Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 201/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Š. F., T., a J. R., T., zastúpených advokátom JUDr. P. A., B.,

ktorou namietajú porušenie základných práv podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. , zo 7. júla 2011, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. F. a J. R. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2011 faxom a 25. novembra 2011 poštou doručená sťažnosť Š. F., T., a J. R., T. (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namietajú porušenie

základných práv podľa (ďalej len „“) a

podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , zo 7. júla 2011.

V konaní vedenom Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) si S., s. r.

o. (ďalej len „navrhovateľka“), uplatnila voči sťažovateľom nárok na náhradu škody vo

výške 994,66 € s príslušenstvom. O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 8

C/19/2008-292 z 15. júna 2010 tak, že zaviazal každého zo sťažovateľov zaplatiť

navrhovateľke sumu 497,33 € s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 20. decembra 2007 do

zaplatenia a nahradiť trovy konania.

Na základe odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

, -326 zo 7. júla 2011 tak, že rozsudok okresného súdu vo veci

samej potvrdil. V časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania účastníkov rozsudok

zmenil tak, že navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania voči sťažovateľom.

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že „závery Krajského súdu v Nitre sú arbitrárne,

v rozpore so základnými zásadami logiky a právneho poriadku SR, a teda sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň porušujú práva sťažovateľov

na riadny a spravodlivý proces, ako aj právo na pokojné užívanie svojho majetku a jemu

zodpovedajúcu ochranu pred nezákonným zbavením tohto majetku, zakotvené v článku 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti

zamestnancov za škodu podľa a nasl. (

v znení neskorších predpisov), pričom poukazujú na to, že všeobecné súdy

pochybili pri posudzovaní týchto podmienok.

K otázke vzniku škody sťažovatelia tvrdia, že táto skutočnosť nebola preukázaná,

pričom v sťažnosti ďalej uviedli:

„... prvostupňový súd svoj záver o vzniku škody v podstate nijako neodôvodnil a iba

vznik škody konštatoval, odvolací súd založil svoje rozhodnutie na domnienke, že ku vzniku

škody na strane navrhovateľa došlo už neodovzdaním vyzbieraných finančných prostriedkov

do pokladne navrhovateľa. Tento záver je nesprávny. ...

Sťažovatelia dodávali tovar tretieho subjektu, ktorého bol navrhovateľ iba

dopravcom, nikdy nie vlastníkom. Aj prevzaté finančné prostriedky za tento tovar patrili

práve tretiemu subjektu... Navrhovateľ z povahy právneho vzťahu medzi ním a jeho

klientom... nebol osobou, ktorej by svedčilo vlastnícke právo k prepravovanému tovaru

alebo právo na kúpnu cenu za tento tovar. Pokiaľ túto kúpnu cenu zamestnanci

navrhovateľa od dodávateľov preberali, nerobili tak na účet navrhovateľa, ale v mene

navrhovateľa na účet tretej osoby - klienta. Z uvedeného jasne vyplýva, že navrhovateľ

nikdy nemal nárok na vlastníctvo vyberaných finančných prostriedkov. Preto ani nemohla

navrhovateľovi vzniknúť škoda v momente, keď tieto prostriedky neboli odovzdané do jeho

pokladne. K vzniku škody mohlo prísť iba v momente, kedy navrhovateľ vydal svojmu

klientovi vlastné finančné prostriedky miesto jemu zverených a ním spravovaných

finančných prostriedkov vybratých od odberateľov. K takejto skutočnosti ale nedošlo.

Navrhovateľ poukazoval v konaní na to, že tieto svoje prostriedky uhradil svojmu

klientovi vo forme vzájomného započítania pohľadávok. Sťažovatelia však platnosť tohto

právneho úkonu riadne namietali. Ako vyplýva z odvolania sťažovateľov zo dňa 28. 7.

2010... dohoda o započítaní pohľadávok je absolútne neplatná. Z tejto skutočnosti ale

vyplýva, že navrhovateľ reálne jeho klientovi nikdy predmetné finančné prostriedky

neuhradil a po uplynutí premlčacej lehoty ani nebol povinný ich uhradiť. Ak by ich napriek

tomu uhradil, čo v konaní nebolo preukázané, za túto stratu by bol zodpovedný navrhovateľ,

nakoľko nenamietanie premlčania uplatneného nároku je nutné považovať za konanie

v rozpore so všeobecnou povinnosťou predchádzať vzniku škody.

Pre úplnosť treba poznamenať, že škoda nemohla navrhovateľovi vzniknúť ani z toho

pohľadu, že ak si jeho klient svoje nároky riadne neuplatnil, mohol by si navrhovateľ

odcudzené finančné prostriedky (pokiaľ by neboli odcudzené) ponechať. Ani v takom

prípade by nebolo možné hovoriť o vzniku škody, nakoľko stále platí, že na tieto finančné

prostriedky navrhovateľ nemal žiadny nárok. Pokiaľ by ich nevyplatil svojmu klientovi,

došlo by na strane navrhovateľa k bezdôvodnému obohateniu - je celkom zrejmé, že za

škodu nemožno považovať, ak subjekt nedosiahne bezdôvodné obohatenie.

