Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 24/2012
PDF · 259.73 KB
No categories available
I. ÚS 24/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. februára 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti D. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010
takto
rozhodol:
1. Základné právo D. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cb 19/2010 konal bez zbytočných prieťahov.
3. D. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Bardejov p o v i n ý mu zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť D. K. trovy právneho zastúpenia
spolu v sume 396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet
jeho advokáta JUDr. M. S., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 24/2012-13 z 18. januára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. K., K. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., P., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 29. novembra 1996 V., a. s. (ďalej len
„žalobca“), podala na okresnom súde proti žalovanému (sťažovateľovi) návrh na vydanie
platobného rozkazu o zaplatenie sumy 245 308 Sk (pozostávajúcej zo sumy 67 380 Sk z
titulu zaplatenia istiny zo zmluvy o pôžičke č. 137 zo 7. novembra 1991 a sumy 177 928 Sk
z titulu zaplatenia istiny zo zmluvy o pôžičke č. 150 zo 4. decembra 1991) s príslušenstvom
z titulu nevráteného zostatku pôžičky poskytnutej sťažovateľovi. Okresný súd v predmetnej
veci vydal 20. decembra 1996 platobný rozkaz sp. zn. 1 Rob 850/96, proti ktorému podal
sťažovateľ 23. januára 1997 odpor. Predmetná vec bola následne na okresnom súde
preradená do agendy Cb pod sp. zn. Cb 21/97. V rámci tohto konania okresný súd v roku
1999 uznesením na základe návrhu žalobcu pribral do konania E. K. (manželku
sťažovateľa) ako žalovanú v II. rade (ďalej len „žalovaná v II. rade“, alebo spolu so
sťažovateľom aj „žalovaní“).
Sťažovateľ 4. novembra 1999 zaplatil žalobcovi sumu 67 380 Sk s príslušenstvom
z titulu pôžičky č. 137. Okresný súd následne uznesením z 24. novembra 1999 vylúčil
zvyšok nároku žalobcu na samostatné konanie, ktorému v roku 2000 pridelil novú spisovú
značku 1 Cb 8/2000. Na základe návrhu žalobcu okresný súd v tomto konaní 24. novembra
1999 rozhodol o vydaní predbežného opatrenia, ktorým žalovaným zakázal nakladať
s nehnuteľnosťami vedenými na LV č. 177 pre katastrálne územie K.
V sťažnosti sťažovateľ ďalej podrobne opísal priebeh konania v predmetnej veci
po vylúčení veci na samostatné konanie (24. novembra 1999):
„- v roku 2000 žalovaná v 2. rade podala vyjadrenie, v ktorom namietala svoju
účasť v súdnom konaní, súd v tomto roku nevykonal žiaden úkon, v roku 2001 nevykonal
súd žiaden úkon,
- v roku 2002 súdu bola zaslaná urgencia žalobcu V. a. s. o prejednanie veci, súd v
tomto roku nevykonal žiaden úkon,
- v roku 2003 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 9. 4. 2003 (odročené na 7. 5. 2003),
dňa 7. 5. 2003 (odročené na neurčito), listom zo dňa 29. 12. 2003 súd dotazoval žalobcu V.
a. s., či došlo k mimosúdnej dohode,
- v roku 2004 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 9. 2. 2004 (odročené na neurčito za
účelom rozhodnutia o zmene účastníka konania), dňa 3. 5. 2004 (odročené na neurčito),
dňa 21. 10. 2004 (odročené na žiadosť žalobcu), dňa 9. 12. 2004 (odročené pre účasť sudcu
na seminári),
- v roku 2005 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 17. 1. 2005 (odročené na neurčito),
dňa 5. 9. 2005 (odročené na 29. 11. 2005), dňa 29. 11. 2005 (odročené na neurčito)
- v roku 2006 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 5. 6. 2006
- v roku 2007 bolo súdu doručené dňa 17. 9. 2007 oznámenie o zmene účastníka
konania na strane žalobcu, dňa 10. 10. 2007 bolo uznesením rozhodnuté o zmene účastníka
konania
- v roku 2008 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 19. 5. 2008 (žalobca požiadal
o odročenie faxom 2 hodiny pred pojednávaním – odročené na 7. 7. 2008), dňa 7. 7. 2008
(žalobca sa ospravedlnil faxom – odročené na neurčito), dňa 15. 10. 2008 právny zástupca
žalovaného urgoval o nariadenie termínu pojednávania a namietal, že konanie sp. zn.
