Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 48/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. M., D., zastúpeného spoločnosťou J., advokát, s. r. o, D.,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. K., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 27. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára

2012 doručená sťažnosť P. M., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou J.,

advokát, s. r. o, D., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. decembra 2011

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ je účastníkom konania vedeného na

Okresnom súde Dunajská Streda č. k. v právnej veci navrhovateľa J. B... proti

odporcovi P. M… o zaplatenie 14.000,- eur s príslušenstvom.

Sťažovateľ písomným podaním zo dňa 14. 11. 2011 uplatnil s poukazom na § 14

a nasl. námietku zaujatosti proti sudkyni Okresného súdu

Dunajská Streda JUDr. A. S., ktorá bola podľa rozvrhu práce Okresného súdu Dunajská

Streda určená na prejednanie a rozhodnutie veci uvedenej vyššie…

Sťažovateľ svoju námietku odôvodnil tým, že v zmysle § 14 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so

zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti.

Právne zastupovanie navrhovateľa v konaní prevzal JUDr. Z. H., advokát, D. Podľa

údajov dostupných z internetovej stránky Slovenskej advokátskej komory, advokátskym

koncipientom JUDr. H. a teda jeho zamestnancom je Mgr. T. H., ktorý do začiatku roka

2011 bol zamestnaný na Okresnom súde Dunajská Streda ako vyšší súdny úradník. Z

rozvrhu práce Okresného súdu Dunajská Streda za rok 2010, ktorý je taktiež dostupný na

internetovej stráne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, vyplýva, že Mgr. T. H.

bol povereným vyšším súdnym úradníkom JUDr. A. S., sudkyne, ktorá má vo veci samej

konať a rozhodnúť. Samotný JUDr. Z. H. v minulosti dlhé roky pracoval na Okresnom súde

Dunajská Streda ako vyšší súdny úradník.

Krajský súd Trnava uznesením č. k. zo dňa 27. 12. 2011 rozhodol

tak, že JUDr. Antónia Salayová nie je vylúčená z prejednávanie a rozhodovania veci. Ako

porušovateľ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, súd musí byť nielen

fakticky nezávislý, ale musí sa takto javiť aj v očiach strán. Nestačí však subjektívny pocit

strany, ale obava z nedostatku nezávislosti musí byť objektívna. Porušovateľ vyhodnotil

okolnosti prípadu tak, že vzťah zástupcov účastníka konania ku konajúcemu sudcovi nie je

natoľko intenzívny, že by zakladal objektívny dôvod jeho nezaujatosti...

Ako porušovateľ správne konštatoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,

nestrannosť sudcu môže byť subjektívna, daná existenciou určitého vzťahu k prejednávanej

veci alebo účastníkom, poprípade k ich zástupcom, alebo objektívna, ktorá spočívajú

v existencii okolností vzbudzujúcich pochybnosti o tom, že subjektívna zaujatosť tu môže

existovať (hoci v skutočnosti nemusí). Vzhľadom na formuláciu § 14 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku („možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“) stačí ak je prítomná jedna

z vyššie uvedených zložiek nestrannosti. Uvedené korešponduje s názorom porušovateľa, že

súd nemusí byť len fakticky nezávislý, ale musí existovať aj „zdanie nezávislosti“.

Sťažovateľ už v námietke zaujatosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky, v zmysle ktorého dlhodobý kolegiálny vzťah k účastníkovi konania, s ktorým sa

bežne aj spoločensky, aj keby len v rámci plnenia pracovných povinností, stýkal, je

objektívnou skutočnosťou spôsobilou vyvolať opodstatnenú pochybnosť o pomere sudcu

k účastníkovi konania (sp. zn. ). Takýto vzťah narúša práve „zdanie

nezávislosti“ bez ohľadu na skutočný obsah tohto vzťahu. Túto objektívne danú skutočnosť

pritom nie je možné odbiť odkazom na to, že sudca pri výkone verejnej moci má zachovať

vyšší stupeň tolerancie a nadhľadu ako bežný človek. Takáto argumentácia podľa

sťažovateľa predpokladá „neomylnosť“ verejnej moci čo v skutočnosti zďaleka neplatí –

a dokonca popiera aj význam zaujatosti na subjektívnom princípe (sudca pri výkone

verejnej moci by mal vedieť odhliadnuť napr. od existencie príbuzenského vzťahu

s účastníkom konania). Sudca pri výkone verejnej moci má vykonávať vyšší stupeň

tolerancie a nadhľadu oproti bežnému občanovi iba pokiaľ ide o osobné sympatie či

antipatie k účastníkovi konania, očakávanie väčšej tolerancie v prípadoch zrejmého vzťahu,

hoci aj zdanlivo bezvýznamného s účastníkom konania, nie je v súlade s požiadavkou

„zdanlivej nezávislosti“ sudcu pri konaní a rozhodovaní.

Názor prezentovaný vyššie spomenutom rozhodnutí sa odzrkadlil aj v ďalších

rozhodnutiach (Soudní rozhledy č. 8/1999 s. 250) a udomácnil sa aj v rozhodovacej praxi

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. Ndob 1150/2000).

