Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 550/2011
PDF · 225.12 KB
No categories available
III. ÚS 550/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
o sťažnosti M. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn.
14 D 2198/1993 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 139/04 z 2. septembra 2004 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 14 D 2198/1993 v období
po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 139/04
z 2. septembra 2004 p o r u š e n é b o l o .
2. M. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Humenné povinný v y p l a t i ť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Humenné j e p o v i n n ý uhradiť M. R. trovy právneho zastúpenia
v sume 475,45 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a štyridsaťpäť centov) na účet
advokátky JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 550/2011-16 z 13. decembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. R., K. (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
14 D 2198/1993 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/04
z 2. septembra 2004.
Následne ústavný súd 12. januára 2012 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej
stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 7. februára 2012. V jeho
prílohe sa nachádzal súdny spis a podrobná chronológia úkonov okresného súdu
i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:
«Ústavný súd SR spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 17.08.2004.
Dňa 14.09.2004 dedičský spis bol odstúpený súdnemu komisárovi JUDr. T.
Súdny komisár vo veci nariadil pojednávanie na deň 09.11.2004. Na toto
pojednávanie sa nedostavili dedičky M. S. a N. F. Sťažovateľ na tomto pojednávaní uviedol,
že na súde prebieha konanie o náhradu škody vo výške 100.000 Sk za zbúraný dom, ktorý
podľa neho patrí do dedičstva a spor o určenie neplatnosti prevodu do dedičstva patriacich
pozemkov, pare. č. KN 221/1, 222/1 a 222/2.
Súd následne uznesením zo dňa 13.12.2004 vo veci konanie prerušil
do právoplatného skončenia konania o žalobe dediča M. R. o určenie rozsahu veci
patriacich do dedičstva po poručiteľovi A. R., zomrelom dňa 14.01.1989 vedeného
na tunajšom súde pod sp. zn. 8C 819/2001. Uznesenie o prerušení konania právoplatnosť
nadobudlo dňa 05.02.2005.
Rozsudkom zo dňa 15.11.2006, č.k. 8C 819/2001-149, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.03.2008, ktorý právoplatnosť nadobudol
dňa 22.05.2008 súd ohľadom parciel KN 221/1, 222/2, 223 a 224/4 určil, že tieto patria
do dedičstva po poručiteľovi A. R. Ohľadom parcely č. 110 krajský súd návrh zamietol.
Dedičský spis bol zo spisu 8 C 819/2001 vylúčený dňa 07. 05. 2008 a dňa 08.12.2008
bol odstúpený súdnemu komisárovi JUDr. T. na ďalšie konanie.
Ďalší termín pojednávania bol súdnym komisárom určený na deň 04.08.2009.
Na toto pojednávanie sa sťažovateľ a ďalší dedičia nedostavili.
Sťažovateľ M. R. sťažnosťou zo dňa 31.07.2009 adresovanou predsedovi súdu žiadal,
aby spis bol „preložený“ inému súdu v rámci Prešovského kraja a to konkrétne Okresnému
súdu Prešov, nakoľko humenským notárom a sudcom neverí.
Súd dňa 05.08.2009 vyzval súdneho komisára JUDr. T., aby sa k sťažnosti M. R.
vyjadril.
Súd zároveň dňa 05.08.2009 vyzval sťažovateľa M. R., aby mu oznámil, či jeho
námietka zaujatosti sa týka výlučne sudcu konajúceho v danej veci.
Sťažovateľ dňa 21.08.2009 súdu oznámil, že námietku zaujatosti vznáša voči všetkým
notárom, ktorí vo veci konali, aj voči sudcom tunajšieho súdu na občianskoprávnom úseku.
Súdny komisár súdu predložil vyjadrenie zo dňa 23.09.2009, v ktorom uviedol, že
na prejednanie tejto veci sa cíti byť zaujatý. Toto vyjadrenie spolu so spisom súdny komisár
súdu predložil dňa 15.10.2009.
Súdny spis bol dňa 30.10.2009 bol odstúpený Krajskému súdu v Prešove
na rozhodnutie o námietke zaujatosti.
Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 12.11.2009, ktoré súdu spolu so spisom
bolo predložené dňa 27.11.2009 vyriekol, že sudcovia tunajšieho súdu z konania vo veci
14D 2198/1993 vylúčení nie sú.
