Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 44/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2011 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania o ochranu

osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch vedeného Okresným súdom Brezno

(ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) pod sp. zn. . Okresný súd

uznesením č. k. -25 z 12. októbra 2011 priznal sťažovateľovi oslobodenie

od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %. „Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že som

v rokoch 2010 a 2011 dostal tri finančné zadosťučinenia a tri náhrady trov právneho

zastupovania za porušenie mojich základných práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku

čo skonštatoval ÚS SR nálezmi č. , a . Súd

určil celkovú sumu, ktorú som podľa neho obdržal na 5.488,10 eur. Podľa súdu táto suma

satisfakcií aj pri výške môjho čiastočného invalidného dôchodku v sume nižšej ako je suma

hmotnej núdze, ako aj pri mojich dlhoch a exekúciách mi stačí na zaplatenie súdneho

poplatku v rozsahu 30 % poplatkovej povinnosti a nemôže ohroziť moje sociálne

a existenčné potreby.“

3. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal

na skutočnosť, že celková jemu vyplatená suma bola iba 4 600 € za obdobie rokov 2010

a 2011. Zároveň poukázal „na fakt, že má(m) množstvo exekúcií, dlhov, zničený rodinný

dom a iba minimálny čiastočný invalidný dôchodok“.

4. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie okresného

súdu.

5. Podľa názoru sťažovateľa «(...) zdôvodnenie rozhodnutia zo dňa 30. 11. 2011

jasne uvádza, že hlavným a podstatným pre také rozhodnutie bolo vyplatenie finančného

zadosťučinenia za porušenie mojich práv zo strany Okresného súdu v Kežmarku v troch

veciach sp. zn. , a v skutočnej sume

4.600,- eur. Takéto odôvodnenie bez bližšieho vysporiadania sa so skutočnosťami

uvedenými v mojom odvolaní zo dňa 26. 10. 2011 a to predovšetkým novými exekúciami ako

aj dlhom voči prvej manželke a výškou môjho čiastočného invalidného dôchodku, ktorý je

mojim jediným príjmom už od roku 2003, je zásahom do môjho práva podľa čl. 12 ods. 4

. Uplatnil som si svoje práva na ústavnom súde. Bol som úspešný a bolo mi vyplatené

zadosťučinenie v sumách aké sú uvedené v týchto nálezoch. Jednalo sa však o dobu takmer

jeden a pol roka, počas ktorej som uvedené satisfakcie obdržal. Žil som na dlhy, potreboval

som na náklady bývania, nevyhnutné ošatenie a iné výdaje, a suma obdržaná ako finančné

zadosťučinenie mi pri mojej výške dôchodku nemohla postačiť. V čase odňatia oslobodenia

od poplatkov som mal a mám dlhy, exekúcie a škodu na neobývateľnom dome v sume 120

tis. Eur. To je nepochybne z dokladov súdu známych preukázané. Porušovateľ práva teda

konal ako pomstiteľ! Z dôvodov, že som si dovolil uplatniť svoje práva na ústavnom súde

a uspieť, ma obral o právo na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Poukazujem na

nezvratný fakt, že sa tak stalo v siedmych veciach OS Brezno v jeden deň či pár dní a

celková suma mne predpísaných súdnych poplatkov je takmer 20.00,- eur. Pri všetkých súdy

dôvodia priznanou sumou finančného zadosťučinenia, ktorá bola v skutočnosti iba 4.600

eur. Za tejto situácie je konanie porušovateľa práva jasnou odplatou štátnej moci a

prejavom falošnej sudcovskej solidarity. Predsa výška súdnych poplatkov v predmetnej veci

ale aj šiestich ďalších veciach je mnohonásobne vyššia ako suma finančnej satisfakcie mne

v rokoch 2010-2011 vyplatená. Konanie KS Banská Bystrica je vlastne ujma na mojich

právach podľa a nemá s právnym štátom a nezávislou justíciou nič

spoločné. Inými slovami to znamená, že ak by som si na ústavnom súde neuplatnil svoje

základné práva a trpel svojvôľu súdu v konaniach kde som účastníkom, tak by som stále mal

právo na úplné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov!. Obrátil som sa na ÚS SR,

uspel som, suma satisfakcií mi nijako nezmenila moje majetkové a sociálne pomery a od

porušovateľa práva ma postihla ujma v hrozbe, že nebudem môcť na súde pre svoje

majetkové pomery môcť uplatňovať svoje právo na ochranu osobnosti, pretože nie som

schopný zaplatiť ani z časti súdne poplatky. To je ústavne nezlučiteľné. (...)

