Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 149/2012
PDF · 272.31 KB
No categories available
IV. ÚS 149/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 257/2011-121, 8 Co 258/2011, 8
Co 259/2011, 8 Co 260/2011 z 28. októbra 2011, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. februára 2012 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorej obsahu
možno vyvodiť, že prostredníctvom nej namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na nedotknuteľnosť osoby a
súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, základného práva
na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 257/2011-121, 8 Co 258/2011,
8 Co 259/2011, 8 Co 260/2011 z 28. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ako aj
postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ v postavení navrhovateľa 5. 11. 2010 doručil Okresnému súdu
Bratislava V žalobu o nezákonnosť požadovať splnenie povinnosti založenej na porušení
práva, ktorej súčasťou bol aj návrh na vydanie predbežného opatrenia. Sťažovateľ žalobu
založil na tej skutočnosti, že 28. 10. 2010 prevzal od odporcu výzvu na vypratanie
izby (bytu) v súvislosti s ukončením nájomnej zmluvy. Návrhom na vydanie predbežného
opatrenia sťažovateľ žiadal uložiť odporcovi povinnosť strpieť nájom izby a príslušenstva
bytu a zdržať sa vypratania vecí sťažovateľa, to všetko do právoplatného rozhodnutia súdov
vo veci samej. Žalobnému návrhu bola pridelená sp. zn. 7 C 318/2010. Súčasťou žalobného
návrhu bola aj žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov za podanie žaloby
a za návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa 29. 11. 2010 č. k. 7 C 318/2010-18
návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Zároveň so zamietavým uznesením
doručil 4. 12. 2010 sťažovateľovi výzvu, aby v lehote 15 dní predložil súdu riadne vyplnené
tlačivo o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych
poplatkov.
Sťažovateľ 6. 12. 2010 doručil Okresnému súdu Bratislava V odvolanie vo veci
predbežného opatrenia, ktorým napadol uznesenie tohto súdu č. k. 7 C 318/2010-18.
Dňa 13. 12. 2010 doručil sťažovateľ okresnému súdu doklady požadované vo výzve
potrebné k rozhodnutiu oslobodenia od súdnych poplatkov.
Krajský súd Bratislava rozhodol o odvolaní sťažovateľa vo veci predbežného
opatrenia uznesením zo dňa 20. decembra 2010 č. k. 9 Co 461/2010-41 a to tak, že
napádané rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré
doručil okresnému súdu 4. 01. 2011. Súčasťou dovolania bola aj žiadosť o ustanovenie
zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Okresný súd Bratislava V doručil
24. 01. 2011 sťažovateľovi uznesenie zo dňa 18. 01. 2011 č. k. 7 C 318/2010-51, ktorým
nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Zároveň doručil sťažovateľovi
uznesenie zo dňa 18. 01. 2011 č. k. 7 C 318/2010-55, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa
o ustanovenie sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie.
Sťažovateľ podal 7.02.2011 odvolanie proti uzneseniam č. k. 7 C 318/2010-51
a č. k. 7 C 318/2010-55.
Krajský súd Bratislava napádané uznesenia okresného súdu potvrdil uznesením
zo dňa 28. februára 2011 č. k. 4 Co/65/2011-67 a č. k. 4 Co/70/2011 doručeným
sťažovateľovi 10. 03. 2011 prostredníctvom Okresného súdu Bratislava V. Zároveň
10. 03. 2011 okresný súd doručil sťažovateľovi uznesenie č. k. 7 C 318/2010-71, ktorým
uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok 33 € za návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, uznesenie č. k. 7 C 318/2010-73, ktorým uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok 33 € za odvolanie zo dňa 06. 12. 2010,
uznesenie č. k. 7 C 318/2010-77, ktorým vyzval sťažovateľa na doloženie plnej moci
udelenej advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní o neplatnosť právneho úkonu
a nariadenie predbežného opatrenia, výzvu č. k. 7 C 318/2010-69 na zaplatenie súdneho
poplatku 99,50 € za návrh zo dňa 05. 11. 2010 a výzvu č. k. 7 C 318/2010-75 na zaplatenie
súdneho poplatku 66 € za dovolanie zo dňa 03. 01. 2011.
