Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 30/2012
PDF · 139.26 KB
No categories available
I. ÚS 30/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka
a Petra Brňáka v konaní o sťažnosti Ing. S. F., M., zastúpeného advokátom JUDr. R. K.,
P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v
konaní vedenom pod sp. zn. V-2 10 C 75/1996 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. S. F. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 10 C 75/1996
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. V-2 10 C 75/1996 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. S. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 €, ktoré j e Okresný
súd Bratislava III p o v i n n ý mu zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť Ing. S. F. trovy právneho
zastúpenia v sume 261,82 € na účet jeho advokáta JUDr. R. K. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna
2011 doručená sťažnosť Ing. S. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 10 C 75/1996, ktoré doteraz nie je
skončené.
2. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukázal na bežný predmet sporu (o vyporiadanie
BSM) a na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či
v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje 3 kritériá – právnu a faktickú
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka počas konania a spôsob, akým
súd v konaní postupoval, a to, že aj sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdu z roku
2010 nepriniesla zatiaľ ukončenie veci.
V predmetnej veci podľa sťažovateľa nešlo o zložitú vec, takže zistené prieťahy
v konaní boli spôsobené len neefektívnou činnosťou okresného súdu, ktorá išla len na jeho
vrub.
3. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd uznesením
prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo veci samej vydal nález, v ktorom vysloví, že
jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod
sp. zn. V-2 10 C 75/1996 porušené bolo, prikáže okresnému súdu ďalej konať bez
zbytočných prieťahov, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 €,
ktorú mu bude povinný zaplatiť okresný súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
4. Potom, ako ústavný súd konštatoval, že ústavná sťažnosť je prípustná a spĺňa aj
ostatné náležitosti vyžadované zákonom, pristúpil k jej meritórnemu prerokovaniu
na neverejnom pojednávaní podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru,
že je dôvodná.
5. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovuje (I. ÚS 24/2012,
I. ÚS 472/2011), že právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právo
na vybavenie veci v primeranej dobe, je nedeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces
garantovaného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom hodnotené ako iný
zásah orgánu verejnej moci a spravidla ide o prevažne jednorázový, protiprávny a zároveň
protiústavný atak týchto orgánov voči základným ústavou zaručeným právam (slobodám),
ktorý v dobe toho ataku predstavuje trvalé ohrozenie po práve existujúceho stavu, pričom
taký atak sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov
a ako taký sa vymyká obvyklému prieskumnému či inému konaniu; z tejto fakticity musí
neskôr vyplynúť, že dôsledkom takého zásahu orgánu verejnej moci nevyplývajúcim
z príslušného rozhodnutia nemožno čeliť inak (ultima ratio) než ústavnou sťažnosťou,
resp. nálezom ústavného súdu obsahujúcim okrem iného aj príkaz konať bez zbytočných
prieťahov.
6. K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti) sa
potom opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená
objektívne charakterom prerokovávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu
konania, správanie a procesnú aktivitu sťažovateľa a ostatných účastníkov konania, ako aj
správanie príslušných orgánov.
7. Hoci ústavný súd spravidla neskúma, či prieťahy v konaní spočívajú
na subjektívnych či objektívnych faktoroch, je v danom prípade nepochybné a celkom
zrejmé, že vytýkané celkové prieťahy v konaní sú spôsobené veľmi neefektívnou činnosťou
okresného súdu, keď tento aj napriek nariadeným 60-tim pojednávaniam neskončil danú,
hoci aj skutkovo zložitú vec, a nevyvodil proti mnohokrát absentujúcim účastníkom konania
(takmer na 25-tich pojednávaniach) takmer žiadne účinné opatrenia.
8. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je totiž zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie, alebo sa bráni voči nemu uplatnenému
nároku.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
9. Zbytočné prieťahy a neefektívnu činnosť priznal aj predseda okresného súdu
vo svojom vyjadrení k sťažnosti, takže ústavný súd môže konštatovať, že
z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota sťažovateľa v napadnutom
konaní nebola odstránená ani po uplynutí vyše 3 rokov od jeho vstupu do konania,
z celkovej dĺžky takmer 16 rokov od podania návrhu na súd.
10. Argumentáciu predsedu okresného súdu týkajúcu sa faktickej zložitosti veci,
množstva pojednávaní a častej neprítomnosti účastníkov na pojednávaní považoval ústavný
súd za irelevantnú práve s ohľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k odstráneniu
stavu právnej neistoty účastníka konania dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím
vo veci, a že z hľadiska jednotlivca nie je rozhodujúce, aké príčiny viedli k celkovému
stavu, že v „jeho“ veci nie je rozhodnuté dostatočne rýchlo.
11. S ohľadom na uvedené skutočnosti nemožno dobu predmetného konania
vedeného na okresnom súde považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne
akceptovateľnú a ani za primeranú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel
k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.
12. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Okresným súdom Bratislava III, prikázal tomuto súdu, aby
vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľ domáhajúci sa konečného rozhodnutia súdu v prerokovávanej veci.
13. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ
domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
14. Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 319,39 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.
15. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(IV. ÚS 210/04), ale aj priznaním určitej peňažnej náhrady.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume, akú žiadal sťažovateľ v podanej sťažnosti,
lebo zodpovedá satisfakcii, zásadám spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre
ľudské práva i ústavným súdom v obdobných prípadoch a s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti prípadu.
16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011
(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu)
po 123,50 €, spolu 247 €, plus 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,41 €, spolu
je to 261,82 €. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
OSP).
17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2012