Ako je z uvedeného zrejmé, súd aplikáciou nesprávnych právnych predpisov na

zistený skutkový stav dospel k názoru, že došlo k vzniku škody, čo je však v rozpore

s vykonaným dokazovaním. ...“

K namietanému porušeniu svojich povinností sťažovatelia uviedli:

„Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal ďalej z toho, že sťažovatelia porušili svoje

pracovnoprávne povinnosti uložené im Vnútropodnikovou smernicou č. 1/2007 zo dňa 8. 1.

2007.

Vydanie predmetnej vnútropodnikovej smernice a konanie školenia podľa súdu

preukazuje Poverenie dispečera strediska v T. J. H. navrhovateľom k oboznámeniu

zamestnancov daného strediska so smernicou. Dostatočným dokladom o oboznámení sa

sťažovateľov s obsahom predmetnej smernice je potom podľa súdu prezenčná listina a

výpoveď svedka Lisého.

... odvolací súd odkazuje na poverenie p. H. na vykonanie školenia, ako na

samostatný dôkaz - takýto dôkaz v celom konaní nebol predložený. Údajné poverenie

spomenul vo svojej výpovedi iba svedok L. na pojednávaní dňa 8. 12. 2009, nikdy však

nebolo preukázané.“

Sťažovatelia spochybňujú dôveryhodnosť svedka L., ktorý okrem iného vypovedal k

poškodeniu predmetného motorového vozidla, pričom poukazujú na rozpory v jeho

výpovediach na pojednávaní 10. júna 2008 a 8. decembra 2009. „Kým na skoršom

pojednávaní výslovne prehlasoval, že prehliadol vozidlo, predovšetkým obe jeho dvere,

na neskoršom už tvrdil, že v živote predmetné vozidlo neprehliadal. Z uvedeného je zrejmé,

že svedok L. je absolútne nedôveryhodný a jeho výpoveď nemá nijakú výpovednú hodnotu.“

Na základe tejto skutočnosti sa sťažovatelia domnievajú, že hodnotenie dôkazov

konajúcim súdom bolo arbitrárne. „Svedok L. ako svedok, ktorý vypovedal rozporne pri

svojich rôznych výpovediach a tieto rozpory nevedel nijako vysvetliť, a rovnako ako svedok,

ktorý vypovedal v rozpore s objektívne zistenými skutkovými zisteniami (závery znalca),

nemôže byť súdom považovaný za dôveryhodného svedka. Ak potom celé dokazovanie stojí

iba na takomto svedectve, nemôže súd, pokiaľ sa nechce dopustiť arbitrárneho rozhodnutia,

založiť svoje rozhodnutie na tvrdeniach takéhoto svedka.“

Sťažovatelia ďalej argumentujú tým, že navrhovateľ nepreukázal, že sa zúčastnili na

školení o vnútropodnikovej smernici č. 1/2007, nepreukázal existenciu tejto smernice, a tiež

poukázali na to, že povinnosti z tejto smernice sa na nich nevzťahujú. Na podporu týchto

tvrdení uviedli:

„Pokiaľ ide o prezenčnú listinu zo školenia o vnútropodnikovej smernici č. 1/2007

a podpisy sťažovateľov na nej, sťažovatelia v konaní pravosť svojich podpisov popreli.

S tým sa prvostupňový súd v odôvodnení vysporiadal tak, že tieto tvrdenia sú účelové (bez

ozrejmenia dôvodu tejto domnienky, osobitne s ohľadom na akceptovanie výpovede bez

pochýb účelového svedka p. L.) a tak, že sťažovatelia nenavrhli znalecké dokazovanie na

skúmanie pravosti podpisov, čím neuniesli dôkazné bremeno. ...

Je to... navrhovateľ, kto musí dokazovať, že podpisy sťažovateľov sú pravé a tým

preukázať ich oboznámenie sa so smernicou. ... stačí v tejto súvislosti poukázať na

rozhodnutie NS ČR zo dňa 21. 12. 2009, č. k. ...

... sám navrhovateľ pripustil na pojednávaní dňa 15. 6. 2010, že podpisy

sťažovateľov mohli byť falšované, keď sa nechali zapísať inými účastníkmi semináru.

... navrhovateľ, hoci od začiatku konania tvrdil, že sťažovatelia boli oboznámení

so svojimi povinnosťami, predmetnú smernicu nielen že nikdy nepredložil, ale ani sa na ňu

neodvolával a jej existenciu pri svojej výpovedi nenaznačil ani jej údajný autor. Je preto

viac ako pravdepodobné, že bola vyhotovená (jej konkrétny text) až po rozhodnutí

odvolacieho súdu v danej veci.