Sťažovateľ podal 22. 03. 2011 proti uzneseniam č. k. 7 C 318/2010-71
a č. k. 7 C 318/2010-73 odvolanie.
Sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava V 22. 03. 2011 stanovisko k výzve
na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie zo dňa 03. 01. 2011.
Sťažovateľ podal 22. 03. 2011 proti uzneseniam Krajského súdu Bratislava
č. k. 4 Co/65/2011-67 a č. k. 4 Co/70/2011 dovolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie sťažovateľa uznesením zo dňa
09. júna 2011 odmietol.
Uznesením zo dňa 13. 07. 2011 č. k. 7 C 318/2010-95 Okresný súd Bratislava V
zastavil dovolacie konanie o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu Bratislava
č. k. 9 Co 461/2010-41 zo dňa 20. 12. 2010.
Uznesením zo dňa 13. 07. 2011 č. k. 7 C 318/2010-97 Okresný súd Bratislava V
zastavil konanie o návrhu zo dňa 5. 11. 2010 o určenie neplatnosti právneho úkonu.
Sťažovateľ podal 10. 08. 2011 proti uzneseniam č. k. 7 C 318/2010-95
a č. k. 7 C 318/2010-97 odvolanie.
Krajský súd Bratislava rozhodol o odvolaniach sťažovateľa uznesením zo dňa
28. 11. 2011 (správne má byť 28. októbra 2011, pozn.) č. k. 8 Co 257/2011-121,
8 Co 258/2011, 8 Co 259/2011 a 8 Co 260/2011 tak, že napádané uznesenia okresného
súdu potvrdil.“
Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a práva
podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, ku ktorému malo dôjsť «rozhodovaním o oslobodení od súdnych poplatkov, ktoré
namietal aj v konaní a ktoré súd vyhodnotil ako nedôvodné. Procesné vady viedli k vydaniu
podľa sťažovateľa nezákonných napádaných uznesení.
Za otázku rozhodujúceho právneho významu považuje sťažovateľ otázku správneho
ústavne konformného výkladu ustanovenia § 10 ods. 2 písm. f) zákona č. 71/1992 Zb. a
§ 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v ich vzájomnej súvislosti v sťažovateľovej
veci.
Sťažovateľ tvrdí, že podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia spolu so
žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov za tento návrh nedáva súdu do rozhodnutia
o oslobodení od súdnych poplatkov dôvod na procesný postup s aplikáciou ust. § 10 ods. 2
písm. f) zák. č. 71/1992 Zb. Sťažovateľ tvrdí, že jeho povinnosť zaplatiť poplatok za návrh
na nariadenie predbežného opatrenia vyplývajúca z ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992
Zb. je súčasným podaním návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov „pozastavená“.
Podľa sťažovateľa za takéhoto skutkového stavu súd nemôže konať a rozhodovať o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia a konanie a rozhodnutie opierať o ust. § 10 ods. 2
písm. f) O. s. p... Krajský súd Bratislava rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti zamietavému
rozhodnutiu vo veci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia 20. 12. 2010, čiže taktiež
skôr ako prvostupňový súd rozhodol o návrhu sťažovateľa o oslobodenie od súdnych
poplatkov a odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti nepriznaniu oslobodenia od
súdnych poplatkov. Podľa sťažovateľa takým postupom založili súdy vadu konania, ktorá
spôsobuje zmätočnosť konania a nezákonnosť všetkých rozhodnutí, ktoré boli následne
vydané, čiže aj ústavnou sťažnosťou napádaných uznesení.».
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ ďalej uvádza, že
ním „súd rozhodol o zastavení dovolacieho konania vo veci návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia. Rozhodnutie založil na ust. § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 zb.
o súdnych poplatkoch s odôvodnením, že navrhovateľovi (sťažovateľovi) vznikla povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za dovolanie v sume 66 €, ktorý sťažovateľ aj napriek výzve
a poučeniu neuhradil. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosti (uvedené vyššie, pozn.)
spôsobujúce zmätočnosť a nezákonnosť výzvy č. k. 7 C 318/2010-75 na zaplatenie súdneho
poplatku 66 € za dovolanie.
