Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 201/2012
PDF · 292.21 KB
No categories available
IV. ÚS 201/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Š. F., T., a J. R., T., zastúpených advokátom JUDr. P. A., B.,
ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co/223/2010, 5 Co/224/2010 zo 7. júla 2011, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. F. a J. R. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra
2011 faxom a 25. novembra 2011 poštou doručená sťažnosť Š. F., T., a J. R., T. (ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namietajú porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/223/2010, 5 Co/224/2010 zo 7. júla 2011.
V konaní vedenom Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) si S., s. r.
o. (ďalej len „navrhovateľka“), uplatnila voči sťažovateľom nárok na náhradu škody vo
výške 994,66 € s príslušenstvom. O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 8
C/19/2008-292 z 15. júna 2010 tak, že zaviazal každého zo sťažovateľov zaplatiť
navrhovateľke sumu 497,33 € s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 20. decembra 2007 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania.
Na základe odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.
5 Co/223/2010, 5 Co/224/2010-326 zo 7. júla 2011 tak, že rozsudok okresného súdu vo veci
samej potvrdil. V časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania účastníkov rozsudok
zmenil tak, že navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania voči sťažovateľom.
Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že „závery Krajského súdu v Nitre sú arbitrárne,
v rozpore so základnými zásadami logiky a právneho poriadku SR, a teda sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň porušujú práva sťažovateľov
na riadny a spravodlivý proces, ako aj právo na pokojné užívanie svojho majetku a jemu
zodpovedajúcu ochranu pred nezákonným zbavením tohto majetku, zakotvené v článku 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.
Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti
zamestnancov za škodu podľa § 179 a nasl. Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov), pričom poukazujú na to, že všeobecné súdy
pochybili pri posudzovaní týchto podmienok.
K otázke vzniku škody sťažovatelia tvrdia, že táto skutočnosť nebola preukázaná,
pričom v sťažnosti ďalej uviedli:
„... prvostupňový súd svoj záver o vzniku škody v podstate nijako neodôvodnil a iba
vznik škody konštatoval, odvolací súd založil svoje rozhodnutie na domnienke, že ku vzniku
škody na strane navrhovateľa došlo už neodovzdaním vyzbieraných finančných prostriedkov
do pokladne navrhovateľa. Tento záver je nesprávny. ...
Sťažovatelia dodávali tovar tretieho subjektu, ktorého bol navrhovateľ iba
dopravcom, nikdy nie vlastníkom. Aj prevzaté finančné prostriedky za tento tovar patrili
práve tretiemu subjektu... Navrhovateľ z povahy právneho vzťahu medzi ním a jeho
klientom... nebol osobou, ktorej by svedčilo vlastnícke právo k prepravovanému tovaru
alebo právo na kúpnu cenu za tento tovar. Pokiaľ túto kúpnu cenu zamestnanci
navrhovateľa od dodávateľov preberali, nerobili tak na účet navrhovateľa, ale v mene
navrhovateľa na účet tretej osoby - klienta. Z uvedeného jasne vyplýva, že navrhovateľ
nikdy nemal nárok na vlastníctvo vyberaných finančných prostriedkov. Preto ani nemohla
navrhovateľovi vzniknúť škoda v momente, keď tieto prostriedky neboli odovzdané do jeho
pokladne. K vzniku škody mohlo prísť iba v momente, kedy navrhovateľ vydal svojmu
klientovi vlastné finančné prostriedky miesto jemu zverených a ním spravovaných
finančných prostriedkov vybratých od odberateľov. K takejto skutočnosti ale nedošlo.
Navrhovateľ poukazoval v konaní na to, že tieto svoje prostriedky uhradil svojmu
klientovi vo forme vzájomného započítania pohľadávok. Sťažovatelia však platnosť tohto
právneho úkonu riadne namietali. Ako vyplýva z odvolania sťažovateľov zo dňa 28. 7.
2010... dohoda o započítaní pohľadávok je absolútne neplatná. Z tejto skutočnosti ale
vyplýva, že navrhovateľ reálne jeho klientovi nikdy predmetné finančné prostriedky
neuhradil a po uplynutí premlčacej lehoty ani nebol povinný ich uhradiť. Ak by ich napriek
tomu uhradil, čo v konaní nebolo preukázané, za túto stratu by bol zodpovedný navrhovateľ,
nakoľko nenamietanie premlčania uplatneného nároku je nutné považovať za konanie
v rozpore so všeobecnou povinnosťou predchádzať vzniku škody.
Pre úplnosť treba poznamenať, že škoda nemohla navrhovateľovi vzniknúť ani z toho
pohľadu, že ak si jeho klient svoje nároky riadne neuplatnil, mohol by si navrhovateľ
odcudzené finančné prostriedky (pokiaľ by neboli odcudzené) ponechať. Ani v takom
prípade by nebolo možné hovoriť o vzniku škody, nakoľko stále platí, že na tieto finančné
prostriedky navrhovateľ nemal žiadny nárok. Pokiaľ by ich nevyplatil svojmu klientovi,
došlo by na strane navrhovateľa k bezdôvodnému obohateniu - je celkom zrejmé, že za
škodu nemožno považovať, ak subjekt nedosiahne bezdôvodné obohatenie.
