Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 361/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012

v zložení z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka prerokoval sťažnosť Ľ. O., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod

sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ľ. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l

o .

2. Ľ. O. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom

tisícpäťsto eur), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť mu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ľ. O. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. H.,

B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla

2011 doručená sťažnosť Ľ. O. (ďalej len „sťažovateľ“) na postup Okresného súdu Bratislava

IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , ako

aj na postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými malo byť porušené

jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a právo na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“).

2. Sťažovateľ uviedol, že 14. januára 2004 podal na okresnom súde návrh na zrušenie

práva spoločného nájmu bytu. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod

sp. zn. a boli vykonané spolu tri pojednávania, pričom na poslednom konanom

6. decembra 2005 bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa zamietol

a odporkyni Ing. E. O., bývalej manželke sťažovateľa, nepriznal náhradu trov konania.

Písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu bolo doručené právnej zástupkyni

sťažovateľa až 12. januára 2006. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie na

okresnom súde trvalo 729 dní, teda 2 roky a 17 dní. Podľa sťažovateľa bolo toto konanie

poznačené prieťahmi, ktoré on nespôsobil, navyše nešlo o vec právne zložitú. Preto podľa

sťažovateľa okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru.

Proti rozsudku okresného súdu zo 6. decembra 2005 podal sťažovateľ

26. januára 2006 odvolanie. Krajský súd o jeho odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 30. mája 2007, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že

zrušil právo spoločného nájmu bytu a za výlučného nájomcu bytu určil sťažovateľa.

Odporkyni uložil povinnosť byt vypratať do 30 dní po zabezpečení náhradného bytu

sťažovateľom. Zároveň uložil odporkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania. Sťažovateľ uviedol, že konanie pred krajským súdom trvalo 536 dní, teda 1 rok

a 171 dní a podľa jeho názoru bolo obdobie od 28. júna 2006 (vyhotovenie predvolania na

pojednávanie) do 30. mája 2007 (pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok

krajského súdu) poznačené prieťahmi. Preto aj krajský súd podľa sťažovateľa porušil

v konaní vedenom pod sp. zn. jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Proti rozsudku krajského súdu z 30. mája 2007 podala odporkyňa 16. júla

2007 na okresnom súde dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením

z 26. februára 2009 tak, že rozsudok krajského súdu z 30. mája 2007 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Konanie na najvyššom súde trvalo 1 rok a 135 dní, preto podľa

sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v tomto konaní bolo porušené jeho základné právo

podľa a právo podľa dohovoru. Uznesenie najvyššieho súdu

o dovolaní odporkyne bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené krajským súdom až

22. januára 2010.

Pretože najvyšší súd uznesením z 26. februára 2009 zrušil rozsudok krajského súdu

z 30. mája 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, krajský súd vec opätovne prerokoval.

Toto v poradí druhé konanie na krajskom súde bolo vedené pod sp. zn. .

Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom z 24. februára 2010, ktorým opakovane zmenil

rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 6. decembra 2005 tak, že zrušil právo

spoločného nájmu bytu a za výlučného nájomcu bytu určil sťažovateľa. Odporkyni uložil

povinnosť byt vypratať do 30 dní po zabezpečení náhradného bytu sťažovateľom. Zároveň

uložil odporkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania k rukám jeho

právnej zástupkyne. Konanie na krajskom súde pod sp. zn. podľa

sťažovateľa nevykazuje známky prieťahov, a preto ho ani v sťažnosti nenapadol.

3. Proti rozsudku krajského súdu z 24. februára 2010 podala odporkyňa na okresnom

súde 11. mája 2010 opätovne dovolanie s tým, že zároveň požiadala o odklad

vykonateľnosti rozsudku krajského súdu. Najvyššiemu súdu bol spis spolu

s podaným dovolaním predložený z okresného súdu 25. júna 2010 a tento súd uznesením

sp. zn. z 28. júla 2010 odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu

z 24. februára 2010. Sťažovateľ poukázal na to, že od opätovného dovolania odporkyne

do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá konanie skoro 11 mesiacov s tým, že vo veci bol

vykonaný iba jeden procesný úkon – odklad vykonateľnosti uznesením z 28. júla 2010.

