Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 476/2011
PDF · 176.17 KB
No categories available
III. ÚS 476/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2012
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť K. V., K., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. P., Advokátska kancelária,
K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 65/2003 a takto
rozhodol:
1. Základné právo K. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 65/2003 p o r u š e n é b o l o .
2. K. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť K. V. trovy konania
v sume 261,42 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a štyridsaťdva centov) na účet jej
právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. P., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 459/2011-9 z 18. októbra 2011 prijal sťažnosť K. V. (ďalej len „sťažovateľka“)
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie pre namietané
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice-
okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 65/2003.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „som spolu s mojou sestrou a bratom
účastníkom súdneho konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a určenie, že vec
patrí do dedičstva, vedeného na Okresnom súde Košice-okolie, pod sp. zn. 15 C 65/2003,
ktoré bolo začaté na základe žaloby zo dňa 30.07.2003.
Vzhľadom na evidentné prieťahy v konaní, keď žaloba bola podaná ešte v roku 2003
som podala sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice-okolie dňa 23.03.2011.
V odpovedi na sťažnosť zo dňa 18.04.2011 mi predseda súdu oznámil, že spisový
materiál sa nachádza u súdneho znalca a k sťažnosti sa vyjadrí po vrátení spisu. Odvtedy
uplynulo päť mesiacov a k sťažnosti sa predseda súdu dodnes nevyjadril.
Žalobu o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podala na Okresnom súde
Košice-okolie naša nebohá matka ešte v roku 2003. Prvé pojednávanie vo veci sa
uskutočnilo až po piatich rokoch od podania návrhu a to 21.05.2008, a bolo odročené
za účelom uzavretia dohody.
V roku 2008 sa uskutočnilo ešte jedno pojednávanie, na ktorom bolo nariadené
znalecké dokazovanie.
Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až v roku 2009 a bol na ňom vyhlásený rozsudok.
Rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, pretože bol napadnutý
odvolaním a následne bol uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 27.10.2009 zrušený
a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že súd nedodržal
zákonom stanovené poradie spôsobov vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
Pojednávania, ktoré sa uskutočnili po vrátení veci Krajským súdom v rokoch 2010
a 2011 boli úplne zbytočné, nemohli priniesť žiaden pokrok vo veci, pretože súd si
nezabezpečil podklady potrebné pre rozhodnutie.“
Sťažovateľka je presvedčená o tom, že dochádza k porušovaniu jej základného práva
na prerokovanie veci v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto žiada, aby ústavný súd vyhovel
jej sťažnosti. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia voči okresnému súdu
vo výške 6 000 € odôvodnila tým, že vec nie je dosiaľ právoplatne skončená, čo u nej
vyvoláva stav právnej neistoty.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd,
zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. 1 Spr. V 585/2011 z 18. januára 2012,
v ktorom sa uvádza:
„Vo veci 15C 65/2003 bol dňa 9.11.2011 vyhlásený rozsudok. Vzhľadom na uvedené
využívame právo nevyjadriť sa k veci.“
Podľa zistenia ústavného súdu proti rozsudku okresného súdu z 9. novembra 2011
nebolo podané odvolanie a tento nadobudol právoplatnosť 7. decembra 2011.
Predsedníčka okresného súdu v podaní z 18. januára 2012 uviedla, že netrvá
na ústnom pojednávaní vo veci.
Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 31. januára 2012 uviedol, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania v tejto veci, zároveň v podaní aj vyčíslil trovy
právneho zastúpenia.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (IV. ÚS 253/04)
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento
účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným
prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa.
Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej na okresnom súde pod
sp. zn. 15 C 65/2003 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel
k týmto záverom:
1. Predmetom konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 65/2003 je
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré tvorí bežnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a vec z právneho a skutkového hľadiska
nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho
priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje, že nezistil také okolnosti,
ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil
takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu.