1 Cb/8/2000 trvá neúmerne dlho, dňa 9. 12. 2008 sa uskutočnilo pojednávanie (odročené
na 13. 1. 2009), v roku 2008 žalovaní doručili súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy,
- v roku 2009 bolo pojednávanie nariadené na 13. 1. 2009 zrušené pre účasť sudcu
na NS SR, pojednávanie dňa 26. 1. 2009 (odročené na neurčito), dňa 12. 3. 2009 bolo
uznesením rozhodnuté o zmene účastníka konania, pojednávanie dňa 9. 9. 2009 (odročené
na deň 29. 9. 2009)
- dňa 29. 9. 2009 súd rozhodol o časti nárok rozsudkom zo dňa 29. 9. 2009 a to tak,
že žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol a vo zvyšku vylúčil vec na samostatné konanie
a pridelil veci novú spisovú značku 1Cb/19/2010
- v roku 2010 bolo účastníkom konania doručené uznesenie súdu podľa § 114
O. s. p., uskutočnilo sa pojednávanie dňa 29. 11. 2010 (odročené na neurčito)
- v roku 2011 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 15. 2. 2011 (odročené na neurčito)
dňa 19. 9. 2011 podal sťažovateľ sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi Okresného súdu
Bardejov, ktorý v odpovedi sp. zn. Spr. 1582/2011 zo dňa 19. 10. 2011 konštatoval, že
k zbytočným prieťahom zavineným súdom došlo len v období od 5. 6. 2006 do 10. 10.
2007...“
Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie, ktorého predmetom je žaloba
o zaplatenie pôžičky žalobcovi zo zmluvy o pôžičke č. 150, prebieha na okresnom súde
od roku 1996 dosiaľ, t. j. trvá už viac ako 15 rokov. Predmetné konanie bolo poznačené
zbytočnými prieťahmi, keďže okresný súd „v rokoch 2000 a 2001 nevykonal žiadne úkony,
pojednával za celé obdobie len cca 13-krát, pričom väčšinou išlo len o odročenie
pojednávania bez prejednania veci, alebo procesné rozhodnutia“.
Podľa sťažovateľa mal okresný súd predmetnú vec právoplatne rozhodnúť už v roku
1999, pretože už vtedy v konaní vzniesol námietku premlčania.
Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd „vylúčením tejto veci na samostatné
konanie obchádza zákon a snaží sa vytvoriť situáciu, že súdne konanie netrvá viac ako 15
rokov, ale že ide o nové súdne konanie pod novou spisovou značkou sp. zn. 1 Cb/8/2000,
resp. v súčasnosti pod novou spisovou značkou sp. zn. 1Cb/19/2010“.
Žalovaná v II. rade podala sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní podaním
z 12. marca 2009 adresovaným predsedovi okresného súdu, na ktorý odpovedal podaním
sp. zn. Spr. 1568/2009 zo 7. mája 2009.
Sťažovateľ sa na prieťahy v konaní sťažoval sťažnosťou z 19. septembra 2011
adresovanou predsedovi okresného súdu, ktorý na ňu odpovedal listom sp. zn.
Spr. 1582/2011 z 19. októbra 2011.
V predmetnej veci podľa sťažovateľa nejde o vec právne alebo skutkovo zložitú.
Sťažovateľ svojím správaním taktiež k predĺženiu uvedeného konania neprispel. Prieťahy
v predmetnom konaní boli spôsobené dlhodobou nečinnosťou okresného súdu, ako aj
postupom, ktorý charakterizovali „také nedostatky, ktoré viedli k prieťahom v súdnom
konaní“.
V dôsledku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľ utrpel najmä
psychickú ujmu, pretože uvedené dlhotrvajúce konanie vyvoláva u neho stav právnej
neistoty, ktorý jemu i jeho rodine sťažuje bežný rodinný i pracovný život. Predbežným
opatrením okresného súdu mu navyše bolo zakázané disponovať dlhodobo s jeho
nehnuteľným majetkom (rekreačnou chatou). S ohľadom na uvedené sťažovateľ uviedol, že
utrpel najmä nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady v peniazoch sa domáha v súlade
s judikatúrou ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví,
že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010 porušené,
prikáže okresnému súdu v predmetnej veci konať, prizná mu primerané finančné
zadosťučinenie v sume 30 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda okresného
súdu podaním sp. zn. Spr. 259/2012 z 3. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedol:
«Aj keď z výrokovej časti sťažnosti sťažovateľa (bod 1 navrhovaného Nálezu) nie je zrejmé,
v ktorom konkrétnom konaní Okresného súdu Bardejov malo dôjsť k porušeniu práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti je treba mať zato, že
sťažnosť sťažovateľa smeruje voči konaniu Okresného súdu Bardejov vedeného pod sp. zn.