Dôveryhodnosť prezenčnej listiny spochybňuje aj fakt, že pri nej nebola dodržaná

bežná forma takejto listiny, ktorá inak bola dodržiavaná aj u navrhovateľa (ako v prípade

prezenčnej listiny na č. l. 181, 182), keď neobsahovala meno a priezvisko školiteľa a ani

jeho podpis. ...

Vnútropodniková , tak ako bola predložená navrhovateľom

vzťahuje pasáž týkajúcu sa narábania s finančnou hotovosťou sa vyslovene iba na prípady

hmotnej zodpovednosti za túto hotovosť. Ako ale už opakovane ustálil odvolací súd, dohody

o hmotnej zodpovednosti medzi navrhovateľom a sťažovateľmi neboli uzavreté platne...

Pokiaľ odvolací súd tvrdí, že smernica sa nevzťahovala len na hmotne zodpovedných

zamestnancov, ide opäť o hodnotenie dôkazov v príkrom rozpore so zásadami logiky. ...

Rovnako nemožno z predloženého znenia smernice dôvodiť, že konanie sťažovateľov,

i keby sa na nich smernica v tejto časti vzťahovala, by porušilo jej ustanovenia. Smernica

síce uvádza, že nemožno nechať finančné prostriedky bez dozoru v priestoroch vozidla, ale

bližšie nešpecifikuje, čo je potrebné rozumieť pod dozorom vozidla. Pod dozorom vozidla

nie je možné rozumieť sústavný pohľad na vozidlo a za vozidlo bez dozoru sa nemôže

považovať, ak vodič so závozníkom bez prestojov vykladajú tovar z vozidla do skladu.

Hoci tejto námietke bol v odvolaní sťažovateľov zo dňa 28. 7. 2010 venovaný

samostatný odsek (bod 5/ odvolania), odvolací súd sa touto námietkou absolútne

nezaoberal. Ide pritom o kľúčovú otázku pre posúdenie merita veci. Rozhodnutie

odvolacieho súdu je tak jednak nepreskúmateľné a jednak nesprávne právne posúdenie

predpisov (vnútropodnikovej smernice) zapríčiňuje, že rozhodnutie súdu je nutné považovať

za arbitrárne.“

K príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a ich konaním sťažovatelia uviedli:

„V súvislosti so súdom tvrdeným porušením povinností sťažovateľov z nedbanlivosti,

keď ponechali peniaze v uzamknutom aute, treba podotknúť, že reálne sťažovatelia nemali

možnosť zabezpečiť peniaze iným, vhodnejším spôsobom. Sťažovatelia sú toho názoru, že

lepšie zabezpečenie, ako uzamknuté auto, v ktorého blízkosti pracovali a ktoré iba na

nepatrnú chvíľu mali z dohľadu, nebolo v ich silách zabezpečiť. ...

Bolo povinnosťou navrhovateľa ako zamestnávateľa poskytnúť zamestnancom

dostatočné prostriedky a vytvoriť vhodné podmienky na hospodárenie s finančnými

prostriedkami. ...

Zo správy polície nie je zrejmé, že by poškodenie automobilu, ktoré umožňovalo jeho

otvorenie bolo v čase krádeže čerstvé a rovnako tak znalec, ktorý vykonával obhliadku až

s odstupom času zistil, že toto poškodenie stále nebolo odstránené. Zároveň znalec našiel

rovnaké poškodenie aj na ďalších dvoch autách. Je celkom zrejmé, že zamestnávateľ či už

z nedbanlivosti alebo vedome ponechal niektoré vozidlá v stave, v dôsledku ktorého ich bolo

možné ľahko otvoriť aj treťou osobou a odcudziť veci v aute uložené. O týchto nedostatkoch

vozidiel však svojich zamestnancov nikdy neinformoval.

Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ by aj sťažovatelia boli zodpovední za vzniknutú

škodu, časť zodpovednosti by ležala i tak na pleciach zamestnávateľa ( ),

s čím sa mal súd riadne vysporiadať.“

Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli:

„V tejto súvislosti je bez akéhokoľvek náznaku cynizmu nutné skonštatovať, že presne

toto sú dôvody, pre ktoré zamestnávatelia so zamestnancami uzatvárajú dohody o hmotnej

zodpovednosti, a prečo takýto osobitný druh zodpovednosti upravuje.

