Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 225/2012
PDF · 211.03 KB
No categories available
III. ÚS 225/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M., všetci bytom B., pre
namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho
rozsudkom sp. zn. 8 Co 218/2011 zo 7. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012
doručená sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. (ďalej aj „sťažovatelia“), všetci bytom
B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho
rozsudkom sp. zn. 8 Co 218/2011 zo 7. februára 2012.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 30. apríla 2008 sa v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní pri vybavovaní
podaní sťažovateľov týkajúcich sa prešetrenia zákonnosti dobrovoľnej dražby, predmetom
ktorej bol ich rodinný dom, domáhali:
a) sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade od Slovenskej republiky – Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaní“) zaplatenia náhrady škody v sume 16 200 000 Sk a určenia, že bolo porušené ich
právo na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
b) sťažovatelia od žalovaných zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4 000 000 Sk
a určenia, že boli porušené ich základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2
Po čiastočnom späťvzatí návrhu okresný súd uznesením z 20. septembra 2010
zastavil konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia náhrady škody.
Následne okresný súd rozsudkom č. k. 10 C/84/2008-336 zo 4. mája 2011 návrh
sťažovateľov vo zvyšnej časti zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia
s odkazom na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 284/07
a sp. zn. I. ÚS 323/08 (pre namietané porušenie základných práv a slobôd sťažovateľov
orgánmi činnými v trestnom konaní) uviedol:
„Súd navrhovateľom nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko tak ako
vyplynuli z citovaných uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj zo samotného
dokazovania vedeného v prejednávanej veci orgány činné v trestnom konaní svoje
povinnosti neporušili, postupovali v súlade s Trestným poriadkom a Trestným zákonom.
Súd v tejto súvislosti poukazuje na prevenčnú povinnosť zakotvenú v ustanovení
§ 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Zo skutkových okolností prípadu súd dovodil, že boli to práve samotní navrhovatelia,
ktorí zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, a preto musia následky s tým
spojené znášať sami. Mali postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od
nich spravodlivo požadovať a pred odchodom zo Slovenskej republiky si mali vysporiadať
všetky záväzky voči veriteľom a tak mali predísť vzniku prípadnej škody na ich majetku.“
Proti uvedenému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, kde namietali, že v konaní
došlo k vadám podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), t. j. že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, okresný súd dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 218/2011-376 zo 7. februára 2012 napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia považujú rozsudok krajského súdu za nespravodlivý; nespravodlivosť
vidia v svojvôli rozhodovania, keďže v ich prípade mal „súd“ prihliadať na čl. 154c ústavy,
podľa ktorého má dohovor prednosť pred „domácimi“ zákonmi, ak zabezpečuje väčší
rozsah ochrany ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru sťažovateľov „súd“
nesprávne pochopil prípad, nesprávne aplikoval závery ústavného súdu, nesprávne skutkovo
a právne posúdil vec, nevysporiadal sa s ich tvrdeniami a nevykonal dokazovanie tak, ako to
navrhli. Vzhľadom na „znaky osobitného zreteľa“ spočívajúce v tom, že zavinením iných
osôb prišli o strechu nad hlavou a stali sa bezdomovcami a že „zákon o dobrovoľných
dražbách pred svojou novelizáciou nezabezpečoval dostatočnú ochranu vlastníckych práv
pôvodného vlastníka v zmysle Dohovoru... pred svojvôľou tretích osôb“, mal krajský súd
rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom
krajského súdu č. k. 8 Co 218/2011-376 zo 7. februára 2012 bolo porušené ich základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie a advokátovi
ustanovenému im ústavným súdom náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 218/2011-376 zo 7. februára 2012, ktorým
tento potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľov, ktorým sa
od žalovaných domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4 000 000 Sk a určenia, že
bolo porušené ich právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, resp. základné práva podľa
čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo
na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť
súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že
výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je
kontrolovateľné.
Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného
práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový
stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Preskúmaním sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia námietku porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osobitne nezdôvodnili
a k námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedli, že citovaný článok
„zaručuje súdne konanie, ktoré musí poskytovať určité garancie procesnej povahy“.
Sťažovatelia považujú napadnutý rozsudok krajského súdu za nespravodlivý, pretože
„súd“ neprihliadal na čl. 154c ústavy. Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd mal rozhodnúť
tak, ako to navrhli vo svojom odvolaní. Podľa ich názoru „súd“ nesprávne pochopil prípad,
nesprávne aplikoval závery ústavného súdu, nesprávne skutkovo a právne posúdil vec,
nevysporiadal sa s ich tvrdeniami a nevykonal dokazovanie tak, ako to navrhli.