1 Cb 19/2010 (predtým 1Cb 8/2000 a Cb 21/1997). V označenom konaní sťažovateľ
vystupuje ako žalovaný a teda sám sa nedomáha súdneho rozhodnutia návrhom na začatie
konania. Napriek tomu ani účastníkovi konania pred všeobecným súdom v postavení
žalovaného v zásade nemožno uprieť právo domáhať sa ochrany pred ústavným súdom,
lebo objektívne aj účastník konania v postavení žalovaného môže pociťovať stav právnej
neistoty a očakávať bezprieťahové konanie a meritórne rozhodnutie súdu o návrhu, ktorým
iný účastník konania sa domáha nároku voči nemu. V konkrétnom prípade však toto právo
sťažovateľovi priznať nemožno. Sťažovateľ totiž nárok žalobcu v rozsahu ako bol uplatnený
žalobou pôvodného žalobcu V. a. s., B. nepoprel a uznával tento nárok čo do dôvodov i
výšky, o čom svedčí odpor sťažovateľa proti platobnému rozkazu (č. l. 31-33 spisu
Okresného súdu Bardejov sp. zn. Cb 21/97), z obsahu ktorého je zrejmé, že sťažovateľ ako
žalovaný síce proti platobnému rozkazu Okresného súdu Bardejov zo dňa 20. 12. 1996, č. k.
1 Rob 850/96-29 odpor podal, avšak žalobcom uplatnený nárok nepoprel. Rovnaký postoj
žalovaný prezentoval počas celého doterajšieho konania, keď napríklad na pojednávaní dňa
7. 5. 2003 pri svojom výsluchu ako účastník konania výslovne prehlásil „Nespochybňujem
nárok žalobcu čo do základu ani čo do výšky ...“ a ,,Chcel som teda svojou výpoveďou
uviesť to, že nárok žalobcu tak, ako sa voči mne a žalovanej v 2. rade uznávam čo do
dôvodov aj čo do výšky. Mám zato, že na strane sťažovateľa nie je daný dôvod na
poskytnutie ochrany vyslovením porušenia jeho práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, lebo vzhľadom na jeho uznávací prejav vo vzťahu k nároku
tvoriacemu predmet konania pred Okresným súdom Bardejov nemožno mu priznať stav
právnej neistoty ako materiálneho základu a zmyslu ochrany prostredníctvom sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Vzhľadom na uvedené mám zato, že aj keď v konaní Okresného súdu Bardejov,
ktorého účastníkom je sťažovateľ, došlo k prieťahom, sťažovateľovi právo na ochranu pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky nemožno priznať. Pre priznanie takejto ochrany totiž
nestačí iba samotné zistenie prieťahov v konaní bez objektívneho zistenia stavu právnej
neistoty osoby, ktorá sa ochrany pred ústavným súdom domáha, t. j. bez zistenia, že
ochrana práv a právom chránené záujmy si takúto ochranu aj objektívne vyžaduje.
V prípade, ak by ústavný súd napriek uvedenému konštatoval porušenie práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, mám zato, že
konštatované skutočnosti a závery vylučujú priznanie sťažovateľom uplatneného nároku na
primerané finančné zadosťučinenie. Pre ochranu práv sťažovateľa, v takomto prípade
postačí samotné vyslovenie ich porušenia, bez potreby finančného zadosťučinenia.
Navrhujem preto, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako zrejme neopodstatnenú
zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.»
Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie predsedu okresného súdu
svojím podaním z 24. februára 2011, v ktorom okrem iného uviedol: „Neobstojí preto
tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať nárok na súdnu ochranu
pred Ústavným súdom SR, nakoľko v konaní pred Okresným súdom Bardejov je v
procesnom postavení žalovaného a sám sa nedomáha súdneho rozhodnutia návrhom na
začatie súdneho konania.