Pokiaľ v danom prípade navrhovateľ nebol schopný zabezpečiť dodržanie všetkých

zákonných podmienok na platné uzatvorenie takejto dohody so sťažovateľmi, je to práve on,

kto musí znášať dôsledky svojho chybného a nedostatočného konania (rovnako ako

v prípade nezabezpečenia podmienok na riadnu ochranu finančných prostriedkov

zamestnancami, či v prípade ich neoboznámenia s pravidlami na zaobchádzanie

s finančnými prostriedkami) a kto si v konečnom dôsledku sám spôsobil škodu.“

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol

nálezom „o porušení základných práv sťažovateľov garantovaných mu čl. 46 ods. 1

..., ako aj Listiny..., Dohovoru... a

dodatkového protokolu... a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 7. júla 2011, sp. zn.

, zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Nitre na ďalšie

konanie“.

Sťažovatelia si tiež uplatnili právo na úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie uvedených základných práv podľa

a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho rozsudkom zo 7. júla

2011.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku zo 7. júla 2011, ktorým vo výroku

vo veci samej potvrdil rozsudok okresného súdu, uviedol:

«Pokiaľ ide o vzniknutú škodu na strane navrhovateľa ako zamestnávateľa, táto bola

preukázaná dostatočným spôsobom a odporcovia ani nepopierali, že peniaze za tovar

v žalovanej výške prevzali a nevyúčtovali zamestnávateľovi. Žiadna pochybnosť o výške

škody nebola a relevantným spôsobom ju ani odporcovia nenamietali. Pokiaľ v odvolaní

odporcovia namietali platnosť navrhovateľom predloženej dohody o vzájomnom započítaní

pohľadávok so spoločnosťou P., a. s., v zmysle ktorej sa obe strany dohodli na započítaní

pohľadávky vo výške škody a že sa súd s ich námietkami vôbec nevysporiadal, je táto

námietka právne bezvýznamná. Existencia škody na strane zamestnávateľa bola nesporne

preukázaná, pretože odporcovia ako zamestnanci mali zinkasované finančné prostriedky,

ktoré prevzali od odberateľov za doručený tovar, odovzdať navrhovateľovi. Samotná

skutočnosť, či výšku škody navrhovateľ potom započítal s inou pohľadávkou iného subjektu

nie je pre rozhodnutie v tejto veci vôbec významná. Dôležité bolo zistenie, že odporcovia

mali peňažné prostriedky za dodaný tovar, ktorý prevzali od navrhovateľa, odovzdať

navrhovateľovi a to sa nestalo. Odporcovia porušili svoje povinnosti vyplývajúce z

pracovnoprávneho vzťahu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporcovia boli

preukázateľne oboznámení s Vnútropodnikovou smernicou č. 1/2007, ktorá, okrem iného,

ukladala povinnosť chrániť finančné prostriedky pred krádežou, stratou a znehodnotením a

zakazovala ponechávať vybratú finančnú hotovosť bez dozoru v priestoroch vozidla a

stanovovala bez odkladu odovzdávať finančnú hotovosť v určených pokladniach.

Odporcovia nerešpektovali tento postup, pretože v rozpore s ich povinnosťami ponechali

bez dozoru peňaženku (buxu) s peniazmi bez dozoru vo vozidle. Vnútropodniková smernica

č. 1/2007, ktorú vydal navrhovateľ dňa 8. 1. 2007, upravovala bezpečný pracovný postup

pre nakládku a vykládku tovaru, zodpovednosť za zverený dopravný prostriedok, tovar a

vybranú finančnú hotovosť, a teda sa nevzťahovala len na hmotne zodpovedných

zamestnancov. Nedbanlivostné konanie odporcov malo za následok, že peňažné prostriedky

nimi ponechané vo vozidle boli „ľahkou korisťou“ pre tretie osoby. Z výpovede svedka L. a

z prezenčnej listiny zo dňa 3. 2. 2007 o školení zamestnancov k Vnútropodnikovej smernici

č. 1/2007 zo dňa 8. 1. 2007 bolo preukázané, že odporcovia boli poučení o svojich

povinnostiach, vydanie Vnútropodnikovej smernice č. 1/2007 a školenie boli jednoznačne

preukázané, o čom svedčí Poverenie dispečera strediska v T. J. H. S. s. r. o., zastúpenou

prokuristom Ľ. B. zo dňa 8. 1. 2007 k oboznámeniu zamestnancov daného strediska

so smernicou č. 1/2007 zo dňa 8. 1. 2007, preto je tvrdenie odporcov v 1./ a 2./ rade o tom,

že neboli s uvedenou smernicou oboznámení, účelové a za účelové je treba považovať aj to,

