Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 111/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -260 z 25. októbra

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2012 doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -260 z 25. októbra

2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) od Slovenskej

republiky – Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky domáhal:

1. zaplatenia náhrady škody v sume 300 000 € a nemajetkovej ujmy v sume

300 000 €, ku ktorým malo dôjsť nesprávnym úradným postupom príslušnej správy katastra

pri zápise vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ako aj nevyznačením informatívnej

poznámky o začatí konania o určenie vlastníckeho práva na základe žiadosti sťažovateľa,

2. určenia, že boli porušené jeho práva zaručené dohovorom.

Po čiastočnom späťvzatí návrhu sťažovateľom okresný súd rozsudkom č. k.

-236 z 24. februára 2010 zastavil konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia

náhrady škody, a zároveň zamietol návrh v časti týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy

a určenia, že bolo porušené právo sťažovateľa „pokojne užívať majetok“ podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že správa katastra

sa nedopustila nesprávneho úradného postupu, keď na základe notárskej zápisnice –

Osvedčenia o priebehu dražby zo dňa 11. 03. 2005 vykonala záznam vlastníckeho práva,

keď práva k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli príklepom licitátora na

verejnej dražbe, sa zapisujú záznamom..., ktorý plní iba evidenčné funkcie, ktoré nemajú

vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam..., neprebieha teda vkladové

konanie... a pri zázname vlastníckeho práva, ktoré vzniklo, zmenilo sa alebo zaniklo

príklepom licitátora nemôže ani posudzovať, či dražba prebehla platne alebo nie. Platnosť

dražby môže posudzovať iba súd, na základe návrhu dotknutej osoby, podaného v zákonnej

lehote... Ďalej dospel k záveru, že správa katastra nebola povinná na základe žiadosti

navrhovateľa... zapísať do katastra nehnuteľností informatívnu poznámku, pretože sa

nejednalo o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení § 39 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona

upravujúcich skutočnosti, o ktorých správa katastra vyznačí v katastri poznámku. Okrem

toho nebola splnená ani ďalšia podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, resp.

nemajetkovú ujmu, a to existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom nemajetkovej ujmy... Návrh navrhovateľa v časti, v ktorej sa domáhal

určenia, že boli porušené jeho základné ľudské práva, posúdil ako určovaciu žalobu podľa

psím. c) s odôvodnením, že konanie pred ústavným súdom nemožno začať na

základe postúpenia veci všeobecným súdom, a preto nemohol zastaviť konanie v tejto časti

pre nedostatok právomoci a postúpiť vec ústavnému súdu... Dospel k záveru, že navrhovateľ

ani neuviedol, aký má naliehavý právny záujem na požadovanom určení a ani existenciu

naliehavého právneho záujmu žiadnym spôsobom nepreukázal...“

Proti uvedenému rozsudku v časti, v ktorej okresný súd návrh zamietol, podal

sťažovateľ odvolanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 písm. f)

(ďalej len „OSP“), t. j. že postupom okresného súdu mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo odôvodnil tým, že rozhodnutie okresného súdu

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd rozsudkom č. k. -260 z 25. októbra 2011 rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za

nespravodlivý. Nespravodlivosť vidí v svojvôli rozhodovania, keďže v jeho prípade mal

„súd“ prihliadať na c , podľa ktorého má dohovor prednosť pred „domácimi“

zákonmi, ak zabezpečuje väčší rozsah ochrany ľudských práv a základných slobôd.

Vzhľadom na „znaky osobitného zreteľa“ spočívajúce v tom, že zavinením iných osôb

prišiel o strechu nad hlavou a stal sa bezdomovcom a že „zákon o dobrovoľných dražbách

pred svojou novelizáciou nezabezpečoval dostatočnú ochranu vlastníckych práv pôvodného

vlastníka v zmysle Dohovoru... pred svojvôľou tretích osôb“, mal krajský súd rozsudok

okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom

krajského súdu č. k. -260 z 25. októbra 2011 bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie a náhradu trov

právneho zastúpenia advokátovi ustanovenému ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Preskúmaním sťažnosti ústavný súd zistil, že jej predmetom je nespokojnosť

sťažovateľa s rozsudkom krajského súdu č. k. -260 z 25. októbra 2011,

ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa v časti

týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy orgánom verejnej správy a určenia, že bolo

porušené jeho právo „pokojne užívať majetok“ podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nespravodlivý a myslí si, že

krajský súd mal rozhodnúť tak, ako to navrhol vo svojom odvolaní.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ námietku porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa v sťažnosti osobitne nezdôvodnil a k námietke

porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len uviedol, že citovaný článok „zaručuje

súdne konanie, ktoré musí poskytovať určité garancie procesnej povahy“, avšak bez toho,

aby konkrétne špecifikoval, k porušeniu akých princípov spravodlivého súdneho procesu zo

strany všeobecných súdov v jeho veci došlo.

