Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 44/2012
PDF · 216.99 KB
No categories available
II. ÚS 44/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 365/2011 z 30. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára
2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 365/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania o ochranu
osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch vedeného Okresným súdom Brezno
(ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) pod sp. zn. 3 C 108/2011. Okresný súd
uznesením č. k. 3 C 108/2011-25 z 12. októbra 2011 priznal sťažovateľovi oslobodenie
od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %. „Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že som
v rokoch 2010 a 2011 dostal tri finančné zadosťučinenia a tri náhrady trov právneho
zastupovania za porušenie mojich základných práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku
čo skonštatoval ÚS SR nálezmi č. III. ÚS 167/2009, II. ÚS 390/2010 a II ÚS 531/2010. Súd
určil celkovú sumu, ktorú som podľa neho obdržal na 5.488,10 eur. Podľa súdu táto suma
satisfakcií aj pri výške môjho čiastočného invalidného dôchodku v sume nižšej ako je suma
hmotnej núdze, ako aj pri mojich dlhoch a exekúciách mi stačí na zaplatenie súdneho
poplatku v rozsahu 30 % poplatkovej povinnosti a nemôže ohroziť moje sociálne
a existenčné potreby.“
3. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal
na skutočnosť, že celková jemu vyplatená suma bola iba 4 600 € za obdobie rokov 2010
a 2011. Zároveň poukázal „na fakt, že má(m) množstvo exekúcií, dlhov, zničený rodinný
dom a iba minimálny čiastočný invalidný dôchodok“.
4. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie okresného
súdu.
5. Podľa názoru sťažovateľa «(...) zdôvodnenie rozhodnutia zo dňa 30. 11. 2011
jasne uvádza, že hlavným a podstatným pre také rozhodnutie bolo vyplatenie finančného
zadosťučinenia za porušenie mojich práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku v troch
veciach sp. zn. III. ÚS 167/2009, II. ÚS 390/2010 a II. ÚS 531/2010 v skutočnej sume
4.600,- eur. Takéto odôvodnenie bez bližšieho vysporiadania sa so skutočnosťami
uvedenými v mojom odvolaní zo dňa 26. 10. 2011 a to predovšetkým novými exekúciami ako
aj dlhom voči prvej manželke a výškou môjho čiastočného invalidného dôchodku, ktorý je
mojim jediným príjmom už od roku 2003, je zásahom do môjho práva podľa čl. 12 ods. 4
ústavy. Uplatnil som si svoje práva na ústavnom súde. Bol som úspešný a bolo mi vyplatené
zadosťučinenie v sumách aké sú uvedené v týchto nálezoch. Jednalo sa však o dobu takmer
jeden a pol roka, počas ktorej som uvedené satisfakcie obdržal. Žil som na dlhy, potreboval
som na náklady bývania, nevyhnutné ošatenie a iné výdaje, a suma obdržaná ako finančné
zadosťučinenie mi pri mojej výške dôchodku nemohla postačiť. V čase odňatia oslobodenia
od poplatkov som mal a mám dlhy, exekúcie a škodu na neobývateľnom dome v sume 120
tis. Eur. To je nepochybne z dokladov súdu známych preukázané. Porušovateľ práva teda
konal ako pomstiteľ! Z dôvodov, že som si dovolil uplatniť svoje práva na ústavnom súde
a uspieť, ma obral o právo na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Poukazujem na
nezvratný fakt, že sa tak stalo v siedmych veciach OS Brezno v jeden deň či pár dní a
celková suma mne predpísaných súdnych poplatkov je takmer 20.00,- eur. Pri všetkých súdy
dôvodia priznanou sumou finančného zadosťučinenia, ktorá bola v skutočnosti iba 4.600
eur. Za tejto situácie je konanie porušovateľa práva jasnou odplatou štátnej moci a
prejavom falošnej sudcovskej solidarity. Predsa výška súdnych poplatkov v predmetnej veci
ale aj šiestich ďalších veciach je mnohonásobne vyššia ako suma finančnej satisfakcie mne
v rokoch 2010-2011 vyplatená. Konanie KS Banská Bystrica je vlastne ujma na mojich
právach podľa čl. 12 ods. 4 ústavy a nemá s právnym štátom a nezávislou justíciou nič
spoločné. Inými slovami to znamená, že ak by som si na ústavnom súde neuplatnil svoje
základné práva a trpel svojvôľu súdu v konaniach kde som účastníkom, tak by som stále mal
právo na úplné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov!. Obrátil som sa na ÚS SR,
uspel som, suma satisfakcií mi nijako nezmenila moje majetkové a sociálne pomery a od
porušovateľa práva ma postihla ujma v hrozbe, že nebudem môcť na súde pre svoje
majetkové pomery môcť uplatňovať svoje právo na ochranu osobnosti, pretože nie som
schopný zaplatiť ani z časti súdne poplatky. To je ústavne nezlučiteľné. (...)
