Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 24/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. februára 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti D. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo D. K. podľa a jeho právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Bardejov p o v i n ý mu zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť D. K. trovy právneho zastúpenia

spolu v sume 396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet

jeho advokáta JUDr. M. S., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 z 18. januára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. K., K. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., P., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 29. novembra 1996 V., a. s. (ďalej len

„žalobca“), podala na okresnom súde proti žalovanému (sťažovateľovi) návrh na vydanie

platobného rozkazu o zaplatenie sumy 245 308 Sk (pozostávajúcej zo sumy 67 380 Sk z

titulu zaplatenia istiny zo zmluvy o pôžičke č. 137 zo 7. novembra 1991 a sumy 177 928 Sk

z titulu zaplatenia istiny zo zmluvy o pôžičke č. 150 zo 4. decembra 1991) s príslušenstvom

z titulu nevráteného zostatku pôžičky poskytnutej sťažovateľovi. Okresný súd v predmetnej

veci vydal 20. decembra 1996 platobný rozkaz sp. zn. , proti ktorému podal

sťažovateľ 23. januára 1997 odpor. Predmetná vec bola následne na okresnom súde

preradená do agendy Cb pod sp. zn. Cb 21/97. V rámci tohto konania okresný súd v roku

1999 uznesením na základe návrhu žalobcu pribral do konania E. K. (manželku

sťažovateľa) ako žalovanú v II. rade (ďalej len „žalovaná v II. rade“, alebo spolu so

sťažovateľom aj „žalovaní“).

Sťažovateľ 4. novembra 1999 zaplatil žalobcovi sumu 67 380 Sk s príslušenstvom

z titulu pôžičky č. 137. Okresný súd následne uznesením z 24. novembra 1999 vylúčil

zvyšok nároku žalobcu na samostatné konanie, ktorému v roku 2000 pridelil novú spisovú

značku . Na základe návrhu žalobcu okresný súd v tomto konaní 24. novembra

1999 rozhodol o vydaní predbežného opatrenia, ktorým žalovaným zakázal nakladať

s nehnuteľnosťami vedenými na LV č. 177 pre katastrálne územie K.

V sťažnosti sťažovateľ ďalej podrobne opísal priebeh konania v predmetnej veci

po vylúčení veci na samostatné konanie (24. novembra 1999):

„- v roku 2000 žalovaná v 2. rade podala vyjadrenie, v ktorom namietala svoju

účasť v súdnom konaní, súd v tomto roku nevykonal žiaden úkon, v roku 2001 nevykonal

súd žiaden úkon,

- v roku 2002 súdu bola zaslaná urgencia žalobcu V. a. s. o prejednanie veci, súd v

tomto roku nevykonal žiaden úkon,

- v roku 2003 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 9. 4. 2003 (odročené na 7. 5. 2003),

dňa 7. 5. 2003 (odročené na neurčito), listom zo dňa 29. 12. 2003 súd dotazoval žalobcu V.

a. s., či došlo k mimosúdnej dohode,

- v roku 2004 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 9. 2. 2004 (odročené na neurčito za

účelom rozhodnutia o zmene účastníka konania), dňa 3. 5. 2004 (odročené na neurčito),

dňa 21. 10. 2004 (odročené na žiadosť žalobcu), dňa 9. 12. 2004 (odročené pre účasť sudcu

na seminári),

- v roku 2005 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 17. 1. 2005 (odročené na neurčito),

dňa 5. 9. 2005 (odročené na 29. 11. 2005), dňa 29. 11. 2005 (odročené na neurčito)

- v roku 2006 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 5. 6. 2006

- v roku 2007 bolo súdu doručené dňa 17. 9. 2007 oznámenie o zmene účastníka

konania na strane žalobcu, dňa 10. 10. 2007 bolo uznesením rozhodnuté o zmene účastníka

konania

- v roku 2008 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 19. 5. 2008 (žalobca požiadal

o odročenie faxom 2 hodiny pred pojednávaním – odročené na 7. 7. 2008), dňa 7. 7. 2008

(žalobca sa ospravedlnil faxom – odročené na neurčito), dňa 15. 10. 2008 právny zástupca

žalovaného urgoval o nariadenie termínu pojednávania a namietal, že konanie sp. zn.

