Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 111/2012
PDF · 182.63 KB
No categories available
III. ÚS 111/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 197/2010-260 z 25. októbra
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2012 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 197/2010-260 z 25. októbra
2011.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) od Slovenskej
republiky – Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky domáhal:
1. zaplatenia náhrady škody v sume 300 000 € a nemajetkovej ujmy v sume
300 000 €, ku ktorým malo dôjsť nesprávnym úradným postupom príslušnej správy katastra
pri zápise vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ako aj nevyznačením informatívnej
poznámky o začatí konania o určenie vlastníckeho práva na základe žiadosti sťažovateľa,
2. určenia, že boli porušené jeho práva zaručené dohovorom.
Po čiastočnom späťvzatí návrhu sťažovateľom okresný súd rozsudkom č. k.
7 C 83/2009-236 z 24. februára 2010 zastavil konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia
náhrady škody, a zároveň zamietol návrh v časti týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy
a určenia, že bolo porušené právo sťažovateľa „pokojne užívať majetok“ podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že správa katastra
sa nedopustila nesprávneho úradného postupu, keď na základe notárskej zápisnice –
Osvedčenia o priebehu dražby zo dňa 11. 03. 2005 vykonala záznam vlastníckeho práva,
keď práva k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli príklepom licitátora na
verejnej dražbe, sa zapisujú záznamom..., ktorý plní iba evidenčné funkcie, ktoré nemajú
vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam..., neprebieha teda vkladové
konanie... a pri zázname vlastníckeho práva, ktoré vzniklo, zmenilo sa alebo zaniklo
príklepom licitátora nemôže ani posudzovať, či dražba prebehla platne alebo nie. Platnosť
dražby môže posudzovať iba súd, na základe návrhu dotknutej osoby, podaného v zákonnej
lehote... Ďalej dospel k záveru, že správa katastra nebola povinná na základe žiadosti
navrhovateľa... zapísať do katastra nehnuteľností informatívnu poznámku, pretože sa
nejednalo o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení § 39 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona
upravujúcich skutočnosti, o ktorých správa katastra vyznačí v katastri poznámku. Okrem
toho nebola splnená ani ďalšia podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, resp.
nemajetkovú ujmu, a to existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom nemajetkovej ujmy... Návrh navrhovateľa v časti, v ktorej sa domáhal
určenia, že boli porušené jeho základné ľudské práva, posúdil ako určovaciu žalobu podľa
§ 80 psím. c) O. s. p. s odôvodnením, že konanie pred ústavným súdom nemožno začať na
základe postúpenia veci všeobecným súdom, a preto nemohol zastaviť konanie v tejto časti
pre nedostatok právomoci a postúpiť vec ústavnému súdu... Dospel k záveru, že navrhovateľ
ani neuviedol, aký má naliehavý právny záujem na požadovanom určení a ani existenciu
naliehavého právneho záujmu žiadnym spôsobom nepreukázal...“
Proti uvedenému rozsudku v časti, v ktorej okresný súd návrh zamietol, podal
sťažovateľ odvolanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. že postupom okresného súdu mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo odôvodnil tým, že rozhodnutie okresného súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 197/2010-260 z 25. októbra 2011 rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za
nespravodlivý. Nespravodlivosť vidí v svojvôli rozhodovania, keďže v jeho prípade mal
„súd“ prihliadať na čl. 154c ústavy, podľa ktorého má dohovor prednosť pred „domácimi“
zákonmi, ak zabezpečuje väčší rozsah ochrany ľudských práv a základných slobôd.
Vzhľadom na „znaky osobitného zreteľa“ spočívajúce v tom, že zavinením iných osôb
prišiel o strechu nad hlavou a stal sa bezdomovcom a že „zákon o dobrovoľných dražbách
pred svojou novelizáciou nezabezpečoval dostatočnú ochranu vlastníckych práv pôvodného
vlastníka v zmysle Dohovoru... pred svojvôľou tretích osôb“, mal krajský súd rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom
krajského súdu č. k. 8 Co 197/2010-260 z 25. októbra 2011 bolo porušené jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie a náhradu trov
právneho zastúpenia advokátovi ustanovenému ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).
