Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 82/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť O., M., zastúpeného advokátom JUDr. S. K., Advokátska

kancelária, M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára

2012 doručená sťažnosť O., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. septembra

2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „V právnej veci žalobcu žalobcu O. c/a

JUDr. M. P., K., správca konkurznej podstaty úpadcu S. s.r.o. M., o určenie pravosti

pohľadávok 907 500,35 € s prisl. bolo rozhodnuté o zastavení konania krajským súdom

v Košiciach uznesením č,k. . voči ktorému podal sťažovateľ odvolanie

v súlade s par. 205 ods. 1 z dôvodu, že rozhodnutie súdu

o zastavení konania považujeme za predčasné spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení

a nedostatočnom skutkovom zistení veci vzhľadom na skutočnosť, že voči správcovi

konkurznej podstaty sa vedie konanie o určení pravosti uplatnenej pohľadávky proti

konkurznej podstate vo výške 13 889 107.- Sk, ktorú správca poprel. Správca konkurznej

podstaty je povinný postupovať v súlade s § 33 ods. 2) pism. c) zákona o konkurze

a vyrovnaní, a to sumy pripadajúce na nároky, ktoré veritelia včas uplatnili, a ktoré správca

poprel, neuznal alebo zaradil do iného poradia (§29 ods. 2 ZKV) sa zložia do úschovy

na sude a po splnení podmienok sa rozvrhnú novým rozvrhovým konaním. Konkurzný

veriteľ si svoju pohľadávku proti konkurznej podstate vo výške 13 889 107,- Sk uplatnil

u predchádzajúceho správcu konkurznej podstaty Ing. A. P. a po jej popreli si uplatnil svoje

právo žalobou na určenie pravosti pohľadávok. Preto sme toho názoru, že zastavením tohto

konania o určení pravosti pohľadávky proti podstate by došlo k eventuálneho zmareniu

postupu pri uspokojovaní nároku a uplatňovaní práv konkurzného veriteľa. Taktiež sme

poukázali na skutočnosť, že úpadca nebol k dnešnému dňu vymazaný z obchodného registra

a preto nestratil spôsobilosť byť účastníkom konania.“.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. mája

2011 tak, že uznesenie krajského súdu potvrdil napadnutým uznesením sp. zn.

z 19. septembra 2011. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

uviedol, že „predmetom tohto konania je incidenčná žaloba, teda žaloba v súvislosti

s popretou pohľadávkou, ktorá bola prihlásená v konkurznom konaní a v súlade

s ustanoveniami v platnom znení, uplatnená proti správcovi

konkurznej podstaty, ktorý z procesného hľadiska má postavenie účastníka konania.

V priebehu konania však došlo k zrušeniu konkurzu a taktiež k zbaveniu funkcie správcu

konkurznej podstaty. Týmto došlo aj k zániku procesnej spôsobilosti správcu konkurznej

podstaty byť v postavení účastníka konania. Správca konkurznej podstaty má postavenie

účastníka konania práve v súvislosti s konkurzným konaní, po skončení ktorého, jeho

procesná spôsobilosť zaniká, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď konanie zastavil.“.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „postupom Najvyššieho súdu SR sa odňala

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom“, a zároveň namieta, že k porušeniu jeho

označených práv došlo aj tým, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil napadnuté

uznesenie. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu trpí

nesprávnym právnym posúdením a nedostatočným skutkovým zistením veci, v dôsledku

čoho boli porušené jeho označené práva. Podľa názoru sťažovateľa tým, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k právoplatnému zastaveniu konania o určení pravosti

pohľadávky, došlo zároveň aj k zmareniu všetkých práv sťažovateľa pri uspokojovaní

nároku a uplatňovaní práv konkurzného veriteľa.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a právo na spravodlivé

prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. sa zrušuje a vec vracia

na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, ktorú je Najvyšší súd

povinný nahradiť na účel jej právneho zástupcu, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa predovšetkým musel vysporiadať s nedostatkom petitu sťažnosti

sťažovateľa, ktorý v 1. bode petitu sťažnosti žiadal vysloviť porušenie svojich označených

práv, pričom neuviedol rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k takémuto porušeniu. Ústavný súd

vychádzajúc z celkového obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z bodu 2 petitu sťažnosti