Neobstojí ani tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať
nárok na súdnu ochranu pred Ústavným súdom SR, nakoľko nárok uplatnený žalobou
nepoprel a uznával ho čo do dôvodu a výšky, čo je zrejmé z odporu proti platobnému
rozkazu, z vyjadrenia sťažovateľa na pojednávaní pred OS Bardejov dňa 7. 5. 2003.
Uvedené vyjadrenie sťažovateľa v odpore a na pojednávaní svedčí o tom, že sa nejedná
o právne zložitú vec, nakoľko sťažovateľ uznal záväzok čo do dôvodu a výšky. Na druhej
strane opomenul predseda OS Bardejov uviesť, že sťažovateľ dlh z jednej pôžičky voči V. a.
s. splatil v celom rozsahu a dlh z druhej pôžičky voči V. a. s. považuje za premlčaný, preto v
súdnom konaní vzniesol námietku premlčania, s ktorou sa súd do dnešného dňa
nevysporiadal. V súdnom konaní pred všeobecným súdom teda OS Bardejov má posúdiť len
to, či je nárok uznávaný sťažovateľom premlčaný alebo nie a vo veci rozhodnúť. Na
rozhodnutie o námietke premlčania nie je potrebné vo veci konať 16 rokov.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na nález sp. zn. III. ÚS 9/2000 z 28. 6. 2000,
v zmysle ktorého žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania...
Neobstojí preto tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať
nárok na súdnu ochranu pred Ústavným súdom SR, nakoľko v konaní pred Okresným
súdom Bardejov je v procesnom postavení žalovaného a sám sa nedomáha súdneho
rozhodnutia návrhom na začatie súdneho konania.
Neobstojí ani tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať
nárok na súdnu ochranu pred Ústavným súdom SR, nakoľko nárok uplatnený žalobou
nepoprel a uznával ho čo do dôvodu a výšky, čo je zrejmé z odporu proti platobnému
rozkazu, z vyjadrenia sťažovateľa na pojednávaní pred OS Bardejov dňa 7. 5. 2003.
Uvedené vyjadrenie sťažovateľa v odpore a na pojednávaní svedčí o tom, že sa nejedná
o právne zložitú vec, nakoľko sťažovateľ uznal záväzok čo do dôvodu a výšky. Na druhej
strane opomenul predseda OS Bardejov uviesť, že sťažovateľ dlh z jednej pôžičky voči V.
a.s. splatil v celom rozsahu a dlh z druhej pôžičky voči V. a. s. považuje za premlčaný, preto
v súdnom konaní vzniesol námietku premlčania, s ktorou sa súd do dnešného dňa
nevysporiadal. V súdnom konaní pred všeobecným súdom teda OS Bardejov má posúdiť len
to, či je nárok uznávaný sťažovateľom premlčaný alebo nie a vo veci rozhodnúť. Na
rozhodnutie o námietke premlčania nie je potrebné vo veci konať 16 rokov.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na nález sp. zn. III.ÚS 9/2000 z 28. 6. 2000,
v zmysle ktorého žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania.
Sťažovateľ má za to, že aj v prípade úspešnosti v súdnom konaní bude veľmi náročné
po viac ako 16 rokoch súdneho konania dosiahnutie nápravy inak ako náhradou
nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.
Dĺžkou súdneho konania došlo do výrazného zásahu do rodinného života sťažovateľa,
súkromia a v konečnom dôsledku aj fyzického a psychického zdravia sťažovateľa.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti
dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti
účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne podaných stanovísk
účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 18. januára 2012
I. senát ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Mariana Mochnáčová
a Milan Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 účinného
od 29. februára 2012 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Marianna Mochnáčová
(predsedníčka senátu), Peter Brňák a Milan Ľalík (sudcovia). Z uvedeného dôvodu vec
prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom posudzovaného konania je žaloba o plnenie z titulu nevráteného
zostatku pôžičky poskytnutej sťažovateľovi žalobcom. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení
sťažovateľa, okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný
súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správanie sťažovateľa v posudzovanom
konaní – ústavný súd zistil, že k predĺženiu predmetného konania prispel podstatnou mierou
sám sťažovateľ. O uvedenej skutočnosti svedčí fakt, že pojednávania nariadené na
12. marec 1998, 6. máj 1998, 26. jún 1998, 18. september 1998, 23. november 1998
a 9. február 1999 boli okresným súdom odročené, pretože sa mu nepodarilo doručiť
sťažovateľovi predvolanie (okresný súd pritom zásielky doručoval nielen prostredníctvom
pošty, ale aj prostredníctvom Mestskej polície B. či Obvodného oddelenia Policajného
zboru B.).
