Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 225/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M., všetci bytom B., pre

namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho

rozsudkom sp. zn. zo 7. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012

doručená sťažnosť J. M., D. M., O. M. a M. A. M. (ďalej aj „sťažovatelia“), všetci bytom

B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho

rozsudkom sp. zn. zo 7. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 30. apríla 2008 sa v súvislosti

s nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní pri vybavovaní

podaní sťažovateľov týkajúcich sa prešetrenia zákonnosti dobrovoľnej dražby, predmetom

ktorej bol ich rodinný dom, domáhali:

a) sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade od Slovenskej republiky – Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaní“) zaplatenia náhrady škody v sume 16 200 000 Sk a určenia, že bolo porušené ich

právo na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

b) sťažovatelia od žalovaných zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4 000 000 Sk

a určenia, že boli porušené ich základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2

.

Po čiastočnom späťvzatí návrhu okresný súd uznesením z 20. septembra 2010

zastavil konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia náhrady škody.

Následne okresný súd rozsudkom č. k. -336 zo 4. mája 2011 návrh

sťažovateľov vo zvyšnej časti zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia

s odkazom na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. (pre namietané porušenie základných práv a slobôd sťažovateľov

orgánmi činnými v trestnom konaní) uviedol:

„Súd navrhovateľom nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko tak ako

vyplynuli z citovaných uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj zo samotného

dokazovania vedeného v prejednávanej veci orgány činné v trestnom konaní svoje

povinnosti neporušili, postupovali v súlade s a .

Súd v tejto súvislosti poukazuje na prevenčnú povinnosť zakotvenú v ustanovení

, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby

nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Zo skutkových okolností prípadu súd dovodil, že boli to práve samotní navrhovatelia,

ktorí zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, a preto musia následky s tým

spojené znášať sami. Mali postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od

nich spravodlivo požadovať a pred odchodom zo Slovenskej republiky si mali vysporiadať

všetky záväzky voči veriteľom a tak mali predísť vzniku prípadnej škody na ich majetku.“

Proti uvedenému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, kde namietali, že v konaní

došlo k vadám podľa , a (ďalej len

„OSP“), t. j. že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, okresný súd dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Krajský súd rozsudkom č. k. -376 zo 7. februára 2012 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia považujú rozsudok krajského súdu za nespravodlivý; nespravodlivosť

vidia v svojvôli rozhodovania, keďže v ich prípade mal „súd“ prihliadať na c ,

podľa ktorého má dohovor prednosť pred „domácimi“ zákonmi, ak zabezpečuje väčší

rozsah ochrany ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru sťažovateľov „súd“

nesprávne pochopil prípad, nesprávne aplikoval závery ústavného súdu, nesprávne skutkovo

a právne posúdil vec, nevysporiadal sa s ich tvrdeniami a nevykonal dokazovanie tak, ako to

navrhli. Vzhľadom na „znaky osobitného zreteľa“ spočívajúce v tom, že zavinením iných

osôb prišli o strechu nad hlavou a stali sa bezdomovcami a že „zákon o dobrovoľných

dražbách pred svojou novelizáciou nezabezpečoval dostatočnú ochranu vlastníckych práv

pôvodného vlastníka v zmysle Dohovoru... pred svojvôľou tretích osôb“, mal krajský súd

rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom

krajského súdu č. k. -376 zo 7. februára 2012 bolo porušené ich základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie a advokátovi

ustanovenému im ústavným súdom náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. -376 zo 7. februára 2012, ktorým

tento potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľov, ktorým sa

od žalovaných domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4 000 000 Sk a určenia, že

bolo porušené ich právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, resp. základné práva podľa

a 2 a a 2 .

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť

súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že

výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné.

Do základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného

práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným

súdom (napr. , , ). Právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Preskúmaním sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia námietku porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa osobitne nezdôvodnili

a k námietke porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedli, že citovaný článok

„zaručuje súdne konanie, ktoré musí poskytovať určité garancie procesnej povahy“.

Sťažovatelia považujú napadnutý rozsudok krajského súdu za nespravodlivý, pretože

„súd“ neprihliadal na c . Sťažovatelia tvrdia, že krajský súd mal rozhodnúť

tak, ako to navrhli vo svojom odvolaní. Podľa ich názoru „súd“ nesprávne pochopil prípad,

nesprávne aplikoval závery ústavného súdu, nesprávne skutkovo a právne posúdil vec,

nevysporiadal sa s ich tvrdeniami a nevykonal dokazovanie tak, ako to navrhli.

