Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 390/2010
PDF · 316.29 KB
No categories available
II. ÚS 390/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2011 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
o sťažnosti JUDr. O. M., V., zastúpeného advokátom JUDr. R. G., B., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005 takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. O. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005 p r i k a z u j e
ďalej konať bez zbytočných prieťahov.
3. JUDr. O. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho
zastúpenia JUDr. O. M. v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet
ustanoveného advokáta JUDr. R. G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Kežmarok j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia
v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 390/2010-12 z 23. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. O. M., V. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005 (ďalej
aj „napadnuté konanie“). Ústavný súd súčasne rozhodol o žiadosti sťažovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom
a ustanovil mu za právneho zástupcu advokáta JUDr. R. G., B.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je v namietanom konaní
obžalovaným z trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1
písm. a) a ods. 2 písm. d) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), v ktorom bola obžaloba podaná okresnému súdu
17. mája 2005. Na hlavnom pojednávaní konanom 19. septembra 2006 sťažovateľ vzniesol
námietku zaujatosti proti konajúcemu predsedovi senátu JUDr. M., prísediacim, ako aj
celému okresnému súdu a žiadal, aby vec bola prikázaná inému okresnému súdu mimo
obvod Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“). Podľa názoru sťažovateľa
„Sudca JUDr. M. o námietke rozhodoval spôsobom odporujúcim Tr. poriadku a vec bola
v dôsledku rozhodnutia KS Prešov rozhodnutá procesným sudcom až v januári 2010 tak, že
celý senát sa z konania vylúčil. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené v marci 2010.“.
Sťažovateľ podal 3. marca 2010 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,
na ktorú však ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nedostal odpoveď. Aj napriek
tomu, že konanie vo veci sťažovateľa trvá viac ako päť rokov, okresný súd dosiaľ vo veci
nerozhodol.
Podaním z 12. novembra 2010 sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil v dôvodoch
priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €. Podľa sťažovateľa
vzhľadom na „absurdnosť môjho postavenia obžalovaného“ sú dôsledky prieťahov
zo strany okresného súdu mimoriadne závažné. Sťažovateľ k tomu ďalej uviedol:
„Už siedmy rok nemám žiaden kontakt s jediným dieťaťom. Som bývalý prokurátor,
sudca KS a advokát. Dnes ako úplne hluchý som od roku 2008 do apríla 2010 dokázal sám
vydať a napísať desať knižiek básní so 700 básňami. Mám napísané aj dlhšie literárne
diela. Moja situácia obžalovaného tyrana však bráni tomu, aby som svoje diela mohol
dostať na pulty predajní. Dlhodobé odlúčenie, zhubný vplyv chorej matky a viacerých
duševne chorých osôb v jej rodine, nepochybne spôsobili neblahé následky na psychike
môjho syna. Došlo k pretrhnutiu citových väzieb medzi synom a otcom. Takéto závažné
dôsledky musia mať aj vyjadrenie v sume priznaného finančného zadosťučinenia. Suma čo
som vyčíslil v sťažnosti je nepochybne vzhľadom na uvedené následky primeraná.“
V podaní doručenom ústavnému súdu 21. januára 2010 sťažovateľ uviedol, že podal
opakovanú sťažnosť na nečinnosť okresného súdu v konaní o jeho trestnej veci. Zároveň
oznámil zmenu adresy svojho trvalého bydliska.
V doplnení sťažnosti z 15. decembra 2010 ustanovený právny zástupca sťažovateľa
uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľa a jej
doplnení z 12. novembra 2010.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1./ Základné právo JUDr. O. M. zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu v Kežmarku vo veci pod č.k. 1T 74/2005 bolo porušené.
2./ Okresnému súdu Kežmarok v konaní vedenom pod č.k. 1T 74/2005 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3./ JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 € / dvadsať tisíc
EUR/, ktoré je Okresný súd Kežmarok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia na účet...
4./ Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastúpenia JUDr. O. M. v sume 303,30 €... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. G. B.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
5./ Okresný súd Kežmarok je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. O.