Preskúmaním sťažnosti ústavný súd zistil, že jej predmetom je nespokojnosť
sťažovateľa s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 197/2010-260 z 25. októbra 2011,
ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa v časti
týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy orgánom verejnej správy a určenia, že bolo
porušené jeho právo „pokojne užívať majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nespravodlivý a myslí si, že
krajský súd mal rozhodnúť tak, ako to navrhol vo svojom odvolaní.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ námietku porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v sťažnosti osobitne nezdôvodnil a k námietke
porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len uviedol, že citovaný článok „zaručuje
súdne konanie, ktoré musí poskytovať určité garancie procesnej povahy“, avšak bez toho,
aby konkrétne špecifikoval, k porušeniu akých princípov spravodlivého súdneho procesu zo
strany všeobecných súdov v jeho veci došlo.
Medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 517/2011).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo
na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť
súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že
výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné.
Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného
práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový
stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:
„Navrhovateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods.. 1 písm. f) O. s. p. a tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. upravuje zrušenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa v prípade, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom...
V prejednávanej veci odvolací súd nezistil žiaden taký postup súdu prvého stupňa,
ktorým by znemožnil navrhovateľovi realizáciu jeho procesných práv priznaných mu
v občianskom súdnom konaní, teda taký postup, v dôsledku ktorého by navrhovateľ bol
vylúčený z procesných úkonov, ktoré mu patria a ktorým postupom by mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Odvolanie navrhovateľa okrem toho obsahuje len všeobecný
odkaz na tento odvolací dôvod bez uvedenia konkrétneho postupu súdu, ktorým by mu bola
znemožnená realizácia jeho procesných práv a bol by ním naplnený tento odvolací dôvod...
Keďže navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady nemajetkovej ujmy voči štátu
z titulu nesprávneho úradného postupu odporcu... správne súd prvého stupňa
navrhovateľom uplatnený nárok posudzoval podľa príslušných ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov a pri posudzovaní správnosti vytýkaného úradného postupu odporcu
správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, ktoré zákonné ustanovenia
v odôvodnení napadnutého rozsudku aj citoval, teda použil správny právny predpis a podľa
názoru odvolacieho súdu tento aj správne interpretoval a zo skutkových záverov vyvodil
správne právne závery.
Správne súd prvého stupňa skúmal splnenie zákonom stanovených predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle
Správne súd prvého stupňa dospel tiež k záveru, že na určení porušenia základných
ľudských práv chránených Dohovorom a Ústavou Slovenskej republiky navrhovateľ nemá
naliehavý právny záujem keď podľa ustálenej judikatúry tento základný predpoklad
úspešnosti určovacej žaloby možno považovať za splnený vtedy, ak by bez požadovaného
určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho
právne postavenie neistým. Určovacia žaloba, má preventívnu povahu a má za účel
poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho
stavu alebo práva; nie je preto opodstatnená tam, kde právny vzťah alebo právo už boli
porušené a kde je preto právnym prostriedkom ochrany právneho vzťahu alebo práva
žaloba o plnenie. Z tvrdení navrhovateľa nevyplýva ohrozenie jeho práva alebo právneho
postavenia, keď tvrdí, že jeho základné práva už boli porušené, a teda právnym
prostriedkom ochrany jeho práv nemôže byť určovacia žaloba.
Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania
navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v
odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by
mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych
záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov,
právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením rozsudku súdu
prvého stupňa v napadnutej časti, majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa §
157 ods. 2 O. s. p., a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu, že by napadnutý
rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu bolo možné považovať
za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva
na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. V danej veci bol dostatočne
zistený skutkový stav, všeobecné súdy použili relevantné právne normy a vyložili ich
ústavne konformným spôsobom, z odôvodnenia ich rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne
vyplýva, čo bolo dôvodom ako zamietnutia návrhu sťažovateľa okresným súdom, tak aj
potvrdenia rozsudku okresného súdu krajským súdom. Z ústavnoprávneho hľadiska preto
niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozhodnutí všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa,
preto jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa uvedených v sťažnosti.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len
v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa vzťahuje aj
na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručené
v čl. 46 ods. 3 ústavy, ktoré možno považovať konajúcim súdom za rešpektované, ak tento
postupoval v súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (napr. III. ÚS 322/08, II. ÚS 467/08).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012