Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3a5/366078.5be30a.pdf
PDF · 113.79 KB
No categories available
3Cdo/308/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 308/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Š. R., bývajúceho v M.,
zastúpeného JUDr. V. J., advokátom so sídlom v Ž., proti žalovanej R., so sídlom v Ž.,
o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 8 C 35/2003, na dovolanie
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. marca 2009 sp. zn. 7 Co 266/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 25. marca 2009
sp. zn. 7 Co 266/2008 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 11. septembra 2008 č.k. 8 C 35/2003-99 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní náhradu škody vo výške 114 126 Sk spolu
s 13 % ročným úrokom z omeškania od 1. februára 2003 do zaplatenia a vo zvyšku (po
žalobcom požadovanú sumu 137 800 Sk) žalobu zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov
konania. Vychádzal z toho, že 30. decembra 2000 žalovaná (ako prenajímateľka) a žalobca
(ako nájomca) uzavreli nájomnú zmluvu na dobu od 1. januára 2001 do 31. decembra 2002,
predmetom ktorej bol súbor hnuteľných a nehnuteľných vecí objektu „N. trhovisko.“ (ďalej
len „nájomná zmluva“). V nájomnej zmluve bol tento súbor špecifikovaný a v zmysle
čl. I ods. 1 písm. f/ mali byť jeho súčasťou aj 3 kovodrevené kiosky typ E., pri preberaní
predmetu nájmu 27. januára 2001 bol ale žalobcovi fyzicky odovzdaný len jeden z nich,
druhý mu bol sprístupnený v máji 2001 a tretí mu vôbec nebol odovzdaný. Na strane žalobcu,
ktorý v rámci svojich podnikateľských aktivít dával do podnájmu trhovníkom kovové
i drevokovové kiosky v objekte „N. Trhovisko.“, došlo uvedeným postupom žalovanej
k vzniku škody – ušlému zisku (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa právneho
názoru súdu prvého stupňa žalovaná nedôvodne vzniesla námietku premlčania žalobou
uplatneného práva. Ušlý zisk určil súd na základe výsledkov dokazovania vo výške
114 126 Sk. Pokiaľ sa žalobca domáhal zaplatenia tejto sumy, považoval súd prvého stupňa
jeho žalobu za opodstatnenú, vo zvyšnej časti ale nedôvodnú žalobu zamietol. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline rozsudkom z 25. marca 2009 sp. zn.
7 Co 266/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené,
zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení
uviedol, že na základe skutkových zistení súdu prvého stupňa dospel k odlišným právnym
záverom, než na ktorých spočíva prvostupňové rozhodnutie. Podľa jeho právneho názoru sa
výška požadovanej náhrady ušlého zisku mohla odvíjať len od sumy, ktorú by mohol získať
žalobca od trhovníkov v prípade, že by mu boli kiosky typu E. vydané a on by ich dal
trhovníkom do podnájmu. Podnájom však mohol s nimi dohodnúť len ak by zmluva o nájme
bola platne uzavretá – len nájomca je totiž oprávnený dať prenajatú vec do podnájmu.
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa odvolací súd vyvodil, že žalovaná v čase
uzavretia nájomnej zmluvy nemohla dať žalobcovi do nájmu kiosky typu E., lebo boli v tom
čase ešte v nájme tretích osôb. V časti týkajúcej sa týchto kioskov je preto nájomná zmluva
absolútne neplatná z dôvodu počiatočnej (právnej) nemožnosti plnenia v zmysle § 37 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 41 Občianskeho zákonníka). Na tomto základe odvolací
súd dospel k záveru, že žalobca sa neopodstatnene domáha náhrady ušlého zisku. So zreteľom
na to sa ani nezaoberal otázkou premlčania žalobou uplatneného práva. Výrok o trovách
konania odôvodnil poukazom na § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Uviedol, že
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (§ 241 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) a tiež tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolateľ za vecne správne označil prvostupňové
rozhodnutie. Odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom konať tým, že vec prejednal bez
nariadenia pojednávania a že svoje odlišné právne závery vyvodil zo skutkových zistení súdu
prvého stupňa tak, že žalobca pri tom nemal možnosť vyjadriť sa k novému právnemu
posúdeniu veci a ani navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V danom prípade
otázka prípadnej neplatnosti nájomnej zmluvy (§ 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorú
akcentoval pri rozhodovaní odvolací súd, nebola na súde prvého stupňa predmetom
osobitného posudzovania – platnosť tohto právneho úkonu nebola sporná a nikto z účastníkov
ju nenamietal. Pokiaľ preto odvolací súd dospel k záveru o jej čiastočnej neplatnosti, mal
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odvolací súd ale takto
nepostupoval. Tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než
súd prvého stupňa, odňal žalobcovi možnosť podať riadny opravný prostriedok a domáhať sa
preskúmania správnosti (novo zaujatého) právneho záveru na inštančne vyššom súde.
Dovolateľ ďalej poukázal na to, účinnosť nájomnej zmluvy bola dohodnutá dňom
1. januára 2001. Jej neplatnosť nemôže preto zakladať skutočnosť, že sporné kiosky boli ešte
30. decembra 2000 v nájme tretích osôb. Ide o to, že právny vzťah nájmu týchto kioskov,
ktorý bol založený skôr uzavretou zmluvou medzi žalovanou a týmito tretími osobami zanikol
31. decembra 2000; navyše, podľa názoru žalobcu možno mať pochybnosti o platnosti tohto
právneho úkonu uvedených subjektov. Záver odvolacieho súdu o počiatočnej nemožnosti
plnenia a z toho vyplývajúcej čiastočnej neplatnosti nájomnej zmluvy je preto úplne
neopodstatnený. Pokiaľ z neho odvolací súd vychádzal, spočíva jeho zmeňujúci rozsudok na
nesprávnom právnom posúdení veci. Zo všetkých týchto dôvodov žalobca žiadal napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozsudku, ktorý možno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody neposudzuje dovolací súd iba podľa toho,
ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
1. Vzhľadom na obsah dovolania, ale tiež zákonnú povinnosť dovolacieho súdu
vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. skúmal dovolací súd, či napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k procesnej vade v zmysle § 237
O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a žiadna z nich nevyšla v dovolacom konaní najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či bola
žalobcovi postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti
pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba rozumieť procesne nesprávny postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
1. 1. K námietke žalobcu, v rámci ktorej vyvodzuje existenciu vady konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. zo skutočnosti, že odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, dovolací súd uvádza, že tento postup odvolacieho súdu má oporu v zákone.
