Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 171/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Š. L., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2011, uzneseniami Krajského súdu

v Nitre sp. zn. zo 16. augusta 2011 a sp. zn. z 26. októbra 2011

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júla 2011,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Š. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. februára 2012 doručená sťažnosť JUDr. Š. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie

okresného súdu“), uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 16. augusta 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu

zo 16. augusta 2011“) a sp. zn. z 26. októbra 2011 (ďalej aj „namietané

uznesenie krajského súdu z 26. októbra 2011“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. a jeho uznesením z 26. júla 2011

(ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu

14. februára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný z prečinu neoprávneného zásahu

do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 2 a ods. 3 písm. a)

. Trestná vec sťažovateľa je vedená okresným súdom pod

sp. zn. a zákonnou sudkyňou je JUDr. E. J.

Sťažovateľ namietol v priebehu konania pred okresným súdom tak zaujatosť sudkyne

JUDr. E. J., ako aj zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu, ako aj všetkých sudcov

krajského súdu a domáhal sa prikázania veci na prerokovanie inému okresnému a krajskému

súdu.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2011 nevylúčil sudkyňu

JUDr. E. J. z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa. Následne bolo opravným

uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. mája 2011 opravené poučenie o práve

podať opravný prostriedok, ktoré bolo v uznesení z 29. apríla 2011 uvedené nesprávne.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 26. októbra 2011 sťažnosťou napadnuté uznesenie

okresného súdu zrušil. Z odôvodnenia vyplýva, že keďže sťažovateľ nevzniesol námietku

zaujatosti voči konajúcej sudkyni bezodkladne, nemal okresný súd o jeho námietkach ani

konať. Ešte pred vydaním uznesenia z 26. októbra 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 1 Nto

6/2011 zo 16. augusta 2011 rozhodol na základe oznámenia sudcu krajského súdu JUDr. S.

L. o svojej zaujatosti v predmetnej veci, že tento sudca krajského súdu je vylúčený z

vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa.

O námietke zaujatosti sťažovateľa smerujúcej proti všetkým sudcom okresného súdu

a krajského súdu a jeho návrhu na prikázanie veci inému okresnému súdu a krajskému súdu

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. júla 2011 tak, že trestnú vec

sťažovateľa okresnému súdu a krajskému súdu neodňal.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho trestná vec nebola pridelená JUDr. E. J. náhodným

výberom, ale ide o „dopredu najatú sudkyňu“, a teda v jeho trestnej veci nerozhoduje

zákonný sudca. Sťažovateľ tak usudzuje z toho, že obžaloba podaná proti nemu bola

pôvodne Okresnou prokuratúrou Komárno (ďalej len „okresná prokuratúra“) na základe

pokynu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vzatá späť, pričom okresná

prokuratúra dostala pokyny na doplnenie dokazovania, ktoré nesplnila, a napriek tomu

obžalobu opätovne podala. Sudkyňa JUDr. E. J. na jej základe vydala trestný rozkaz, hoci

podľa názoru sťažovateľa mala konanie zastaviť. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že

„Vtedy som pochopil (po vydaní trestného rozkazu, pozn.), že sudkyňa nie je nestranná, ale

je posluhovačka prokuratúry.“.

JUDr. E. J. považuje sťažovateľ za nezákonnú sudkyňu aj preto, že sa s ňou stretával

na súdnych pojednávaniach ako s protistranou, keď vykonával advokátsku prax. Taktiež

„som vystupoval aj vo veciach s jej manželom, ako vyšetrovateľom, teda blízkym rodinným

príslušníkom“.

Zaujatosť sudcov krajského súdu, ako aj všetkých súdov v obvode krajského súdu

sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia namietal z dôvodu, že krajský súd ho v roku 2002

v konaní vedenom pod sp. zn. podľa jeho názoru nespravodlivo odsúdil.

Sťažovateľ žaluje v civilnom konaní krajský súd o vydanie veci, ako aj v ďalších konaniach,

ktoré súvisia s jeho odsúdením v roku 2002.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. L. Š., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. j. , Uznesením Krajského súdu v Nitre pod č. j.

a ako aj spôsobom pridelenia vec sudcovi na Okresnom súde v Komárne pod

č. j. a Uznesením č. -947 porušené bolo.

2. Najvyšší súd SR, Krajský súd v Nitre a Okresný súd v Komárne sú povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť JUDr. L. Š., nemajetkovú ujmu v sume 100 000 € (slovom

jednostotisíc eur) na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

(m. m. ).

1. K namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 29. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením z 3. mája 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť

(čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietaným uzneseniam krajského súdu sp. zn.

z 26. októbra 2011 a sp. zn. zo 16. augusta 2011

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že JUDr. E. J. považuje za „dopredu najatú

sudkyňu“, keďže vydala trestný rozkaz napriek tomu, že v prípravnom konaní nebolo podľa

jeho tvrdenia doplnené dokazovanie v zmysle pokynu Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky, pričom na základe tohto stavu mala sudkyňa konanie podľa názoru sťažovateľa

zastaviť. Zaujatosť sudkyne JUDr. E. J. odvodzuje sťažovateľ aj zo skutočnosti, že sa s ňou

stretával na súdnych pojednávaniach ako s protistranou, keď vykonával advokátsku prax,

a manžel JUDr. E. J. vystupoval ako vyšetrovateľ v trestnej veci vedenej proti

sťažovateľovi, o čom predložil ústavnému súdu ako dôkaz uznesenie o vznesení obvinenia

pre trestný čin podvodu podľa a z 23. júla 1999.

