Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 61/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., toho času vo väzbe, zastúpeného JUDr. M. K.,

Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 uznesením Okresného súdu

Trnava sp. zn. 88/11 zo 17. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo 6. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2012 doručená sťažnosť M. P., B., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. 88/11 zo 17. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné

trestné stíhanie pre trestné činy poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3 písm. a)

a c) a nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a)

a ods. 3 písm. a) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) [spáchanie trestného činu

závažnejším spôsobom konania – organizovanou skupinou]

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ bol do väzby vzatý z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 88/11 zo 17. novembra 2011,

ktorým okresný súd súčasne podľa ustanovenia

neprijal písomný sľub sťažovateľa, podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku návrh sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka zamietol a podľa ustanovenia neprijal

sťažovateľom ponúknutú peňažnú záruku. O sťažnosti podanej sťažovateľom proti

predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 6. decembra 2011, ktorým sťažnosť ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že oboma rozhodnutiami konajúcich súdov boli porušené

jeho „práva uvedené v , 2 a 5 a to najmä právo

na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom a s právom

na obhajobu ako aj na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie“.

Sťažovateľ v sťažnosti predostrel toto odôvodnenie: „Už vo svojom vyjadrení

k návrhu prokurátora na vzatie do väzby zo dňa 17.11.2011, ako aj následne v sťažnosti

proti uzneseniu o mojom vzatí do väzby som poukazoval na viaceré významné skutočnosti,

s ktorými sa však tak Okresný súd v Trnave ani Krajský súd v Trnave vôbec nezaoberali

a ani sa s nimi vôbec nevysporiadali. Súdy oboch stupňov len bez akéhokoľvek ďalšieho

zdôvodnenia prebrali skutočnosti a tvrdenia uvedené v návrhu na vzatie do väzby.

Sudca pre prípravné konanie Okresného súdu v Trnave odôvodnil moju útekovú

väzbu tým, že sa dlhodobo nezdržiavam v mieste trvalého bydliska, ale používam prechodné

bydlisko bez prihlásenia, pričom túto skutočnosť nie je možné v súčasnosti procesne

relevantným spôsobom overiť. Ďalej sudca pre prípravné konanie poukázal na hrozbu

vysokého trestu, pričom z uvedených skutočností má vyplývať obava, že by mojím

ponechaním na slobode som sa skrýval, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu.

K uvedenému uvádzam, že už pri mojom výsluchu pred sudcom pre prípravné

konanie som uviedol, že skutok, ktorý sa mi kladie za vinu som nespáchal a o skutku, ktorý

je uvedený v uznesení o vznesení obvinenia nemám žiadnu vedomosť a rovnako nemám

vedomosť o žiadnej organizovanej skupine.

V prvom rade poukazujem na skutočnosť, že za tento trestný čin mi hrozí trest

odňatia slobody vo výmere 7 až 10 rokov, čo má byť nesporne vysoký trest. Už pri mojom

výsluchu som dal do pozornosti sudcu pre prípravné konanie, že v zmysle ustálenej

judikatúry sa má za to, že vysokým trestom sa rozumie trest odňatia slobody s dolnou

hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, čo nie je splnené v mojom prípade. S týmto

sa však sudca pre prípravné konanie vôbec v odôvodnení nevysporiadal.

Krajský súd v Trnave vo svojom uznesení len poukázal na to, že sa nejedná o striktné

vymedzenie vyššie uvedenej spodnej hranice trestnej sadzby, ktorá nevylučuje možnosť

individuálneho posúdenia trestu v každom prípade. K samotnému individuálnemu

posúdeniu možného trestu len uviedol, že by zrejme jeho ukladanie v prípade uznania viny

neprichádzalo do úvahy na dolnej hranici trestnej sadzby, avšak práve takéto konkrétne

individuálne posúdenie možného trestu v mojom prípade, na ktoré sám poukazuje, už

opomenul uviesť.

Dôvod väzby podľa ust. je daný ak,

z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak

nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Nie je mi však známa žiadna konkrétna skutočnosť, na základe ktorej by existovala

dôvodná obava z môjho úteku, či skrývania sa alebo vyhýbania sa trestnému stíhaniu alebo

trestu.