Sťažovateľ sa snažil domôcť nápravy podaním sťažnosti na prieťahy predsedovi

najvyššieho súdu z 18. júla 2011. Najvyšší súd preto aj v tomto konaní porušil jeho

základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

4. Sťažovateľ poukázal na to, že sa podaním návrhu domáhal vyriešenia sporu o to,

ktorý z bývalých manželov má byť nájomcom predmetného bytu. Zároveň uviedol, že mu

v konaní o rozvod manželstva s odporkyňou a o úpravu práv a povinností k maloletým

deťom boli zverení obaja maloletí synovia do jeho osobnej starostlivosti, pretože u neho

boli vytvorené lepšie podmienky na ich riadnu starostlivosť. Sťažovateľ sa dožaduje

riešenia právnej neistoty týkajúce sa ďalšieho užívania bytu, pričom tu ide aj o riešenie

bytovej otázky jeho synov, ktorí boli v čase podania návrhu na okresný súd ešte maloletí.

Konanie trvá ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu vyše sedem rokov, čo je spôsobené

postupom jednotlivých súdov konajúcich v rôznych stupňoch, ktorých konanie vykazuje

výrazné znaky prieťahov v konaní. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom

najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konania“) boli porušené jeho označené práva,

a prikáže najvyššiemu súdu v konaní vedenom pod sp. zn. konať bez

zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovateľ navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané

finančné zadosťučinenie v sume, ktorú špecifikoval osobitne vo vzťahu k okresnému súdu

(4 000 €), krajskému súdu (1 500 €) a najvyššiemu súdu (4 500 €), ako aj náhradu trov

konania.

5. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie uznesením z 28. septembra 2011

si vyžiadal vyjadrenie k sťažnosti od každého súdu, proti ktorému sťažnosť smerovala,

a zároveň požiadal o zaslanie príslušných spisov. Ústavný súd sa oboznámil s postupom

a procesnými úkonmi, ktoré boli v napadnutých konaniach vykonané, posúdil ich dĺžku

a ich (ne)primeranosť z ústavnoprávnych hľadísk práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a po udelenom súhlase účastníkov s upustením

od ústneho pojednávania zistil, že sťažnosť sťažovateľa je v časti, v ktorej smeruje proti

postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. oneskorene podaná. Ústavný súd zároveň dospel k záveru, že

sťažnosť je v časti, v ktorej smeruje proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , vzhľadom na celkovú dĺžku konania a opätovné prejednávanie

dovolania dôvodná.

6. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „)

sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu

počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť

(napr. , ). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25

ods. 2 ). Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného

ustanovenia porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa je v zásade „iným

zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (, ).

K porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. bol vydaný

6. decembra 2005 rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. mája 2010 v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 24. februára 2010, ktorým bol rozsudok okresného súdu

zmenený. Tým bolo konanie na okresnom súde vo veci sp. zn. a na krajskom

súde vo veci sp. zn. právoplatne skončené. Sťažnosť bola ústavnému súdu

doručená až 12. apríla 2011, teda skoro rok po právoplatnom skončení konania na okresnom

súde. Z uvedeného zároveň vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť vo vzťahu k okresnému

súdu dávno po uplynutí zákonnej 2-mesačnej lehoty, čo je dôvodom na nevyhovenie

sťažnosti (bod 4 výroku nálezu).

K porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

V konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. rozhodol krajský súd

rozsudkom z 30. mája 2007, ktorý bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený

28. júna 2007. V tento deň zároveň rozsudok krajského súdu z 30. mája 2007 nadobudol aj

právoplatnosť. Z uvedeného preto vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť dávno po tom, čo

bolo konanie na krajskom súde právoplatne skončené, čo má za následok aj v tejto časti jej

oneskorenosť.

K porušeniu práv sťažovateľa postupom najvyššieho súdu

7. Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodoval o dovolaní

podanom odporkyňou proti rozsudku krajského súdu z 30. mája 2007, o ktorom rozhodol

vo veci samej zrušujúcim uznesením z 26. februára 2009. Sťažovateľ podal sťažnosť

ústavnému súdu aj v tejto časti oneskorene, pretože ju podal na poštovú prepravu až

8. apríla 2011.