Odvolanie bolo v danom prípade podané 27. októbra 2009. Podľa ustanovenia § 214 ods. 1
O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania, c/ to
vyžaduje dôležitý verejný záujem. V zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Zo spisu nevyplýva, že by išlo o prípad, v ktorom by odvolací súd bol povinný
nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie (§ 214 ods. 1 O.s.p.); odvolaciemu súdu preto
nemožno vytýkať, že postupoval podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
1. 2. V zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
V preskúmavanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že na vec sa vzťahujú
ustanovenia § 37 ods. 2 a § 41 Občianskeho zákonníka, ktoré súd prvého stupňa neaplikoval.
Z dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd považoval predmetné
ustanovenia za rozhodujúce. V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto vyzvať účastníkov
konania, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili. Zo spisu ale vyplýva, že odvolací súd takto
nepostupoval a žalobcovi nevytvoril procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii predmetných
ustanovení. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje znaky vady konania v zmysle
1. 3. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch určených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup
k súdu. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami
a povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď napríklad nálezy II. ÚS 14/2001
a III. ÚS 171/2006). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je
i právo účastníka občianskeho súdneho konania, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa,
prejednala v dvojinštančnom konaní.
V danom prípade súd prvého stupňa vychádzal z názoru, že nájomná zmluva je
v celom rozsahu platný právny úkon a že v konaní boli preukázané všetky predpoklady
vzniku občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej za škodu [t.j. protiprávny úkon žalovanej
spočívajúci v nerešpektovaní povinnosti riadne odovzdať predmet nájmu nájomcovi, škoda
(ušlý zisk žalobcu) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom žalovanej a škodou
(ušlým ziskom) žalobcu]. Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa založil svoj
rozsudok na odlišnom právnom závere, že nájomná zmluva je (sčasti) absolútne neplatný
právny úkon z dôvodu počiatočnej nemožnosti plnenia (§ 37 ods. 2 v spojení s § 41
Občianskeho zákonníka), ktoré bolo dohodnuté jej účastníkmi v čl. I. ods. 1 písm. f/ nájomnej
zmluvy.
So zreteľom na priebeh konania na súde prvého stupňa, jeho výsledky a tiež obsah
odvolania žalovanej bolo legitímne očakávanie žalobcu, že v odvolacom konaní bude
posudzovaná správnosť dôvodov vedúcich k vyhoveniu žalobe, resp. opodstatnenosť
odvolacích námietok (žalovaná namietala, že žalobca pri prevzatí predmetu nájmu 27. januára
2001 prevzal trhovisko ako celok, bol si vedomý zmeny v počte odovzdaných kioskov E.,
k tejto zmene nemal výhrady, nedomáhal sa úpravy ceny nájmu, nevyužil možnosť postaviť si
na trhovisku akýkoľvek iný stánok a zvýšiť tým svoj zisk, nepreukázal záujem niektorého z
trhovníkov o podnájom kiosku E. a súd nesprávne vyriešil otázku čiastočného premlčania
práva na náhradu škody). Odvolací súd ale pristúpil k riešeniu inej, dovtedy nenastolenej
otázky, a dospel k záveru o čiastočnej neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu počiatočnej
právnej nemožnosti dohodnutého plnenia (§ 37 ods. 2 v spojení s § 41 Občianskeho
zákonníka). Tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie (z pohľadu priebehu a výsledkov
prvostupňového konania) „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého
stupňa, bolo žalobcovi odňaté právo domáhať sa preskúmania správnosti (novo zaujatého)
právneho názoru na inštančne vyššom súde. Odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo
skutočností, ktoré súd prvého stupňa osobitne právne nevyhodnocoval; žalobca sa v dôsledku
toho k (iným) právnym záverom odvolacieho súdu ani nemal možnosť vyjadriť a predložiť
prípadne aj také dôkazy, ktoré sa z hľadiska dovtedajších právnych záverov súdu prvého
stupňa nejavili významnými, avšak z hľadiska právnych záverov odvolacieho súdu boli
rozhodujúce. Ak odvolací súd pri posúdení skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa
dospel k iným právnym záverom, mal rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Pokiaľ tak odvolací súd nepostupoval, znemožnil žalobcovi
realizáciu jeho procesných práv. Opodstatnená je preto námietka žalobcu, že v odvolacom
konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
2. Dovolateľ (bez bližšej špecifikácie) namietol, že v konaní došlo tiež k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zo spisu však
nevyplýva, že by v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k takejto procesnej vade.
3. Žalobca v dovolaní uviedol aj to, že napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
V dovolacom konaní po zistení existencie procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., so zreteľom na ktorú musí byť napadnuté rozhodnutie v každom prípade
zrušené, nebol daný dôvod na skúmanie opodstatnenosti námietky žalobcu, že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Z dôvodov uvedených vyššie (viď 1.2. a 1.3.) dospel dovolací súd k záveru, že
dovolateľ opodstatnene namieta existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. júla 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková