Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 33/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. S., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 21. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2012 doručená sťažnosť R. S., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2

a (ďalej len „“) a práv podľa a 3

písm. c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 21. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom pod sp. zn. uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov,

s uložením ochranného dohľadu na dobu jedného roku. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku

podal odvolanie, ktoré Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

ako nedôvodné zamietol. Sťažovateľ podal dovolanie proti tomuto rozsudku, toto však

najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol. Sťažovateľ namietal

postup dovolacieho súdu s tvrdením, že tento sa nedostatočne vysporiadal s tým, že jemu

ustanovený obhajca nedostatočne vykonával svoje povinnosti voči nemu, pretože ho

nenavštívil v ústave na výkon trestu, podal nekvalifikované podanie na uvedený súd

a dôsledkom toho bola skutočnosť, že podanie dovolania bolo aj neúplné, pretože v ňom

neboli zdôvodnené dôležité právne otázky vzťahujúce sa na vec, čím sa potom najvyšší súd

nezaoberal. V konečnom dôsledku mu tak nebola daná možnosť sa dostatočne obhajovať

pred najvyšším súdom a použiť všetky potrebné argumentácie na svoju obhajobu.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší súd SR v konaní pod sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v SR v spojitosti s ,

tiež dohovoru a zároveň právo na právnu pomoc zaručené v SR,

právo na obhajobu zaručené v SR v spojitosti s

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.9.2011 sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť prerokuje predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva lebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a slobodách (napr. ,

, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie

rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti

medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napadnutým

rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada vysloviť porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , a a práv podľa

ods. 1 a 3 písm. c) a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. .

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

„Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného

R. S. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého

obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými

skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté

v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných

znakov obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/,

ods. 2 písm. a/ Tr. zák., zo spáchania ktorého bol obvinený uznaný vinným.

Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne

napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu

skutku. Zákon v ustanovení pripúšťa možnosť podania

dovolania len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci

bolo použité nesprávne právne posúdenie skutku alebo z dôvodu, že rozhodnutie bolo

založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Ani dovolací dôvod podľa teda, že rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, neobstojí.

Obvinený konkrétne neuviedol, v čom vidí nezákonnosť vykonaných dôkazov, ale obmedzil

sa len na namietanie skutočnosti, akým spôsobom vykonané dôkazy nižšie súdy tieto

vyhodnotili. Napádanie skutočnosti, že súdy vyhodnotili vykonané dôkazy v neprospech

obvineného neznamená, že by dôkaz mal byť vykonaný nezákonným spôsobom.“

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa

vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní proti rozhodnutiam súdov

nižšieho stupňa, zrozumiteľne a jednoznačne uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie

odmietnuť. V jeho rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery

týkajúce sa právneho posúdenia veci. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (napr. , ).

Ústavný súd z napadnutého rozhodnutia nezistil, že by jeho závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Najvyšší súd vychádzal z dovolacích dôvodov

uvedených právnym zástupcom sťažovateľa, pretože bol nimi viazaný (§ 385 ods. 1

), a nebolo jeho povinnosťou zisťovať, či tento so sťažovateľom

komunikoval pred konaním alebo nie. Navyše, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia

najvyššieho súdu, sťažovateľ pred týmto súdom ani nenamietal nesprávny postup svojho

právneho zástupcu a v ničom neuviedol nedostatočnú právnu obhajobu pred týmto súdom

v takom rozsahu, aby sa tento musel uvedenou skutočnosťou zaoberať.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa tak, ako

to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012