(v ktorom sťažovateľ žiada o zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. septembra 2011 – k tomu ústavný súd dodáva, že ide o zrejmú pisársku

chybu v uvádzanej spisovej značke , pozn.) nemal pochybnosť o tom, ktorým

rozhodnutím malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa, preto tento nedostatok

petitu preklenul aj bez výzvy na odstránenie tohto nedostatku petitu sťažnosti sťažovateľa.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. z 25. augusta 2011, ktorým

potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. z 23. mája 2011. Sťažovateľ

v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Sťažovateľ odôvodňoval porušenie označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu tým, že odvolací súd sa nevysporiadal z jeho argumentáciou uvedenou

v odvolaní, že správca konkurznej podstaty (žalovaný, pozn.) mal sumy pripadajúce na

takéto nároky správcom popreté zložiť do úschovy súdu a po splnení podmienok rozvrhnúť

novým rozvrhovým uznesením podľa .)

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a vyrovnaní“). Závery uvádzané v napadnutom rozhodnutí sú podľa názoru sťažovateľa

neodôvodnené a arbitrárne a odôvodenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

sťažovateľ považuje za nedostatočné a nepreskúmateľné.

Čo sa týka námietky arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný

súd v súlade s ustálenou judikatúrou pripomína, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Z povahy tejto námietky sťažovateľa vyplýva, že táto súvisí s ďalšou jeho námietkou

o údajnej nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.

, ).

Taktiež Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko

z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok ESĽP

vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. tiež vyslovil, že „Súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

Podľa ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr,

ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť

alebo prerušiť, alebo či môže v ňom pokračovať.

K námietkam sťažovateľa v týchto súvislostiach ústavný súd uvádza, že odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne ani

za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ

pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných noriem procesného práva,

ktorých účel a význam nepopierajú. Najvyšší súd konštatuje predovšetkým skutočnosť, že

uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2010, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 6. decembra 2010 (v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 10. novembra 2010, pozn.), bol konkurz na majetok úpadcu právoplatne zrušený a správca

bol právoplatne zbavený funkcie, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, čo je

v okolnostiach posudzovanej veci neodstrániteľná prekážka konania, preto je odôvodnený

a ústavne konformný záver najvyššieho súdu uvedený v napadnutom uznesení o nutnosti

zastaviť napadnuté konanie o určenie pravosti pohľadávky, pretože správca konkurznej

podstaty ako žalovaný stratil procesnú spôsobilosť byť účastníkom napadnutého konania.

Za týchto okolností tvrdenia sťažovateľa o nevysporiadaní sa s obsahom jeho

odvolacích námietok, že správca konkurznej podstaty mal postupovať podľa § 33 ods. 2

písm. c.) zákona o konkurze a vyrovnaní, nemajú vplyv na správnosť záverov najvyššieho

súdu uvedených v napadnutom uznesení, na druhej strane podľa názoru ústavného súdu

môžu zakladať zodpovednosť správcu konkurznej podstaty za škodu spôsobenú porušením

príslušných zákonných povinností.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu predchádzalo rozhodnutie krajského súdu o zrušení konkurzu a zbavení

funkcie správcu konkurznej podstaty, ktorému zase predchádzalo prejednanie konečnej

správy správcu konkurznej podstaty (§ 29 zákona o konkurze a vyrovnaní), kde sťažovateľ

mohol a mal vzniesť námietky podľa § 29 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní v súvislosti

s povinnosťou správcu podľa § 33 ods. 2 písm. c.) zákona o konkurze a vyrovnaní. Podľa

zistení ústavného súdu sťažovateľ toto právo nevyužil (pozri odôvodnenie uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 20. februára 2007). Ďalej po právoplatnosti

uznesenia o schválení konečnej správy sťažovateľ mal možnosť ako účastník konkurzného

konania sa odvolať proti rozvrhovému uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 15.

októbra 2007, ktoré okrem iného malo riešiť aj otázku jeho nároku, avšak tak neurobil

(pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2008). Pokiaľ

sťažovateľ nevyužil tieto prostriedky ochrany svojho práva, zbavil sa možnosti namietané

skutočnosti relevantným spôsobom namietať v rámci konania o určenie pravosti

pohľadávok. Z uvedeného dôvodu námietky sťažovateľa týkajúce sa nesplnenia povinnosti

správcu konkurznej podstaty podľa § 33 ods. 2 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní

v štádiu rozhodovania o zastavení napadnutého konania o pravosti pohľadávky už neboli

relevantné.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu

alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd tak považuje napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne

akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2

pre zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012