M. v sume 303,30 € na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
2. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti listom z 3. novembra 2010
vyjadril predseda okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku k sťažnosti uviedol:
„Proti JUDr. O. M. bola Okresnom prokuratúrou S. dňa 19.5.2005 podaná obžaloba
pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/
Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a keďže JUDr. R. B. bol vylúčený z
rozhodovania v tejto trestnej veci vec napadla do senátu JUDr. B. M., vo veci prebehlo
sedem hlavných pojednávaní a dňa 19.9.2006 mal byť vo veci vypočutý posledný znalec a
toto hlavné pojednávanie bolo odročené na neurčito vzhľadom na skutočnosť, že
obžalovaný JUDr. O. M. podal proti predsedovi senátu JUDr. B. M. trestného oznámenie.
Dňa 20.10.2006 JUDr. B. M. v písomnom vyjadrení uviedol, že sa cíti byť vo veci
zaujatý.
Vzhľadom na podané trestné oznámenie bol voči JUDr. B. M. podaný aj návrh na
disciplinárne konanie, pričom JUDr. B. M. bol v apríli 2007 disciplinárnym senátom
najvyššieho súdu v SR oslobodený. Spis sa nachádzal na najvyššom súde v Bratislave od
14.3.2007 do 5.10.2007.
Od 12.11.2007 do 19.11.2009 bol spis zaslaný na rozhodnutie o námietke zaujatosti
na Krajský súd v Prešove, pričom spis bol vrátený ako predčasne predložený.
Ďalej bol spis v dňoch od 6.10.2008 do 8.12.2008 zapožičaný Okresnému súdu
v Humennom a dňa 24.3.2009 bolo vo veci vydané uznesenie v ktorom predseda senátu
JUDr. B. M. rozhodol, že nie je vylúčený z rozhodovania v tejto trestnej veci. Takéto
rozhodnutie JUDr. B. M. urobil z toho dôvodu, že od podania trestného stíhania na jeho
osobu JUDr. O. M. ako aj od disciplinárneho konania ubehol už dlhší čas a vzhľadom na
to, že trestné stíhanie bolo zastavané a disciplinárnym senátom bol oslobodený, mal za to,
že k JUDr. O. M. nemá žiadne nepriateľské vzťahy a preto sa rozhodol túto vec ukončiť.
Spis na základe sťažnosti obžalovaného bol predložený na Krajský súd v Prešove dňa
23.9.2009, pričom Krajský súd dňa 10.11.2009 z procesných dôvodov toto uznesenie zrušil
a 20.11.2009 bol spis doručený na Okresný súd v Kežmarku. Okresný súd v Kežmarku dňa
29.1.2010 uznesením rozhodol, že predseda senátu JUDr. B. M. a prísediaci M. H. a J. K.
sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania vo veci 1T 74/05, toto uznesenie bolo
vydané z toho dôvodu, že v inej trestnej veci obžalovaný JUDr. O. M. opätovne podal proti
predsedovi senátu JUDr. B. M. trestné oznámenie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 19.3.2010.
Mám za to, že v rozhodovaní o námietke zaujatosti nedošlo k subjektívnemu prieťahu
zo strany sudcu, je pravdou, že najprv sa cítil byť zaujatý, ale vzhľadom na to skutočnosť, že
v tejto trestnej veci je prakticky celé dokazovanie vykonané predseda senátu zmenil svoje
stanovisko a chcel vo veci rozhodnúť s tým, že sa necítil byť zaujatý. Je pravdou, že
jedenkrát bolo uznesenie o námietky zaujatosti zrušené, avšak len pre procesné chyby čo
taktiež nebolo urobené úmyselne.
Súčasne si dovoľujem sa vyjadriť k okolnosti..., že sťažovateľ podal dňa 3. marca
2010 predsedovi Okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní na ktorú však ku dňu
podania sťažnosti ústavnému súdu nedostal odpoveď. Túto okolnosť som osobitne
preveroval na všetkých oddeleniach tunajšieho súdu a v prvom rade v sťažnostnom registri
Spr. pričom za súčinnosti ďalších zodpovedných osôb bolo zistené, že predmetná sťažnosť
adresovaná predsedovi súdu sa na tomto súde nenachádza. ...
Zároveň si dovoľujem podotknúť, že v posednej dobe je len ťažké komunikovať so
sťažovateľom a pokiaľ sú na tomto súdu sudcovia, ktorí ešte vybavujú veci tohto sťažovateľa
menovaný ihneď týchto namieta, na čo má samozrejme právo, a okamžite na nich podáva aj
trestné oznámenia.