Odporkyňa podala proti v poradí druhému rozsudku krajského súdu

z 24. februára 2010 dovolanie na okresnom súde 11. mája 2010 s tým, že zároveň požiadala

o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorému najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 28. júla 2010 vyhovel a ktoré bolo doručené právnej

zástupkyni sťažovateľa 2. augusta 2010. Následne však najvyšší súd vo veci už

nekonal, preto podal sťažovateľ 18. júla 2011 sťažnosť predsedovi najvyššiemu súdu na

prieťahy v napadnutom konaní. Predsedníčka občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

vo vyjadrení zo 6. septembra 2011 k sťažnosti uviedla, že by vec mala byť do konca roka

2011 skončená. Zároveň bol sťažovateľ ubezpečený, že vec bude sledovať z hľadiska jej

vybavenia v primeranom čase. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 8. decembra 2011,

ktoré si ústavný súd zabezpečil na účely rozhodnutia o sťažnosti, vyplýva, že konanie

vo veci vedenej pod sp. zn. nebolo zatiaľ na dovolacom súde skončené.

8. Ústavný súd preto zistil, že opätovné dovolacie konanie na najvyššom súde trvalo

ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu skoro 11 mesiacov a v čase rozhodovania

ústavného súdu trvá už vyše 1 rok a 7 mesiacov, aj keď je pravda, že najvyšší súd rozhoduje

o dovolaní, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktoré musí trvať istý čas. Na druhej

strane sa tak deje po druhýkrát, teda opakovane, takže sa nemožno stotožniť s jeho

doterajšou dĺžkou, najmä ak bolo dovolanie opakovane podané proti takému rozsudku

krajského súdu, ktorý vo výroku zrušil právo spoločného nájmu k bytu účastníkov konania

a za výlučného nájomcu určil sťažovateľa. Možno preto predpokladať, že v doterajšom

konaní ide o posúdenie podobných či súvisiacich tvrdení a argumentov, ktoré boli uplatnené

aj v predošlom konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. . Predmetom

konania je pritom zrušenie spoločného nájmu bytu a určenie jeho ďalšieho užívateľa, teda

otázka bývania ako jednej zo základných spoločenských potrieb občana, ktorému boli

do osobnej starostlivosti zverení obaja v čase podania návrhu maloletí synovia, preto ide aj

o riešenie otázky ich bývania. K právnej istote sťažovateľa neprispelo ani uznesenie

z 28. júla 2010, ktorým najvyšší súd odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu

z 24. februára 2010, takže až do rozhodnutia o dovolaní si nemôže komplexne uplatňovať

práva, ktoré mu z rozsudku krajského súdu z 24. februára 2010 vyplývajú. Z uvedeného

dôvodu mal preto najvyšší súd konať urýchlene a bezprieťahovo, aby vec bola právoplatne

ukončená, a tak nastolená právna istota týkajúca sa ďalšieho užívania predmetného bytu

konkrétnym nájomcom, najmä ak konanie prebieha už vyše 8 rokov.

9. Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej

judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom

a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (), pričom

k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného

štátneho orgánu (). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie

(postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie,

ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Po zohľadnení celkovej dĺžky konania a skutočnosti, že ide o vec opakovane

prerokúvanú najvyšším súdom, dospel ústavný súd k názoru, že opätovné konanie pred

najvyšším súdom prekračuje dané medze konať bez zbytočných prieťahov, resp.

v primeranej lehote v zmysle uvedeného a dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľ namietal.

10. Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečné rozhodnutie vo veci,

je neoddeliteľnou súčasťou merítok celkovej spravodlivosti konania. Čím je tento časový

horizont dlhší, tým viac sa rozostrujú kontúry spravodlivosti ako v očiach priamych

účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa

tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej, ktorú zastrešuje práve

najvyšší súd. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža v dôvere občana v štát,

jeho súdne inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou na fungovanie legitímneho,

demokratického a právneho štátu.

11. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov či

v primeranej lehote v zmysle a dohovoru, ktorých sa

sťažovateľ domáhal (bod 1 výroku nálezu).

12. Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

a právo podľa dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Sťažovateľ si

v sťažnosti uplatnil vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako primerané finančné zadosťučinenie

sumu 4 500 €, z ktorej výšky považoval ústavný súd za primeranú, vzhľadom na povahu

veci a celkovú dĺžku konania, sumu 1 500 € za ujmu, ktorú sťažovateľ zatiaľ utrpel (bod 2

výroku nálezu).

13. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania sťažovateľa. S poukazom

na a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) ústavný súd priznal

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v plnej požadovanej výške, teda 261,82 €

(2 x 123,50 € za 2 úkony právnej služby; t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie

ústavnej sťažnosti, spolu 247 € a 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,41 €, spolu

261,82 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľa [ v spojení s

] (bod 3 výroku nálezu).

14. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Podľa , k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012