Ako je z uvedeného zrejmé, súd aplikáciou nesprávnych právnych predpisov na
zistený skutkový stav dospel k názoru, že došlo k vzniku škody, čo je však v rozpore
s vykonaným dokazovaním. ...“
K namietanému porušeniu svojich povinností sťažovatelia uviedli:
„Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal ďalej z toho, že sťažovatelia porušili svoje
pracovnoprávne povinnosti uložené im Vnútropodnikovou smernicou č. 1/2007 zo dňa 8. 1.
2007.
Vydanie predmetnej vnútropodnikovej smernice a konanie školenia podľa súdu
preukazuje Poverenie dispečera strediska v T. J. H. navrhovateľom k oboznámeniu
zamestnancov daného strediska so smernicou. Dostatočným dokladom o oboznámení sa
sťažovateľov s obsahom predmetnej smernice je potom podľa súdu prezenčná listina a
výpoveď svedka Lisého.
... odvolací súd odkazuje na poverenie p. H. na vykonanie školenia, ako na
samostatný dôkaz - takýto dôkaz v celom konaní nebol predložený. Údajné poverenie
spomenul vo svojej výpovedi iba svedok L. na pojednávaní dňa 8. 12. 2009, nikdy však
nebolo preukázané.“
Sťažovatelia spochybňujú dôveryhodnosť svedka L., ktorý okrem iného vypovedal k
poškodeniu predmetného motorového vozidla, pričom poukazujú na rozpory v jeho
výpovediach na pojednávaní 10. júna 2008 a 8. decembra 2009. „Kým na skoršom
pojednávaní výslovne prehlasoval, že prehliadol vozidlo, predovšetkým obe jeho dvere,
na neskoršom už tvrdil, že v živote predmetné vozidlo neprehliadal. Z uvedeného je zrejmé,
že svedok L. je absolútne nedôveryhodný a jeho výpoveď nemá nijakú výpovednú hodnotu.“
Na základe tejto skutočnosti sa sťažovatelia domnievajú, že hodnotenie dôkazov
konajúcim súdom bolo arbitrárne. „Svedok L. ako svedok, ktorý vypovedal rozporne pri
svojich rôznych výpovediach a tieto rozpory nevedel nijako vysvetliť, a rovnako ako svedok,
ktorý vypovedal v rozpore s objektívne zistenými skutkovými zisteniami (závery znalca),
nemôže byť súdom považovaný za dôveryhodného svedka. Ak potom celé dokazovanie stojí
iba na takomto svedectve, nemôže súd, pokiaľ sa nechce dopustiť arbitrárneho rozhodnutia,
založiť svoje rozhodnutie na tvrdeniach takéhoto svedka.“
Sťažovatelia ďalej argumentujú tým, že navrhovateľ nepreukázal, že sa zúčastnili na
školení o vnútropodnikovej smernici č. 1/2007, nepreukázal existenciu tejto smernice, a tiež
poukázali na to, že povinnosti z tejto smernice sa na nich nevzťahujú. Na podporu týchto
tvrdení uviedli:
„Pokiaľ ide o prezenčnú listinu zo školenia o vnútropodnikovej smernici č. 1/2007
a podpisy sťažovateľov na nej, sťažovatelia v konaní pravosť svojich podpisov popreli.
S tým sa prvostupňový súd v odôvodnení vysporiadal tak, že tieto tvrdenia sú účelové (bez
ozrejmenia dôvodu tejto domnienky, osobitne s ohľadom na akceptovanie výpovede bez
pochýb účelového svedka p. L.) a tak, že sťažovatelia nenavrhli znalecké dokazovanie na
skúmanie pravosti podpisov, čím neuniesli dôkazné bremeno. ...
Je to... navrhovateľ, kto musí dokazovať, že podpisy sťažovateľov sú pravé a tým
preukázať ich oboznámenie sa so smernicou. ... stačí v tejto súvislosti poukázať na
rozhodnutie NS ČR zo dňa 21. 12. 2009, č. k. 29 Cdo 3478/2007...
... sám navrhovateľ pripustil na pojednávaní dňa 15. 6. 2010, že podpisy
sťažovateľov mohli byť falšované, keď sa nechali zapísať inými účastníkmi semináru.
... navrhovateľ, hoci od začiatku konania tvrdil, že sťažovatelia boli oboznámení
so svojimi povinnosťami, predmetnú smernicu nielen že nikdy nepredložil, ale ani sa na ňu
neodvolával a jej existenciu pri svojej výpovedi nenaznačil ani jej údajný autor. Je preto
viac ako pravdepodobné, že bola vyhotovená (jej konkrétny text) až po rozhodnutí
odvolacieho súdu v danej veci.