Následne súd uznesením zo dňa 14.01.2010 rozhodol, že notár JUDr. V. T. nie je
vylúčený z úkonov súdneho komisára vo veci 14D 2198/1993. Toto uznesenie vydala vyššia
súdna úradníčka. Proti tomuto uzneseniu odvolanie podali súdny komisár JUDr. T.
a sťažovateľ M. R. Vzhľadom na to, že zákonný sudca konajúci vo veci sa s rozhodnutím
vyššej súdnej úradníčky stotožnil, vec po doručení odvolania ostatným dedičom dňa
29.03.2010, bola odstúpená Krajskému súdu v Prešove, ktorý spisový materiál tunajšiemu
súdu vrátil dňa 02.06.2010, pričom v uznesení sp. zn. 8CoD 2/2010 konštatoval, že vec mu
bola nesprávne predložená, nakoľko o vylúčení súdneho komisára má rozhodnúť príslušný
sudca.
Následne sudca uznesením zo dňa 04.06.2010, č.k: 14D 2198/1993-368 rozhodol tak,
že súdny komisár JUDr. V. T. z konania v tejto veci nie je vylúčený. Toto uznesenie
právoplatnosť nadobudlo dňa 02.07.2010. Spis súdnemu komisárovi bol odstúpený dňa
29.07.2010.
Súdny komisár vo veci nariadil pojednávanie na deň 09.12.2010. Na toto
pojednávanie predvolal len sťažovateľa M. R., ktorý opätovne voči nemu vzniesol námietku
zaujatosti. Spisový materiál súdny komisár doručil súdu dňa 17.12.2010.
Súdnemu komisárovi spis bol následne vrátený na ďalšie konanie s tým, že v zmysle
§ 17 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 15a ods. 4 O.s.p., súd na opakované námietky zaujatosti
toho istého druhu vznesené účastníkom konania neprihliada.
Súdny komisár dňa 28.04.2011 súdu predĺžil námietku zaujatosti, v ktorej uviedol, že
už 12 rokov na základe poverenia koná v tejto veci, pričom dedič M. R. - sťažovateľ je
od prvopočiatku voči nemu agresívny a uráža ho.
Vyššia súdna úradníčka uznesením zo dňa 22.06.2011, č.k.. 14D 2198/1993-379
rozhodla, že notár JUDr. T. nie je vylúčený z úkonov súdneho komisára v tejto veci.
Proti tomuto uzneseniu dedič M. R. a súdny komisár JUDr. T. podali odvolanie.
Uznesením zo dňa 15.08.2011, č.k.. 14D 2198/1993-391 zákonný sudca v zmysle § 17
ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, že JUDr. T. je vylúčený z úkonov súdneho komisára v tejto veci.
Toto uznesenie právoplatnosť nadobudlo až dňa 09.01.2012 z dôvodu, že bol problém s jeho
doručením viacerým dedičom ako aj právnym nástupcom po jednej z dedičiek, ktorá
v priebehu konania zomrela.
Dedič M. R. medzitým dňa 02.11.2011 súdu predložil žiadosť o delegáciu veci
Okresnému súdu Prešov.
Poverená vyššia súdna úradníčka dňa 15.11.2011 ho vyzvala na zaplatenie súdneho
poplatku za návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti. Zároveň ho
osobitným prípisom upozornila na procesný postup súdu s tým súvisiaci.
Sťažovateľ výzvu na zaplatenie súdneho poplatku prevzal dňa 23.11.2011. Súdny
poplatok, ktorý mu bol vyrubený podľa položky 26 Zákona o súdnych poplatkov doposiaľ
neuhradil.»
Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil zo súdneho
spisu aj ústavný súd.
Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej uviedla: „Konanie vo veci
bolo prerušené uznesením 14D/2198/1993-252 z 13.12.2004 do právoplatného rozhodnutia
Okresného súdu Humenné vo veci sp. zn. 8C/819/2001. Rozsudok v tejto veci nadobudol
právoplatnosť dňa 22.5.2008 a teda odpadla prekážka, pre ktorú konanie bolo prerušené.
Uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť dňa 5.2.2005 a teda od tohto
dátumu do 22.5.2008 sa v konaní nepokračovalo.
Samotný sťažovateľ prispel k tomu, že vo veci sa nemohlo konať, svojimi početnými
obsiahlymi a nejasnými podaniami. Týkali sa hlavne toho, že žiadal, aby do dedičstva boli
pojaté aj veci, ktoré boli medzi dedičmi sporné a ich existencia nebola preukázaná. Išlo
hlavne o finančné prostriedky, ktoré ako sám uviedol, rodičia za života darovali svojim
deťom a tieto by podľa neho mali patriť do dedičstva. Ďalšou skutočnosťou je to, že
sťažovateľ podával návrhy námietky zaujatosti voči sudcovi a súdnym komisárom, o ktorých
bolo potrebné rozhodovať. Keďže takéto námietky boli podávané opakovane, došlo
k predĺženiu konania v dôsledku predkladania spisu, či už nadriadenému súdu alebo
sudcovi, na rozhodnutie o vylúčení notára.“
V závere svojho vyjadrenia okresný súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci.