Medzi obsahom základného práva podľa a obsahom práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť

súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že

výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné.

Do základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného

práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným

súdom (napr. , , ). Právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:

„Navrhovateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v ods.. 1 písm. f) a tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ustanovenie upravuje zrušenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa v prípade, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom...

V prejednávanej veci odvolací súd nezistil žiaden taký postup súdu prvého stupňa,

ktorým by znemožnil navrhovateľovi realizáciu jeho procesných práv priznaných mu

v občianskom súdnom konaní, teda taký postup, v dôsledku ktorého by navrhovateľ bol

vylúčený z procesných úkonov, ktoré mu patria a ktorým postupom by mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Odvolanie navrhovateľa okrem toho obsahuje len všeobecný

odkaz na tento odvolací dôvod bez uvedenia konkrétneho postupu súdu, ktorým by mu bola

znemožnená realizácia jeho procesných práv a bol by ním naplnený tento odvolací dôvod...

Keďže navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady nemajetkovej ujmy voči štátu

z titulu nesprávneho úradného postupu odporcu... správne súd prvého stupňa

navrhovateľom uplatnený nárok posudzoval podľa príslušných ustanovení zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov a pri posudzovaní správnosti vytýkaného úradného postupu odporcu

správne aplikoval príslušné ustanovenia o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, ktoré zákonné ustanovenia

v odôvodnení napadnutého rozsudku aj citoval, teda použil správny právny predpis a podľa

názoru odvolacieho súdu tento aj správne interpretoval a zo skutkových záverov vyvodil

správne právne závery.

Správne súd prvého stupňa skúmal splnenie zákonom stanovených predpokladov

vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle

..

Správne súd prvého stupňa dospel tiež k záveru, že na určení porušenia základných

ľudských práv chránených Dohovorom a navrhovateľ nemá

naliehavý právny záujem keď podľa ustálenej judikatúry tento základný predpoklad

úspešnosti určovacej žaloby možno považovať za splnený vtedy, ak by bez požadovaného

určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho

právne postavenie neistým. Určovacia žaloba, má preventívnu povahu a má za účel

poskytnúť ochranu právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho

stavu alebo práva; nie je preto opodstatnená tam, kde právny vzťah alebo právo už boli

porušené a kde je preto právnym prostriedkom ochrany právneho vzťahu alebo práva

žaloba o plnenie. Z tvrdení navrhovateľa nevyplýva ohrozenie jeho práva alebo právneho

postavenia, keď tvrdí, že jeho základné práva už boli porušené, a teda právnym

prostriedkom ochrany jeho práv nemôže byť určovacia žaloba.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania

navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu

prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v

odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by

mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych

záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov,

právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením rozsudku súdu

prvého stupňa v napadnutej časti, majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa §

157 ods. 2 , a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa

ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu, že by napadnutý

rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu bolo možné považovať

za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. V danej veci bol dostatočne

zistený skutkový stav, všeobecné súdy použili relevantné právne normy a vyložili ich

ústavne konformným spôsobom, z odôvodnenia ich rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne

vyplýva, čo bolo dôvodom ako zamietnutia návrhu sťažovateľa okresným súdom, tak aj

potvrdenia rozsudku okresného súdu krajským súdom. Z ústavnoprávneho hľadiska preto

niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozhodnutí všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa,

preto jeho sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uvedených v sťažnosti.

Podľa domáhať sa práv uvedených v sa možno len

v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Toto pravidlo sa vzťahuje aj

na základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného

štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručené

v , ktoré možno považovať konajúcim súdom za rešpektované, ak tento

postupoval v súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (napr. , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012