Dôveryhodnosť prezenčnej listiny spochybňuje aj fakt, že pri nej nebola dodržaná
bežná forma takejto listiny, ktorá inak bola dodržiavaná aj u navrhovateľa (ako v prípade
prezenčnej listiny na č. l. 181, 182), keď neobsahovala meno a priezvisko školiteľa a ani
jeho podpis. ...
Vnútropodniková smernica č. 1/2007, tak ako bola predložená navrhovateľom
vzťahuje pasáž týkajúcu sa narábania s finančnou hotovosťou sa vyslovene iba na prípady
hmotnej zodpovednosti za túto hotovosť. Ako ale už opakovane ustálil odvolací súd, dohody
o hmotnej zodpovednosti medzi navrhovateľom a sťažovateľmi neboli uzavreté platne...
Pokiaľ odvolací súd tvrdí, že smernica sa nevzťahovala len na hmotne zodpovedných
zamestnancov, ide opäť o hodnotenie dôkazov v príkrom rozpore so zásadami logiky. ...
Rovnako nemožno z predloženého znenia smernice dôvodiť, že konanie sťažovateľov,
i keby sa na nich smernica v tejto časti vzťahovala, by porušilo jej ustanovenia. Smernica
síce uvádza, že nemožno nechať finančné prostriedky bez dozoru v priestoroch vozidla, ale
bližšie nešpecifikuje, čo je potrebné rozumieť pod dozorom vozidla. Pod dozorom vozidla
nie je možné rozumieť sústavný pohľad na vozidlo a za vozidlo bez dozoru sa nemôže
považovať, ak vodič so závozníkom bez prestojov vykladajú tovar z vozidla do skladu.
Hoci tejto námietke bol v odvolaní sťažovateľov zo dňa 28. 7. 2010 venovaný
samostatný odsek (bod 5/ odvolania), odvolací súd sa touto námietkou absolútne
nezaoberal. Ide pritom o kľúčovú otázku pre posúdenie merita veci. Rozhodnutie
odvolacieho súdu je tak jednak nepreskúmateľné a jednak nesprávne právne posúdenie
predpisov (vnútropodnikovej smernice) zapríčiňuje, že rozhodnutie súdu je nutné považovať
za arbitrárne.“
K príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a ich konaním sťažovatelia uviedli:
„V súvislosti so súdom tvrdeným porušením povinností sťažovateľov z nedbanlivosti,
keď ponechali peniaze v uzamknutom aute, treba podotknúť, že reálne sťažovatelia nemali
možnosť zabezpečiť peniaze iným, vhodnejším spôsobom. Sťažovatelia sú toho názoru, že
lepšie zabezpečenie, ako uzamknuté auto, v ktorého blízkosti pracovali a ktoré iba na
nepatrnú chvíľu mali z dohľadu, nebolo v ich silách zabezpečiť. ...
Bolo povinnosťou navrhovateľa ako zamestnávateľa poskytnúť zamestnancom
dostatočné prostriedky a vytvoriť vhodné podmienky na hospodárenie s finančnými
prostriedkami. ...
Zo správy polície nie je zrejmé, že by poškodenie automobilu, ktoré umožňovalo jeho
otvorenie bolo v čase krádeže čerstvé a rovnako tak znalec, ktorý vykonával obhliadku až
s odstupom času zistil, že toto poškodenie stále nebolo odstránené. Zároveň znalec našiel
rovnaké poškodenie aj na ďalších dvoch autách. Je celkom zrejmé, že zamestnávateľ či už
z nedbanlivosti alebo vedome ponechal niektoré vozidlá v stave, v dôsledku ktorého ich bolo
možné ľahko otvoriť aj treťou osobou a odcudziť veci v aute uložené. O týchto nedostatkoch
vozidiel však svojich zamestnancov nikdy neinformoval.
Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ by aj sťažovatelia boli zodpovední za vzniknutú
škodu, časť zodpovednosti by ležala i tak na pleciach zamestnávateľa (§ 187 ods. 1 ZP),
s čím sa mal súd riadne vysporiadať.“
Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli:
„V tejto súvislosti je bez akéhokoľvek náznaku cynizmu nutné skonštatovať, že presne
toto sú dôvody, pre ktoré zamestnávatelia so zamestnancami uzatvárajú dohody o hmotnej
zodpovednosti, a prečo takýto osobitný druh zodpovednosti Zákonník práce upravuje.