Námietky sťažovateľa o vecnej nesprávnosti rozhodnutí súdov vo veci rozhodovania
o oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov a ustanovení zástupcu sťažovateľovi z radov
advokátov pre dovolacie konanie súd vyhodnotil ako irelevantné pre posúdenie zákonom
stanovených podmienok pre zastavenie dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku. Sťažovateľ naopak, tieto námietky považuje za rozhodujúcu skutočnosť pre
spravodlivé rozhodnutie vo veci. ...
Napádaným uznesením 8 Co 260/2011 zo dňa 28. októbra 2011 súd rozhodol
o zastavení konania vo veci návrhu zo dňa 05. 11. 2010 o určenie neplatnosti právneho
úkonu. Rozhodnutie založil na § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. s odôvodnením, že podaním
návrhu vznikla sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na konanie,
o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov bolo právoplatne rozhodnuté
a sťažovateľ aj napriek výzve súdu súdny poplatok v sume 99,50 € nezaplatil. Sťažovateľ
ústavný súd odkazuje na svoje vyjadrenia (už uvedené, pozn.).“.
V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „následkom
nezákonných a vecne nesprávnych napádaných rozhodnutí, nezákonných rozhodnutí, ktoré
im predchádzali a nesprávneho postupu súdov je tá skutočnosť, že sťažovateľ bol dňa
01. 01. 2011 bez rozhodnutia príslušného orgánu násilím vysťahovaný z bytu, ktorý užíval
na základe ústnej nájomnej zmluvy, riadne a včas platil dohodnuté nájomné a užíval byt
v súlade s dohodnutými podmienkami...
Sťažovateľ sa domnieva, že postup a rozhodnutia súdov vykazujú znaky korupčného
konania a možno ho považovať za odopretie spravodlivosti s následkom porušenia
základných práv sťažovateľa...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti o nej
nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd Bratislava v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod
sp. zn. 7 C 318/2010 uzneseniami č. k. 8 Co 257/2011-121 zo dňa 28. októbra 2011,
č. k. 8 Co 258/2011 zo dňa 28. októbra 2011, č. k. 8 Co 259/2011 zo dňa 28.októbra 2011
a č. k. 8 Co 260/2011 zo dňa 28. októbra 2011 poruši1 základné právo P. K... na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , na spravodlivé, verejné prerokovanie jeho veci v
primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom upravenom v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na
nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zaručenom v čl. 16 ods. 1 ústavy, na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1
ústavy a na nedotknuteľnosť obydlia zaručenom v čl. 21 ods. 1 ústavy.
Uznesenia Krajského súdu Bratislava č. k. 8 Co 257/2011-121 zo dňa
28. októbra 2011, č. k. 8 Co 258/2011 zo dňa 28. októbra 2011, č. k. 8 Co 259/2011 zo dňa
28. októbra 2011 a č. k. 8 Co 260/2011 zo dňa 28. októbra 2011 zrušuje a vracia vec
v Krajskému súdu Bratislava na nové konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6000 euro
(šesťtisíc euro), ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.
Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá povinnosť zaplatiť trovy
právneho zastúpenia konania o ústavnej sťažnosti P. K. na účet jeho právneho zástupcu.
Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet
Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie advokáta na jeho
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa §25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19
ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 8 Co 257/2011-121, 8 Co 258/2011, 8 Co 259/2011, 8 Co 260/2011
z 28. októbra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Z dokumentácie priloženej
k sťažnosti vyplýva, že krajský súd namietaným uznesením rozhodol spoločne
o odvolaniach sťažovateľa proti uzneseniam Okresného súdu Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 7 C 318/2010-71 zo 4. marca 2011, č. k. 7 C 318/2010-73
zo 4. marca 2010, č. k. 7 C 318/2010-95 z 13. júla 2011 a č. k. 7 C 318/2010-97
z 13. júla 2011 tak, že ich potvrdil.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd
považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp.