Tvrdím, že občan, ktorého príjem nedosahuje 300,- eur má právo na bezplatnú

právnu pomoc pred súdom prostredníctvom právnikov Centra právnej pomoci, ktorú platí

MS SR. Pritom taký občan môže mať vlastný byt, nevyhnutné zariadenie, veci osobnej

potreby a nemusí byť bezdomovec či v hmotnej núdzi a mať dlhy a exekúcie ako ja. Ak teda

iní majú pri príjme do 300 eur také právo, nie je možné, aby som pri dôchodku, exekúciách

a dlhoch ako mám ja nemal právo domáhať sa ochrany na súde podľa .

(...)

Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici naviac v predmetnej veci došlo k stavu,

že podľa rozhodnutia tohto súdu nesmiem sám rozhodovať o tom ako naložím so sumou

finančného zadosťučinenia. Podľa jeho stanoviska nesmiem si z tejto sumy zakúpiť

predmety osobnej potreby (počítač, tlačiareň, knihy, ošatenie a iné), nesmiem z nej vrátiť

ani časť dlhov a exekúcií, ktoré som mal dávno pred rozhodnutím KS Banská Bystrica a

musím každý cent použiť iba a výlučne na platenie súdnych poplatkov vo veci kde som

účastníkom. To je absolútny zásah do vlastníckeho práva zaručeného

SR. Nik mi nesmie brániť v tom, aby som sa mohol ako právnik aspoň nevyhnutne obliecť, a

nik ma nesmie nútiť aby som žil ako bezdomovec, bez možnosti bývať čo len v jednoizbovom

byte. Som úplne hluchý a aj inak chorý a nevyhnutne si môj stav vyžaduje aspoň priemerné

bývanie a podmienky ako má každý obyčajný dôchodca. Postupom porušovateľa práva som

sa dostal do pozície nesvojprávneho, ktorý nesmie zo sumy finančného zadosťučinenia za

porušenie jeho práv súdnou mocou sám s takou sumou disponovať. (...)

Rovnako ako došlo k porušeniu môjho práva na nestranný súdny proces podľa čl. 46

ods. 1 , došlo aj k porušeniu môjho práva na spravodlivé prejednanie mojej veci

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Porušovateľ práva nebol spravodlivý a nestranný a jeho

konanie je výslovne účelové v snahe zabrániť mi v možnosti domáhať sa právnej a súdnej

ochrany. Jeho postup ako som už uviedol je aktom pomsty súdnej moci za mnou uplatnené

právo na ústavnom súde a svedčí o falošnej sudcovskej solidarite. Poukazujem na uznesenia

Krajského súdu v Banskej Bystrici z rokov 2011-2012 týkajúcich sa rozhodovania

o oslobodení od povinnosti platiť súdne poplatky, ktoré pripájam k žiadosti o ustanovenie

advokáta, kde iné senáty jasne a objektívne uviedli, že moje majetkové a sociálne pomery

ani pri finančných satisfakciách mi neumožňujú platiť súdne poplatky.

Konanie porušovateľa práva považujem jednak za nespravodlivé, arbitrárne,

svojvoľné a zaujaté, ale naviac aj za neľudské, bezcitné a nemorálne. Vytvára prekážku

v uplatnení mojich základných práv a stavia ma tak do situácie menejcenného voči

občanom, ktorí hoc majú lepšie majetkové pomery majú právo na bezplatnú právnu pomoc

a oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky či peňažné tresty.

Nakoľko zásah do mojich práv je viacnásobný a mimoriadne závažný, žiadam aby

ústavný súd okrem skonštatovania, že boli porušené moje základné práva, rozhodol aj

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. (...) Sme si všetci podľa aj

dohovoru rovní a teda suma mne priznaná za závažnosť porušení mojich práv musí tomu

zodpovedať. Žiadam teda sumu vo výške 33.000 eur.».

6. V nadväznosti na uvedenú argumentáciu sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

rozhodol po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (...) a Dohovoru(...) v konaní Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. bolo porušené.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 30. 11. 2011 a prikazuje tomuto súdu vo veci opätovne konať a rozhodnúť.

3. JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,- eur(...), ktorú

sumu je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastupovania JUDr. O. M.(...) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania

v sume (po vyčíslení) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky(...) do

pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

7. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 30. novembra 2011

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -25 z 12. októbra 2011, ktorým priznal

sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %.

V podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že

«Vychádzajúc z citovaných ustanovení pre posúdenie dôvodnosti návrhu na oslobodenie

od súdnych poplatkov sú rozhodujúce majetkové pomery účastníka, ktoré je účastník

povinný preukázať, výška súdneho poplatku a povaha spoplatňovaného úkonu vo veci

a súčasne je rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme bezúspešne uplatňuje alebo

bráni svoje práva. Čo treba starostlivo zvažovať, pretože ide o určitú prejudíciu výsledku

sporu. Pre úspešnosť návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku sa vyžaduje, aby návrh

bol odôvodnený preukázanými okolnosťami, ktoré nie sú dočasnej alebo prechodnej povahy

a opodstatňujú záver, že poplatník celkom alebo sčasti nemôže splniť poplatkovú povinnosť

a jej splnenie nemožno od neho spravodlivo požadovať. Splnenie poplatkovej povinnosti

nemožno od účastníka spravodlivo požadovať najmä v prípadoch, keď by vyžadovanie jej

splnenia ohrozilo uspokojenie jeho základných životných potrieb a predstavovalo by

prekážku realizácie ústavného práva účastníka na súdnu ochranu.

Z predloženého potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch,

potvrdenia Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 09. 2011, listu

Okresného súdu Kežmarok zo dňa 13. 06. 2011, ako aj z ostatného obsahu spisu, odvolací

súd zistil, že navrhovateľ je čiastočný invalidný dôchodca poberajúci dôchodok vo výške

167,- eur (podľa potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch zo dňa

26. 07. 2010), resp. 191,- eur (výška dôchodku uvádzaná navrhovateľom v odvolaní), ťažko

zdravotne postihnutý (hluchý), nezamestnaný a evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí

a rodiny Brezno, pričom nepoberá dávky sociálnej pomoci, vlastní rodinný dom a v troch

prípadoch konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky mu bolo priznané primerané

finančné zadosťučinenie, ktoré mu bolo aj vyplatené v marci 2010 vo výške 1.800,- eur

a v júli 2011 vo výške 2.800,- eur tak ako to konštatoval vo svojom odôvodnení

napadnutého uznesenia prvostupňový súd. Aj keď vzhľadom na príjem a zdravotný stav

navrhovateľa je možné konštatovať, že ten spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych

poplatkov, skutočnosti, že je jednak vlastníkom nehnuteľnosti a má ďalšie príjmy z titulu

priznaného finančného zadosťučinenia, ovplyvňujú posúdenie jeho majetkových pomerov

natoľko, že nie je možné priznať mu oslobodenie od súdnych poplatkov v plnom rozsahu.

Ako je aj vyššie uvedené, pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd

neprihliada len na pomery žiadateľa, ale aj na to, či nejde o zrejme bezúspešne bránenie

alebo uplatnenie práva a na výšku predpísaného súdneho poplatku. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na výšku zákonom ustanovenej poplatkovej povinnosti, keď

navrhovateľ uplatňuje v konaní vo veci samej svoje právo na ochranu osobnosti a náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300.000,- eur, ktorá podľa položky 7b, písm. b)

je vo výške 66 eur a 3 % z výšky uplatnenej z nemajetkovej

ujmy (300.000,- eur), čo by v danom prípade predstavovalo výšku súdneho poplatku 9.066,-

eur. Z uvedenej zákonnej dikcie je zjavné, že výška súdneho poplatku je ovplyvňovaná

výškou uplatnenej nemajetkovej ujmy, a teda je ovplyvňovaná samotným navrhovateľom,

pretože čím vyššiu výšku nemajetkovej ujmy si navrhovateľ uplatní, tým vyšší súdny

poplatok je navrhovateľ povinný zaplatiť. Prvostupňový súd v dôsledku oslobodenia

navrhovateľa od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %, výzvou zo dňa 12. 10. 2011 č. k.

predpísal navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania

vo vyššie uvedenej veci vo výške 2.719,50 eur, čím podľa názoru odvolacieho súdu

navrhovateľovi ako poplatníkovi sa vyššie uvádzaná zákonom ustanovená poplatková

povinnosť (9.066,- eur) výrazne znížila a tým sa aj výrazne zľahčil jeho prístup k súdu pri

uplatňovaní jeho práva na súdnu ochranu v zmysle SR. V tomto zmysle

aj Ústavný súd SR uviedol, že právo účastníka na súd nie je absolútnym právom ani v jeho

chápaní Európskym súdom pre ľudské práva, pretože môže podliehať rôznym obmedzeniam,

vrátane finančných ().