Pokiaľ v danom prípade navrhovateľ nebol schopný zabezpečiť dodržanie všetkých
zákonných podmienok na platné uzatvorenie takejto dohody so sťažovateľmi, je to práve on,
kto musí znášať dôsledky svojho chybného a nedostatočného konania (rovnako ako
v prípade nezabezpečenia podmienok na riadnu ochranu finančných prostriedkov
zamestnancami, či v prípade ich neoboznámenia s pravidlami na zaobchádzanie
s finančnými prostriedkami) a kto si v konečnom dôsledku sám spôsobil škodu.“
Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol
nálezom „o porušení základných práv sťažovateľov garantovaných mu čl. 46 ods. 1
Ústavy..., čl. 36 ods. 1 ako aj čl. 11 ods. 1 Listiny..., čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu... a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 7. júla 2011, sp. zn.
5Co 223/2010, 5Co 224/2010 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Nitre na ďalšie
konanie“.
Sťažovatelia si tiež uplatnili právo na úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie uvedených základných práv podľa
ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/223/2010, 5 Co/224/2010 a jeho rozsudkom zo 7. júla
2011.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku zo 7. júla 2011, ktorým vo výroku
vo veci samej potvrdil rozsudok okresného súdu, uviedol:
«Pokiaľ ide o vzniknutú škodu na strane navrhovateľa ako zamestnávateľa, táto bola
preukázaná dostatočným spôsobom a odporcovia ani nepopierali, že peniaze za tovar
v žalovanej výške prevzali a nevyúčtovali zamestnávateľovi. Žiadna pochybnosť o výške
škody nebola a relevantným spôsobom ju ani odporcovia nenamietali. Pokiaľ v odvolaní
odporcovia namietali platnosť navrhovateľom predloženej dohody o vzájomnom započítaní
pohľadávok so spoločnosťou P., a. s., v zmysle ktorej sa obe strany dohodli na započítaní
pohľadávky vo výške škody a že sa súd s ich námietkami vôbec nevysporiadal, je táto
námietka právne bezvýznamná. Existencia škody na strane zamestnávateľa bola nesporne
preukázaná, pretože odporcovia ako zamestnanci mali zinkasované finančné prostriedky,
ktoré prevzali od odberateľov za doručený tovar, odovzdať navrhovateľovi. Samotná
skutočnosť, či výšku škody navrhovateľ potom započítal s inou pohľadávkou iného subjektu
nie je pre rozhodnutie v tejto veci vôbec významná. Dôležité bolo zistenie, že odporcovia
mali peňažné prostriedky za dodaný tovar, ktorý prevzali od navrhovateľa, odovzdať
navrhovateľovi a to sa nestalo. Odporcovia porušili svoje povinnosti vyplývajúce z
pracovnoprávneho vzťahu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporcovia boli
preukázateľne oboznámení s Vnútropodnikovou smernicou č. 1/2007, ktorá, okrem iného,
ukladala povinnosť chrániť finančné prostriedky pred krádežou, stratou a znehodnotením a
zakazovala ponechávať vybratú finančnú hotovosť bez dozoru v priestoroch vozidla a
stanovovala bez odkladu odovzdávať finančnú hotovosť v určených pokladniach.
Odporcovia nerešpektovali tento postup, pretože v rozpore s ich povinnosťami ponechali
bez dozoru peňaženku (buxu) s peniazmi bez dozoru vo vozidle. Vnútropodniková smernica
č. 1/2007, ktorú vydal navrhovateľ dňa 8. 1. 2007, upravovala bezpečný pracovný postup
pre nakládku a vykládku tovaru, zodpovednosť za zverený dopravný prostriedok, tovar a
vybranú finančnú hotovosť, a teda sa nevzťahovala len na hmotne zodpovedných
zamestnancov. Nedbanlivostné konanie odporcov malo za následok, že peňažné prostriedky
nimi ponechané vo vozidle boli „ľahkou korisťou“ pre tretie osoby. Z výpovede svedka L. a
z prezenčnej listiny zo dňa 3. 2. 2007 o školení zamestnancov k Vnútropodnikovej smernici
č. 1/2007 zo dňa 8. 1. 2007 bolo preukázané, že odporcovia boli poučení o svojich
povinnostiach, vydanie Vnútropodnikovej smernice č. 1/2007 a školenie boli jednoznačne
preukázané, o čom svedčí Poverenie dispečera strediska v T. J. H. S. s. r. o., zastúpenou
prokuristom Ľ. B. zo dňa 8. 1. 2007 k oboznámeniu zamestnancov daného strediska
so smernicou č. 1/2007 zo dňa 8. 1. 2007, preto je tvrdenie odporcov v 1./ a 2./ rade o tom,
že neboli s uvedenou smernicou oboznámení, účelové a za účelové je treba považovať aj to,
že im zamestnávateľ nevytvoril dostatočné pracovné podmienky na úschovu peňazí.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obaja odporcovia boli vodičmi a boli rovnoprávni
pri rozvoze tovaru, manipulovaní s dodacími listami a vyberaní peňazí od odberateľov
a hotovosť mal pri sebe nosiť ten, kto vyberal peniaze. Navrhovateľ neurčoval na ten ktorý
deň konkrétneho vodiča z oboch odporcov, ktorý by bol oprávnený a povinný vyberať
finančnú hotovosť od odberateľa, a preto ani nemohol určiť, ktorý z odporcov a v akej
miere má disponovať s finančnou hotovosťou, bolo to na uvážení oboch odporcov, preto ani
navrhovateľ nemohol určiť konkrétnu mieru zavinenia jednotlivých odporcov, preto mieru
ich zavinenia navrhovateľ navrhol určiť v rovnakom pomere a navrhol, aby každý
z odporcov bol zaviazaný zaplatiť polovicu z požadovanej náhrady škody, a preto je aj
správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré ukladá každému z odporcov povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi po 497,33 eur, t. j. po polovici z požadovanej náhrady škody aj
s príslušným úrokom z omeškania, ktorého výška bola správne stanovená a počiatok úroku
z omeškania bol stanovený podľa návrhu navrhovateľa, hoci ten mohol požadovať úrok
z omeškania od skoršej doby v závislosti od písomnej výzvy na zaplatenie náhrady škody.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v časti týkajúcej sa rozhodnutia vo veci samej podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne
potvrdil.»