Tvrdím, že občan, ktorého príjem nedosahuje 300,- eur má právo na bezplatnú
právnu pomoc pred súdom prostredníctvom právnikov Centra právnej pomoci, ktorú platí
MS SR. Pritom taký občan môže mať vlastný byt, nevyhnutné zariadenie, veci osobnej
potreby a nemusí byť bezdomovec či v hmotnej núdzi a mať dlhy a exekúcie ako ja. Ak teda
iní majú pri príjme do 300 eur také právo, nie je možné, aby som pri dôchodku, exekúciách
a dlhoch ako mám ja nemal právo domáhať sa ochrany na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
(...)
Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici naviac v predmetnej veci došlo k stavu,
že podľa rozhodnutia tohto súdu nesmiem sám rozhodovať o tom ako naložím so sumou
finančného zadosťučinenia. Podľa jeho stanoviska nesmiem si z tejto sumy zakúpiť
predmety osobnej potreby (počítač, tlačiareň, knihy, ošatenie a iné), nesmiem z nej vrátiť
ani časť dlhov a exekúcií, ktoré som mal dávno pred rozhodnutím KS Banská Bystrica a
musím každý cent použiť iba a výlučne na platenie súdnych poplatkov vo veci kde som
účastníkom. To je absolútny zásah do vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR. Nik mi nesmie brániť v tom, aby som sa mohol ako právnik aspoň nevyhnutne obliecť, a
nik ma nesmie nútiť aby som žil ako bezdomovec, bez možnosti bývať čo len v jednoizbovom
byte. Som úplne hluchý a aj inak chorý a nevyhnutne si môj stav vyžaduje aspoň priemerné
bývanie a podmienky ako má každý obyčajný dôchodca. Postupom porušovateľa práva som
sa dostal do pozície nesvojprávneho, ktorý nesmie zo sumy finančného zadosťučinenia za
porušenie jeho práv súdnou mocou sám s takou sumou disponovať. (...)
Rovnako ako došlo k porušeniu môjho práva na nestranný súdny proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, došlo aj k porušeniu môjho práva na spravodlivé prejednanie mojej veci
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Porušovateľ práva nebol spravodlivý a nestranný a jeho
konanie je výslovne účelové v snahe zabrániť mi v možnosti domáhať sa právnej a súdnej
ochrany. Jeho postup ako som už uviedol je aktom pomsty súdnej moci za mnou uplatnené
právo na ústavnom súde a svedčí o falošnej sudcovskej solidarite. Poukazujem na uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici z rokov 2011-2012 týkajúcich sa rozhodovania
o oslobodení od povinnosti platiť súdne poplatky, ktoré pripájam k žiadosti o ustanovenie
advokáta, kde iné senáty jasne a objektívne uviedli, že moje majetkové a sociálne pomery
ani pri finančných satisfakciách mi neumožňujú platiť súdne poplatky.
Konanie porušovateľa práva považujem jednak za nespravodlivé, arbitrárne,
svojvoľné a zaujaté, ale naviac aj za neľudské, bezcitné a nemorálne. Vytvára prekážku
v uplatnení mojich základných práv a stavia ma tak do situácie menejcenného voči
občanom, ktorí hoc majú lepšie majetkové pomery majú právo na bezplatnú právnu pomoc
a oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky či peňažné tresty.
Nakoľko zásah do mojich práv je viacnásobný a mimoriadne závažný, žiadam aby
ústavný súd okrem skonštatovania, že boli porušené moje základné práva, rozhodol aj
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. (...) Sme si všetci podľa ústavy aj
dohovoru rovní a teda suma mne priznaná za závažnosť porušení mojich práv musí tomu
zodpovedať. Žiadam teda sumu vo výške 33.000 eur.».
6. V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
rozhodol po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:
„1. Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy(...) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14 Co /365/2011 bolo porušené.
2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co /365/2011
zo dňa 30. 11. 2011 a prikazuje tomuto súdu vo veci opätovne konať a rozhodnúť.
3. JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- eur(...), ktorú
sumu je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastupovania JUDr. O. M.(...) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.
5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania
v sume (po vyčíslení) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky(...) do
pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
7. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 14 Co 365/2011 z 30. novembra 2011
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 C 108/2011-25 z 12. októbra 2011, ktorým priznal
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %.
V podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že
«Vychádzajúc z citovaných ustanovení pre posúdenie dôvodnosti návrhu na oslobodenie
od súdnych poplatkov sú rozhodujúce majetkové pomery účastníka, ktoré je účastník
povinný preukázať, výška súdneho poplatku a povaha spoplatňovaného úkonu vo veci
a súčasne je rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme bezúspešne uplatňuje alebo
bráni svoje práva. Čo treba starostlivo zvažovať, pretože ide o určitú prejudíciu výsledku
sporu. Pre úspešnosť návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku sa vyžaduje, aby návrh
bol odôvodnený preukázanými okolnosťami, ktoré nie sú dočasnej alebo prechodnej povahy
a opodstatňujú záver, že poplatník celkom alebo sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť
a jej splnenie nemožno od neho spravodlivo požadovať. Splnenie poplatkovej povinnosti
nemožno od účastníka spravodlivo požadovať najmä v prípadoch, keď by vyžadovanie jej
splnenia ohrozilo uspokojenie jeho základných životných potrieb a predstavovalo by
prekážku realizácie ústavného práva účastníka na súdnu ochranu.
Z predloženého potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch,
potvrdenia Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 09. 2011, listu
Okresného súdu Kežmarok zo dňa 13. 06. 2011, ako aj z ostatného obsahu spisu, odvolací
súd zistil, že navrhovateľ je čiastočný invalidný dôchodca poberajúci dôchodok vo výške
167,- eur (podľa potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch zo dňa
26. 07. 2010), resp. 191,- eur (výška dôchodku uvádzaná navrhovateľom v odvolaní), ťažko
zdravotne postihnutý (hluchý), nezamestnaný a evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí
a rodiny Brezno, pričom nepoberá dávky sociálnej pomoci, vlastní rodinný dom a v troch
prípadoch konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky mu bolo priznané primerané
finančné zadosťučinenie, ktoré mu bolo aj vyplatené v marci 2010 vo výške 1.800,- eur
a v júli 2011 vo výške 2.800,- eur tak ako to konštatoval vo svojom odôvodnení
napadnutého uznesenia prvostupňový súd. Aj keď vzhľadom na príjem a zdravotný stav
navrhovateľa je možné konštatovať, že ten spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych
poplatkov, skutočnosti, že je jednak vlastníkom nehnuteľnosti a má ďalšie príjmy z titulu
priznaného finančného zadosťučinenia, ovplyvňujú posúdenie jeho majetkových pomerov
natoľko, že nie je možné priznať mu oslobodenie od súdnych poplatkov v plnom rozsahu.
Ako je aj vyššie uvedené, pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd
neprihliada len na pomery žiadateľa, ale aj na to, či nejde o zrejme bezúspešne bránenie
alebo uplatnenie práva a na výšku predpísaného súdneho poplatku. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na výšku zákonom ustanovenej poplatkovej povinnosti, keď
navrhovateľ uplatňuje v konaní vo veci samej svoje právo na ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300.000,- eur, ktorá podľa položky 7b, písm. b)
zákona o súdnych poplatkoch je vo výške 66 eur a 3 % z výšky uplatnenej z nemajetkovej
ujmy (300.000,- eur), čo by v danom prípade predstavovalo výšku súdneho poplatku 9.066,-
eur. Z uvedenej zákonnej dikcie je zjavné, že výška súdneho poplatku je ovplyvňovaná
výškou uplatnenej nemajetkovej ujmy, a teda je ovplyvňovaná samotným navrhovateľom,
pretože čím vyššiu výšku nemajetkovej ujmy si navrhovateľ uplatní, tým vyšší súdny
poplatok je navrhovateľ povinný zaplatiť. Prvostupňový súd v dôsledku oslobodenia
navrhovateľa od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %, výzvou zo dňa 12. 10. 2011 č. k.
3C/108/2011 predpísal navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania
vo vyššie uvedenej veci vo výške 2.719,50 eur, čím podľa názoru odvolacieho súdu
navrhovateľovi ako poplatníkovi sa vyššie uvádzaná zákonom ustanovená poplatková
povinnosť (9.066,- eur) výrazne znížila a tým sa aj výrazne zľahčil jeho prístup k súdu pri
uplatňovaní jeho práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V tomto zmysle
aj Ústavný súd SR uviedol, že právo účastníka na súd nie je absolútnym právom ani v jeho
chápaní Európskym súdom pre ľudské práva, pretože môže podliehať rôznym obmedzeniam,
vrátane finančných (I. ÚS 204/07).