Právna zástupkyňa sťažovateľa vyjadrením doručeným ústavnému súdu 5. marca
2012 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania. Vo svojom vyjadrení ďalej k veci uviedla, že „hoci bol dedičský
spis zo spisu sp. zn. 8C 819/2001 vylúčený dňa 7.5.2008, na ďalšie konanie súdnemu
komisárovi JUDr. T. bol odstúpený až dňa 8.12,2008, teda po viac ako 7 mesiacoch. Hoci
bol súdny komisár už dňa 14.9.2004 upozornený na to, že vo veci je potrebné urýchlene
konať a rozhodnúť, po tom ako mu bol odstúpený spis už dňa 8.12.2008 pojednávanie
nariadil až po takmer 8 mesiacoch na deň 4.8.2009.
Sťažovateľ pritom už dňa 31.7.2009 podal námietku zaujatosti proti notárom
a sudcom v okrese Humenné. Podľa názoru sťažovateľa došlo odo dňa 31.7.2009 do dňa
4.6.2011 k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku toho, že okresný súd námietku
zaujatosti nesprávne predložil na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove. O námietke
zaujatosti mal pritom rozhodnúť príslušný sudca, čo sa konštatuje aj v uznesení sp. zn.
8CoD 2/2010 Krajského súdu v Prešove.
Nesprávnym postupom tak Okresný súd Humenné spôsobil neodôvodnené prieťahy
v konaní v trvaní takmer 1 roka.
Až uznesením sp. zn. 14D 2198/1993 zo dňa 22.6.2011 zákonný sudca rozhodol, že
notár JUDr. V. T. je vylúčený z úkonov súdneho komisára v danej veci.
Od podania námietky zo dňa 31.7.2009 do vylúčenia notára JUDr. V. T. z úkonov
súdneho komisára vo veci 14D 2198/1993, teda do dňa 22.6.2011 tak uplynula doba takmer
2 rokov.“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie
zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(napr. III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).
Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že napadnuté súdne konanie bolo uznesením
okresného súdu z 13. decembra 2004 prerušené až do 22. mája 2008 z dôvodu, že prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd sa zaoberal priebehom napadnutého konania od 22. mája 2008.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, ústavný súd súhlasne s vyjadrením
okresného súdu konštatuje, že prerokovanie dedičstva možno zaradiť k štandardnej agende
všeobecného súdnictva, a z tohto pohľadu nejde o právne zložitú vec. Vychádzajúc však
z obsahu predloženého súdneho spisu ústavný súd konštatuje, že dĺžka konania bola
čiastočne závislá od skutkovej náročnosti prerokovávanej veci, ktorá vyplynula z toho, že
dedičia sa nevedeli zhodnúť na majetku, ktorý v čase smrti patril poručiteľovi, čoho
dôkazom boli aj dve žaloby podané sťažovateľom, ktoré súvisia s dedičským konaním,
v dôsledku ktorých došlo objektívne k predĺženiu napadnutého konania.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní
o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ sťažnosťou z 31. júla 2009 adresovanou
predsedovi okresnému súdu žiadal o „preloženie spisu“ z dôvodu, že neverí „humenským
notárom, ako aj sudcom“. Okresný súd vzhľadom na toto nie celkom jasné podanie
sťažovateľa musel vyzvať sťažovateľa, aby mu oznámil, či jeho námietka zaujatosti sa týka
výlučne sudcu konajúceho v danej veci. Sťažovateľ 21. augusta okresnému súdu oznámil,
že námietku zaujatosti vznáša voči všetkým notárom, ktorí vo veci konali, a sudcom
občianskoprávneho úseku okresného súdu. Z uvedeného dôvodu okresný súd potom, ako sa
vyjadrili všetci sudcovia okresného súdu k tejto námietke sťažovateľa, predložil súdny spis
Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) 30. októbra 2009 na rozhodnutie
o námietke zaujatosti. Súdny spis bol po rozhodnutí o námietke zaujatosti krajským súdom
vrátený okresnému súdu 27. novembra 2009. Okresný súd o námietke zaujatosti vo vzťahu
k notárovi ako súdnemu komisárovi rozhodol uznesením zo 14. januára 2010 tak, že notára
nevylúčil z úkonov súdneho komisára v predmetnej veci. Proti tomuto uzneseniu okresného
súdu, ktoré vydala vyššia súdna úradníčka, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
uznesením vo veci konajúci sudca 4. júna 2010 tak, že súdny komisár z konania
v predmetnej veci nie je vylúčený. Na pojednávaní pred súdnym komisárom 9. decembra
2010 sťažovateľ opätovne vzniesol proti súdnemu komisárovi námietku zaujatosti.