Z namietaného uznesenia krajského súdu 26. októbra 2011 vyplýva, že trestný rozkaz

vydaný v trestnej veci sťažovateľa mu bol doručený 27. januára 2011. Námietku zaujatosti

sudkyne JUDr. E. J., ako aj návrh na vylúčenie všetkých sudcov súdov v územnom obvode

krajského súdu podal sťažovateľ 26. apríla 2011.

Krajský súd v namietanom uznesení z 26. októbra 2011 okrem iného uviedol, že

„Keďže obžalovaný podal námietky zaujatosti až tri mesiace po tom ako sa dozvedel, ktorý

súd, a ktorá sudkyňa prejednáva jeho trestnú vec, námietky neboli vznesené bezodkladne,

a teda o týchto námietkach okresný súd nemal ani konať.“.

Podľa námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť

bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia.

Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená

na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá

nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný

postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj

o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Z dosiaľ uvedeného je zrejmé, že o všetkých skutočnostiach, z ktorých sťažovateľ

odvodzuje zaujatosť sudkyne JUDr. E. J., sa dozvedel najneskôr po doručení trestného

rozkazu, teda v januári 2011.

Za týchto okolností ústavný súd považuje namietané uznesenie krajského súdu

z 26. októbra 2011, ktorým sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil

s poukazom na ustanovenie z dôvodu, že sťažovateľ

nevzniesol námietku zaujatosti proti JUDr. E. J. bezodkladne potom, ako sa o dôvodoch

vylúčenia dozvedel, za opodstatnené a z ústavného hľadiska za akceptovateľné a

udržateľné.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2011,

týmto bolo rozhodnuté o vylúčení sudcu krajského súdu JUDr. S. L. z vykonávania úkonov

v trestnej veci sťažovateľa. Stalo sa tak po predložení spisu krajskému súdu na rozhodnutie

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 29. apríla

2011 v spojení s uznesením z 3. mája 2011 na základe toho, že JUDr. S. L., predseda senátu

krajského súdu, oznámil dôvody zakladajúce jeho vylúčenie z rozhodovania sťažovateľovej

veci. Krajský súd o tejto veci rozhodol potom, ako najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 26. júla 2011 rozhodol okrem iného o tom, že trestnú vec sťažovateľa

neodníma krajskému súdu. Najvyšší súd vo veci rozhodoval z dôvodu, že sťažovateľ

namietal zaujatosť všetkých sudcov okresného a aj krajského súdu.

Z dosiaľ uvedeného, ako aj zo samotnej sťažnosti sťažovateľa adresovanej

ústavnému súdu zjavne vyplýva, že sťažovateľ tvrdí, že sudcovia krajského súdu sú v jeho

trestnej veci zaujatí, a z tohto dôvodu by vo veci nemali rozhodovať. Namietaným

uznesením krajského súdu bol vylúčený sudca krajského súdu JUDr. S. L. z vykonávania

úkonov v trestnej veci sťažovateľa, a teda bolo rozhodnuté (aj keď z dôvodov uvedených

samotným sudcom krajského súdu JUDr. S. L.) vo vzťahu ku konkrétnemu sudcovi (nie

teda vo vzťahu ku všetkým sudcom krajského súdu) tak, ako sa toho domáhal sám

sťažovateľ.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

v tejto časti sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

3. K namietanému postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uzneseniu z 26. júla 2011

Namietaným uznesením rozhodol najvyšší súd o tom, že trestnú vec sťažovateľa

neodníma okresnému ani krajskému súdu.

V namietanom uznesení sa okrem iného uvádza:

„Podľa existujúcej súdnej praxe námietka zaujatosti vznesená procesnou stranou

proti všetkým sudcom konkrétneho súdu, v danom prípade proti sudcom tak okresného, ako

aj krajského súdu, sa považuje za návrh na delegáciu v zmysle ustanovenia § 23 ods. 1

Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu

odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje

súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Dôležitými dôvodmi v zmysle , ktoré zákon bližšie nedefinuje, sú

predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú zistenie skutkového stavu veci, výchovné

pôsobenie trestného konania na páchateľa a ostatných občanov a čo najrýchlejšie

prejednanie veci. Medzi dôvody svedčiace pre odňatie veci príslušnému súdu, patrí tiež

požiadavka zabezpečenia nezaujatého spravodlivého rozhodnutia v prípadoch, kedy sú

vylúčení všetci sudcovia príslušného súdu. Takéto prípady sú však výnimočné a netýkajú sa

posudzovanej veci...

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisového materiálu zistil, že k potenciálnej

zaujatosti v prejednávanej veci sa písomne vyjadrili tak sudcovia dotknutého okresného

súdu (13 sudcov), ako aj sudcovia Krajského súd v Nitre (36 sudcov).

