Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 84/2012
PDF · 172.3 KB
No categories available
IV. ÚS 84/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. M., P., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 18 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9 ods.
1 a čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 2 a čl. 45 ods. 1 Charty
základných práv a slobôd Európskej únie nariadením pracovnej povinnosti v nadväznosti na
uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 752 z 28. novembra 2011 k návrhu na vyhlásenie
núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase
vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších
predpisov, na uloženie pracovnej povinnosti na zabezpečenie výkonu zdravotnej
starostlivosti a zakázanie uplatňovania práva na štrajk niektorým pracovníkom a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2012 doručená sťažnosť MUDr. M. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 18 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 9 ods. 1 a čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj čl. 5 ods. 2 a čl. 45 ods. 1 Charty základných práv a slobôd
Európskej únie (ďalej len „charta“) nariadením pracovnej povinnosti v nadväznosti na
uznesenie vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 752 z 28. novembra 2011 k
návrhu na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o
bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v
znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.“), na uloženie
pracovnej povinnosti na zabezpečenie výkonu zdravotnej starostlivosti a zakázanie
uplatňovania práva na štrajk niektorým pracovníkom (uverejnené pod č. 421/2011 Z. z.,
pozn.).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že bol zamestnaný v Nemocnici P., a. s.
(ďalej len „nemocnica“), kde dal výpoveď a jeho pracovný pomer skončil uplynutím
výpovednej lehoty 30. novembra 2011.
Dňa 30. novembra 2011 mu riaditeľ nemocnice doručil príkaz, ktorým mu nariadil
pracovnú pohotovosť.
Sťažovateľ tvrdí, že „Nariadením pracovnej povinnosti som bol/a podrobený/á
nútenej práci. V súvislosti s tým bolo porušené aj moje právo na slobodný pohyb ako
základné právo občana Európskej únie garantované čl. 45 ods. 1 Charty základných práv
a slobôd Európskej únie, čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 23 ods. 1
ústavy.“.
Poukazuje pritom na to, že vláda 28. novembra 2011 vyhlásila núdzový stav podľa
čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., čo sťažovateľ považuje za stav, ktorý je v rozpore
s ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., pričom uvádza dôvody takéhoto svojho stanoviska.
Tvrdí, že dôvody na vyhlásenie núdzového stavu ustanovené v čl. 5 ústavného zákona
č. 227/2002 Z. z. formou taxatívne vymedzených udalostí nenastali.
Podľa jeho názoru „skutočnosť, že na vyhlásenie núdzového stavu neboli naplnené
podmienky podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., jasne naznačuje aj skutočnosť, že
na pomoc nebol vyzvaný k súčinnosti Slovenský Červený kríž, ktorý ani na základe
vlastného rozhodnutia nepovažoval túto situáciu za núdzový stav, v ktorej má nielen
povinnosť na základe výzvy, ale aj právo konať“.
Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd
„a) vyslovil, že nariadením pracovnej povinnosti v prípade sťažovateľa bolo
porušené jeho ľudské právo na slobodné vykonávanie povolania lekára, ktoré mu zaručujú
čl. 5 ods. 2 Charty základných práv a slobôd Európskej únie, čl. 9 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na slobodu pohybu, ktoré
mu zaručujú čl. 45 ods. 1 Charty základných práv a slobôd Európskej únie, čl. 14 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 23 ods. 1 ústavy, a to v súvislosti s rozhodnutím vlády
o vyhlásení núdzového stavu vydaného v rozpore s čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.
a
b) rozhodol o finančnom zadosťučinení vo výške minimálne 10- násobku priemernej
mzdy v národnom hospodárstve, s ohľadom na vysokú spoločenskú nebezpečnosť
zneužívania právomoci verejného činiteľa členmi vlády Slovenskej republiky.“.
V súvislosti s predložením dôkazov preukazujúcimi porušenie svojich práv uvádza,
že „S ohľadom na všeobecnú záväznosť Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 752
z 28. novembra 2011 k návrhu na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona
č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu
a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, na uloženie pracovnej povinnosti
na zabezpečenie výkonu zdravotnej starostlivosti a zakázanie uplatňovania práva na štrajk
niektorým pracovníkom nenavrhujem žiadne dôkazy; domnievam sa, že predložené dôkazy
preukazujúce porušenie mnou uvedených práv by mohli byť postačujúce.“.
Za porušiteľa označených práv v nadväznosti na uvedené označil sťažovateľ vládu.
Z príloh priložených k sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľovi bol 29. novembra 2011
príkazom na pracovnú povinnosť č. p.: 1/2011/13174-7 vydaným Obvodným úradom P.