Vzhľadom na agresívne a urážlivé správanie sťažovateľa 28. apríla 2011 podal námietku
zaujatosti aj súdny komisár. O námietke notára ako súdneho komisára rozhodla poverená
vyššia súdna úradníčka uznesením z 22. júna 2011 tak, že ho nevylúčila z úkonov súdneho
komisára v predmetnej veci. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali odvolania
rovnako notár ako súdny komisár aj sťažovateľ. Zákonný sudca uznesením z 15. augusta
2011 rozhodol o vylúčení notára ako súdneho komisára v predmetnej veci. Sťažovateľ
2. novembra 2011 požiadal okresný súd o delegáciu veci Okresnému súdu Prešov.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku uplatnenia
procesných práv účastníkov konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania
oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu
orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou
preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných právach
ústavný súd zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľovi
týmto nálezom priznal.
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní.
Ústavný súd sa zaoberal z už uvedených dôvodov len časťou napadnutého konania
od 22. mája 2008, pričom zistil, že okresný súd potom, ako mu bol vrátený súdny spis
z krajského súdu 6. mája 2008, odstúpil súdny spis súdnemu komisárovi až po šesťmesačnej
nečinnosti, čo ústavný súd vyhodnotil ako zbytočný prieťah. Následne už okresný súd
vykonával priebežne úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci, no jeho
postup vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania takmer 19 rokov, z toho vyše sedem rokov
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/2004, nasvedčuje, že nekonal
dostatočne promptne, efektívne a neposkytol dostatočnú ochranu označeným právam
sťažovateľa, a to aj napriek existencii zákonnej prekážky (v trvaní tri a pol roka, pozn.),
ktorá bránila okresnému súdu v postupe v napadnutom konaní.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Za takúto nesústredenú činnosť okresného súdu považuje ústavný súd postup
okresného súdu, ktorý nevyužil poriadkové opatrenia podľa § 53 OSP, hoci mohol a mal
vzhľadom na postup notára ako súdneho komisára, ktorý po doručení súdneho spisu
8. decembra 2008 nariadil termín pojednávania až na 4. august 2009, čo v konečnom
dôsledku spôsobilo ďalší prieťah v trvaní ôsmich mesiacov. Za nesústredenú činnosť
považoval ústavný súd aj postup okresného súdu, ktorý po odvolaní sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2010, ktoré vydala vyššia súdna úradníčka, súdny
spis predložil krajskému súdu, hoci o odvolaní proti uvedenému rozhodnutiu vyššej súdnej
úradníčky mal rozhodnúť zákonný sudca podľa § 374 ods. 4 OSP. Zákonný sudca
o odvolaní sťažovateľa podanom 27. januára 2010 rozhodol 4. júna 2010, teda takmer
po vyše štyroch mesiacoch.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného, najmä však zistenej nečinnosti, nesústredenej
činnosti okresného súdu a doterajšej dĺžky trvania napadnutého konania, ktorá je
z ústavného hľadiska neakceptovateľná, dospel k názoru, že doterajším postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 D 2198/1993 v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 139/04 z 2. septembra 2004 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Vzhľadom na skutočnosť, že už predchádzajúcim nálezom ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 139/04 z 2. septembra 2004 bola okresnému súdu uložená povinnosť konať
bez zbytočných prieťahov, ústavný súd už rovnaký príkaz okresnému súdu tentoraz
nevydal.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
6 000 €, ktoré odôvodnil pretrvávajúcou právnou neistotou, dobou trvania súdneho konania,
opísanou nečinnosťou a neefektivitou úkonov okresného súdu, ktorú pociťuje ako ujmu.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako
aj na jeho nedostatočne efektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom
súde a všetky okolnosti daného prípadu vrátane podielu sťažovateľa na doterajšej dĺžke
trvania konania považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa
sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 485,24 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010
v sume 741 € a v prvom polroku 2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi
(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2011 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)
po 123,50 € a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 (vyjadrenie vo veci samej)
po 127,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu
7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky vykonaný v roku 2011 a 7,63 € za jeden úkon podľa
vyhlášky vykonaný v roku 2012. Advokátka je zároveň platcom DPH, preto sa (podľa § 18
ods. 3 vyhlášky) odmena a náhrady zvyšujú o DPH. Náhrada trov konania, ktorú ústavný
súd priznal sťažovateľovi, takto predstavuje sumu 396,21 € zvýšenú o DPH, čiže spolu
475,45 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012