či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a lebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že k uzneseniu okresného súdu
č. k. 7 C 318/2010-71 zo 4. marca 2011 (týmto uznesením bola uložená sťažovateľovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na nariadenie predbežného
opatrenia z 5. novembra 2010 v sume 33 €, pozn.) a k uzneseniu okresného súdu
č. k. 7 C 318/2010-73 zo 4. marca 2011 (týmto uznesením bola sťažovateľovi uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 7 C 318/2010-18 z 29. novembra 2010, ktoré podal 6. decembra 2010 v sume 33 €)
krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia predovšetkým uviedol:
„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ podal dňa 05. 11. 2010 návrh
na začatie konania, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti právneho úkonu a zároveň
podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Keďže nežiadal o návrhoch rozhodnúť
alternatívne, ale žiadal vydať rozsudok vo veci samej a súčasne aj nariadenie predbežného
opatrenia, nejde v danom prípade o alternatívne uplatnenie viacerých návrhov na začatie
konania a nemožno v danom prípade postupovať podľa poznámky č. 8 k položke č. 1
Sadzobníka súdnych poplatkov, tieto námietky navrhovateľa uvedené v jeho odvolaní sú
nedôvodné.
Podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vznikla navrhovateľovi
v zmysle citovaných ustanovení poplatková povinnosť z návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia v sume 33,- eur a podaním odvolania proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa
29. 11. 2010 č. k. 7 C 318/2010-18, ktorým súd prvého stupňa zamietol jeho návrh
na nariadenie predbežného opatrenia, vznikla navrhovateľovi poplatková povinnosť
v zmysle citovaných ustanovení za odvolanie proti rozhodnutiu o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď napadnutými
uzneseniami uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia v sume 33,- eur a súdny poplatok za odvolanie zo dňa
06. 12. 2010 v sume 33,- eur.
Z ustanovenia § 10 ods. 2 citovaného zákona o súdnych poplatkoch vyplýva, že
v prípade vzniku poplatkovej povinnosti podaním návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia súd nezastaví konanie pre nezaplatenie poplatku, a teda nezaplatenie súdneho
poplatku z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie je dôvodom na zastavenie
konania a nemožno postupovať podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona. Vzhľadom na to
odvolací súd námietky navrhovateľa týkajúce sa procesných vád konania spočívajúcich
v tom, že súd prvého stupňa konal o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia pred
zaplatením súdneho poplatku a pred rozhodnutím o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych
poplatkov posúdil ako nedôvodné, a to aj vzhľadom na to, že o žiadosti navrhovateľa
o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol súd prvého stupňa uznesením zo dňa
18. 01. 2011 tak, že oslobodenie od súdnych poplatkov mu nepriznal, toto rozhodnutie bolo
potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 02. 2011
č. k. 4 Co/65/2011-67, 4 Co/70/2011, proti ktorému navrhovateľ podal dovolanie, ktoré
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 09. 06. 2011 č. k. 3 Cdo 60/2011
odmietol.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“
K uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 318/2010-95 z 13. júla 2011, ktorým tento
dovolacie konanie o dovolaní sťažovateľa z 3. januára 2011 proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 9 Co 461/2010-41 z 20. decembra 2010 zastavil, krajský súd v odôvodnení
namietaného uznesenia uviedol, že „Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ podal
dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 461/2010-41 zo dňa
20. 12. 2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k. 7 C 318/2010-18
zo dňa 29. 11. 2010. Podaním dovolania vznikla navrhovateľovi poplatková povinnosť
v sume 66,- eur, pretože podľa § 6 ods. 2 veta tretia zákona č. 71/1992 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnkov, poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku
poplatku ustanoveného v Sadzobníku. Keďže navrhovateľ si poplatkovú povinnosť nesplnil
a nejde o žiaden z prípadov uvedených v ustanovení § 10 ods. 2 citovaného zákona, správne
súd prvého stupňa postupoval, keď v zmysle § 10 ods. 1 citovaného zákona vyzval
navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku s poučením o následkoch jeho nezaplatenia
a v súlade s týmto ustanovením zastavil dovolacie konanie, keď navrhovateľ napriek výzve
súdny poplatok nezaplatil.
