca na jej splnenie opätovne vyzvaný 3. marca 2008 v lehote siedmich dní
od doručenia výzvy (právny zástupca sťažovateľa oznámil mená a adresy svedkov
okresnému súdu až 26. mája 2008).
Dňa 24. apríla 2008 bol nariadený termín pojednávania na 19. jún 2008, na ktorom
okresný súd opätovne vypočul účastníkov konania a pojednávanie odročil
na 8. september 2008, na ktoré predvolal svedkov.
Právny zástupca sťažovateľa požiadal podaním zo 7. júla 2008 o zmenu termínu
pojednávania vzhľadom na kolíziu s iným pojednávaním; okresný súd právnemu zástupcovi
sťažovateľa 15. júla 2008 oznámil, že jeho žiadosti nevyhovuje.
Na pojednávaní konanom 8. septembra 2008 okresný súd vypočul prítomných
svedkov (dvaja sa nedostavili) a vyhlásil dokazovanie za skončené; pojednávanie bolo
odročené na 11. september 2008 na účely vyhlásenia rozsudku.
Na pojednávaní konanom 11. septembra 2008 bol vyhlásený rozsudok vo veci samej,
ktorým okresný súd žalobe sťažovateľa sčasti vyhovel; rozsudok bol písomne vyhotovený
2. októbra 2008 a zaslaný účastníkom konania.
Dňa 27. októbra 2008 bolo okresnému súdu doručené odvolanie žalovaného proti
rozsudku z 11. septembra 2008; spis bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie
o odvolaní 11. decembra 2008.
Krajský súd o odvolaní žalovaného rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Co 266/2008
z 25. marca 2009 tak, že v odvolaním napadnutej časti rozsudok okresného súdu zmenil tak,
že žalobu zamietol; spis bol vrátený okresnému súdu 15. júna 2009 (po doručení rozsudku
krajského súdu bolo konanie 7. júla 2009 právoplatne skončené).
Dňa 31. júla 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu dovolanie; spis bol
najvyššiemu súdu predložený na rozhodnutie o dovolaní 29. októbra 2009; najvyšší súd
o dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 308/2009 z 20. júla 2010 tak, že zrušil
dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu z 25. marca 2009 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie; krajskému súdu bol spis predložený 16. augusta 2010.
Krajský súd na pojednávaní uznesením z 10. novembra 2010 rozsudok okresného
súdu z 11. septembra 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol doručený
okresnému súdu 8. marca 2011 (vec je po vrátení okresnému súdu vedená pod
sp. zn. 18 C 65/2011).
Po doručení zrušujúceho uznesenia krajského súdu účastníkom konania okresný súd
6. júla 2011 nariadil termín pojednávania vo veci na 8. september 2011, na ktorom bol
vyhlásený rozsudok vo veci; okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol.
Právnemu zástupcovi žalovaného bol rozsudok z 8. septembra 2011 doručený
7. októbra 2011 a právnemu zástupcovi sťažovateľa 11. októbra 2011.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 8. septembra 2011 odvolanie. Spis
sa od 14. decembra 2011 nachádza na krajskom súde, ktorý do dňa rozhodovania ústavného
súdu o sťažnosti sťažovateľa o odvolaní nerozhodol.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou (v časti, v ktorej bola prijatá na ďalšie konanie, pozn.)
domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 65/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 35/2003).
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu
vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania
(2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha
prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, bolo
rozhodovanie o jeho žalobe, ktorou sa domáha zaplatenia sumy 137 800 Sk
s príslušenstvom ako náhrady ušlého zisku vyplývajúceho z nájomnej zmluvy o nájme
trhoviska. Ústavný súd po preskúmaní spisu konštatoval, že vec nie je po právnej stránke
a ani zo skutkového hľadiska zložitá, a preto v danom prípade nemožno doterajšiu zjavne
neprimeranú dĺžku namietaného konania (takmer deväť rokov) ospravedlňovať zložitosťou
veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že ani okresný súd vo svojom
stanovisku k sťažnosti nenamietal, že vo veci sťažovateľa ide o skutkovo či právne zložitý
spor.
2. Zo spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako účastník súdneho konania pred
okresným súdom výraznejšie neprispel k predĺženiu doterajšej dĺžky namietaného konania.