(ďalej len „obvodný úrad“) na základe uznesenia vlády č. 752 z 28. novembra 2011, ktorým
vyhlásila núdzový stav podľa čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.
na zabezpečenie zmiernenia krízovej situácie podľa čl. 5 ods. 3 písm. b) ústavného zákona
č. 227/2002 Z. z., daný príkaz na pracovnú pohotovosť, ktorý obsahoval povinnosť
sťažovateľa podriadiť sa pracovnej povinnosti na zabezpečenie výkonu zdravotnej
starostlivosti. Na tento účel sa mal dostaviť 1. decembra 2011 do 7.00 h na personálny útvar
nemocnice, v prospech ktorej mal v čase núdzového stavu plniť pracovnú povinnosť.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ uzavrel 1. decembra 2011 s nemocnicou pracovnú
zmluvu „na dobu určitú do skončenia uloženej pracovnej povinnosti zamestnancovi
na výkon zdravotnej starostlivosti v súlade s Príkazom Obvodného úradu P. v kontexte
uznesenia Bezpečnostnej rady obvodu P.“ do času zrušenia núdzového stavu vyhláseného
uznesením vlády č. 752 z 28. novembra 2011. Pracovná povinnosť uložená sťažovateľovi
príkazom na pracovnú povinnosť č. p.: 1/2011/13174-7 vydaným obvodným úradom z 29.
novembra 2011 bola sťažovateľovi rozhodnutím obvodného úradu č. p.: 1/2011/13174-38
z 8. decembra 2011 zrušená v nadväznosti na uznesenie vlády č. 777 zo 7. decembra 2011,
ktorým vláda ukončila núdzový stav a zrušila uloženie pracovnej povinnosti na
zabezpečenie výkonu zdravotnej starostlivosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ tvrdí, že porušiteľom ním označených práv je vláda, ktorá podľa jeho
názoru vyhlásila núdzový stav, hoci na toto vyhlásenie neboli splnené podmienky
ustanovené ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z.
Rozhodovanie o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo
núdzového stavu vládou a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané
v súlade s ústavou a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., je síce v právomoci ústavného
súdu, ale domáhať sa takéhoto rozhodnutia možno len v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy,
a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Podľa § 74a ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania o súlade
rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu a ďalších rozhodnutí nadväzujúcich na toto
rozhodnutie podľa čl. 129 ods. 6 ústavy sú oprávnené podať osoby uvedené v § 18 ods. 1
písm. a) a b) zákona o ústavnom súde. Účastníci konania sú navrhovateľ a prezident
Slovenskej republiky. Podľa § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd začne
konanie, ak návrh podá najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
[písm. a)], prezident Slovenskej republiky [písm. b)].
Ústavnému súdu však nebol doručený žiaden návrh aktívne procesne legitimovanej
osoby, na základe ktorého by mohol/mal rozhodovať o tom, či vyhlásenie núdzového stavu
bolo v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. Sťažovateľ nebol
oprávnenou osobou na podanie takéhoto návrhu; pokiaľ by ústavný súd kvalifikoval
podanie sťažovateľa ako návrh na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 ústavy, musel by
jeho podanie odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bol podaný
zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ však zreteľne označil svoje podanie ako
„Sťažnosť podľa čl. 127 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky...“.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny
názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať
len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich
nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho
vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto
koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci
a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež
II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,
ktorou disponuje v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy, t. j. v konaní, ktorého predmetom
okrem iného je aj rozhodovanie o tom, či vyhlásenie núdzového stavu bolo v súlade
s ústavou alebo ústavným zákonom. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má
nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí
v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť
právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad
sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného
súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to
ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv
a slobôd (m. m. IV. ÚS 50/2010).
Bez existencie rozhodnutia pléna ústavného súdu podľa čl. 129 ods. 6 ústavy o tom,
že vyhlásenie núdzového stavu uznesením vlády č. 752 z 28. novembra 2011 nebolo
v súlade s ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., nemôže preto senát ústavného súdu
rozhodnúť v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o tom, že týmto rozhodnutím
vlády došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv, o to viac, že z okolností
posudzovaného prípadu zjavne vyplýva, že k nariadeniu pracovnej povinnosti sťažovateľa
došlo nie priamo týmto rozhodnutím vlády, ale príkazom na pracovnú povinnosť
č. 1/2011/13174-7 z 29. novembra 2011, ktorý vydal obvodný úrad, pričom navyše
preskúmanie ústavnosti a zákonnosti takéhoto príkazu patrí do pôsobnosti všeobecných
súdov v rámci správneho súdnictva (§ 246 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi sťažovateľom namietaným porušením jeho práv podľa ústavy, listiny a charty
a uznesením vlády č. 752 z 28. novembra 2011 neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2012