Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 74/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. V..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

JUDr. O. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 8. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2011 doručená sťažnosť P. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 8. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. augusta 2008 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. septembra 2008 vzatý do väzby

z dôvodu podľa pre obzvlášť závažný zločin

úkladnej vraždy podľa a a iné. Väzba začala

plynúť 21. augusta 2008. Následne bola okresnému súdu 17. apríla 2009 podaná obžaloba.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 24. marca 2011 bola sťažovateľovi

predĺžená väzba do 17. augusta 2011. Pretože na hlavnom pojednávaní uskutočnenom

29. júna 2011 nedošlo k vyhláseniu rozsudku z dôvodu neprítomnosti znalca a hlavné

pojednávanie bolo odročené až na 9. september 2011, okresný súd na neverejnom zasadnutí

rozhodol o ďalšom predĺžení lehoty trvania väzby do 17. februára 2012. Proti tomuto

uzneseniu podal sťažovateľ priamo na neverejnom zasadnutí po porade s obhajcom

sťažnosť, pričom písomné odôvodnenie sťažnosti odovzdal 4. júla 2011 riaditeľovi Ústavu

na výkon väzby v... (ďalej len „riaditeľ ÚVV“). Túto sťažnosť ešte doplnil podaním

z 25. júla 2011 o ďalšie dôvody. Dňa 27. júla 2011 mu bolo doručené uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 8. júla 2011, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým mu bola predĺžená lehota trvania väzby do 17. februára

2012. Krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol, že sťažovateľ do dňa

konania neverejného zasadnutia svoju sťažnosť bližšie písomne neodôvodnil.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že opísaným postupom krajského

súdu a jeho rozhodnutím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2

, a dodáva, že nie je mu „známa skutočnosť, na základe ktorej sa Krajský súd

v Bratislave nevysporiadal s odôvodením mojej sťažnosti, no bez ohľadu na predmetnú

okolnosť bolo takýmto konaním Krajského súdu porušené moje ústavné právo podľa čl. 17

ods. 2, nakoľko Krajský súd bol povinný vo svojom rozhodnutí vysporiadať sa s mojimi

argumentmi v sťažnosti proti predĺženiu väzby, ktoré mu boli zaslané priamo mojou osobou,

resp. doručené mali byť prostredníctvom Okresného súdu Bratislava I.

Z dôvodov uvedených v predchádzajúcom odseku tvrdím, že som bol pozbavený

slobody nezákonným spôsobom, nakoľko mi bolo odopreté uplatnenie môjho práva v zmysle

.“.

Skutočnosť, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí o jeho sťažnosti nevysporiadal

s jeho písomným odôvodnením, pokladá sťažovateľ za taký postup, ktorý je v priamom

rozpore aj s nálezom ústavného súdu sp. zn. , ktorý v sťažnosti aj cituje.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave postupom a uznesením zo dňa 08. 07. 2011 sp. zn.:

, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu

v Bratislave I zo dňa 29. 06. 2011 sp. zn.: porušil právo sťažovateľa podľa

.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08. 07. 2011 sp. zn.:

sa zrušuje.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta

JUDr. O. M...“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom všeobecné aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto

prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by

mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, , ).

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Článok 17 ods. 2 upravuje ústavnoprocesný princíp uplatňovaný pri

obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte.

K obmedzeniu osobnej slobody podľa citovaného článku môže dôjsť len z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je

zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim výnimočne na zaistenie osoby obvineného

na účely trestného stíhania, ktorej základným cieľom je to, aby neprítomnosť osoby

obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania

nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v .

Zákonom, ktorý ustanovuje predpoklady na uplatnenie tohto ústavnoprocesného

princípu, je . Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa

sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy

vykonávajúce trestnoprávnu jurisdikciu vrátane rozhodovania o väzbe obvinených osôb.

Uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak sťažovateľ namieta

porušenie tohto ústavnoprocesného princípu. Namietané porušenie základného práva podľa

sa musí týkať toho, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov

a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Sťažovateľ považuje za porušenie svojho označeného základného práva skutočnosť,

že krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho písomným odôvodnením sťažnosti, ktoré

„celkovo... obsahovalo 11 strán“.

Ústavný súd zohľadňujúc túto námietku sťažovateľa z vyžiadanej fotokópie časti

spisu okresného súdu zistil tieto skutočnosti:

Okresný súd na neverejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa, jeho obhajcu

a prokurátora rozhodol uznesením sp. zn. z 29. júna 2011 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu z 29. júna 2011“) tak, že podľa

sťažovateľovi predĺžil lehotu trvania väzby do 17. februára 2012.

Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení zahlásil sťažovateľ do zápisnice

o neverejnom zasadnutí sťažnosť s tým, že dôvody sťažnosti písomne odôvodní v lehote

troch dní.

Sťažovateľ podal 4. júla 2011 prostredníctvom riaditeľa ÚVV odôvodnenie sťažnosti

proti rozhodnutiu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, ktorú adresoval

okresnému súdu. Toto písomné podanie sťažovateľa bolo doručené okresnému súdu 8. júla

2011. Toto podanie však nebolo následne odstúpené ani dodatočne doručené krajskému

súdu.

Predkladacia správa na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby bola krajskému súdu doručená 6. júla

2011.

Krajský súd 8. júla 2011 nariadil neverejné zasadnutie na ten istý deň, t. j. na 8. júl

2011 na 9.45 h. Neverejné zasadnutie senátu, predmetom ktorého bolo rozhodovanie

o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému väzobnému rozhodnutiu okresného súdu, bolo

skončené o 9.55 h.