Samotná hrozba vysokého trestu však sama osobe, bez konkrétnych skutočností, ktoré

by odôvodňovali obavu z môjho úteku alebo skrývania sa, ešte nemôže sama o sebe

zakladať dôvod väzby podľa , naviac keď v mojom

prípade nie je splnená ani podmienka hrozby vysokého trestu ako vyplýva už z ustálenej

súdnej judikatúry.

V tomto smere poukazujem najmä na to, že dôvody pre väzbu musia byť vždy

významné a dostatočné, a že inštitút väzby je len fakultatívnym inštitútom.

Nebezpečie „úteku" trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti

(napr. výška hroziaceho trestu), ale musí byť založené na súhre okolností. Do úvahy treba

vziať viaceré významné faktory, akými sú napr. charakter stíhanej osoby, jej morálka,

domov, zamestnanie, majetkové pomery, rodinné vzťahy, všetky druhy väzieb s krajinou

(v ktorej je stíhaná) a pod. Vzájomné posúdenie môže buď potvrdiť existenciu nebezpečia

úteku, alebo znížiť ho do takej miery, že väzbu neopodstatňuje. Pokiaľ sú poskytnuté

náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania osobne zúčastní, nemala by

sa vo väzbe nachádzať (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.10.2001

sp. zn.: ).

Mám trvalý pobyt v B., D., ul. ..., a žijem spolu so svojou družkou E. M. Ď. v

prenajatom byte na K., B., kde som bol zadržaný aj príslušníkmi PZ. Som zamestnaný v

obchodnej spoločnosti F., s.r.o., IČO: ..., so sídlom ..., B. Na adrese môjho trvalého pobytu

stojí rodičovský dom, ktorý je vo vlastníctve mojej matky, a ktorý sme začali len prestavovať

spolu so sestrou, ktorá sa kvôli tomuto aj úverovo zadĺžila, a prestavba rodičovského domu

je dôvod, prečo sa nemôžem zdržiavať na adrese trvalého pobytu.

Už pred sudcom pre prípravné konanie som teda riadne odôvodnil, prečo sa

nezdržiavam v mieste trvalého bydliska. Opätovne zdôrazňujem, že aj poštu riadne

preberám na adrese trvalého bydliska, dokonca v tomto roku som bol viackrát predvolaný

z adresy trvalého bydliska za účelom podania svedeckej výpovede, pričom som sa riadne

dostavil pred orgány činné v trestnom konaní a nielen na písomné predvolanie, ale aj

na základe telefonického predvolania. Z uvedeného teda vyplýva, že pre orgány činné

v trestnom konaní som bol dostupný a nikdy som sa úkonom nevyhýbal, práve naopak.

V doplnení mojej sťažnosti zo dňa 23.11.2011 som doložil aj listinné doklady, ktoré

preukazovali mnou tvrdené skutočnosti a to Pracovnú zmluvu, Dodatok č. 1 k zmluve

o nájme bytu, Zmluvu o splátkovom úvere, Návrh na vklad záložného práva k nehnuteľnosti,

Poistnú zmluvu o poistení rodinných domov, Predvolanie svedka na ÚBOK PPZ Bratislava.

Taktiež som uviedol telefónne číslo na majiteľa bytu, kde prechodne bývam, kde je možné

overiť mnou tvrdené a písomnými dokladmi overené skutočnosti.

Týmito, podľa môjho názoru významnými skutočnosťami sa však tak Okresný súd

v Trnave ani Krajský súd v Trnave vôbec nezaoberali ani sa s nimi nevysporiadali, hoci ide

o argumenty, ktoré sú dôležité, resp. rozhodujúce pre rozhodnutie, či je daný dôvod väzby

podľa ust. , čím porušili ust. , 2 a 5

SR.

Pokiaľ išlo o dôvody preventívnej väzby, k tomu uvádzam, že som obvinený pre jeden

skutok. A k tomuto skutku, som už bol vypočutý príslušným vyšetrovateľom ako aj sudcom

pre prípravné konanie.

Podľa ust. , obvinený môže byť vzatý do

väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo

začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že

tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností

vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý

sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Vzhľadom k tomu, že väzba je fakultatívnym inštitútom, pri ktorom dochádza

k vážnemu zásahu do osobnej slobody jednotlivca, by mal súd skúmať aj ďalšie konkrétne

skutočnosti, z ktorých by vyplývala dôvodná obava, aby mohol byť naplnený väzobný dôvod

v zmysle ust. . Takéto konkrétne skutočnosti však

z predmetného spisu nevyplývajú.