Na základe uvedeného a najmä s poukazom aj na povahu spoplatňovaného úkonu
vo veci závislú od návrhu navrhovateľa v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy, odvolací súd
zastáva názor, že v takom prípade by oslobodenie od súdneho poplatku v celom rozsahu tak,
ako to chcel navrhovateľ, nelimitovalo účastníka, čo zrejme nebol zámer zákonodarcu
vzhľadom na znenie položky 7b, písm. b) zákona o súdnych poplatkoch a v rozpore
s uvedeným by tendovalo k podpore neuváženého a viac menej svojvoľného konania
účastníka pri uplatňovaní nemajetkovej ujmy, preto za takýchto skutkových okolností
odvolací súd uzavrel zhodujúc sa s názorom prvostupňového súdu, že je v možnostiach
navrhovateľa znášať aspoň časť poplatkovej povinnosti v konečnom dôsledku závislej od
neho samotného. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie navrhovateľa za
dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12. 10. 2011 ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil a v ostatnom sa stotožnil s odôvodnením tohto uznesenia
súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 OSP).».
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
10. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa zo strany
ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal
nasvedčovať opodstatnenosti jeho právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti priznania
oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %, pričom v sťažnosti uvádza rovnaké
argumenty, s ktorými sa už všeobecné súdy vysporiadali.
11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
sp. zn. 14 Co 365/2011 z 30. novembra 2011 (vrátane jemu predchádzajúceho uznesenia
okresného súdu sp. zn. 3 C 108/2011 z 12. októbra 2011) uvádza, že krajský súd
v odvolacom konaní napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.
12. Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na návrh
môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to
pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie
a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však
nevracajú.
13. Ústavný súd konštatuje, že uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych
veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Legálnym prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov je
zákonná možnosť priznať účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 OSP), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
14. Súdny poplatok slúži ako akýsi ochranný prostriedok proti zahlcovaniu súdov
nadmerným nadužívaním žalôb a iných prostriedkov ochrany práv jednotlivcov. To platí
o to viac u žalôb o ochranu osobnosti, ktorých uplatňovanie, ako je ústavnému súdu známe
z bežnej praxe, je z hľadiska skutkových tvrdení a dokazovania ľahšie než napríklad
uplatňovanie žalôb o náhradu škody.
15. Sťažovateľ sa snažil využiť možnosti dané mu v ustanovení § 138 ods. 1 OSP
a požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov
je nástrojom, ktorý slúži na ochranu účastníka súdneho konania, aby nebol obmedzovaný
ďalšími nákladmi, ktoré by pri svojej sociálnej situácii nemohol znášať. Je však nutné
konštatovať, že účastníkovi konania nie je uvedeným ustanovením priznaný nárok
na oslobodenie od súdnych poplatkov, ale len právo o takéto oslobodenie požiadať, pričom
rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov, spadá výhradne do sféry všeobecných súdov, ako už bolo uvedené. Ústavný súd
môže zasiahnuť len vtedy, ak nachádza súčasne porušenie základného práva.
16. Ústavný súd v posudzovanom prípade nevidel, že by všeobecné súdy pri svojom
rozhodovaní vykročili z limitov predvídaných ustanovením § 138 ods. 1 OSP a zasiahli tak
do základných práv sťažovateľa. Najprv okresný súd po vykonaní dokazovania podrobne
uviedol, prečo nemožno vyhovieť žiadosti sťažovateľa o úplnom oslobodení od súdnych
poplatkov, a následne tak urobil aj krajský súd v napadnutom uznesení, ktorého spôsob
posúdenia danej veci sa javí ústavnému súdu ako spravodlivý, danej situácii primeraný
vo vzťahu k už uvedeným základným právam sťažovateľa. Krajský súd svoje úvahy
transparentne predostrel (bod 8), vysvetlil, prečo – s ohľadom na charakter sporu, výšku
požadovanej čiastky a majetkové pomery sťažovateľa – nepristúpil k úplnému oslobodeniu
od súdnych poplatkov. Posúdenie veci odvolacím (krajským) súdom nevybočuje podľa
názoru ústavného súdu z ústavnoprávnych limitov.
17. V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 20
ods. 1 ústavy ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že ním
došlo k (možnosti) spôsobeniu ujmy pri uplatňovaní práv (čl. 12 ods. 4 ústavy) alebo
neprípustnému zásahu do vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 1 ústavy), keďže krajský súd
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné
právne normy, predovšetkým ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a uvedenými základnými právami, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012