Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 472/2011
PDF · 137.42 KB
No categories available
I. ÚS 472/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Milana Ľalíka a Petra
Brňáka v konaní o sťažnosti spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. B.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava
I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 268/2004 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 268/2004 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.
27 Cb 268/2004 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti L., a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €,
ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť spoločnosti L., a. s., trovy
konania v sume 314,18 € na účet jej advokáta JUDr. A. B. v lehote 2 mesiacov od
právoplatnosti nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2011 doručená sťažnosť spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 268/2004.
2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že konanie pred okresným súdom
začalo 7. júla 2004 podaním žaloby o zaplatenie sumy 126 603,43 € s príslušenstvom voči
sťažovateľke, ktorá je v procesnom postavení žalovaného, a do podania ústavnej sťažnosti
nie je právoplatne skončené. Sťažovateľka v sťažnosti okrem chronológie konania
poukázala taktiež na ňou podanú sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú adresovala
predsedníčke okresného súdu 25. februára 2011. Prípisom sp. zn. Spr 2069/2011
z 24. marca 2011 podpredsedníčka okresného súdu vyhodnotila podanú sťažnosť
na prieťahy ako dôvodnú. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd napriek podanej
sťažnosti na prieťahy nekoná vo veci plynulo, čo má za následok porušenie jej označených
základných práv podľa ústavy a dohovoru.
3. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by
vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 268/2004 porušil jej základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému
súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 15 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 €.
4. Potom, ako ústavný súd konštatoval, že ústavná sťažnosť je prípustná a spĺňa aj
ostatné náležitosti vyžadované zákonom, pristúpil k jej meritórnemu prerokovaniu
na neverejnom pojednávaní podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) a dospel k záveru, že sťažnosť je opodstatnená.
5. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovuje (I. ÚS 24/2012,
I. ÚS 30/2012), že právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právo
na vybavenie veci v primeranej dobe, je nedeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces
garantovaného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom hodnotené ako iný
zásah orgánu verejnej moci a spravidla podľa jeho názoru ide prevažne o jednorázový,
protiprávny a zároveň protiústavný atak týchto orgánov voči základným ústavou zaručeným
právam (slobodám), ktorý v dobe tohto ataku predstavuje trvalé ohrozenie po práve
existujúceho stavu, pričom taký atak sám osebe nie je výrazom (výsledkom) riadnej
rozhodovacej právomoci týchto orgánov a ako taký sa vymyká obvyklému prieskumnému či
inému konaniu; z tejto fakticidy musí neskôr vyplynúť, že dôsledkom takého zásahu orgánu
verejnej moci, nevyplývajúcim z príslušného rozhodnutia, nemožno čeliť inak (ultima ratio)
než ústavnou sťažnosťou, resp. nálezom ústavného súdu, obsahujúcim okrem iného aj
príkaz konať bez zbytočných prieťahov.
6. K otázke posudzovania dĺžky konania a jej (ne)primeranosti sa potom opakovane
pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená objektívne
charakterom prerokovávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu konania,
správanie a procesnú aktivitu sťažovateľa a ostatných účastníkov konania, ako aj správanie
príslušných orgánov, teda v danom prípade príslušného okresného súdu.
7. Hoci ústavný súd spravidla neskúma, či prieťahy v konaní spočívajú
na subjektívnych či objektívnych faktoroch, je v danom prípade nepochybné a celkom
zrejmé, že vytýkané celkové prieťahy v konaní sú spôsobené veľmi neefektívnou činnosťou
okresného súdu, keď tento aj napriek 7,5-ročnému konaniu a množstvu nariadených
pojednávaní neskončil danú, hoci aj skutkovo zložitú vec, a ktorý navyše nevyvodil proti
mnohokrát absentujúcim účastníkom konania takmer žiadne účinné opatrenia.
8. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je totiž zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie, alebo sa bráni voči nemu uplatnenému
nároku, a to aj za predpokladu, že účastníci konania sú nečinní.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
V zmysle citovaných zákonných ustanovení konajúci sudca dôsledne nepostupoval.
9. Zbytočné prieťahy a neefektívnu činnosť priznala aj podpredsedníčka okresného
súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, takže ústavný súd môže bez ďalšieho konštatovať, že
z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota sťažovateľky v napadnutom
konaní nebola odstránená ani po uplynutí vyše 7,5 rokov od podania návrhu na začatie
konania na príslušnom súde.
10. Argumentáciu podpredsedníčky okresného súdu týkajúcu sa faktickej zložitosti
veci, množstva pojednávaní a častej neprítomnosti účastníkov na pojednávaní považoval
ústavný súd za irelevantnú práve s ohľadom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania dochádza spravidla až právoplatným
rozhodnutím vo veci, a že z hľadiska jednotlivca nie je rozhodujúce, aké príčiny viedli
k celkovému stavu, že o „jeho“ veci nie je rozhodnuté dostatočne rýchlo.
11. S ohľadom na uvedené skutočnosti nemožno dobu predmetného konania
vedeného na okresnom súde považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne
akceptovateľnú a ani za primeranú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel
k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.
12. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Okresným súdom Bratislava I, prikázal tomuto súdu, aby
vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľka, domáhajúca sa konečného rozhodnutia súdu v prerokovávanej veci.
13. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
súdu.
14. Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 15 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jej sťažnosti.
15. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen konštatovaním
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(IV. ÚS 210/04), ale aj priznaním určitej peňažnej satisfakcie.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ktorá zodpovedá zásadám
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva i ústavným súdom
v obdobných prípadoch a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, ale aj správanie
účastníkov konania.
16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci
úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011
(prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu) po 123,50 €
spolu 247 €, plus 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,41 €, spolu je to
261,82 €, ktorá sa zvyšuje o DPH na sumu 314,18 €. Priznanú náhradu trov právneho
zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2012