Hoci sťažovateľ následne 1. decembra 1998 požiadal o doručovanie písomností
na adresu jeho trvalého pobytu K. a v zimnom období na jeho adresu v B., ani na týchto
adresách zásielky okresného súdu nepreberal, resp. sa na nich nezdržiaval (pozri vyjadrenie
Obecného úradu K. z 11. septembra 1998 či správu Obvodného oddelenia Policajného zboru
B. doručenú okresnému súdu 20. septembra 1999). Sťažovateľ sám v konaní požiadal o
odročenie ďalšieho pojednávania nariadeného na 15. november 1999.
Na okresnom súde sa 24. novembra 1999 uskutočnil informatívny výsluch
sťažovateľa, na ktorom ho zákonná sudkyňa vyzvala, aby si ustanovil zástupcu pre
doručovanie písomností. Sťažovateľ si napriek tomu ani po tomto upozornení okresného
súdu zástupcu pre doručovanie nezvolil a zásielky okresného súdu i naďalej nepreberal.
Keďže sa okresnému súdu v predmetnom konaní i naďalej nedarilo doručiť
sťažovateľovi písomnosti (procesné rozhodnutia, rozhodnutia o ním podaných opravných
prostriedkoch vrátane predvolaní na jednotlivé pojednávania), v rámci tohto konania došlo
k zmareniu ďalších ním nariadených pojednávaní, ktoré sa mali uskutočniť 9. apríla 2003,
9. februára 2004, 3. mája 2004, 21. októbra 2004 a 17. januára 2005 (sťažovateľ
sa na pojednávanie v tento deň síce dostavil, avšak žalobca svoju neúčasť na ňom
ospravedlnil práve nevykázaním doručenia predvolania u žalovaných), 5. septembra 2005,
29. novembra 2005, 19. mája 2008, 7. júla 2008, 9. decembra 2008 (sťažovateľ sa na
pojednávanie síce dostavil, avšak žalobca svoju neúčasť na ňom ospravedlnil práve
nevykázaním doručenia predvolania u neho), 31. augusta 2009 a taktiež 29. novembra 2009.
Sťažovateľ v predmetnom konaní využíval svoje procesné práva, avšak rozhodovanie
o jeho návrhoch či opravných prostriedkoch nemožno započítať na ťarchu okresného súdu.
Rozhodovanie o sťažovateľom podanom odvolaní proti uzneseniu z 5. marca 1999 trvalo
v období od 29. apríla 1999 až do 2. augusta 1999, keď bol spis v predmetnej veci
z Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) vrátený späť na okresný súd.
Sťažovateľ v predmetnom konaní vzniesol dvakrát námietku zaujatosti proti zákonnej
sudkyni. O prvej z nich okresný súd rozhodoval v období od 5. júna 2006 do 8. augusta
2006. V poradí druhú námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni vzniesol sťažovateľ
28. septembra 2011, t. j. tesne pred podaním sťažnosti ústavnému súdu 21. decembra 2011,
a v čase, keď z obsahu spisu bolo zrejmé, že okresný súd zabezpečil pravdepodobne všetky
podklady potrebné na prijatie rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd o nej rozhodol
uznesením z 13. decembra 2011, ktorým zákonnú sudkyňu nevylúčil z rozhodovania
predmetnej veci a spis bol okresnému súdu doručený následne 20. decembra 2011.
Sťažovateľ podal taktiež prostredníctvom svojej právnej zástupkyne návrh na odročenie
pojednávaní konaných 15. februára 2009 a 29. septembra 2011.
Ústavný súd pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný
postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť účastníka konania prispievať
k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením
potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP).
Zo skutkových zistení ústavného súdu však vyplýva, že k spomaľovaniu postupu
okresného súdu v uvedenom konaní prispelo významnou mierou správanie sťažovateľa
v posudzovanom konaní, a na túto skutočnosť ústavný súd pri svojom rozhodovaní
prihliadol.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Pri zhodnotení
postupu okresného súdu v tejto veci ústavný súd vychádzal z obsahu spisového materiálu
vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 1 Cb 19/2010 (predtým sp. zn. 1 Cb 8/2000,
Nc 21/97).