Ústavný súd konštatuje, že v podstate totožné námietky obsahovalo už odvolanie
sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu a krajský súd sa s nimi (ako s odvolacími
dôvodmi) podrobne vysporiadal. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu totiž vyplýva:
„Navrhovatelia výslovne svoje odvolanie odôvodňovali dôvodmi uvedenými v § 205
ods. 2 písm. c), d) a f) O. s. p., a to tým, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a že jeho rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach
dôvodov odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo... a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu
navrhovateľov, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzali odporcovia
na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O. s. p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania
v súlade s § 132 O. s. p., dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne
vyvodil aj správny právny záver, že podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2,
§ 17 ods. 1, 2) neboli v danej veci splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú navrhovateľom nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestom
konaní, pričom svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľov nevyhovel a neprihliadol tak
na ich námietky proti postupu orgánov štátu (vyšetrovateľov polície a prokuratúry), aj
náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho
rozhodnutia považovať, za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľov preto nie je
spôsobilý spochybniť, správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
z hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), f)
O. s. p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali
správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.
V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú
nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O. s. p.)...
Súd prvého stupňa správne zameral dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných
skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Jeho skutkové
zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky relevantné
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu
vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania najavo, prihliadol na rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne tieto správne vyhodnotil z hľadiska
ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti, vrátane jeho viazanosti
rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle ust. § 135 ods. 1 O. s. p.
a dospel tak k správnym skutkovým záverom.
So zreteľom na uvedené odvolací súd uzavrel, že skutkové zistenia súdu prvého
stupňa majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením
dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým záverom...
Súd prvého stupňa postupoval správne, keď zisťoval v konaní existenciu objektívnej
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi polície a prokuratúry podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., ktorej existencia predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp.
nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinnú súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom...
V konaní nebolo ničím zo strany navrhovateľov doložené, že by zo strany orgánov
štátu pri vybavovaní ich podnetov, oznámení a sťažnosti došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1, 2
Ústavy SR v tom, že by boli pri uplatňovaní svojich práv a slobôd znevýhodňovaní
a poškodzovaní s ohľadom na ich pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Pokiaľ navrhovatelia namietali porušenie ich práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života v zmysle článku čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, správne v tejto súvislosti poukázal súd
prvého stupňa na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 284/07-13 zo dňa 18. 10. 2007,
ktorým pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol sťažnosť navrhovateľov...
Tieto závery Ústavného súdu SR si v danej veci osvojil aj odvolací súd a dospel tak
k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že orgány činné v trestnom konaní neporušili
svoje povinnosti, keď sa dostatočne náležite zaoberali obsahom trestného oznámenia
a podnetov navrhovateľov, nevybočili pritom z rámca ustanovení Trestného poriadku, či
zákona o prokuratúre a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
práv a ľudských slobôd, a preto z ich strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu. Postup orgánov činných v trestnom konaní mal oporu v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,
podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Napokon je potrebné uviesť, že navrhovatelia si musia v prvom rade vysporiadať
svoje nároky so subjektmi záväzkových vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môžu
uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik ujmy až po tom, čo táto ujma
zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľov na plnenie nebolo
a už ani nemôže byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa
preto nemožno úspešne domáhať od ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu
skôr, než vôbec ujma veriteľovi vznikla. Z uvedeného vyplýva, že navrhovatelia si mali
predovšetkým vysporiadať svoje nároky z neplatnej dražby voči zodpovedným subjektom.
Navrhovatelia nedôvodne vytýkajú súdu prvého stupňa, že jeho rozsudok je
nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie. Súd prvého
stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľov zamietol,
keď v odôvodnení svojho rozhodnutia stručne opísal priebeh konania, poukázal na
stanoviská všetkých procesných strán k prejednávanej veci, v dostatočnom rozsahu uviedol
rozhodujúci skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval,
a v potrebnej miere objasnil úvahy, na základe ktorých dospel k svojim právnym záverom.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa tak zodpovedá zákonným
požiadavkám riadneho odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Za porušenie práva na
spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania.
S poukazom na vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky
navrhovateľov uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa
na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov
k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke,
navrhovateľmi uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.
Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne,
zamietol návrh navrhovateľov ako neopodstatnený z dôvodu nesplnenia zákonných
predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., rozhodol vecne správne a odvolací súd preto
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).“
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd napriek tvrdeniu sťažovateľov v danom
prípade správne poukázal na závery uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 284/07
z 18. októbra 2007 a tieto aj správne použil vo svojich právnych záveroch, a to najmä pri
určení sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľov
hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd poukazuje aj na svoje rozhodnutie sp. zn.
III. ÚS 111/2012 z 13. marca 2012 týkajúce sa sťažnosti J. M. proti postupu krajského súdu
a jeho rozsudku č. k. 8 Co 1697/2010-260 z 25. októbra 2011.
Ústavný súd nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu, že by napadnutý
rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený,
resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie. V danej veci bol dostatočne zistený skutkový stav, všeobecné súdy použili
relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným spôsobom, z odôvodnenia ich
rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne vyplýva, čo bolo dôvodom ako zamietnutia návrhu
sťažovateľov okresným súdom, tak aj potvrdenia rozsudku okresného súdu krajským
súdom. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery rozhodnutí všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľov,
preto ich sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľov uvedených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012