Na základe uvedeného a najmä s poukazom aj na povahu spoplatňovaného úkonu

vo veci závislú od návrhu navrhovateľa v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy, odvolací súd

zastáva názor, že v takom prípade by oslobodenie od súdneho poplatku v celom rozsahu tak,

ako to chcel navrhovateľ, nelimitovalo účastníka, čo zrejme nebol zámer zákonodarcu

vzhľadom na znenie položky 7b, písm. b) a v rozpore

s uvedeným by tendovalo k podpore neuváženého a viac menej svojvoľného konania

účastníka pri uplatňovaní nemajetkovej ujmy, preto za takýchto skutkových okolností

odvolací súd uzavrel zhodujúc sa s názorom prvostupňového súdu, že je v možnostiach

navrhovateľa znášať aspoň časť poplatkovej povinnosti v konečnom dôsledku závislej od

neho samotného. Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie navrhovateľa za

dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 12. 10. 2011 ako vecne správne

podľa potvrdil a v ostatnom sa stotožnil s odôvodnením tohto uznesenia

súdu prvého stupňa ( ).».

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

10. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa zo strany

ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal

nasvedčovať opodstatnenosti jeho právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti priznania

oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 70 %, pričom v sťažnosti uvádza rovnaké

argumenty, s ktorými sa už všeobecné súdy vysporiadali.

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 30. novembra 2011 (vrátane jemu predchádzajúceho uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2011) uvádza, že krajský súd

v odvolacom konaní napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

12. Podľa (ďalej aj „OSP“) na návrh

môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to

pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie

alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie

a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však

nevracajú.

13. Ústavný súd konštatuje, že uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych

veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s a

dohovoru. Legálnym prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov je

zákonná možnosť priznať účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov ( ), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

14. Súdny poplatok slúži ako akýsi ochranný prostriedok proti zahlcovaniu súdov

nadmerným nadužívaním žalôb a iných prostriedkov ochrany práv jednotlivcov. To platí

o to viac u žalôb o ochranu osobnosti, ktorých uplatňovanie, ako je ústavnému súdu známe

z bežnej praxe, je z hľadiska skutkových tvrdení a dokazovania ľahšie než napríklad

uplatňovanie žalôb o náhradu škody.

15. Sťažovateľ sa snažil využiť možnosti dané mu v ustanovení

a požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov

je nástrojom, ktorý slúži na ochranu účastníka súdneho konania, aby nebol obmedzovaný

ďalšími nákladmi, ktoré by pri svojej sociálnej situácii nemohol znášať. Je však nutné

konštatovať, že účastníkovi konania nie je uvedeným ustanovením priznaný nárok

na oslobodenie od súdnych poplatkov, ale len právo o takéto oslobodenie požiadať, pričom

rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov, spadá výhradne do sféry všeobecných súdov, ako už bolo uvedené. Ústavný súd

môže zasiahnuť len vtedy, ak nachádza súčasne porušenie základného práva.

16. Ústavný súd v posudzovanom prípade nevidel, že by všeobecné súdy pri svojom

rozhodovaní vykročili z limitov predvídaných ustanovením a zasiahli tak

do základných práv sťažovateľa. Najprv okresný súd po vykonaní dokazovania podrobne

uviedol, prečo nemožno vyhovieť žiadosti sťažovateľa o úplnom oslobodení od súdnych

poplatkov, a následne tak urobil aj krajský súd v napadnutom uznesení, ktorého spôsob

posúdenia danej veci sa javí ústavnému súdu ako spravodlivý, danej situácii primeraný

vo vzťahu k už uvedeným základným právam sťažovateľa. Krajský súd svoje úvahy

transparentne predostrel (bod 8), vysvetlil, prečo – s ohľadom na charakter sporu, výšku

požadovanej čiastky a majetkové pomery sťažovateľa – nepristúpil k úplnému oslobodeniu

od súdnych poplatkov. Posúdenie veci odvolacím (krajským) súdom nevybočuje podľa

názoru ústavného súdu z ústavnoprávnych limitov.

17. V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 20

ods. 1 ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť závery, ktoré by signalizovali, že ním

došlo k (možnosti) spôsobeniu ujmy pri uplatňovaní práv ( ) alebo

neprípustnému zásahu do vlastníckeho práva ( ), keďže krajský súd

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné

právne normy, predovšetkým ustanovenia .

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a uvedenými základnými právami, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

18. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012