že im zamestnávateľ nevytvoril dostatočné pracovné podmienky na úschovu peňazí.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obaja odporcovia boli vodičmi a boli rovnoprávni

pri rozvoze tovaru, manipulovaní s dodacími listami a vyberaní peňazí od odberateľov

a hotovosť mal pri sebe nosiť ten, kto vyberal peniaze. Navrhovateľ neurčoval na ten ktorý

deň konkrétneho vodiča z oboch odporcov, ktorý by bol oprávnený a povinný vyberať

finančnú hotovosť od odberateľa, a preto ani nemohol určiť, ktorý z odporcov a v akej

miere má disponovať s finančnou hotovosťou, bolo to na uvážení oboch odporcov, preto ani

navrhovateľ nemohol určiť konkrétnu mieru zavinenia jednotlivých odporcov, preto mieru

ich zavinenia navrhovateľ navrhol určiť v rovnakom pomere a navrhol, aby každý

z odporcov bol zaviazaný zaplatiť polovicu z požadovanej náhrady škody, a preto je aj

správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré ukladá každému z odporcov povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi po 497,33 eur, t. j. po polovici z požadovanej náhrady škody aj

s príslušným úrokom z omeškania, ktorého výška bola správne stanovená a počiatok úroku

z omeškania bol stanovený podľa návrhu navrhovateľa, hoci ten mohol požadovať úrok

z omeškania od skoršej doby v závislosti od písomnej výzvy na zaplatenie náhrady škody.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

v časti týkajúcej sa rozhodnutia vo veci samej podľa ako vecne správne

potvrdil.»

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -292

z 15. júna 2010. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal v prvom rade na

doterajší priebeh konania. Uviedol, že krajský súd v predchádzajúcom konaní o odvolaní

sťažovateľov zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu neplatnosti dohôd o hmotnej

zodpovednosti, ktoré uzavrela navrhovateľka s odporcami, s tým, že navrhovateľka je

povinná preukázať splnenie podmienok všeobecnej zodpovednosti sťažovateľov ako jej

zamestnancov za škodu. Okresný súd v tomto smere doplnil dokazovanie a poukázal na

skutkové zistenia, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli:

„Dňa 25. 4. 2007 vykonali odporcovia rozvoz tovaru služobným nákladným

motorovým vozidlom Mercedes Benz Atego, evidenčné číslo... /ďalej len motorové vozidlo/.

Pri dodaní tovaru prevzali od prevádzok, ktorým bol dodaný tovar jeho cenu spolu vo výške

994.66 eura /29965,- Sk/, čo vyplýva zo súpisky platieb, ktorú podpísal odporca v 2. rade a

tiež z vyjadrení odporcov. Obidvaja odporcovia uviedli, že prax bola taká, že pri rozvoze

tovaru jeden z nich riadil motorové vozidlo a druhý mal na starosti doklady a výber

peňažnej hotovosti. Dodacie listy z rozvozu tovaru vykonaného dňa 25. 4. 2007 neboli

všetky podpísané, pričom z vyjadrení odporcov vyplýva, že s nimi pracovali obaja avšak

dôvod ich nepodpísania niektorým z nich nekonkretizovali. Odporca v 2. rade potvrdil, že

dodací list 9041752282 podpísal.

Odporcovia vykonali dňa 25. 4. 2007 rozvoz tovaru do obchodného domu B. v B.

Podľa ich vyjadrení, keď obidvaja vykladali tovar resp. nakladali prázdne obaly, niekto im

z uzamknutej kabíny motorového vozidla odcudzil peňažnú hotovosť, ktorá tam bola uložená

v peňaženke a prikrytá faktúrami. Vozidlo sa nachádzalo pri sklade obchodného domu,

obidvaja vykladali tovar. Počas toho ich upozornila okoloidúca pani, že sa im niekto cudzí

hrabe v aute. Keď sa tam pozreli, zistili, že im bola odcudzená finančná hotovosť. Odporca

v 1. rade uviedol, že pri sklade stál aj pracovník bezpečnostnej služby obchodného domu,

ktorý dával pozor, aby nikto cudzí nevošiel do skladu. Odcudzenie finančnej hotovosti

odporcovia telefonicky oznámili navrhovateľovi a zavolali políciu. Svedok Ľ. L. zamestnaný

u navrhovateľa potvrdil, že mi odporcovia telefonicky oznámili, že im bolo vykradnuté

vozidlo. Uviedol, že im dal príkaz, aby to nahlásili polícii, že im bolo vykradnuté vozidlo a

potom, ako polície vec prešetrí, aby sa vrátili na stredisko v T. P. a. s. Po príchode

skontroloval ľavé aj pravé dvere a poškodenie nezistil.