1 Cb/8/2000 trvá neúmerne dlho, dňa 9. 12. 2008 sa uskutočnilo pojednávanie (odročené

na 13. 1. 2009), v roku 2008 žalovaní doručili súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy,

- v roku 2009 bolo pojednávanie nariadené na 13. 1. 2009 zrušené pre účasť sudcu

na NS SR, pojednávanie dňa 26. 1. 2009 (odročené na neurčito), dňa 12. 3. 2009 bolo

uznesením rozhodnuté o zmene účastníka konania, pojednávanie dňa 9. 9. 2009 (odročené

na deň 29. 9. 2009)

- dňa 29. 9. 2009 súd rozhodol o časti nárok rozsudkom zo dňa 29. 9. 2009 a to tak,

že žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol a vo zvyšku vylúčil vec na samostatné konanie

a pridelil veci novú spisovú značku

- v roku 2010 bolo účastníkom konania doručené uznesenie súdu podľa § 114

, uskutočnilo sa pojednávanie dňa 29. 11. 2010 (odročené na neurčito)

- v roku 2011 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 15. 2. 2011 (odročené na neurčito)

dňa 19. 9. 2011 podal sťažovateľ sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi Okresného súdu

Bardejov, ktorý v odpovedi sp. zn. Spr. 1582/2011 zo dňa 19. 10. 2011 konštatoval, že

k zbytočným prieťahom zavineným súdom došlo len v období od 5. 6. 2006 do 10. 10.

2007...“

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie, ktorého predmetom je žaloba

o zaplatenie pôžičky žalobcovi zo zmluvy o pôžičke č. 150, prebieha na okresnom súde

od roku 1996 dosiaľ, t. j. trvá už viac ako 15 rokov. Predmetné konanie bolo poznačené

zbytočnými prieťahmi, keďže okresný súd „v rokoch 2000 a 2001 nevykonal žiadne úkony,

pojednával za celé obdobie len cca 13-krát, pričom väčšinou išlo len o odročenie

pojednávania bez prejednania veci, alebo procesné rozhodnutia“.

Podľa sťažovateľa mal okresný súd predmetnú vec právoplatne rozhodnúť už v roku

1999, pretože už vtedy v konaní vzniesol námietku premlčania.

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd „vylúčením tejto veci na samostatné

konanie obchádza zákon a snaží sa vytvoriť situáciu, že súdne konanie netrvá viac ako 15

rokov, ale že ide o nové súdne konanie pod novou spisovou značkou sp. zn. ,

resp. v súčasnosti pod novou spisovou značkou sp. zn. “.

Žalovaná v II. rade podala sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní podaním

z 12. marca 2009 adresovaným predsedovi okresného súdu, na ktorý odpovedal podaním

sp. zn. Spr. 1568/2009 zo 7. mája 2009.

Sťažovateľ sa na prieťahy v konaní sťažoval sťažnosťou z 19. septembra 2011

adresovanou predsedovi okresného súdu, ktorý na ňu odpovedal listom sp. zn.

Spr. 1582/2011 z 19. októbra 2011.

V predmetnej veci podľa sťažovateľa nejde o vec právne alebo skutkovo zložitú.

Sťažovateľ svojím správaním taktiež k predĺženiu uvedeného konania neprispel. Prieťahy

v predmetnom konaní boli spôsobené dlhodobou nečinnosťou okresného súdu, ako aj

postupom, ktorý charakterizovali „také nedostatky, ktoré viedli k prieťahom v súdnom

konaní“.

V dôsledku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľ utrpel najmä

psychickú ujmu, pretože uvedené dlhotrvajúce konanie vyvoláva u neho stav právnej

neistoty, ktorý jemu i jeho rodine sťažuje bežný rodinný i pracovný život. Predbežným

opatrením okresného súdu mu navyše bolo zakázané disponovať dlhodobo s jeho

nehnuteľným majetkom (rekreačnou chatou). S ohľadom na uvedené sťažovateľ uviedol, že

utrpel najmä nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady v peniazoch sa domáha v súlade

s judikatúrou ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví,

že jeho základné právo podľa , ako aj právo podľa dohovoru

boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. porušené,

prikáže okresnému súdu v predmetnej veci konať, prizná mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 30 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda okresného

súdu podaním sp. zn. Spr. 259/2012 z 3. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

«Aj keď z výrokovej časti sťažnosti sťažovateľa (bod 1 navrhovaného Nálezu) nie je zrejmé,

v ktorom konkrétnom konaní Okresného súdu Bardejov malo dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľa zaručeného v SR a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti je treba mať zato, že

sťažnosť sťažovateľa smeruje voči konaniu Okresného súdu Bardejov vedeného pod sp. zn.