Štyria sudcovia Okresného súdu Komárno (A. C., JUDr. D. A., JUDr. A. N., JUDr. J.

H.) uviedli, že s obžalovaným ako aj jeho manželkou sa osobne poznajú, udržiavajú

priateľské vzťahy a preto by mohli vzniknúť odôvodnené pochybnosti o ich nezaujatosti.

Zvyšných deväť sudcov dotknutého okresného súdu sa vyjadrilo v tom zmysle, že v

predmetnej trestnej veci sa necítia byť zaujatí, nemajú žiadny vzťah k prejednávanej veci a

obžalovaného buď vôbec nepoznajú alebo ho poznajú len ako účastníka konania vo veciach,

ktoré prebiehali v ich senáte.

JUDr. S. L., sudca Krajského súdu v Nitre písomne oznámil svoju zaujatosť v trestnej

veci obžalovaného JUDr. Š. L. dňa 21. júna 2011, pričom uviedol, že obžalovaného osobne

pozná takmer 30 rokov z jeho pôsobenia v meste Komárno, kde žije a hoci nie je jeho

osobným priateľom, nebol by schopný v predmetnej veci rozhodovať nezaujato a nestranne.

Ďalší dvaja sudcovia Krajského súdu v Nitre (JUDr. Z. M., JUDr. V. T.) uviedli, že vo veci

sa cítia byť zaujatými, nakoľko obžalovaného osobne poznajú. Zvyšných 33 sudcov

dotknutého krajského súdu sa vyjadrilo v tom zmysle, že v predmetnej trestnej veci sa

necítia byť zaujatí, nemajú žiadny vzťah k prejednávanej veci a pokiaľ obžalovaného

poznajú, tak len zo súdnych konaní ako účastníka konania, resp. právneho zástupcu.

V súvislosti s návrhom obžalovaného JUDr. Š. L. na odňatie veci dotknutým súdom,

treba poukázať na skutočnosť, že obžalovaný vo vznesenej námietke zaujatosti neuviedol

žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť podozrenie z nestranného,

neobjektívneho, alebo nezákonného postupu pri rozhodovaní súdov v prejednávanej veci.

Rovnako z obsahu predloženého spisového materiálu nevyplývajú žiadne okolnosti, ktoré by

odôvodňovali postup podľa

Medzi dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci v zmysle

patrí aj vylúčenie všetkých sudcov príslušného súdu z rozhodovania. Na také rozhodnutie

ale nepostačuje, ak sú dané dôvody uvedené v na vylúčenie z vykonávania

úkonov trestného konania len niektorých sudcov príslušného súdu z konania. Vzhľadom na

to, že v prejednávanej veci nedošlo k vylúčeniu všetkých sudcov dotknutého okresného, resp.

krajského súdu, neprichádzalo do úvahy ani odňatie veci z uvedeného dôvodu a jej

prikázanie inému okresnému, či krajskému súdu.

Dôležitým dôvodom odňatia a prikázania veci nemôže byť skutočnosť, že obžalovaný

sa nestotožní s vecným rozhodnutím krajského súdu v inej jeho trestnej veci, resp. pokladá

právoplatné odsudzujúce rozhodnutie za nezákonné. Na nápravu prípadných pochybení

v rozhodovacej činnosti súdov slúžia výlučne riadne a mimoriadne opravné prostriedky,

ktorými sa obžalovaný môže domáhať preskúmania jednotlivých rozhodnutí v inej jeho

trestnej veci.

Rovnako nemôže byť dôvodom na prelomenie ústavného práva na zákonného sudcu

ani skutočnosť, že obžalovaný vedie s Krajským súdom v Nitre občianskoprávny spor,

nakoľko odporcom v tomto spore je súd ako právnická osoba a nie jednotliví sudcovia tohto

súdu ako fyzické osoby.“

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd svoje

uznesenie sp. zn. z 26. júla 2011 primeraným spôsobom odôvodnil a či ho

nemožno považovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné

a neudržateľné.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia ústavný súd

zastáva názor, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 ani jeho práva podľa dohovoru. Namietané uznesenie je

primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať ani za arbitrárne. Najvyšší

súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v danom prípade neprichádza do úvahy odňatie

veci okresnému, resp. krajskému súdu. Takýto postup by prichádzal do úvahy len

za situácie, keď by boli vylúčení z rozhodovania v trestnej veci sťažovateľa všetci sudcovia

týchto súdov, k čomu v danom prípade nedošlo. Zároveň treba poukázať aj na skutočnosť,

že sťažovateľ neuviedol nijaké konkrétne skutočnosti vo vzťahu k sudcom okresného

a krajského súdu (s výnimkou sudkyne JUDr. E. J.), z ktorých by mal vyplývať nedostatok

ich nestrannosti a nezaujatosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho

súdu svojimi vlastnými.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky; je

jasné, zrozumiteľné. Aj preto ústavný súd argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú

v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú

a udržateľnú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným právami neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým

sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

( ).

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012