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 8 C/19/2008-292
z 15. júna 2010. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal v prvom rade na
doterajší priebeh konania. Uviedol, že krajský súd v predchádzajúcom konaní o odvolaní
sťažovateľov zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu neplatnosti dohôd o hmotnej
zodpovednosti, ktoré uzavrela navrhovateľka s odporcami, s tým, že navrhovateľka je
povinná preukázať splnenie podmienok všeobecnej zodpovednosti sťažovateľov ako jej
zamestnancov za škodu. Okresný súd v tomto smere doplnil dokazovanie a poukázal na
skutkové zistenia, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli:
„Dňa 25. 4. 2007 vykonali odporcovia rozvoz tovaru služobným nákladným
motorovým vozidlom Mercedes Benz Atego, evidenčné číslo... /ďalej len motorové vozidlo/.
Pri dodaní tovaru prevzali od prevádzok, ktorým bol dodaný tovar jeho cenu spolu vo výške
994.66 eura /29965,- Sk/, čo vyplýva zo súpisky platieb, ktorú podpísal odporca v 2. rade a
tiež z vyjadrení odporcov. Obidvaja odporcovia uviedli, že prax bola taká, že pri rozvoze
tovaru jeden z nich riadil motorové vozidlo a druhý mal na starosti doklady a výber
peňažnej hotovosti. Dodacie listy z rozvozu tovaru vykonaného dňa 25. 4. 2007 neboli
všetky podpísané, pričom z vyjadrení odporcov vyplýva, že s nimi pracovali obaja avšak
dôvod ich nepodpísania niektorým z nich nekonkretizovali. Odporca v 2. rade potvrdil, že
dodací list 9041752282 podpísal.
Odporcovia vykonali dňa 25. 4. 2007 rozvoz tovaru do obchodného domu B. v B.
Podľa ich vyjadrení, keď obidvaja vykladali tovar resp. nakladali prázdne obaly, niekto im
z uzamknutej kabíny motorového vozidla odcudzil peňažnú hotovosť, ktorá tam bola uložená
v peňaženke a prikrytá faktúrami. Vozidlo sa nachádzalo pri sklade obchodného domu,
obidvaja vykladali tovar. Počas toho ich upozornila okoloidúca pani, že sa im niekto cudzí
hrabe v aute. Keď sa tam pozreli, zistili, že im bola odcudzená finančná hotovosť. Odporca
v 1. rade uviedol, že pri sklade stál aj pracovník bezpečnostnej služby obchodného domu,
ktorý dával pozor, aby nikto cudzí nevošiel do skladu. Odcudzenie finančnej hotovosti
odporcovia telefonicky oznámili navrhovateľovi a zavolali políciu. Svedok Ľ. L. zamestnaný
u navrhovateľa potvrdil, že mi odporcovia telefonicky oznámili, že im bolo vykradnuté
vozidlo. Uviedol, že im dal príkaz, aby to nahlásili polícii, že im bolo vykradnuté vozidlo a
potom, ako polície vec prešetrí, aby sa vrátili na stredisko v T. P. a. s. Po príchode
skontroloval ľavé aj pravé dvere a poškodenie nezistil.
Zo spisu Okresného riaditeľstva PZ v T. č. k. ČVS: ORP-1149/2-OSV-TN-2007
vyplýva, že na základe oznámenia odporcu v 1. rade bolo uznesením zo dňa 25. 4. 2007
začaté trestné stíhanie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona z
dôvodu, že doposiaľ neznámy páchateľ v čase od 13 hod. do 13.10 hod dňa 25. 4. 2007
prišiel v obci B., pred sklad v zadnej časti obchodu B. k zaparkovanému nákladnému
vozidlu Mercedes Benz, Atego 1518L, na ktorom nezisteným predmetom a spôsobom urobil
dierku 0,5 cm, dvere otvoril a z kabíny vozidla z poličky v strednej časti prístrojového
panelu odcudzil čiernu koženú peňaženku s finančnou hotovosťou 994,66 eura/29965,- Sk/ a
poškodením dverí 66,39 eura /2000,- Sk/. Uznesením zo dňa 31. 5. 2007 bolo trestné
stíhanie prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce trestné stíhanie voči
určitej osobe. Trestný spis okrem oznámenia skutku odporcom v 1. rade neobsahuje ani
jednu svedeckú výpoveď, ktorá by potvrdila pravdivosť tvrdení uvedenom v trestnom
oznámení, pričom v čase spáchania skutku podľa tvrdenia odporcu v 1. rade tam mal byť
prítomný pracovník SBS a tiež okoloidúca žena. Nikto z nich nebol odporcami označený
alebo popísaný pred políciou tak, aby sa preukázala pravdivosť ich tvrdení.
Navrhovateľ predložil súdu smernicu č. 1/2007 zo dňa 8. 1. 2007 č. 1. 175-176,
z ktorej vyplýva bezpečnostný postup pri nakládke, vykládke tovaru, zodpovednosť za
zverený dopravný prostriedok, tovar a vybratú hotovosť, podľa ktorej boli odporcovia v 1.
a v 2 rade poučení, že sú zodpovední, za vybratú finančnú hotovosť na prevádzkach ako aj
povinnosť jej ochrany pred krádežou, stratou a znehodnotením, pričom boli poučení
o zákaze ponechávania finančnej hotovosti bez dozoru v priestoroch vozidla a bez odkladu
odovzdávať finančnú hotovosť v určených pokladniach. Na prezenčnej listine č. 1. 177 sú
podpísaní odporcovia pod poradovým číslom 36 a 37, pričom navrhovateľ predložil aj
originály týchto dokladov. Odporcovia v 1. a 2. rade tvrdili, že podpisy na prezenčnej
listine nie sú ich podpismi, pričom svoje tvrdenia ničím nepreukázali, nenavrhli vykonanie
znaleckého dokazovania, pričom súd považuje ich tvrdenia len za účelové a neuveril im.
Odborné vyjadrenie znalca neobjasnilo skutočnosť, či dvere boli uzamknuté
odporcami pri opustení vozidla a či dvere otvorila iná osoba ako odporcovia.
Odporcovia v 1. a 2. rade sa zúčastnili školenia vodičov k pracovno-právnym
predpisom, predpisom o ochrane zdravia pri práci a zákonu o priestupkoch podľa
pripojeného harmonogramu č. 1. 180-183.
Svedok Ľ. L. ako dispečer a priamy nadriadený odporcom uviedol, že pracovnou
povinnosťou odporcov bolo plnenie si povinností ráno na nakládke, kde si mali prevziať
nákladové listy a skontrolovať pripravený náklad, poveriť skladníka, aby pripravený tovar
naložili na vozidlo. Potom išli na rozvoz. Vždy išli spolu vodič aj závozník. Vozidlo aj s
nákladom prechádzalo cez vrátnicu, kde bolo skontrolované bezpečnostnou službou aj s
nákladom a podľa nákladového listu bol skontrolovaný obsah naloženého tovaru.
Pokračovali na rozvoz tovaru podľa plentúry - naplánovanej trasy a vykladali tovar podľa
jednotlivých dodacích listoch na prevádzkach a podľa sortimentu sa vyberala z niektorých
prevádzok aj finančná hotovosť. Dodacie listy podpisoval vodič, závozník a zákazník.
Súčasťou nákladového listu je aj sumár z ktorého vyplýva kto a akú sumu vybral a po
návrate s rozvozu mali finančnú hotovosť odovzdať na fakturačnom oddelení pivovaru T.
Svedok potvrdil, že vodiči boli upozorňovaní na to, že finančnú hotovosť majú nosiť so
sebou a nemajú ju ponechať na nestráženom mieste, mali ju nosiť v peňaženke tzv. buxe,
ktorá im bola na to pridelená. Je na to vystavená smernica o ktorej boli všetci zamestnanci
poučení, príkaz zamestnávateľa bol taký, že finančnú hotovosť majú nosiť pri sebe. Svedok
potvrdil, že zámky na vozidle na ktorom odporcovia rozvážali tovar boli funkčné
a nepamätá si, že by boli menené.“
Takto zistený skutkový stav okresný súd právne posúdil podľa § 179 ods. 1 a 2
a § 186 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a podľa vnútropodnikovej smernice č. 1/2007
z 8. januára 2007 a na základe tohto právneho posúdenia konštatoval:
„Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že
odporcovia v 1. a 2. rade pracovali u navrhovateľa ako vodiči nákladného vozidla od 1. 2.
2007 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30. 1. 2007. Dňa 3. 2. 2007 boli oboznámení
s vnútropodnikovou smernicou č. 1/2007 čo potvrdil ako svedok ich priamy nadriadený
dispečer Ľ. L. podľa ktorej mali zakázané ponechávať vybranú finančnú hotovosť
v motorovom vozidle bez dozoru. Dňa 25. 4. 2007 odporcovia v 1. a 2. rade vybrali
na prevádzkach finančnú hotovosť vo výške 994.66 eura /29.965 Sk/ a to na prevádzke
hostinec P. na základe dodacieho listu č. 9041752282 sumu 1994,- Sk, v prevádzke Podnik
služieb na základe dodacieho listu 90417502330 sumu 5434,- Sk a dodacieho listu
č. 904175231 sumu 3054,- Sk, v potravinách B. na základe dodacieho listu č. 9041752335
sumu 4745,- Sk, v prevádzke D. na základe dodacieho listu č. 9041752340 sumu 5535,- Sk,
v prevádzke rozličný tovar na základe dodacieho listu č. 9041752346 sumu 3686,- Sk, v
prevádzke R. H. na základe dodacieho listu č. 9041752351 sumu 1796,- Sk, v prevádzke D.
H. na základe dodacieho listu č. 9041752352 v sume 3721,- Sk. Dodacie listy zároveň
slúžili ako pokladničné doklady. Tieto finančné prostriedky odporcovia v 1. a 2. rade
neodovzdali bez zbytočného odkladu do pokladne zamestnávateľa, ale v čase vykládky
tovaru ich ponechali bez dozoru vo vozidle čo im zamestnávateľ výslovne zakázal v smernici
č. 1/2007 s ktorou boli riadne oboznámení a sú podpísaní na prezenčnej listine, svedok L.
potvrdil, že boli takto preškolení všetci vodiči aj s predpisov o ochrane zdravia pri práci aj
predpismi, ktoré sa vzťahovali na pracovné povinnosti vyplývajúce z náplne vodičov
nákladných motorových vozidiel. Odporcovia tvrdili, že smernicu nepodpísali. Súd sa
oboznámil aj s originálmi týchto dokladov a dospel k záveru, že ich tvrdenia sú účelové,
tieto svoje tvrdenia ničím nepreukázali, nenavrhli ani znalecké dokazovanie pre skúmanie
originality podpisov, preto neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali pravdivosť svojich
tvrdení, keď súd mal preukázané svedecky, že odporcovia ako vodiči boli zo smernice
riadne preškolení a vedeli ako majú s hotovosťou nakladať. Zamestnávateľ započítal škodu
čo nemá vplyv na jej existenciu a výšku, ktorú navrhovateľ v tomto konaní preukázal
pripojenými pokladničnými listami - dodacími listami a skutočnosť, že odporcovia dňa 25.
4. 2007 boli v týchto prevádzkach a prebrali finančnú hotovosť v žalovanej výške nebola
sporná. Bolo nepochybne preukázané, že škoda vznikla navrhovateľovi v príčinnej súvislosti
s porušení pracovných povinností odporcov, ktorí manipulovali s hotovosťou v rozpore so
smernicou, keď ponechali finančné prostriedky vo vozidle bez dozoru v čase keď vykladali
tovar z motorového vozidla čo im zamestnávateľ výslovne zakázal, čím porušili svoje
pracovné povinnosti v príčinnej súvislosti s porušením tohto zákazu vznikla navrhovateľovi
ako zamestnávateľovi škoda. Odporcovia na pojednávaní tvrdili, že nevedia kto z nich a v
akej výške peniaze preberal v ten deň, preto súd rozhodol tak, že každého z nich zaviazal na
zaplatenie polovice škody. Výška škody nepresahuje trojnásobok priemerného mesačného
zárobku zamestnanca podľa § 186 ods. 2. Zákonníka práce účinného v čase vzniku škody.
Súd mal preukázané všetky atribúty zodpovednosti za škodu a to výšku škody, príčinnú
súvislosť medzi výškou škody a porušením pracovných povinností odporcov ako aj
porušenie pracovných povinností odporcov porušením smernice č. 1/2007.
Okrem istiny súd priznal navrhovateľovi aj úrok z omeškania podľa predpisov
občianskeho práva platných ku dňu omeškania, pričom navrhovateľ požadoval úrok
z omeškania od podania návrhu do zaplatenia.“
Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu a okresného súdu, ktoré podľa nich nesprávne posúdili to, či navrhovateľka preukázala
všetky zákonné podmienky na uplatnenie všeobecnej zodpovednosti zamestnancov za škodu
podľa Zákonníka práce.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v predmetnom konaní a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011
Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu je zrejmé, že konajúce súdy skúmali, či navrhovateľka preukázala všetky
zákonné podmienky na uplatnenie všeobecnej zodpovednosti sťažovateľov za škodu podľa
§ 179 Zákonníka práce. Čo sa týka škody, dospeli k záveru, že navrhovateľka jej vznik
dostatočným spôsobom preukázala. Krajský súd sa zaoberal odvolacou námietkou
sťažovateľov o dohode o vzájomnom započítaní pohľadávok, pričom uviedol, že z hľadiska
vzniku škody je táto skutočnosť bezvýznamná. Uviedol, že rozhodujúce je to, že
sťažovatelia prevzali od navrhovateľky tovar, za ktorý jej následne mali vyúčtovať
zinkasované finančné prostriedky. Právne vzťahy navrhovateľky k tretím osobám krajský
súd v tomto smere považoval za irelevantné. Ústavný súd konštatuje, že tento záver
zodpovedá tomu, ako súdna prax vymedzila pojem škoda – teda v zásade ako ujmu
vyjadriteľnú peniazmi, ktorá sa prejavila v majetkovej sfére navrhovateľky. Z toho dôvodu
ústavný súd považuje tento záver za logický, vyplýva zo zisteného skutkového stavu, nie je
prejavom svojvôle, je primerane odôvodnený, preto je ústavne udržateľný.