Sťažovateľka bola v konaní aktívna a súčinnostná. Pri hodnotení správania sťažovateľky
ako účastníčky súdneho konania dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka neprispela
k predĺženiu doterajšej doby konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd pravidelne zisťuje, či
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je postup okresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd v tomto prípade vychádzal predovšetkým z poznatkov zistených
zo svojej inej rozhodovacej činnosti, keďže v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 459/2011
sa zaoberal postupom okresného súdu v tom istom konaní na základe sťažnosti iného
účastníka konania a k uvedenému konaniu vedenému pred ústavným súdom bol pripojený aj
príslušný súdny spis okresného súdu.
Posudzujúc námietky sťažovateľky a priebeh napadnutého konania pred okresným
súdom dospel ústavný súd k totožným záverom ako v uvedenom súvisiacom konaní sp. zn.
III. ÚS 459/2011, čo sa týka zistených období nečinnosti okresného súdu (od 9. marca 2004
do 9. februára 2005 a od 8. novembra 2007 do 21. mája 2008), s tým, že za neodôvodnený
prieťah považuje aj časť obdobia od 11. mája 2007 (keď navrhovateľka v 2. rade doručila
okresnému súdu podpísanú zmenu návrhu na začatie konania) do 8. novembra 2007, keď
okresný súd uznesením pripustil zámenu účastníkov a zmenu návrhu na začatie konania.
Rovnaký názor zaujal ústavný súd aj pri hodnotení časti činnosti okresného súdu ako
neefektívnej a nesústredenej, ktorá mala za následok zrušenie jeho rozsudku č. k.
15 C 65/2003-185 z 3. apríla 2009 krajským súdom (uznesením krajského súdu č. k.
6 Co/249/2009-220 z 27. októbra 2009) z dôvodov nesprávnej aplikácie zákonných noriem
upravujúcich poradie spôsobov vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
Ústavný súd zhodne so svojím predchádzajúcim rozhodnutím konštatuje, že aj
napriek objektívne akceptovateľnému čiastočnému predĺženiu súdneho konania v dôsledku
úmrtia pôvodnej navrhovateľky (okresný súd túto procesnú prekážku vyriešil asi za 11
mesiacov) nemôže byť doterajšia dĺžka konania na okresnom súde (takmer 8 rokov)
považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov
a v primeranej lehote, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy, čo oprávňuje ústavný súd
vysloviť záver, že právna vec sťažovateľky nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov.
Na základe toho ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 65/2003 bolo porušené základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku
nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to, že príkaz
konať bez prieťahov vo veci sp. zn. 15 C 65/2003 ústavný súd už v náleze sp. zn.
III. ÚS 459/2011 zo 17. januára 2012 okresnému súdu vydal, nebolo už potrebné sa touto
otázkou v tomto rozhodnutí zaoberať.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, priznané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 6 000 € od okresného súdu, poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania
pred okresným súdom.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala
na výsledok konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré nie je právoplatne
skončené ani po 8 rokoch. U sťažovateľky oprávnene takýto postup okresného súdu
vyvoláva stav právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľky,
princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky, ako aj
z konkrétnych okolností tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru, že finančné
zadosťučinenie v sume 2 500 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom
tohto nálezu sťažovateľke, je primeraným zadosťučinením spojeným s porušením
označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ľ. P.,
Advokátska kancelária, K. Právny zástupca sťažovateľky si v podaní z 31. januára 2012
uplatnil trovy konania v sume 261,42 € za dva úkony právnej služby (prevzatie právneho
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd − sťažnosť). Základom
pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010 v sume 741 €. Ústavný súd
priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume
uplatnenej jej právnym zástupcom 261,42 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, keďže
uplatnená suma nepresahovala sumu vypočítanú ústavným súdom, a to za dva úkony
právnej služby v hodnote po 123,50 € (príprava a prevzatie veci vrátane prvej porady s
klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti). Ďalej právnemu zástupcovi sťažovateľky patrí
dvakrát náhrada režijného paušálu po 7,41 € podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť okresného
súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2012