Skutočnosť, že sťažovateľ si v jednom prípade nesplnil povinnosť nahlásiť mená a adresy
navrhovaných svedkov v okresným súdom určenej lehote, ale až po piatich mesiacoch od jej
uloženia (po opakovanej výzve okresného súdu), totiž podľa názoru ústavného súdu nemala
zásadnejší vplyv na priebeh namietaného konania. Sťažovateľ v doterajšom priebehu
namietaného konania využil opravné prostriedky (dovolanie a odvolanie), o ktorých museli,
resp. musia príslušné všeobecné súdy (najvyšší súd a krajský súd) rozhodnúť, čo
nepochybne spôsobilo predĺženie namietaného konania. Túto skutočnosť ale nemožno
pripísať na ťarchu sťažovateľa, keďže na uplatnenie opravných prostriedkov má v zmysle
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku právo.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v namietanom konaní.
Ústavný súd zo spisu sp. zn. 18 C 65/2011 (pôvodne vedeného pod
sp. zn. 8 C 35/2003) zistil, že okresný súd bol od 15. mája 2003 (keď zaslal žalobu
žalovanému na vyjadrenie) až do 15. mája 2007 (keď nariadil termín pojednávania na 4. jún
2007) bez akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu nečinný. V ďalšom období, zvlášť
po pridelení veci novej zákonnej sudkyni (5. októbra 2007) okresný súd vo veci konal
aktívne, pričom jeho procesná aktivita vyústila do meritórneho rozhodnutia vo veci –
rozsudku z 11. septembra 2008. Následne okresný súd vykonával vo veci len procesné
úkony súvisiace s predkladaním spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
žalovaného, doručovaním rozsudku krajského súdu z 25. marca 2009 a predkladaním
dovolania sťažovateľa z 31. júla 2009 najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu. Ústavný
súd nezistil v tomto období zo strany okresného súdu žiadne prieťahy. To isté platí aj
o postupe okresného súdu v období po vrátení spisu na nové konanie na základe
zrušujúceho uznesenia krajského súdu z 10. novembra 2010; spis bol vrátený okresnému
súdu 15. marca 2011 a okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 8. septembra
2011, t. j. necelých päť mesiacov od vrátenia veci. Keďže sťažovateľ podal proti v poradí
druhému rozsudku okresného súdu vo veci z 8. septembra 2011 odvolanie, o ktorom krajský
súd ešte nerozhodol, namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti ešte právoplatne skončené.
Obdobie, v priebehu ktorého rozhodoval, resp. rozhoduje vo veci krajský súd ako
odvolací súd [od 11. decembra 2008 do 15. júna 2009, keď bol spis vrátený okresnému súdu
(rozhodovanie o odvolaní žalovaného proti v poradí prvému rozsudku okresného súdu
vo veci z 11. septembra 2008), od 16. augusta 2010 do 8. marca 2011, keď bol spis
opätovne vrátený okresnému súdu (opätovné rozhodovanie krajského súdu o odvolaní
žalovaného po zrušení jeho rozsudku z 25. marca 2009 uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu z 20. júla 2010 na základe dovolania sťažovateľa), a od 14. decembra
2011 až do dňa rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti (rozhodovanie o odvolaní
sťažovateľa proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu z 8. septembra 2011)]
a najvyšší súd ako dovolací súd [od 29. októbra 2009 do 30. júla 2010, keď bol spis vrátený
okresnému súdu (rozhodovanie o dovolaní sťažovateľa)], nemožno pripísať priamo
na ťarchu okresného súdu. Ústavný súd ale v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou a nesprávnou činnosťou, teda
takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. 33/99,
IV. ÚS 267/04), pričom predovšetkým vzhľadom na dôvody, pre ktoré krajský súd
rozsudkom z 25. marca 2009 zmenil odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok okresného
súdu z 11. septembra 2008, dospel k záveru, že k zjavne neprimeranej dĺžke namietaného
konania okresný súd prispel aj svojou neefektívnou, resp. nesprávnou činnosťou.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že predovšetkým neodôvodnenou
nečinnosťou, ako aj neefektívnou, resp. nesprávnou činnosťou okresného súdu
v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom v tomto konaní, a teda aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod
1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. V čase rozhodovania
o sťažnosti nebolo namietané konanie ešte právoplatne skončené, a preto ústavný súd
prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto
nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný
ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €
vzhľadom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty.
Ústavný súd pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo zavinením okresného súdu
k zbytočným prieťahom v konaní, správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ako aj
doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania (konanie nie je ani po uplynutí
viac ako 8 rokov a 8 mesiacov od podania žaloby právoplatne skončené) ústavný súd dospel
k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 500 €
primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom (bod 4 výroku tohto nálezu). Za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2011 patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 €
predstavuje odmenu za jeden úkon 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania
za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné
vyhotovenie sťažnosti). Celková úhrada trov konania tak predstavuje sumu
261,82 € (2-krát po 130,91 €), ktorú je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012