(predtým a Cb 21/1997). V označenom konaní sťažovateľ

vystupuje ako žalovaný a teda sám sa nedomáha súdneho rozhodnutia návrhom na začatie

konania. Napriek tomu ani účastníkovi konania pred všeobecným súdom v postavení

žalovaného v zásade nemožno uprieť právo domáhať sa ochrany pred ústavným súdom,

lebo objektívne aj účastník konania v postavení žalovaného môže pociťovať stav právnej

neistoty a očakávať bezprieťahové konanie a meritórne rozhodnutie súdu o návrhu, ktorým

iný účastník konania sa domáha nároku voči nemu. V konkrétnom prípade však toto právo

sťažovateľovi priznať nemožno. Sťažovateľ totiž nárok žalobcu v rozsahu ako bol uplatnený

žalobou pôvodného žalobcu V. a. s., B. nepoprel a uznával tento nárok čo do dôvodov i

výšky, o čom svedčí odpor sťažovateľa proti platobnému rozkazu (č. l. 31-33 spisu

Okresného súdu Bardejov sp. zn. Cb 21/97), z obsahu ktorého je zrejmé, že sťažovateľ ako

žalovaný síce proti platobnému rozkazu Okresného súdu Bardejov zo dňa 20. 12. 1996, č. k.

-29 odpor podal, avšak žalobcom uplatnený nárok nepoprel. Rovnaký postoj

žalovaný prezentoval počas celého doterajšieho konania, keď napríklad na pojednávaní dňa

7. 5. 2003 pri svojom výsluchu ako účastník konania výslovne prehlásil „Nespochybňujem

nárok žalobcu čo do základu ani čo do výšky ...“ a ,,Chcel som teda svojou výpoveďou

uviesť to, že nárok žalobcu tak, ako sa voči mne a žalovanej v 2. rade uznávam čo do

dôvodov aj čo do výšky. Mám zato, že na strane sťažovateľa nie je daný dôvod na

poskytnutie ochrany vyslovením porušenia jeho práva zaručeného v SR,

resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, lebo vzhľadom na jeho uznávací prejav vo vzťahu k nároku

tvoriacemu predmet konania pred Okresným súdom Bardejov nemožno mu priznať stav

právnej neistoty ako materiálneho základu a zmyslu ochrany prostredníctvom sťažnosti

podľa .

Vzhľadom na uvedené mám zato, že aj keď v konaní Okresného súdu Bardejov,

ktorého účastníkom je sťažovateľ, došlo k prieťahom, sťažovateľovi právo na ochranu pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky nemožno priznať. Pre priznanie takejto ochrany totiž

nestačí iba samotné zistenie prieťahov v konaní bez objektívneho zistenia stavu právnej

neistoty osoby, ktorá sa ochrany pred ústavným súdom domáha, t. j. bez zistenia, že

ochrana práv a právom chránené záujmy si takúto ochranu aj objektívne vyžaduje.

V prípade, ak by ústavný súd napriek uvedenému konštatoval porušenie práva

sťažovateľa zaručeného v SR a v Dohovoru, mám zato, že

konštatované skutočnosti a závery vylučujú priznanie sťažovateľom uplatneného nároku na

primerané finančné zadosťučinenie. Pre ochranu práv sťažovateľa, v takomto prípade

postačí samotné vyslovenie ich porušenia, bez potreby finančného zadosťučinenia.

Navrhujem preto, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako zrejme neopodstatnenú

zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.»

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie predsedu okresného súdu

svojím podaním z 24. februára 2011, v ktorom okrem iného uviedol: „Neobstojí preto

tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať nárok na súdnu ochranu

pred Ústavným súdom SR, nakoľko v konaní pred Okresným súdom Bardejov je v

procesnom postavení žalovaného a sám sa nedomáha súdneho rozhodnutia návrhom na

začatie súdneho konania.