Na záver chcem uviesť, že je nanajvýš pozoruhodné, až ťažko pochopiteľné, že sa
v predmetnej sťažnostnej veci domáha rozhodnutia v trestnej veci osoba, ktorá je
v postavení obžalovaného a ktorá je dôvodne podozrivá zo závažného trestného činu
s trestnou sadzbou odňatia slobody až do 10 rokov.
Zároveň uvádzam, že netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.“
2.1 Podaním doručeným ústavnému súdu predseda okresného súdu svoje vyjadrenie
k sťažnosti sťažovateľa doplnil a uviedol, že „dňa 15.11.2010 bola skutočne nájdená na
tunajšom súde sťažnosť na nečinnosť súdu vo veci 1T 74/05 adresovaná predsedovi súdu
sťažovateľom JUDr. O. M.... sťažovateľovi sa za nevybavenie jeho sťažnosti v zákonnej
lehote písomne ospravedlním...“.
3. Právny zástupca sťažovateľa sa k výzve ústavného súdu, aby oznámil, či trvá na
vykonaní ústneho pojednávania, nevyjadril.
4. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania
k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa
vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 1 T 74/2005:
- 19. máj 2005 – okresnému súdu bola doručená obžaloba Okresnej prokuratúry S. na
sťažovateľa, vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. B.,
- 30 jún 2005 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľa o preskúmanie
dôvodnosti väzby,
- 4. júl 2005 – predseda senátu JUDr. B. doručil krajskému súdu oznámenie o svojej
zaujatosti,
- 7. júla 2005 – krajský súd uznesením sp. zn. 4 Nto 7/05 rozhodol o vylúčení sudcu
JUDr. B. z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa (5. augusta 2005
doručené okresnému súdu),
- 12. august 2005 – okresnému súdu bolo doručené stanovisko sťažovateľa
k dôvodom na vylúčenie sudcu JUDr. B. z konania v prerokúvanej veci,
- 16. august 2005 – okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa
k obžalobe,
- 25. august 2005 – spis bol pridelený na prerokovanie a rozhodnutie sudcovi
JUDr. M.,
- 9. december 2005 – okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 23. január 2006,
- 10. január 2006 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľa o zabezpečenie
podmienok na pojednávanie (duálny monitor) a návrh na vykonanie dôkazov,
- 23. január 2006 – na hlavnom pojednávaní okresný súd uznesením zamietol
niektoré návrhy sťažovateľa na dokazovanie a odročil hlavné pojednávanie na neurčito pre
účely pripojenia navrhovaných dôkazných prostriedkov,
- 23. január 2006 – okresný súd zrušil opatrenie okresného súdu zo 16. septembra
2004 o ustanovení obhajcu JUDr. P. a na základe žiadosti sťažovateľa mu opatrením
ustanovil za obhajcu JUDr. T. B.,
- 26. a 28. január 2006 – okresnému súdu boli doručené návrhy sťažovateľa na
zabezpečenie a vykonanie listinných dôkazov,
- 8. marec 2006 – okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 3. apríl 2006,
- 14. marec 2006 – obhajca sťažovateľa požiadal okresný súd o odročenie hlavného
pojednávania nariadeného na 3. apríl 2006 z dôvodu čerpania dovolenky,
- 17. marec 2006 – bolo doručené dožiadanie okresného súdu na oddelenie
informatiky krajského súdu vo veci zabezpečenia duálneho monitoru do pojednávacej
miestnosti,
- 27. marec 2006 – okresný súd oznámil preloženie termínu hlavného pojednávania
na 10. apríl 2006 a zároveň opatrením ustanovil sťažovateľovi za náhradného obhajcu
JUDr. M. Z.,
- 10. apríl 2006 – okresný súd hlavné pojednávanie odročil z dôvodu neúčasti
zástupcu poškodenej na 20. apríl 2006,
- 20. apríl 2006 – po vypočutí obžalovaného okresný súd hlavné pojednávanie
odročil na 4. máj 2006 pre účely predvolania poškodenej a svedkov,
- 25. apríl 2006 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľa na vypočutie
svedkov,
- 4. mája 2006 – po vypočutí poškodenej a svedkov a vyjadrení sťažovateľa okresný
súd hlavné pojednávanie odročil na 11. máj 2006 pre účely predvolania súdnych znalcov
a svedkyne M. M.,
- 10. máj 2006 – úradný záznam o telefonickom ospravedlnení sa svedkyne
a súdneho znalca z neúčasti na pojednávaní,
- 11. máj 2006 – po vypočutí znalkyne MUDr. K. okresný súd hlavné pojednávanie
odročil na 29. máj 2006 pre účely predvolania súdnych znalcov a svedkov,