Zo spisu Okresného riaditeľstva PZ v T. č. k. ČVS: ORP-1149/2-OSV-TN-2007

vyplýva, že na základe oznámenia odporcu v 1. rade bolo uznesením zo dňa 25. 4. 2007

začaté trestné stíhanie pre prečin krádeže podľa z

dôvodu, že doposiaľ neznámy páchateľ v čase od 13 hod. do 13.10 hod dňa 25. 4. 2007

prišiel v obci B., pred sklad v zadnej časti obchodu B. k zaparkovanému nákladnému

vozidlu Mercedes Benz, Atego 1518L, na ktorom nezisteným predmetom a spôsobom urobil

dierku 0,5 cm, dvere otvoril a z kabíny vozidla z poličky v strednej časti prístrojového

panelu odcudzil čiernu koženú peňaženku s finančnou hotovosťou 994,66 eura/29965,- Sk/ a

poškodením dverí 66,39 eura /2000,- Sk/. Uznesením zo dňa 31. 5. 2007 bolo trestné

stíhanie prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce trestné stíhanie voči

určitej osobe. Trestný spis okrem oznámenia skutku odporcom v 1. rade neobsahuje ani

jednu svedeckú výpoveď, ktorá by potvrdila pravdivosť tvrdení uvedenom v trestnom

oznámení, pričom v čase spáchania skutku podľa tvrdenia odporcu v 1. rade tam mal byť

prítomný pracovník SBS a tiež okoloidúca žena. Nikto z nich nebol odporcami označený

alebo popísaný pred políciou tak, aby sa preukázala pravdivosť ich tvrdení.

Navrhovateľ predložil súdu smernicu č. 1/2007 zo dňa 8. 1. 2007 č. 1. 175-176,

z ktorej vyplýva bezpečnostný postup pri nakládke, vykládke tovaru, zodpovednosť za

zverený dopravný prostriedok, tovar a vybratú hotovosť, podľa ktorej boli odporcovia v 1.

a v 2 rade poučení, že sú zodpovední, za vybratú finančnú hotovosť na prevádzkach ako aj

povinnosť jej ochrany pred krádežou, stratou a znehodnotením, pričom boli poučení

o zákaze ponechávania finančnej hotovosti bez dozoru v priestoroch vozidla a bez odkladu

odovzdávať finančnú hotovosť v určených pokladniach. Na prezenčnej listine č. 1. 177 sú

podpísaní odporcovia pod poradovým číslom 36 a 37, pričom navrhovateľ predložil aj

originály týchto dokladov. Odporcovia v 1. a 2. rade tvrdili, že podpisy na prezenčnej

listine nie sú ich podpismi, pričom svoje tvrdenia ničím nepreukázali, nenavrhli vykonanie

znaleckého dokazovania, pričom súd považuje ich tvrdenia len za účelové a neuveril im.

Odborné vyjadrenie znalca neobjasnilo skutočnosť, či dvere boli uzamknuté

odporcami pri opustení vozidla a či dvere otvorila iná osoba ako odporcovia.

Odporcovia v 1. a 2. rade sa zúčastnili školenia vodičov k pracovno-právnym

predpisom, predpisom o ochrane zdravia pri práci a zákonu o priestupkoch podľa

pripojeného harmonogramu č. 1. 180-183.

Svedok Ľ. L. ako dispečer a priamy nadriadený odporcom uviedol, že pracovnou

povinnosťou odporcov bolo plnenie si povinností ráno na nakládke, kde si mali prevziať

nákladové listy a skontrolovať pripravený náklad, poveriť skladníka, aby pripravený tovar

naložili na vozidlo. Potom išli na rozvoz. Vždy išli spolu vodič aj závozník. Vozidlo aj s

nákladom prechádzalo cez vrátnicu, kde bolo skontrolované bezpečnostnou službou aj s

nákladom a podľa nákladového listu bol skontrolovaný obsah naloženého tovaru.

Pokračovali na rozvoz tovaru podľa plentúry - naplánovanej trasy a vykladali tovar podľa

jednotlivých dodacích listoch na prevádzkach a podľa sortimentu sa vyberala z niektorých

prevádzok aj finančná hotovosť. Dodacie listy podpisoval vodič, závozník a zákazník.

Súčasťou nákladového listu je aj sumár z ktorého vyplýva kto a akú sumu vybral a po

návrate s rozvozu mali finančnú hotovosť odovzdať na fakturačnom oddelení pivovaru T.

Svedok potvrdil, že vodiči boli upozorňovaní na to, že finančnú hotovosť majú nosiť so

sebou a nemajú ju ponechať na nestráženom mieste, mali ju nosiť v peňaženke tzv. buxe,

ktorá im bola na to pridelená. Je na to vystavená smernica o ktorej boli všetci zamestnanci

poučení, príkaz zamestnávateľa bol taký, že finančnú hotovosť majú nosiť pri sebe. Svedok

potvrdil, že zámky na vozidle na ktorom odporcovia rozvážali tovar boli funkčné

a nepamätá si, že by boli menené.“

Takto zistený skutkový stav okresný súd právne posúdil podľa § 179 ods. 1 a 2

a a

z 8. januára 2007 a na základe tohto právneho posúdenia konštatoval:

„Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že

odporcovia v 1. a 2. rade pracovali u navrhovateľa ako vodiči nákladného vozidla od 1. 2.