Námietky navrhovateľa uvedené v jeho odvolaní, týkajúce sa posudzovania splnenia
zákonom stanovených podmienok pre priznanie mu oslobodenia od súdnych poplatkov
v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p. sú v danom prípade irelevantné pre posúdenie splnenia
zákonom stanovených podmienok pre zastavenie dovolacieho konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku, vzhľadom na to, že o návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych
poplatkov bolo už právoplatne rozhodnuté a nebolo mu vyhovené ani v dovolacom konaní.
Ďalšie námietky navrhovateľa odvolací súd posúdil ako nedôvodné z dôvodov vyššie
uvedených.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súd prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“.
K uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 318/2010-97 z 13. júla 2011, ktorým tento
konanie o návrhu sťažovateľa z 5. novembra 2010 na určenie neplatnosti právneho úkonu
zastavil, krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia predovšetkým uviedol, že
„správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že podaním návrhu o určenie neplatnosti
právneho úkonu vznikla navrhovateľovi poplatková povinnosť v zmysle § 5 ods. 1 písm. a)
zákona č. 71/1992 Zb. a výzvou vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku
v správnej výške 99,50 eur, výzva súdu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh
obsahovala aj poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku a navrhovateľovi bola
riadne doručená, avšak navrhovateľ v stanovenej lehote súdny poplatok nezaplatil, a preto
súd prvého stupňa postupoval v súlade s ust. § 10 ods. 1 citovaného zákona, keď konanie
pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil, pričom poukázal na skutočnosť, že o žiadosti
navrhovateľa na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov bolo právoplatne rozhodnuté
uznesením prvostupňového súdu v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu a dovolanie
navrhovateľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolací súd odmietol. Navrhovateľ
vo svojom odvolaní opätovne namieta nesprávnosť rozhodnutí, ktorými mu nebolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkoch a nesprávne posudzovanie jeho osobných, majetkových
a zárobkových pomerov, avšak tieto námietky nemožno považovať za dôvodné z dôvodov
vyššie uvedených.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“.
Základ argumentácie sťažovateľa, ktorá podľa neho odôvodňuje záver o porušení
ním označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru namietaným
uznesením krajského súdu, sa týka posúdenia splnenia zákonných podmienok
na oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Krajský súd v namietanom uznesení uviedol, že splnenie zákonných podmienok
na oslobodenie od súdnych poplatkov bolo predmetom skúmania zo strany okresného súdu,
ktorý uznesením č. k. 7 C 318/2010-51 z 18. januára 2011 sťažovateľovi
oslobodenie nepriznal, ako aj krajského súdu v odvolacom konaní, ktorý uznesením
č. k. 4 Co 65/2011-67 a sp. zn. 4 Co 70/2011 z 28. februára 2011 označené uznesenie
okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd dovolací uznesením sp. zn. 3 Cdo 60/2011 z 9. júna 2011 dovolanie sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Co 65/2011-67 a sp. zn. 4 Co 70/2011 z 28. februára
2011 odmietol. Z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd právny záver krajského súdu o
irelevantnosti opakovaných námietok sťažovateľa o nesprávnosti predchádzajúcich
rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ktorými mu nebolo priznané oslobodenie od
súdnych poplatkov, vyjadrený v namietanom uznesení z ústavného hľadiska za
akceptovateľný a udržateľný.
Ústavný súd sumarizujúc už uvedené konštatuje, že dôvody, na ktorých je namietané
uznesenie krajského súdu založené, sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Namietané uznesenie
krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle ani arbitrárnosti, nevyhodnocuje nové dôkazy
a právne závery, ktoré sú v ňom obsiahnuté, sú výsledkom vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení krajského súdu, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd v tejto súvislosti navyše
pripomína, že nie je ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti
medzi obsahom namietaného uznesenia krajského súdu a základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorá by umožnila vysloviť záver o ich porušení po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19
ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V súlade s čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez
súhlasu toho, kto v ňom býva.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 16
ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy namietaným uznesením krajského súdu ústavný
súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1
ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu (v danom
prípade krajského súdu) primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením
krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
nemožno vzhľadom na uvedené uvažovať ani o porušení ďalších v petite sťažnosti
označených základných práv sťažovateľa.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vyjadrenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2012