- 19. máj 2006 – okresnému súdu bolo doručené ospravedlnenie súdneho znalca
z neúčasti na pojednávaní z dôvodu služobnej cesty,
- 29. máj 2006 – po vypočutí znalca MUDr. D. okresný súd uznesením prepustil
obžalovaného na slobodu, pretože dôvody väzby pominuli, a odročil hlavné pojednávanie
na neurčito,
- 12. jún 2006 – okresný súd predložil spis krajskému súdu spolu so sťažnosťou
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o jeho prepustení z väzby,
- 15. jún 2006 – krajský súd uznesením č. k. 1 Tos 39/06-493 sťažnosť sťažovateľa
zamietol (26. júna 2006 bolo uznesenie doručené okresnému súdu),
- 15. jún 2006 – okresný súd vydal príkaz na prepustenie sťažovateľa na slobodu,
- 22. august 2006 – okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 19. september
2006,
- 7. september 2006 – okresnému súdu bolo doručené ospravedlnenie súdneho
znalca z neúčasti na pojednávaní z dôvodu služobnej cesty,
- 19. september 2006 – sťažovateľ na hlavnom pojednávaní vzniesol námietku
zaujatosti proti predsedovi senátu a všetkým sudcom okresného súdu, okresný súd odročil
hlavné pojednávanie na neurčito pre účely predloženia písomného odôvodnenia vznesenej
námietky (odôvodnenie bolo sťažovateľom doručené v ten istý deň),
- 20. október 2006 – predseda senátu okresného súdu JUDr. M. vo svojom vyjadrení
k námietke zaujatosti adresovanom krajskému súdu uviedol, že sa cíti byť zaujatý,
- 9. november 2006 – okresný súd uznesením rozhodol o priznaní odmeny súdnej
znalkyni MUDr. K. a súdnemu znalcovi MUDr. D.,
- 9. február 2007 – okresný súd podal Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru P.
správu o stave konania,
- 14. marec 2007 – okresný súd zaslal spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) z dôvodu disciplinárneho konania vedeného proti sudcovi
JUDr. M.,
- 31. júl 2007 a 28. august 2007 – sťažovateľ osobne predložil listinné dôkazy
na účely svojej obhajoby,
- 31. august 2007 – okresnému súdu bola doručená žiadosť Okresného súdu
Humenné o zaslanie spisu pre potreby konania vedeného pod sp. zn. 19 P 188/2007,
- 5. október 2007 – najvyšší súd vrátil spis okresnému súdu,
- 8. november 2007 – okresný súd zaslal spis krajskému súdu na rozhodnutie
o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom,
- 16. november 2007 – krajský súd vrátil spis okresnému súdu ako predčasne
predložený,
- 12. november 2007 – okresná prokuratúra doručila žiadosť o aktualizáciu stavu
konania, ku ktorej sa okresný súd v ten istý deň vyjadril,
- 5. máj 2008 a 4. august 2008 – sťažovateľ predložil okresnému súdu listinné
dôkazy vo veci,
- 6. október 2008 – okresnému súdu bola doručená žiadosť Okresného súdu
Humenné o zaslanie spisu pre potreby konania vedeného pod sp. zn. 19 P 371/2008,
- 28. október 2008 – okresný súd zaslal spis Okresnému súdu Humenné,
- 8. december 2008 – Okresný súd Humenné vrátil spis okresnému súdu,
- 24. marec 2009 – okresný súd uznesením rozhodol o námietke zaujatosti
vznesenej sťažovateľom tak, že predseda senátu JUDr. B. M. nie je vylúčený z vykonávania
úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 74/2005,
- 9. apríl 2009 – sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu z 24. marca 2009,
- 10. apríl 2009 – sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť proti uzneseniu z 24. marca
2009,
- 26. máj 2009 a 27. júl 2009 – sťažovateľ predložil okresnému súdu listinné dôkazy
vo veci,
- 4. august 2009 – vyjadrenie predsedu senátu JUDr. B. M., že sa cíti byť vo veci
zaujatý (vzhľadom na najnovšie trestné oznámenie sťažovateľa proti jeho osobe),
- 23. september 2009 – spis bol predložený krajskému súdu spolu so sťažnosťou
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 24. marca 2009 na rozhodnutie,
- 16. októbra 2009 – krajský súd predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie
o návrhu sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci,
- 28. októbra 2009 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Ndt 18/2009 rozhodol, že
sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej
veci sťažovateľa a vec sa krajskému súdu neodníma (6. novembra 2009 doručené krajskému