Neobstojí ani tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať

nárok na súdnu ochranu pred Ústavným súdom SR, nakoľko nárok uplatnený žalobou

nepoprel a uznával ho čo do dôvodu a výšky, čo je zrejmé z odporu proti platobnému

rozkazu, z vyjadrenia sťažovateľa na pojednávaní pred OS Bardejov dňa 7. 5. 2003.

Uvedené vyjadrenie sťažovateľa v odpore a na pojednávaní svedčí o tom, že sa nejedná

o právne zložitú vec, nakoľko sťažovateľ uznal záväzok čo do dôvodu a výšky. Na druhej

strane opomenul predseda OS Bardejov uviesť, že sťažovateľ dlh z jednej pôžičky voči V. a.

s. splatil v celom rozsahu a dlh z druhej pôžičky voči V. a. s. považuje za premlčaný, preto v

súdnom konaní vzniesol námietku premlčania, s ktorou sa súd do dnešného dňa

nevysporiadal. V súdnom konaní pred všeobecným súdom teda OS Bardejov má posúdiť len

to, či je nárok uznávaný sťažovateľom premlčaný alebo nie a vo veci rozhodnúť. Na

rozhodnutie o námietke premlčania nie je potrebné vo veci konať 16 rokov.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na nález sp. zn. z 28. 6. 2000,

v zmysle ktorého žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania...

Neobstojí preto tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať

nárok na súdnu ochranu pred Ústavným súdom SR, nakoľko v konaní pred Okresným

súdom Bardejov je v procesnom postavení žalovaného a sám sa nedomáha súdneho

rozhodnutia návrhom na začatie súdneho konania.

Neobstojí ani tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať

nárok na súdnu ochranu pred Ústavným súdom SR, nakoľko nárok uplatnený žalobou

nepoprel a uznával ho čo do dôvodu a výšky, čo je zrejmé z odporu proti platobnému

rozkazu, z vyjadrenia sťažovateľa na pojednávaní pred OS Bardejov dňa 7. 5. 2003.

Uvedené vyjadrenie sťažovateľa v odpore a na pojednávaní svedčí o tom, že sa nejedná

o právne zložitú vec, nakoľko sťažovateľ uznal záväzok čo do dôvodu a výšky. Na druhej

strane opomenul predseda OS Bardejov uviesť, že sťažovateľ dlh z jednej pôžičky voči V.

a.s. splatil v celom rozsahu a dlh z druhej pôžičky voči V. a. s. považuje za premlčaný, preto

v súdnom konaní vzniesol námietku premlčania, s ktorou sa súd do dnešného dňa

nevysporiadal. V súdnom konaní pred všeobecným súdom teda OS Bardejov má posúdiť len

to, či je nárok uznávaný sťažovateľom premlčaný alebo nie a vo veci rozhodnúť. Na

rozhodnutie o námietke premlčania nie je potrebné vo veci konať 16 rokov.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na nález sp. zn. z 28. 6. 2000,

v zmysle ktorého žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania.

Sťažovateľ má za to, že aj v prípade úspešnosti v súdnom konaní bude veľmi náročné

po viac ako 16 rokoch súdneho konania dosiahnutie nápravy inak ako náhradou

nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Dĺžkou súdneho konania došlo do výrazného zásahu do rodinného života sťažovateľa,

súkromia a v konečnom dôsledku aj fyzického a psychického zdravia sťažovateľa.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho

pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti

účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne podaných stanovísk

účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 18. januára 2012

I. senát ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Mariana Mochnáčová

a Milan Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 účinného

od 29. februára 2012 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Marianna Mochnáčová

(predsedníčka senátu), Peter Brňák a Milan Ľalík (sudcovia). Z uvedeného dôvodu vec

prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ sa týka dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom posudzovaného konania je žaloba o plnenie z titulu nevráteného

zostatku pôžičky poskytnutej sťažovateľovi žalobcom. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení

sťažovateľa, okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný

súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správanie sťažovateľa v posudzovanom

konaní – ústavný súd zistil, že k predĺženiu predmetného konania prispel podstatnou mierou

sám sťažovateľ. O uvedenej skutočnosti svedčí fakt, že pojednávania nariadené na

12. marec 1998, 6. máj 1998, 26. jún 1998, 18. september 1998, 23. november 1998

a 9. február 1999 boli okresným súdom odročené, pretože sa mu nepodarilo doručiť

sťažovateľovi predvolanie (okresný súd pritom zásielky doručoval nielen prostredníctvom

pošty, ale aj prostredníctvom Mestskej polície B. či Obvodného oddelenia Policajného

zboru B.).