Pokiaľ ide o porušenie povinností pri plnení pracovných úloh, konajúce súdy uviedli,
že navrhovateľka preukázala vydanie vnútropodnikovej smernice č. 1/2007 a to, že túto
smernicu možno aplikovať aj voči sťažovateľom, pričom sťažovatelia s ňou boli riadnym
spôsobom oboznámení, poukázali tiež na ich nedbanlivostné konanie, keď ponechali
peňažné prostriedky vo vozidle. Krajský súd tiež poukázal na to, že vzhľadom na okolnosti
prípadu nie je možné určiť konkrétnu mieru zavinenia každého zo sťažovateľov, preto bolo
potrebné zaviazať každého z nich v rovnakej miere. Ústavný súd považuje aj tento záver za
logický, vyplývajúci zo skutkových zistení, nie arbitrárny, primerane odôvodnený, preto je
ústavne udržateľný. K námietke sťažovateľov, že vnútropodnikovú smernicu č. 1/2007 je
možné aplikovať len voči hmotne zodpovedným zamestnancom, ústavný súd konštatuje, že
táto námietka neobstojí. Z odôvodnenia namietaných rozsudkov vyplýva, že obsahom
predmetnej smernice a jej príslušného článku sú aj všeobecné povinnosti vodičov pri
nakládke, vykládke tovaru, zodpovednosť za zverený dopravný prostriedok, tovar a vybratú
hotovosť. Nepochybne, úmyslom navrhovateľky bolo uzavrieť s vodičmi, a teda aj
so sťažovateľmi dohody o hmotnej zodpovednosti, čím sa predmetná smernica mala
vzťahovať predovšetkým na hmotne zodpovedných vodičov. Povinnosti, ktoré sú uvedené
v predmetnej smernici, musia ale logicky zaväzovať každého vodiča pri vymedzených
činnostiach, teda aj vodiča, ktorý nie je hmotne zodpovedný. Rozdiel sa prejaví len
v povahe zodpovednosti – hmotne zodpovedný vodič bude zodpovedný objektívne, teda bez
ohľadu na zavinenie. Voči vodičovi, ktorý nie je hmotne zodpovedný, možno uplatniť len
subjektívnu zodpovednosť, teda až po preukázaní jeho zavinenia. Z týchto dôvodov je podľa
názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľný aj záver konajúcich súdov o tom, že
vnútropodnikovú smernicu č. 1/2007 je možné aplikovať aj voči sťažovateľom.
Konajúce súdy tiež konštatovali, že medzi vzniknutou škodou a porušením
povinností sťažovateľov je príčinná súvislosť, pretože ich konanie malo za následok priamu
škodu v majetkovej sfére navrhovateľky. Ústavný súd tento záver považuje za primerane
odôvodnený, logický, nie je prejavom svojvôle, a preto je tiež ústavne udržateľný.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľov, možno konštatovať, že sú prevažne
výrazom odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Skutočnosti, ktoré
uvádzajú v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom v zásade ich odlišného
právneho názoru na predmet sporu než k akému dospel súd. Sťažovateľmi uvádzané
skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe krajského súdu v namietanom
konaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali
priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práva podľa dohovoru.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu
a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil svoj
rozsudok primeraným spôsobom, jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných
dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické a predstavujú jeden z možných
spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. Toto právne posúdenie je
založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení Zákonníka práce
a vnútropodnikovej smernice č. 1/2007. Predmetný výklad je logický, krajský súd svoje
závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené
a arbitrárne.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého
skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu výklad príslušných
ustanovení Zákonníka práce a vnútropodnikovej smernice č. 1/2007 krajským súdom ako
odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd poukazuje tiež na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná
v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej
alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny (prípadne porušenie práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré
by naznačovali možnosť porušenia uvedených základných práv a práva sťažovateľov
namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu
v namietanom konaní a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011 a namietaným porušením
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu
v predmetnom konaní a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné
právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou
skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2012