súdu),
- 10. novembra 2009 – krajský súd uznesením č. k. 2 Tos 40/09-740 zrušil
napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. marca 2009 a uložil mu, aby vo veci znovu konal
a rozhodol,
- 20. novembra 2009 – krajský súd vrátil spis okresnému súdu,
- 29. januára 2010 – okresný súd uznesením rozhodol o vylúčení predsedu senátu
JUDr. M. a prísediacich z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa,
- 26. marec 2010 – spis bol pridelený na prerokovanie a rozhodnutie sudkyni
JUDr. B.,
- 6. máj 2010 – predsedníčka senátu JUDr. B. oznámila krajskému súdu svoju
zaujatosť vo veci,
- 12. máj 2010 – krajský súd uznesením č. k. 1 Nto 5/10-755 rozhodol o vylúčení
JUDr. B. z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sťažovateľa (9. júna 2010
doručené okresnému súdu),
- 10. august 2010 – kancelárii bol daný pokyn predložiť spis všetkým sudcom
okresného súdu, aby sa vyjadrili k návrhu sťažovateľa na odňatie veci okresnému súdu a jej
prikázaniu do obvodu Krajského súdu v Žiline.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005 pre trestný čin týrania blízkej
a zverenej osoby došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza
spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa
toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný
súd aj v danom prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel
o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na
konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných
práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie
(napr. II. ÚS 32/03, I. ÚS 11/08). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetného
trestného činu si vyžaduje osobitnú starostlivosť orgánov činných v trestnom konaní
a všeobecného súdu o naplnenie účelu trestného konania, čo okrem iného znamená, že
orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný
postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil
stav právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že zdĺhavý priebeh
napadnutého trestného konania nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti alebo právnej
zložitosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení
nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci. Naopak, uviedol, že
v trestnej veci sťažovateľa je prakticky celé dokazovanie vykonané, pričom z prehľadu
úkonov vykonaných v napadnutom konaní vyplýva, že posledné pojednávanie vo veci sa
uskutočnilo 19. septembra 2006.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Je pravdou, že k čiastočnému predĺženiu
konania došlo aj dôsledku procesnej aktivity sťažovateľa (vznesenie námietky zaujatosti,
podanie opravných prostriedkov), na druhej strane nekonanie okresného súdu nemalo pôvod
v konaní sťažovateľa, ktorý len využíval svoje procesné oprávnenia. Využitie možností
daných sťažovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv
v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však
kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a v tejto súvislosti zistil, že okresný súd spôsobil neúmerné predĺženie konania
predovšetkým svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou.
Nečinnosť okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky bola zistená
v obdobiach:
- od 5. augusta 2005 (krajský súd vrátil spis okresnému súdu) do 23. januára 2006
(uskutočnilo sa hlavné pojednávanie), teda viac ako 5 mesiacov,
- od 9. novembra 2006 (okresný súd rozhodol o priznaní odmeny súdnym znalcom)
do 14. marca 2007 (okresný súd zaslal spis disciplinárnemu senátu najvyššieho súdu), teda 4
mesiace,
- od 16. novembra 2007 (krajský súd vrátil spis okresnému súdu) do 28. októbra 2008
(okresný súd zaslal spis Okresnému súdu Humenné), teda 11 mesiacov,
- od 8. decembra 2008 (Okresný súd Humenné vrátil spis okresnému súdu)
do 24. marca 2009 (okresný súd rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti), teda viac než
3 mesiace,
- od 9. apríla 2009 (sťažovateľ podal sťažnosť proti rozhodnutiu o námietke
zaujatosti) do 23. septembra 2009 (spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o sťažnosti sťažovateľa), teda viac než 5 mesiacov.