Hoci sťažovateľ následne 1. decembra 1998 požiadal o doručovanie písomností

na adresu jeho trvalého pobytu K. a v zimnom období na jeho adresu v B., ani na týchto

adresách zásielky okresného súdu nepreberal, resp. sa na nich nezdržiaval (pozri vyjadrenie

Obecného úradu K. z 11. septembra 1998 či správu Obvodného oddelenia Policajného zboru

B. doručenú okresnému súdu 20. septembra 1999). Sťažovateľ sám v konaní požiadal o

odročenie ďalšieho pojednávania nariadeného na 15. november 1999.

Na okresnom súde sa 24. novembra 1999 uskutočnil informatívny výsluch

sťažovateľa, na ktorom ho zákonná sudkyňa vyzvala, aby si ustanovil zástupcu pre

doručovanie písomností. Sťažovateľ si napriek tomu ani po tomto upozornení okresného

súdu zástupcu pre doručovanie nezvolil a zásielky okresného súdu i naďalej nepreberal.

Keďže sa okresnému súdu v predmetnom konaní i naďalej nedarilo doručiť

sťažovateľovi písomnosti (procesné rozhodnutia, rozhodnutia o ním podaných opravných

prostriedkoch vrátane predvolaní na jednotlivé pojednávania), v rámci tohto konania došlo

k zmareniu ďalších ním nariadených pojednávaní, ktoré sa mali uskutočniť 9. apríla 2003,

9. februára 2004, 3. mája 2004, 21. októbra 2004 a 17. januára 2005 (sťažovateľ

sa na pojednávanie v tento deň síce dostavil, avšak žalobca svoju neúčasť na ňom

ospravedlnil práve nevykázaním doručenia predvolania u žalovaných), 5. septembra 2005,

29. novembra 2005, 19. mája 2008, 7. júla 2008, 9. decembra 2008 (sťažovateľ sa na

pojednávanie síce dostavil, avšak žalobca svoju neúčasť na ňom ospravedlnil práve

nevykázaním doručenia predvolania u neho), 31. augusta 2009 a taktiež 29. novembra 2009.

Sťažovateľ v predmetnom konaní využíval svoje procesné práva, avšak rozhodovanie

o jeho návrhoch či opravných prostriedkoch nemožno započítať na ťarchu okresného súdu.

Rozhodovanie o sťažovateľom podanom odvolaní proti uzneseniu z 5. marca 1999 trvalo

v období od 29. apríla 1999 až do 2. augusta 1999, keď bol spis v predmetnej veci

z Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) vrátený späť na okresný súd.

Sťažovateľ v predmetnom konaní vzniesol dvakrát námietku zaujatosti proti zákonnej

sudkyni. O prvej z nich okresný súd rozhodoval v období od 5. júna 2006 do 8. augusta

2006. V poradí druhú námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni vzniesol sťažovateľ

28. septembra 2011, t. j. tesne pred podaním sťažnosti ústavnému súdu 21. decembra 2011,

a v čase, keď z obsahu spisu bolo zrejmé, že okresný súd zabezpečil pravdepodobne všetky

podklady potrebné na prijatie rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd o nej rozhodol

uznesením z 13. decembra 2011, ktorým zákonnú sudkyňu nevylúčil z rozhodovania

predmetnej veci a spis bol okresnému súdu doručený následne 20. decembra 2011.

Sťažovateľ podal taktiež prostredníctvom svojej právnej zástupkyne návrh na odročenie

pojednávaní konaných 15. februára 2009 a 29. septembra 2011.

Ústavný súd pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný

postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť účastníka konania prispievať

k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením

potrebných skutočností ( ).