2007 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30. 1. 2007. Dňa 3. 2. 2007 boli oboznámení

s vnútropodnikovou smernicou č. 1/2007 čo potvrdil ako svedok ich priamy nadriadený

dispečer Ľ. L. podľa ktorej mali zakázané ponechávať vybranú finančnú hotovosť

v motorovom vozidle bez dozoru. Dňa 25. 4. 2007 odporcovia v 1. a 2. rade vybrali

na prevádzkach finančnú hotovosť vo výške 994.66 eura /29.965 Sk/ a to na prevádzke

hostinec P. na základe dodacieho listu č. 9041752282 sumu 1994,- Sk, v prevádzke Podnik

služieb na základe dodacieho listu 90417502330 sumu 5434,- Sk a dodacieho listu

č. 904175231 sumu 3054,- Sk, v potravinách B. na základe dodacieho listu č. 9041752335

sumu 4745,- Sk, v prevádzke D. na základe dodacieho listu č. 9041752340 sumu 5535,- Sk,

v prevádzke rozličný tovar na základe dodacieho listu č. 9041752346 sumu 3686,- Sk, v

prevádzke R. H. na základe dodacieho listu č. 9041752351 sumu 1796,- Sk, v prevádzke D.

H. na základe dodacieho listu č. 9041752352 v sume 3721,- Sk. Dodacie listy zároveň

slúžili ako pokladničné doklady. Tieto finančné prostriedky odporcovia v 1. a 2. rade

neodovzdali bez zbytočného odkladu do pokladne zamestnávateľa, ale v čase vykládky

tovaru ich ponechali bez dozoru vo vozidle čo im zamestnávateľ výslovne zakázal v smernici

č. 1/2007 s ktorou boli riadne oboznámení a sú podpísaní na prezenčnej listine, svedok L.

potvrdil, že boli takto preškolení všetci vodiči aj s predpisov o ochrane zdravia pri práci aj

predpismi, ktoré sa vzťahovali na pracovné povinnosti vyplývajúce z náplne vodičov

nákladných motorových vozidiel. Odporcovia tvrdili, že smernicu nepodpísali. Súd sa

oboznámil aj s originálmi týchto dokladov a dospel k záveru, že ich tvrdenia sú účelové,

tieto svoje tvrdenia ničím nepreukázali, nenavrhli ani znalecké dokazovanie pre skúmanie

originality podpisov, preto neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali pravdivosť svojich

tvrdení, keď súd mal preukázané svedecky, že odporcovia ako vodiči boli zo smernice

riadne preškolení a vedeli ako majú s hotovosťou nakladať. Zamestnávateľ započítal škodu

čo nemá vplyv na jej existenciu a výšku, ktorú navrhovateľ v tomto konaní preukázal

pripojenými pokladničnými listami - dodacími listami a skutočnosť, že odporcovia dňa 25.

4. 2007 boli v týchto prevádzkach a prebrali finančnú hotovosť v žalovanej výške nebola

sporná. Bolo nepochybne preukázané, že škoda vznikla navrhovateľovi v príčinnej súvislosti

s porušení pracovných povinností odporcov, ktorí manipulovali s hotovosťou v rozpore so

smernicou, keď ponechali finančné prostriedky vo vozidle bez dozoru v čase keď vykladali

tovar z motorového vozidla čo im zamestnávateľ výslovne zakázal, čím porušili svoje

pracovné povinnosti v príčinnej súvislosti s porušením tohto zákazu vznikla navrhovateľovi

ako zamestnávateľovi škoda. Odporcovia na pojednávaní tvrdili, že nevedia kto z nich a v

akej výške peniaze preberal v ten deň, preto súd rozhodol tak, že každého z nich zaviazal na

zaplatenie polovice škody. Výška škody nepresahuje trojnásobok priemerného mesačného

zárobku zamestnanca podľa . účinného v čase vzniku škody.

Súd mal preukázané všetky atribúty zodpovednosti za škodu a to výšku škody, príčinnú

súvislosť medzi výškou škody a porušením pracovných povinností odporcov ako aj

porušenie pracovných povinností odporcov porušením smernice č. 1/2007.

Okrem istiny súd priznal navrhovateľovi aj úrok z omeškania podľa predpisov

občianskeho práva platných ku dňu omeškania, pričom navrhovateľ požadoval úrok

z omeškania od podania návrhu do zaplatenia.“

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu a okresného súdu, ktoré podľa nich nesprávne posúdili to, či navrhovateľka preukázala

všetky zákonné podmienky na uplatnenie všeobecnej zodpovednosti zamestnancov za škodu

podľa .