Celkovo bol teda okresný súd v tejto veci nečinný 28 mesiacov, t. j. počas dvoch
rokov a štyroch mesiacov vo veci nevykonal prakticky žiadny efektívny úkon smerujúci
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako obžalovaný v danej veci počas
súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku
ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedenú nečinnosť okresného súdu bez akýchkoľvek
zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú
z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné. K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku
zložitosti veci ani v dôsledku správania účastníka konania, ale najmä v dôsledku postupu
okresného súdu.
Okrem uvedenej nečinnosti je postup okresného súdu poznačený aj neefektívnou
činnosťou spočívajúcou v tom, že krajský súd uznesením zo 16. novembra 2007 vrátil spis
okresnému súdu ako predčasne predložený z dôvodu, že o námietke zaujatosti vznesenej
proti predsedovi senátu mal najprv rozhodnúť príslušný senát a až v prípade podania
sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňového súdu prichádzalo do úvahy rozhodovanie
nadriadeného súdu. Napriek jasnej zákonnej úprave a usmerneniu nadriadeného súdu
okresný súd opäť pochybil, keď o námietke zaujatosti sťažovateľa nerozhodol senát, ale iba
predseda senátu (uznesením z 24. marca 2009). V dôsledku týchto procesných pochybení
bolo rozhodnutie okresného súdu o námietke zaujatosti na základe sťažnosti sťažovateľa
odvolacím súdom zrušené (uznesenie krajského súdu z 10. novembra 2009) a vec bola
vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Pozoruhodný je tiež postup predsedu senátu konajúceho vo veci sťažovateľa, ktorý
k sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti najprv vyslovil svoju zaujatosť z dôvodu, že
sťažovateľ na neho podal trestné oznámenie. Následne však okresný súd uznesením
z 24. marca 2009 rozhodol o nevylúčení predsedu senátu z vykonávania úkonov trestného
konania vo veci z dôvodu, že sa necíti byť zaujatý. Svoju nezaujatosť odôvodnil tým, že
trestné oznámenie vedené proti nemu bolo zastavené. Po podaní sťažnosti sťažovateľom
proti uzneseniu okresného súdu z 24. marca 2009 predseda senátu opäť vyslovil svoju
predpojatosť vo veci, čo odôvodnil tým, že sťažovateľ na neho opäť podal trestné
oznámenie.
Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť s tvrdením predsedu okresného súdu, že
„v rozhodovaní o námietke zaujatosti nedošlo k subjektívnemu prieťahu zo strany sudcu“.
Treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto
právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu
vybavujúceho danú vec.
Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že s ohľadom na uvedené
okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej
veci nebolo ani po takmer 6 rokoch trvania právoplatne skončené. Ústavný súd osobitne
poukazuje na tú skutočnosť, že okresný súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej
sťažovateľom 19. septembra 2006 s konečnou platnosťou až 29. januára 2010, teda po vyše
3 rokoch (aj keď vec bola opakovane aj na krajskom súde z dôvodu rozhodovania
o opravnom prostriedku, na najvyššom súde z dôvodu disciplinárneho konania a konania
o návrhu na odňatie a prikázanie veci a na Okresnom súde Humenné, čo nemožno pripísať
na ťarchu okresného súdu, okrem už spomenutej neefektívnej činnosti).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
20 000 €, čo odôvodnil tým, že v dôsledku jeho situácie obžalovaného už siedmy rok nemá
kontakt s jediným dieťaťom, čím došlo k pretrhnutiu citových väzieb medzi ním a synom.
Jeho postavenie „obžalovaného tyrana“ mu znemožňuje aj predaj jeho literárnych diel.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti
danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto
uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na celkovú dĺžku napadnutého
konania, považuje za primerané v sume 2 500 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho
zastúpenia advokátom JUDr. R. G., ktorý ich vyčíslil v sume 303,30 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola
721 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a doplnenie sťažnosti z 15. decembra
2010) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu
s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €.
K tomu priznal daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky a § 22 ods. 1
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), pretože
advokát je platiteľom tejto dane. Úhrada trov konania vypočítaná podľa vyhlášky
predstavuje celkovú sumu 303,31 €.
Keďže sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu trov konania nepresahuje sumu
vypočítanú podľa vyhlášky, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v ním
uplatnenej výške, t. j. v sume 303,30 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľom uplatnených trovách konania
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2011