Osobitne treba v tomto smere poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktoré podčiarkuje potrebu objektívneho testu nestrannosti, či sú tu určité fakty, ktoré

môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti. Ak áno treba tieto pochybnosti odstrániť, lebo aj

to, čo je zdanlivé, môže byť významné. Ide o dôveru, ktoré súdy musia v demokratickej

spoločnosti vyvolať vo verejnosti a najmä u účastníkov konania. Spravodlivosť musí byť

nielen uskutočňovaná, ale musí byť tiež vidno, že je uskutočňovaná (vid. napr. rozhodnutie

Piersack c/a Belgické kráľovstvo z 21. 9. 1982, rozhodnutie De Cubber c/a Belgické

kráľovstvo z 2. 10. 1984, rozhodnutie Delcourt c/a Belgické kráľovstvo z 17. 1. 1970,

rozhodnutie Daktaras c/a Litva z 19. 9. 2000.

Tieto zásady boli prevzaté aj do rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej

republiky (napr. nález ). Z tohto rozhodnutia vyplýva, že pri rozhodovaní

o námietkach zaujatosti súd musí sa vysporiadať s otázkou, či okolnosti namietané

účastníkom konania môžu vzbudzovať v očiach verejnosti alebo účastníkov konania

pochybnosti, nestačí všeobecné konštatovanie o potrebe nadhľadu sudcov, ako to urobil aj

porušovateľ v napadnutom uznesení.

Je možné zhrnúť, že v konkrétnom prípade kolegiálny vzťah zástupcu účastníka

konania so sudcom konajúcim vo veci a ešte užší kolegiálny vzťah zamestnanca zástupcu

(ktorý mimochodom sám môže vystupovať v konaní pred súdom ako advokátsky koncipient)

s tým istým sudcom, sú schopné vyvolať pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti sudcu.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Uznesením Krajského súdu Trnava č. k. zo dňa 27. 12. 2011

základné práva a slobody sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, v článku 36

ods. 1 ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd

a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené.

Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu Trnava č. k. zo dňa

27. 12. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ ďalej navrhol, aby mu ústavný súd rozhodnutím vo veci samej priznal

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vo veci vydal dočasné opatrenie, „ktorým

odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a uloží sudkyni Okresného súdu Dunajská

Streda, aby v konaní vedenom pod sp. zn. nekonal a nerozhodol, všetko do

rozhodnutia o tejto sťažnosti“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd nevyhovel sťažovateľom (ako

odporcom v súdnom konaní) vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu a rozhodol, že

sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej Okresným súdom

Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a listiny, resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv

v tom, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa sťažovateľa nesprávne

a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie ním vznesenej námietky

zaujatosti zákonného sudcu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, ktorým krajský súd

rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčené z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. , avšak nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu,

že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Uznesenie krajského súdu je

náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej právnej úpravy [(§ 14 až § 16

(ďalej len „OSP“)], ktoré upravujú inštitút vylúčenia

sudcov. Zároveň z uznesenia vyplýva, že krajský súd tiež vychádzal z vyhlásenia sudkyne

o jej vzťahu k právnemu zástupcovi navrhovateľa a jeho advokátskemu koncipientovi

(bývalých zamestnancov okresného súdu ako vyšších súdnych úradníkov) a o tom, že sa vo

veci necíti byť zaujatá. Krajský súd preto námietku zaujatosti nepovažoval za dôvodnú na

vylúčenie sudkyne z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že samotná skutočnosť

existencie kolegiálneho vzťahu medzi zákonnou sudkyňou a právnym zástupcom

navrhovateľa (ako bývalým zamestnanom okresného súdu v pozícii vyššieho súdneho

úradníka) a advokátskym koncipientom zástupcu navrhovateľa (ako bývalým zamestnanom

okresného súdu v pozícii vyššieho súdneho úradníka prideleného namietanej sudkyni) je

dôvodom na vylúčenie zákonnej sudkyne.

Podľa nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu.

V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých

presne vymedzených podmienok definovaných alebo zákonom obmedziteľné [pri

zachovaní princípu proporcionality ()]. K takému zákonnému obmedzeniu

tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania

a rozhodnutia veci podľa . Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou

zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na

nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej

sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že

takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať

reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného

práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý

proces.

Podľa , ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného

práva na zákonného sudcu, sa ustanovuje: „Sudcovia sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich

zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.“

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou naďalej zastáva

názor, že kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť

sudcu, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto

dôvodu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti (m. m.

).

Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukazuje na nález ústavného

súdu č. k. -74 zo 14. júna 2011, je potrebné uviesť, že aj závery vyslovené

ústavným súdom v tomto náleze zdôrazňujú, že ústavne súladným postupom pri

rozhodovaní o námietke zaujatosti sudcu je dôsledné skúmanie charakteru kolegiálnych

vzťahov s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu pri posudzovaní, či ide o vzťahy

takej intenzity, ktoré môžu zakladať dôvod na vylúčenie sudcu.

Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade sa krajský súd dôsledne

zaoberal a dostatočne vyhodnotil charakter a intenzitu bývalých kolegiálnych vzťahov

medzi sudkyňou a právnym zástupcom navrhovateľa a jeho advokátskym koncipientom

a ústavne súladným spôsobom uzavrel, či tento vzťah nemohol právne relevantným

spôsobom vyvolať pochybnosti o jej nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie ním označených práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012