Som toho názoru, že ak sa na mňa hľadí, ako by som nebol odsúdený, nemôže súd

predsa moje predchádzajúce odsúdenie vyhodnotiť ako skutočnosť, odôvodňujúcu moje

väzobné stíhanie.

Taktiež mám za to, že len samotné poukazovanie na spôsob spáchania skutku ešte

samo o sebe nemôže odôvodňovať obavu, že by som mal pokračovať v trestnej činnosti.

V tomto smere do pozornosti sťažnostného súdu dávam, aj skutočnosť, že

spoluobvinený J. O. nebol zobratý do väzby z dôvodov ustanovených podľa ust. § 71 ods. 1

písm. c/ . Takýto návrh nedal ani prokurátor, pravdepodobne z dôvodov

čistého registra trestov, tak ako je to aj v mojom prípade.

A už absolútne sa nie je možné stotožniť so záverom Krajského súdu v Trnave, ktorý

na jednej strane konštatuje, že sa na mňa hľadí akoby som nebol odsúdený, ale na strane

druhej konštatuje, že mám byť osobou - náchylnou k páchaniu trestnej činnosti. V tomto sme

zdôrazňujem, že nie som stíhaný za žiadnu inú trestnú činnosť.

Vzhľadom k tomu, že súdy oboch stupňov sa ani týmito skutočnosťami vôbec

nezaoberali, hoci ide o argumenty, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie, či je daný dôvod

väzby podľa ust. , porušili tým ust. , 2

a 5 SR.

V zmysle čl. 5 ods. 3 Dohovoru sa prepustenie z väzby alebo ponechanie na slobode

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. V rámci

rozhodovania sudcu pre prípravné konanie ako aj v konaní o mojej sťažnosti som žiadal

nahradenie mojej väzby písomným sľubom, peňažnou zárukou ako aj dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Nahradenie väzby písomným sľubom bolo zamietnuté len s poukazom na charakter

trestnej činnosti a rovnako tak aj nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Napriek tomuto, že aj v sťažnosti som namietol, že

uvedené návrhy boli zamietnuté bez bližšieho odôvodnenia, Krajský súd v Trnave sa len

stotožnil so záverom sudcu pre prípravné konanie, a sám tento nedostatok odôvodnenia

neodstránil.

Keďže s týmito žiadosťami o nahradenia väzby sa sudca pre prípravné konanie

náležite nevysporiadal, najmä riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie, a ani Krajský súd

v Trnave tento nedostatok neodstránil, podľa môjho názoru oba súdy porušili čl. 5 ods. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods.

5 .

Z citovaných ustanovení Dohovoru ako aj článkov SR okrem iného vyplýva aj

to, že väzba by mala byť opatrením iba výnimočným a trvajúcim iba po nevyhnutnú dobu.

Pokiaľ ide skúmanie existencie dôvodov väzby je potrebné skúmať všetky okolnosti

spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu, odôvodneného

so zreteľom na prezumpciu neviny, ako výnimky z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a vždy ich uviesť v rozhodnutiach o väzbe.

Ústavný súd SR vo viacerých svojich nálezoch pripomína, že náležitá

individualizácia odôvodnenia väzby nie je samoúčelnou požiadavkou, lebo osoba

nachádzajúca sa vo väzbe môže svoje právo žiadať o prepustenie z väzby a podávať

opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak

pozná skutkovú a na ňu nadväzujúcu právnu argumentáciu, na základe ktorej je

individuálne držaná vo väzbe.

K uvedenému by som chcel ešte uviesť, že ani Krajský súd v Trnave ako nadriadený

súd rozhodujúci o mojej sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, nenapravil porušenie

mojich práv uvedených v , 2 a 5 SR.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti som potom toho názoru, že všetky vyššie

vytýkané nedostatky sa vzťahujú aj na uznesenie Okresného súdu v Trnave zo dňa

17.11.2011 pod sp. zn.: 88/11 ako aj uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa

06.12.2011 pod sp. zn.: .“

Opierajúc sa o prezentovanú argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby

vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva

zaručeného , 2 a 5 uznesením okresného súdu sp. zn. 88/11

zo 17. novembra 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. decembra

2011, označené uznesenie krajského súdu zrušil, prikázal mu prepustiť sťažovateľa

na slobodu a priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného

, 2 a 5 označenými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. K namietanému porušeniu , 2 a 5 uznesením okresného

súdu sp. zn. 88/11 zo 17. novembra 2011

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia základného práva

zaručeného , 2 a 3 označeným uznesením okresného súdu ústavný súd

zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde, a síce nedostatok právomoci.

Proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu mal sťažovateľ

k dispozícii opravný prostriedok – sťažnosť, ktorý aj využil a o ktorom rozhodoval krajský

súd, v právomoci ktorého bolo poskytnúť ochranu označenému základnému právu

zaručenému . Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie v zmysle .

2. K namietanému porušeniu , 2 a 5 uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 6. decembra 2011

Uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu bol sťažovateľ

vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení a ,

podľa ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania

alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude

skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť

ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest § 71 ods. 1 písm. a)

, a dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná

trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým

hrozil  . V uznesení okresný súd súčasne rozhodol o

neprijatí poskytnutého písomného sľubu sťažovateľa, ním ponúknutej peňažnej záruky,

ako aj o zamietnutí návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Okresný súd argumentoval, že u sťažovateľa (ako aj u ostatných spoluobvinených)

boli splnené formálne podmienky na vzatie do väzby v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2

, pretože sťažovateľovi bolo podľa

vznesené obvinenie. Okresný súd skonštatoval aj splnenie materiálnych podmienok väzby,

a síce jej hmotnoprávnych predpokladov, pričom na tomto mieste uviedol, že doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli

spáchané, vykazujú znaky zločinu poškodzovania cudzej veci podľa ustanovení § 245 ods. 1

a ods. 3 písm. a) a c) v súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa ustanovení § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. a)

citovaného zákona a sú dôvody na podozrenie (vyplývajúce zo zabezpečených dôkazov −

výpovede svedkov, znalecký posudok, zápisnica o rekognícii osoby a ďalšie listinné

dôkazy), že ich spáchali obvinení.

Okresný súd vo vzťahu k splneniu predpokladov väzby sťažovateľa podľa

ustanovenia prezentoval okolnosť, že sťažovateľ sa

dlhodobo, podľa vlastného vyjadrenia rok a pol, nezdržiava v mieste trvalého bydliska, ale

používa bydlisko prechodné bez oficiálneho prihlásenia, pričom túto skutočnosť nebolo

možné v dobe rozhodovania procesne relevantným spôsobom overiť. Ďalej okresný súd

poukázal na získanú svedeckú výpoveď, z ktorej vyplynulo, že sťažovateľ, ako aj ostatní

spoluobvinení ako členovia organizovanej skupiny mali medzi sebou dohodnutý postup,

podľa ktorého „vždy, keď niekto z polície niečo zistil, že by polícia mala po niekom ísť, tak

sa obvolali a postretali, vypli si telefón a každý sa upratal po svojom“. Napokon okresný

súd dodal, že sťažovateľovi za skutok, pre ktorý je trestne stíhaný, hrozí v prípade uznania

viny trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby 10 rokov. Okresný súd

zo súhrnu označených okolností vyvodil dôvodnú obavu, že v prípade ponechania

sťažovateľa na slobode by sa mohol tento skrývať v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu

a uloženiu vysokého trestu odňatia slobody.

Dôvodnú obavu pre väzbu sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c)

okresný súd videl v postavení sťažovateľa ako člena organizovanej

skupiny prezentovaného výsledkami dokazovania, podľa ktorých sa mal sťažovateľ

zúčastniť na organizovanej a koordinovanej trestnej činnosti násilného charakteru

smerujúcej k „odstráneniu konkurenčnej skupiny“, na ktorej sa podieľal bezprostredne,

okrem iného aj „inštruktážou k použitiu nástražného výbušného systému“. Okresný súd

poukázal súčasne na obsah odpisu z registra trestov sťažovateľa svedčiaci o jeho

„náchylnosti k páchaniu trestnej činnosti“.

Neprijatie písomného sľubu sťažovateľa a ani ním ponúknutej peňažnej záruky, ako

aj zamietnutie návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka odôvodnil okresný súd charakterom trestnej činnosti, pre ktorú bolo

sťažovateľovi obvinenie vznesené.

Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažnosť. Predostrel v nej

argumentáciu totožnú s tou, ktorú prezentoval aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Namietal, že neexistujú žiadne konkrétne skutočnosti, o ktoré by sa mohla oprieť dôvodná

obava, že „ujde alebo sa bude skrývať“, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a prípadnému

trestu, ďalej že sankcia (trest odňatia slobody) zodpovedajúca trestnému činu, za ktorý mu

bolo vznesené obvinenie, je vymedzená rozsahom trestnej sadzby od 7 do 10 rokov, čo

podľa „platnej judikatúry“ nezodpovedá kvalifikácii vysokého trestu, pretože judikatúra za

taký považuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej 8 rokov.

Sťažovateľ ďalej argumentoval poukazujúc na judikatúru ústavného súdu, že

nebezpečenstvo úteku trestne stíhanej osoby ako dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)

nemožno vyvodzovať len z jedinej skutočnosti, ale musí byť založené

na súhrne okolností. K otázke svojho pobytu sťažovateľ uviedol, že dôvodom jeho

zdržiavania sa v prechodnom bydlisku je rekonštrukcia rodinného domu, ktorý je jeho

oficiálnym trvalým bydliskom a ktorý z tohto dôvodu nemožno obývať. K tomu sťažovateľ

dodal, že prechodný pobyt v prenajatom byte riadne „zdokladoval“ a v minulosti každé

predvolanie zaslané mu políciou vždy na adrese trvalého bydliska prevzal a na úkon sa

riadne dostavil. Vo vzťahu k dôvodnosti väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c)

sťažovateľ uviedol, že základ pre preventívnu väzbu uňho neexistuje

a vo vzťahu k jeho predchádzajúcim odsúdeniam treba rešpektovať inštitút zahladenia

odsúdenia.

Sťažovateľ bol toho názoru, že sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho

vzatí do väzby bez ďalšieho prevzal tvrdenia obsiahnuté v návrhu prokurátora

a nevysporiadal sa pritom so skutočnosťami prezentovanými sťažovateľom pri výsluchu.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiadal zrušenie napadnutého uznesenia a prepustenie na

slobodu, prípadne alternatívne nahradenie väzby prijatím ním ponúknutého písomného

sľubu alebo peňažnej záruky, prípadne jej nahradenie dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní všetkých sťažností spoluobvinených

a súvisiaceho spisového materiálu dospel k záveru totožnému so záverom prvostupňového

súdu, a síce o splnení formálnych podmienok väzby, keďže všetkým obvineným bolo riadne

vznesené obvinenie pre skutky zodpovedajúce právnej kvalifikácii uvedenej v uznesení

vyšetrovateľa. Krajský súd potvrdil aj splnenie materiálnych podmienok väzby, pretože

podľa jeho vyjadrenia nemal pochybnosti o tom, že skutky sa stali a že je dôvodné

podozrenie o ich spáchaní obvinenými. Na tomto mieste uviedol odvolací súd podrobnú

argumentáciu poukazujúcu na existujúci dôkazný materiál poskytujúci oporu takémuto

záveru.

Krajský súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa o nedostatku dôvodov väzby

podľa ustanovenia zdôraznil relevantnosť získanej

svedeckej výpovede, podľa ktorej „všetci členovia skupiny boli inštruovaný o tom, ako

majú konať, pripadne zmiznúť v čase, keď bude mať o niektorého z nich polícia záujem“,

a zdôraznil jej rozhodujúci význam pre posúdenie dôvodnosti obavy z úteku, resp. skrývania

sa sťažovateľa v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Krajský súd v kontexte dôvodov

podľa označeného ustanovenia ďalej poskytol ako protiargumentáciu

k tvrdeniam sťažovateľa (a ostatných spoluobvinených) výklad pojmu – hrozba vysokého

trestu, kde uviedol: „za takúto hrozbu sa v zmysle právnej úpravy má považovať trestný čin

s dolnou hranicou trestnej sadzby 8 rokov, tu má odvolací súd za to, že sa nejedná o striktné

zákonné vymedzenie. Zo súdnej praxe vyplýva, že hrozbu vysokého trestu predstavuje

spravidla trest za trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby 8 rokov. Tento výklad však

nevylučuje možnosť individuálneho posúdenia hrozby trestu v každom konkrétnom prípade,

keď v danej veci, v prípade preukázania viny, by zrejme ukladanie trestu na dolnej hranici

trestnej sadzby do úvahy neprichádzalo.“

Krajský súd vyvrátil aj stanovisko sťažovateľa, ktorý namietal v súvislosti

s posudzovaním dôvodov väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zohľadnenie odsúdenia podľa odpisu z registra trestov, ktoré mu boli zahladené.