Ústavný súd konštatuje, že v podstate totožné námietky obsahovalo už odvolanie

sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu a krajský súd sa s nimi (ako s odvolacími

dôvodmi) podrobne vysporiadal. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu totiž vyplýva:

„Navrhovatelia výslovne svoje odvolanie odôvodňovali dôvodmi uvedenými v § 205

ods. 2 písm. c), d) a f) , a to tým, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav

veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a že jeho rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach

dôvodov odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo... a dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu

navrhovateľov, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzali odporcovia

na svoju obranu (, ), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania

v súlade s , dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne

vyvodil aj správny právny záver, že podľa (, , ,

§ 17 ods. 1, 2) neboli v danej veci splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú navrhovateľom nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestom

konaní, pričom svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľov nevyhovel a neprihliadol tak

na ich námietky proti postupu orgánov štátu (vyšetrovateľov polície a prokuratúry), aj

náležite v súlade s ust. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho

rozhodnutia považovať, za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľov preto nie je

spôsobilý spochybniť, správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa

z hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), f)

, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali

správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu

napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú

nesprávnosť rozhodnutia ( )...

Súd prvého stupňa správne zameral dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných

skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Jeho skutkové

zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky relevantné

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu

vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania najavo, prihliadol na rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne tieto správne vyhodnotil z hľadiska

ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti, vrátane jeho viazanosti

rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle ust.

a dospel tak k správnym skutkovým záverom.

So zreteľom na uvedené odvolací súd uzavrel, že skutkové zistenia súdu prvého

stupňa majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením

dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým záverom...

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď zisťoval v konaní existenciu objektívnej

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi polície a prokuratúry podľa zákona

č. , ktorej existencia predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, a to:

1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp.

nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného

2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a

3./ príčinnú súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom...

V konaní nebolo ničím zo strany navrhovateľov doložené, že by zo strany orgánov

štátu pri vybavovaní ich podnetov, oznámení a sťažnosti došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1, 2

SR v tom, že by boli pri uplatňovaní svojich práv a slobôd znevýhodňovaní

a poškodzovaní s ohľadom na ich pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ navrhovatelia namietali porušenie ich práva na zachovanie ľudskej

dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života v zmysle článku , 2 SR, správne v tejto súvislosti poukázal súd

prvého stupňa na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. -13 zo dňa 18. 10. 2007,

ktorým pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol sťažnosť navrhovateľov...

Tieto závery Ústavného súdu SR si v danej veci osvojil aj odvolací súd a dospel tak

k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že orgány činné v trestnom konaní neporušili

svoje povinnosti, keď sa dostatočne náležite zaoberali obsahom trestného oznámenia

a podnetov navrhovateľov, nevybočili pritom z rámca ustanovení , či

zákona o prokuratúre a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných

práv a ľudských slobôd, a preto z ich strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu. Postup orgánov činných v trestnom konaní mal oporu v SR,

podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Napokon je potrebné uviesť, že navrhovatelia si musia v prvom rade vysporiadať

svoje nároky so subjektmi záväzkových vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môžu

uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik ujmy až po tom, čo táto ujma

zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľov na plnenie nebolo

a už ani nemôže byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa

preto nemožno úspešne domáhať od ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu

skôr, než vôbec ujma veriteľovi vznikla. Z uvedeného vyplýva, že navrhovatelia si mali

predovšetkým vysporiadať svoje nároky z neplatnej dražby voči zodpovedným subjektom.

Navrhovatelia nedôvodne vytýkajú súdu prvého stupňa, že jeho rozsudok je

nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie. Súd prvého

stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľov zamietol,

keď v odôvodnení svojho rozhodnutia stručne opísal priebeh konania, poukázal na

stanoviská všetkých procesných strán k prejednávanej veci, v dostatočnom rozsahu uviedol

rozhodujúci skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval,

a v potrebnej miere objasnil úvahy, na základe ktorých dospel k svojim právnym záverom.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa tak zodpovedá zákonným

požiadavkám riadneho odôvodnenia podľa . Za porušenie práva na

spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré

nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania.

S poukazom na vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky

navrhovateľov uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa

na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov

k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke,

navrhovateľmi uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne,

zamietol návrh navrhovateľov ako neopodstatnený z dôvodu nesplnenia zákonných

predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za ujmu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa , rozhodol vecne správne a odvolací súd preto

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil ( ).“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd napriek tvrdeniu sťažovateľov v danom

prípade správne poukázal na závery uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 18. októbra 2007 a tieto aj správne použil vo svojich právnych záveroch, a to najmä pri

určení sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľov

hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd poukazuje aj na svoje rozhodnutie sp. zn.

z 13. marca 2012 týkajúce sa sťažnosti J. M. proti postupu krajského súdu

a jeho rozsudku č. k. -260 z 25. októbra 2011.

Ústavný súd nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu, že by napadnutý

rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený,

resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie. V danej veci bol dostatočne zistený skutkový stav, všeobecné súdy použili

relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným spôsobom, z odôvodnenia ich

rozhodnutí dostatočne zrozumiteľne vyplýva, čo bolo dôvodom ako zamietnutia návrhu

sťažovateľov okresným súdom, tak aj potvrdenia rozsudku okresného súdu krajským

súdom. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery rozhodnutí všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľov,

preto ich sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľov uvedených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012