Podľa zistenia ústavného súdu bolo preskúmavané konanie poznačené dlhým
obdobím nečinnosti okresného súdu trvajúcim od 24. novembra 1999, keď okresný súd
uznesením vylúčil časť nároku žalobcu na samostatné konanie až do 6. marca 2003, keď bol
spis sp. zn. Nc 21/1997 pripojený späť súdnej kancelárii. V predmetnom období bol spis v
tejto veci pripojený k spisu vedenému v konaní okresného súdu pod sp. zn. 2 Cb 212/2000
o spore týkajúcom sa identických účastníkov konania, avšak s odlišným predmetom
konania, ktorým bolo rozhodovanie o žalobe o zrušenie záložnej zmluvy (konanie v tejto
veci bolo rozhodnutím okresného súdu zastavené). Okresný súd v uvedenom čase trvajúcom
tri roky a tri mesiace svoju činnosť obmedzil len na zisťovanie, či bolo konanie sp. zn.
2 Cb 212/2000 právoplatne skončené a spis sp. zn. Nc 21/1997 vrátený späť. V prípade, že
okresný súd dospel k záveru, že uvedené konania spolu úzko súvisia, a to je dôvod, prečo
nemôže v predmetnom konaní konať, mal svoj záver prejaviť aj procesným úkonom
vykonaným podľa § 109 ods. 2 OSP, konanie prerušiť, a tak svojím postupom zabrániť
vzniku zbytočných prieťahov v uvedenom konaní. Uvedené obdobie nečinnosti okresného
súdu malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania.
Ústavný súd prihliadol taktiež na skutočnosť, že okresný súd sa v predmetnom
konaní musel zaoberať aj procesnými návrhmi žalobcu a čas potrebný na ich prejednanie či
rozhodnutie o nich nemožno započítať na ťarchu okresného súdu (napr. konanie o návrhu na
vydanie predbežného opatrenia vedené pod sp. zn. Nc 73/99, ktoré s preskúmavaným
konaním úzko súviselo, trvalo od 1. decembra 1999 až do 7. apríla 2001, žalobca v konaní
dvakrát požiadal okresný súd o nenariaďovanie pojednávania pre účely pokusu o uzavretie
mimosúdnej dohody s účastníkmi konania, návrhy na zámenu účastníka konania a pod.).
Do úvahy zobral ústavný súd aj skutočnosť, že čiastočne bolo o žalobcom uplatnenom
nároku právoplatne rozhodnuté rozsudkom rozsudok č. k. 1 Cb 8/2000-306 z 29. septembra
2009.
Argumentáciu predsedu okresného súdu týkajúcu sa neexistencie stavu právnej
neistoty u sťažovateľa považoval ústavný súd za irelevantnú s ohľadom na svoju ustálenú
judiktatúru, podľa ktorej k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania dochádza
spravidla až právoplatným rozhodnutím vo veci.
S ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom
súde považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú
v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva
sťažovateľa boli porušené.
III.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci
sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
30 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cb 19/2010 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým už popísané
správanie sťažovateľa, ktoré výrazne prispelo k predĺženiu tohto konania, ako aj s ohľadom
na skutočnosť, že ochrany svojich v sťažnosti označených práv sa začal domáhať až
v období, keď už okresný súd v predmetnej veci konal plynule a efektívne (sťažnosť
na prieťahy podal predsedovi okresného súdu 19. septembra 2011 a jeho sťažnosť
ústavnému súdu bola podaná až 21. decembra 2011), navyše o časti nároku žalobcu
rozhodol právoplatným rozhodnutím, ústavný súd považoval priznanie sumy sťažovateľovi
1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011
(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).
Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €
(v roku 2012 zo sumy 763 €), čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume
123,50 € (v sume 127,16 €) a 7,41 € (7,63 €) režijný paušál.
V predmetnej veci teda odmena predstavuje sumu 396,61 € vypočítanú ako súčet
odmeny za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 v sume 261,82 € (123,50 x 2 +
7,41 x 2 = 261,82) a odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 v sume
134,79 € (127,16 + 7,63 = 134,79).
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. februára 2012