Zo skutkových zistení ústavného súdu však vyplýva, že k spomaľovaniu postupu

okresného súdu v uvedenom konaní prispelo významnou mierou správanie sťažovateľa

v posudzovanom konaní, a na túto skutočnosť ústavný súd pri svojom rozhodovaní

prihliadol.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Pri zhodnotení

postupu okresného súdu v tejto veci ústavný súd vychádzal z obsahu spisového materiálu

vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. (predtým sp. zn. ,

).

Podľa zistenia ústavného súdu bolo preskúmavané konanie poznačené dlhým

obdobím nečinnosti okresného súdu trvajúcim od 24. novembra 1999, keď okresný súd

uznesením vylúčil časť nároku žalobcu na samostatné konanie až do 6. marca 2003, keď bol

spis sp. zn. pripojený späť súdnej kancelárii. V predmetnom období bol spis v

tejto veci pripojený k spisu vedenému v konaní okresného súdu pod sp. zn.

o spore týkajúcom sa identických účastníkov konania, avšak s odlišným predmetom

konania, ktorým bolo rozhodovanie o žalobe o zrušenie záložnej zmluvy (konanie v tejto

veci bolo rozhodnutím okresného súdu zastavené). Okresný súd v uvedenom čase trvajúcom

tri roky a tri mesiace svoju činnosť obmedzil len na zisťovanie, či bolo konanie sp. zn.

právoplatne skončené a spis sp. zn. vrátený späť. V prípade, že

okresný súd dospel k záveru, že uvedené konania spolu úzko súvisia, a to je dôvod, prečo

nemôže v predmetnom konaní konať, mal svoj záver prejaviť aj procesným úkonom

vykonaným podľa , konanie prerušiť, a tak svojím postupom zabrániť

vzniku zbytočných prieťahov v uvedenom konaní. Uvedené obdobie nečinnosti okresného

súdu malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ústavný súd prihliadol taktiež na skutočnosť, že okresný súd sa v predmetnom

konaní musel zaoberať aj procesnými návrhmi žalobcu a čas potrebný na ich prejednanie či

rozhodnutie o nich nemožno započítať na ťarchu okresného súdu (napr. konanie o návrhu na

vydanie predbežného opatrenia vedené pod sp. zn. , ktoré s preskúmavaným

konaním úzko súviselo, trvalo od 1. decembra 1999 až do 7. apríla 2001, žalobca v konaní

dvakrát požiadal okresný súd o nenariaďovanie pojednávania pre účely pokusu o uzavretie

mimosúdnej dohody s účastníkmi konania, návrhy na zámenu účastníka konania a pod.).

Do úvahy zobral ústavný súd aj skutočnosť, že čiastočne bolo o žalobcom uplatnenom

nároku právoplatne rozhodnuté rozsudkom rozsudok č. k. -306 z 29. septembra

2009.

Argumentáciu predsedu okresného súdu týkajúcu sa neexistencie stavu právnej

neistoty u sťažovateľa považoval ústavný súd za irelevantnú s ohľadom na svoju ustálenú

judiktatúru, podľa ktorej k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania dochádza

spravidla až právoplatným rozhodnutím vo veci.

S ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom

súde považovať v zmysle za ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva

sťažovateľa boli porušené.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva podľa

dohovoru okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci

sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

30 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým už popísané

správanie sťažovateľa, ktoré výrazne prispelo k predĺženiu tohto konania, ako aj s ohľadom

na skutočnosť, že ochrany svojich v sťažnosti označených práv sa začal domáhať až

v období, keď už okresný súd v predmetnej veci konal plynule a efektívne (sťažnosť

na prieťahy podal predsedovi okresného súdu 19. septembra 2011 a jeho sťažnosť

ústavnému súdu bola podaná až 21. decembra 2011), navyše o časti nároku žalobcu

rozhodol právoplatným rozhodnutím, ústavný súd považoval priznanie sumy sťažovateľovi

1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný

súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011

(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).

Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €

(v roku 2012 zo sumy 763 €), čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume

123,50 € (v sume 127,16 €) a 7,41 € (7,63 €) režijný paušál.

V predmetnej veci teda odmena predstavuje sumu 396,61 € vypočítanú ako súčet

odmeny za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 v sume 261,82 € (123,50 x 2 +

7,41 x 2 = 261,82) a odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 v sume

134,79 € (127,16 + 7,63 = 134,79).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. februára 2012