Do dňa konania neverejného zasadnutia pred sťažnostným súdom nebolo krajskému

súdu predložené žiadne písomné podanie sťažovateľa, resp. dôvody sťažnosti proti

rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby súdom prvého stupňa.

Napokon rovnopisy vyhotoveného uznesenia krajského súdu boli spolu s ostatným

spisovým materiálom doručené okresnému súdu 13. júla 2011.

Následne sťažovateľ prostredníctvom riaditeľa ÚVV zaslal 25. júla 2011 ďalšie

písomné podania, ktoré adresoval krajskému súdu aj okresnému súdu. Obe podania boli

doručené krajskému súdu 27. júla 2011 a následne boli odstúpené okresnému súdu.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zo skutkového hľadiska upriamiť

pozornosť na to, že, ako to vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. , 8. júla

2011 bolo okresnému súdu doručené písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu z 29. júna 2011 podanej ústne do zápisnice, ktoré však krajskému

súdu nebolo následne odstúpené ani dodatočne doručené.

Z už uvedeného vyplýva, že okresný súd nepostúpil krajskému súdu podanie

sťažovateľa obsahujúce odôvodnenie sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu

o predĺžení lehoty trvania väzby, ktoré mu bolo doručené 8. júla 2008, v dôsledku čoho sa

krajský súd nezaoberal argumentmi sťažovateľa, ktorými odôvodňoval sťažnosť podanú

proti pre neho nepriaznivému uzneseniu okresného súdu. Treba však uviesť, že postúpenie

predmetného podania sťažovateľa, obsahom ktorého boli písomné dôvody jeho sťažnosti,

do termínu konania neverejného zasadnutia senátu krajského súdu (resp. ešte pred

neverejným zasadnutím senátu), na ktorom sa rozhodovalo o sťažnosti sťažovateľa proti

napadnutému väzobnému rozhodnutiu okresného súdu, nebolo objektívne v možnostiach

okresného súdu.

Ústavný súd sa nezaoberal okolnosťami, za ktorých riaditeľ ÚVV podal odôvodnenie

sťažnosti sťažovateľa zo 4. júla 2011 proti rozhodnutiu okresného súdu o predĺžení lehoty

trvania väzby do 17. februára 2012 na poštovú prepravu, pretože sťažnosť nesmerovala

proti Ústavu na výkon väzby v...

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že pracovníci podateľne

okresného súdu osobne preberajú zásielky adresované okresnému súdu na pošte v ranných

hodinách (okolo 8.00 h), pošta sa následne v podateľni triedi podľa jednotlivých senátov

a napokon v dopoludňajších hodinách (okolo 10.00 h) si tajomníčky jednotlivých senátov

preberajú poštu pridelenú ich senátom. Tajomníčka okresného súdu po zistení, že

sťažovateľ podal písomné odôvodnenie sťažnosti, vzápätí telefonicky kontaktovala

príslušnú kanceláriu krajského súdu, kde jej bolo oznámené, že v predmetnej veci už bolo

toho dňa rozhodnuté. Berúc do úvahy, že hoci okresný súd a krajský súd sídlia v rovnakom

meste, ba dokonca v rovnakej budove, neverejné zasadnutie krajského súdu, na ktorom sa

rozhodlo o sťažnosti, sa uskutočnilo 8. júla 2011 (teda v istý deň ako došlo k doručeniu

písomných dôvodov sťažnosti sťažovateľa) v čase od 9.45 h do 9.55 h, a preto nebolo

technicky možné, aby po spracovaní došlej pošty na okresnom súde bolo toto písomné

odôvodnenie predložené krajskému súdu.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že neexistuje žiaden dôvod na to, aby

mohlo byť krajskému súdu pripísané na ťarchu, že sa o dôvodoch sťažnosti sťažovateľa

nedozvedel a že na ne nemohol prihliadať. Pokiaľ krajský súd nariadil neverejné zasadnutie

do deviatich dní po rozhodnutí prvostupňového súdu, urobil tak v primeranej lehote, a jeho

postup zodpovedá čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), z ktorého vyplýva povinnosť urýchlene rozhodnúť o väzbe.

Ústavný súd ďalej dodáva, že v prvom rade je všeobecný súd povinný poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno

bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený háji sám

alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať, je

potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým

treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho záujmov,

ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti,

ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú ( ).

Keďže obhajca sťažovateľa bol prítomný na zasadnutí senátu okresného súdu, ktorý

rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa, a sťažovateľ podal sťažnosť proti

tomuto uzneseniu po porade s ním s tým, že túto sťažnosť doplní o písomné dôvody

do troch dní, mohol aktívnejším prístupom pri obhajovaní záujmov sťažovateľa zabezpečiť

včasné predloženie písomných dôvodov sťažnosti sťažovateľa krajskému súdu.

Krajský súd nemožno „obviňovať“ z toho, že nečakal na doplnenie sťažnostných

dôvodov a rozhodol urýchlene vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá aj dohovor.

Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia javí tak, že krajský súd pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 29. júna 2011 musel riešiť

konflikt dvoch práv, a to práva na urýchlené rozhodovanie o ich väzbe (dodržanie lehôt

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru) a práva na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu

súdu proti jeho väzbe. Ak by krajský súd vo veci urýchlene nerozhodol, mohlo by dôjsť

k porušeniu práva sťažovateľa podľa označeného článku dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno úspešne namietať porušenie určitého

alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom

dotknutého všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ,

resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. ,

).

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že v danom prípade neexistuje taká

relevantná vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu o zamietnutí

sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 29. júna 2011 (ako aj postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu) a namietaným porušením označeného práva sťažovateľa,

ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012