Krajský súd dôvodil: „aj zahladené odsúdenia dávajú obraz o sklonoch obvineného

k páchaniu trestnej činnosti a v jeho prípade, aj vzhľadom na dlhší časový odstup

od posledného odsúdenia, možno ustáliť, že tento sa v minulosti dostal do rozporu

so zákonom pre násilnú a majetkovú trestnú činnosť. Práve skutok, ktorý je mu kladený za

vinu v tomto konaní, má rovnako znaky násilného trestného činu a tak aj odvolací súd mal

za to, že je tu daná dôvodná obava, že by v páchaní trestnej činnosti tohto druhu

pokračoval, keď nemohol neprihliadnuť aj na to, že páchanie trestnej činnosti malo byť

organizované a koordinované.“

V závere odôvodnenia sa krajský súd stotožnil aj s postupom okresného súdu, ktorý

neprijal ako náhradu za väzbu ani poskytnutý písomný sľub, ani ponúknutú peňažnú záruku

a ani náhradu väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom na tomto mieste

skonštatoval, že okresný súd správne ustálil, že „takýto postup by bol nedostatočný, a to

vzhľadom na osoby obvinených a povahu trestnej činnosti, ktorá je im kladená za vinu“.

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí

spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania. Ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na

dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí

právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe

(napr. , ), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. ). Opierajúc sa o tieto

východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o väzbe sťažovateľa) vychádzal zo skutkového a právneho

stavu uvedeného v uznesení okresného súdu poukazujúceho na skutkové okolnosti

odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery krajský súd

akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd

splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby sťažovateľa. Krajský

súd v úvode potvrdil splnenie formálnych podmienok väzby, teda regulárnosť procesného

postupu súvisiaceho so vzatím sťažovateľa do väzby.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby krajský súd v prvom rade poukázal

podrobnou argumentáciou na súhrn dôkazov poskytujúcich oporu pre konštatovanie

dôvodnosti podozrenia o spáchaní skutkov osobami obvinenými, a teda aj sťažovateľom.

Relevantné námietky sťažovateľa o nedostatku dôvodov na útekovú väzbu vyvrátil

krajský súd poukazujúc na ťažiskový dôkaz (výpoveď svedka o vopred dohodnutom

postupe organizovanej skupiny týkajúcom sa spôsobu vyhýbania sa prípadnému trestnému

stíhaniu), ktorému prisúdil povahu tej konkrétnej skutočnosti, ktorá podľa neho predstavuje

rozhodujúci základ zákonnej podmienky odôvodňujúcej väzbu sťažovateľa v zmysle

ustanovenia . Danosť potenciálnej citeľnej sankcie

ako elementárneho predpokladu na preukázanie dôvodnosti obavy v intenciách citovaného

ustanovenia oprel krajský súd o logickú interpretáciu pojmu vysoký

trest.

Krajský súd sa vysporiadal aj s tvrdeniami sťažovateľa vyvracajúcimi danosť

dôvodov väzby podľa argumentáciou o nesprávnom

postupe okresného súdu, ktorý pri posudzovaní dôvodov opodstatňujúcich preventívnu

väzbu sťažovateľa zohľadnil zahladené odsúdenia. Krajský súd na tomto mieste potvrdil

správnosť postupu okresného súdu poukazujúc na účel „odpisu z registra trestov“ určeného

výlučne a práve pre účely trestného konania obsahujúceho na rozdiel od „výpisu z registra

trestov“ aj zahladené odsúdenia, ktoré bolo v kontexte hodnotenia osoby sťažovateľa

potrebné zohľadniť.

Napokon, aj keď stručnou, ale argumentáciou pregnantnou a logickou, potvrdil

krajský súd správnosť postupu okresného súdu, ktorý nemožnosť realizácie prostriedkov

nahrádzajúcich väzbu (poskytovaných ustanoveniami a )

odôvodnil nedostatočnosť takýchto opatrení zabezpečiť účel trestného konania vzhľadom

na špecifické okolnosti prípadu – závažnosť trestnej činnosti a jej organizovaný charakter.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru

ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery

krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú

skutkovým zisteniam, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného

zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej

otázke.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal

preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012