Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 82/2012
PDF · 213.58 KB
No categories available
III. ÚS 82/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť O., M., zastúpeného advokátom JUDr. S. K., Advokátska
kancelária, M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 62/2011 z 19. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára
2012 doručená sťažnosť O., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 62/2011 z 19. septembra
2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „V právnej veci žalobcu žalobcu O. c/a
JUDr. M. P., K., správca konkurznej podstaty úpadcu S. s.r.o. M., o určenie pravosti
pohľadávok 907 500,35 € s prisl. bolo rozhodnuté o zastavení konania krajským súdom
v Košiciach uznesením č,k. 15 Cb/70/2001. voči ktorému podal sťažovateľ odvolanie
v súlade s par. 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že rozhodnutie súdu
o zastavení konania považujeme za predčasné spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení
a nedostatočnom skutkovom zistení veci vzhľadom na skutočnosť, že voči správcovi
konkurznej podstaty sa vedie konanie o určení pravosti uplatnenej pohľadávky proti
konkurznej podstate vo výške 13 889 107.- Sk, ktorú správca poprel. Správca konkurznej
podstaty je povinný postupovať v súlade s § 33 ods. 2) pism. c) zákona o konkurze
a vyrovnaní, a to sumy pripadajúce na nároky, ktoré veritelia včas uplatnili, a ktoré správca
poprel, neuznal alebo zaradil do iného poradia (§29 ods. 2 ZKV) sa zložia do úschovy
na sude a po splnení podmienok sa rozvrhnú novým rozvrhovým konaním. Konkurzný
veriteľ si svoju pohľadávku proti konkurznej podstate vo výške 13 889 107,- Sk uplatnil
u predchádzajúceho správcu konkurznej podstaty Ing. A. P. a po jej popreli si uplatnil svoje
právo žalobou na určenie pravosti pohľadávok. Preto sme toho názoru, že zastavením tohto
konania o určení pravosti pohľadávky proti podstate by došlo k eventuálneho zmareniu
postupu pri uspokojovaní nároku a uplatňovaní práv konkurzného veriteľa. Taktiež sme
poukázali na skutočnosť, že úpadca nebol k dnešnému dňu vymazaný z obchodného registra
a preto nestratil spôsobilosť byť účastníkom konania.“.
Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cb 570/2001 z 23. mája
2011 tak, že uznesenie krajského súdu potvrdil napadnutým uznesením sp. zn.
3 Obo 62/2011 z 19. septembra 2011. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia
uviedol, že „predmetom tohto konania je incidenčná žaloba, teda žaloba v súvislosti
s popretou pohľadávkou, ktorá bola prihlásená v konkurznom konaní a v súlade
s ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb. v platnom znení, uplatnená proti správcovi
konkurznej podstaty, ktorý z procesného hľadiska má postavenie účastníka konania.
V priebehu konania však došlo k zrušeniu konkurzu a taktiež k zbaveniu funkcie správcu
konkurznej podstaty. Týmto došlo aj k zániku procesnej spôsobilosti správcu konkurznej
podstaty byť v postavení účastníka konania. Správca konkurznej podstaty má postavenie
účastníka konania práve v súvislosti s konkurzným konaní, po skončení ktorého, jeho
procesná spôsobilosť zaniká, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď konanie zastavil.“.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „postupom Najvyššieho súdu SR sa odňala
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom“, a zároveň namieta, že k porušeniu jeho
označených práv došlo aj tým, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil napadnuté
uznesenie. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu trpí
nesprávnym právnym posúdením a nedostatočným skutkovým zistením veci, v dôsledku
čoho boli porušené jeho označené práva. Podľa názoru sťažovateľa tým, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k právoplatnému zastaveniu konania o určení pravosti
pohľadávky, došlo zároveň aj k zmareniu všetkých práv sťažovateľa pri uspokojovaní
nároku a uplatňovaní práv konkurzného veriteľa.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Obo 62/2011 sa zrušuje a vec vracia
na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, ktorú je Najvyšší súd
povinný nahradiť na účel jej právneho zástupcu, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa predovšetkým musel vysporiadať s nedostatkom petitu sťažnosti
sťažovateľa, ktorý v 1. bode petitu sťažnosti žiadal vysloviť porušenie svojich označených
práv, pričom neuviedol rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k takémuto porušeniu. Ústavný súd
vychádzajúc z celkového obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z bodu 2 petitu sťažnosti
(v ktorom sťažovateľ žiada o zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obo 62/2011 z 19. septembra 2011 – k tomu ústavný súd dodáva, že ide o zrejmú pisársku
chybu v uvádzanej spisovej značke 3 Obo 62/2011, pozn.) nemal pochybnosť o tom, ktorým
rozhodnutím malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa, preto tento nedostatok
petitu preklenul aj bez výzvy na odstránenie tohto nedostatku petitu sťažnosti sťažovateľa.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. 3 Obo 62/2011 z 25. augusta 2011, ktorým
potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 15 Cb 570/2001 z 23. mája 2011. Sťažovateľ
v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Sťažovateľ odôvodňoval porušenie označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu tým, že odvolací súd sa nevysporiadal z jeho argumentáciou uvedenou
v odvolaní, že správca konkurznej podstaty (žalovaný, pozn.) mal sumy pripadajúce na
takéto nároky správcom popreté zložiť do úschovy súdu a po splnení podmienok rozvrhnúť
novým rozvrhovým uznesením podľa § 33 ods. 2 písm. c.) zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a vyrovnaní“). Závery uvádzané v napadnutom rozhodnutí sú podľa názoru sťažovateľa
neodôvodnené a arbitrárne a odôvodenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
sťažovateľ považuje za nedostatočné a nepreskúmateľné.
Čo sa týka námietky arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný
súd v súlade s ustálenou judikatúrou pripomína, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z povahy tejto námietky sťažovateľa vyplýva, že táto súvisí s ďalšou jeho námietkou
o údajnej nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.
III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).
Taktiež Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko
z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok ESĽP
vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 tiež vyslovil, že „Súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.
Podľa § 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“) kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci.
Podľa § 107 ods. 1 OSP ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr,
ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť
alebo prerušiť, alebo či môže v ňom pokračovať.
K námietkam sťažovateľa v týchto súvislostiach ústavný súd uvádza, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne ani
za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ
pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných noriem procesného práva,
ktorých účel a význam nepopierajú. Najvyšší súd konštatuje predovšetkým skutočnosť, že
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 K 211/2000 z 23. marca 2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 6. decembra 2010 (v spojení s uznesením najvyššieho súdu 2 Obo 49/2010
z 10. novembra 2010, pozn.), bol konkurz na majetok úpadcu právoplatne zrušený a správca
bol právoplatne zbavený funkcie, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, čo je
v okolnostiach posudzovanej veci neodstrániteľná prekážka konania, preto je odôvodnený
a ústavne konformný záver najvyššieho súdu uvedený v napadnutom uznesení o nutnosti
zastaviť napadnuté konanie o určenie pravosti pohľadávky, pretože správca konkurznej
podstaty ako žalovaný stratil procesnú spôsobilosť byť účastníkom napadnutého konania.
Za týchto okolností tvrdenia sťažovateľa o nevysporiadaní sa s obsahom jeho
odvolacích námietok, že správca konkurznej podstaty mal postupovať podľa § 33 ods. 2
písm. c.) zákona o konkurze a vyrovnaní, nemajú vplyv na správnosť záverov najvyššieho
súdu uvedených v napadnutom uznesení, na druhej strane podľa názoru ústavného súdu
môžu zakladať zodpovednosť správcu konkurznej podstaty za škodu spôsobenú porušením
príslušných zákonných povinností.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu predchádzalo rozhodnutie krajského súdu o zrušení konkurzu a zbavení
funkcie správcu konkurznej podstaty, ktorému zase predchádzalo prejednanie konečnej
správy správcu konkurznej podstaty (§ 29 zákona o konkurze a vyrovnaní), kde sťažovateľ
mohol a mal vzniesť námietky podľa § 29 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní v súvislosti
s povinnosťou správcu podľa § 33 ods. 2 písm. c.) zákona o konkurze a vyrovnaní. Podľa
zistení ústavného súdu sťažovateľ toto právo nevyužil (pozri odôvodnenie uznesenia
krajského súdu sp. zn. 1 K 211/2000 z 20. februára 2007). Ďalej po právoplatnosti
uznesenia o schválení konečnej správy sťažovateľ mal možnosť ako účastník konkurzného
konania sa odvolať proti rozvrhovému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 K 211/2000 z 15.
októbra 2007, ktoré okrem iného malo riešiť aj otázku jeho nároku, avšak tak neurobil
(pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 264/2007 z 28. mája 2008). Pokiaľ
sťažovateľ nevyužil tieto prostriedky ochrany svojho práva, zbavil sa možnosti namietané
skutočnosti relevantným spôsobom namietať v rámci konania o určenie pravosti
pohľadávok. Z uvedeného dôvodu námietky sťažovateľa týkajúce sa nesplnenia povinnosti
správcu konkurznej podstaty podľa § 33 ods. 2 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní
v štádiu rozhodovania o zastavení napadnutého konania o pravosti pohľadávky už neboli
relevantné.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu
alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd tak považuje napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne
akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich
proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.
Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2012