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom krajského súdu v predmetnom konaní a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011

Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu je zrejmé, že konajúce súdy skúmali, či navrhovateľka preukázala všetky

zákonné podmienky na uplatnenie všeobecnej zodpovednosti sťažovateľov za škodu podľa

. Čo sa týka škody, dospeli k záveru, že navrhovateľka jej vznik

dostatočným spôsobom preukázala. Krajský súd sa zaoberal odvolacou námietkou

sťažovateľov o dohode o vzájomnom započítaní pohľadávok, pričom uviedol, že z hľadiska

vzniku škody je táto skutočnosť bezvýznamná. Uviedol, že rozhodujúce je to, že

sťažovatelia prevzali od navrhovateľky tovar, za ktorý jej následne mali vyúčtovať

zinkasované finančné prostriedky. Právne vzťahy navrhovateľky k tretím osobám krajský

súd v tomto smere považoval za irelevantné. Ústavný súd konštatuje, že tento záver

zodpovedá tomu, ako súdna prax vymedzila pojem škoda – teda v zásade ako ujmu

vyjadriteľnú peniazmi, ktorá sa prejavila v majetkovej sfére navrhovateľky. Z toho dôvodu

ústavný súd považuje tento záver za logický, vyplýva zo zisteného skutkového stavu, nie je

prejavom svojvôle, je primerane odôvodnený, preto je ústavne udržateľný.

Pokiaľ ide o porušenie povinností pri plnení pracovných úloh, konajúce súdy uviedli,

že navrhovateľka preukázala vydanie vnútropodnikovej smernice č. 1/2007 a to, že túto

smernicu možno aplikovať aj voči sťažovateľom, pričom sťažovatelia s ňou boli riadnym

spôsobom oboznámení, poukázali tiež na ich nedbanlivostné konanie, keď ponechali

peňažné prostriedky vo vozidle. Krajský súd tiež poukázal na to, že vzhľadom na okolnosti

prípadu nie je možné určiť konkrétnu mieru zavinenia každého zo sťažovateľov, preto bolo

potrebné zaviazať každého z nich v rovnakej miere. Ústavný súd považuje aj tento záver za

logický, vyplývajúci zo skutkových zistení, nie arbitrárny, primerane odôvodnený, preto je

ústavne udržateľný. K námietke sťažovateľov, že vnútropodnikovú smernicu č. 1/2007 je

možné aplikovať len voči hmotne zodpovedným zamestnancom, ústavný súd konštatuje, že

táto námietka neobstojí. Z odôvodnenia namietaných rozsudkov vyplýva, že obsahom

predmetnej smernice a jej príslušného článku sú aj všeobecné povinnosti vodičov pri

nakládke, vykládke tovaru, zodpovednosť za zverený dopravný prostriedok, tovar a vybratú

hotovosť. Nepochybne, úmyslom navrhovateľky bolo uzavrieť s vodičmi, a teda aj

so sťažovateľmi dohody o hmotnej zodpovednosti, čím sa predmetná smernica mala

vzťahovať predovšetkým na hmotne zodpovedných vodičov. Povinnosti, ktoré sú uvedené

v predmetnej smernici, musia ale logicky zaväzovať každého vodiča pri vymedzených

činnostiach, teda aj vodiča, ktorý nie je hmotne zodpovedný. Rozdiel sa prejaví len

v povahe zodpovednosti – hmotne zodpovedný vodič bude zodpovedný objektívne, teda bez

ohľadu na zavinenie. Voči vodičovi, ktorý nie je hmotne zodpovedný, možno uplatniť len

subjektívnu zodpovednosť, teda až po preukázaní jeho zavinenia. Z týchto dôvodov je podľa

názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľný aj záver konajúcich súdov o tom, že

vnútropodnikovú smernicu č. 1/2007 je možné aplikovať aj voči sťažovateľom.

Konajúce súdy tiež konštatovali, že medzi vzniknutou škodou a porušením

povinností sťažovateľov je príčinná súvislosť, pretože ich konanie malo za následok priamu

škodu v majetkovej sfére navrhovateľky. Ústavný súd tento záver považuje za primerane

odôvodnený, logický, nie je prejavom svojvôle, a preto je tiež ústavne udržateľný.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľov, možno konštatovať, že sú prevažne

výrazom odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Skutočnosti, ktoré

uvádzajú v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom v zásade ich odlišného

právneho názoru na predmet sporu než k akému dospel súd. Sťažovateľmi uvádzané

skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v postupe krajského súdu v namietanom

konaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali

priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu

a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil svoj

rozsudok primeraným spôsobom, jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z vykonaných

dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické a predstavujú jeden z možných

spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. Toto právne posúdenie je

založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení

a vnútropodnikovej smernice č. 1/2007. Predmetný výklad je logický, krajský súd svoje

závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené

a arbitrárne.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého

skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu výklad príslušných

ustanovení krajským súdom ako

odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd poukazuje tiež na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná

v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej

alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny (prípadne porušenie práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (, ). Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia uvedených základných práv a práva sťažovateľov

namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu

v namietanom konaní a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011 a namietaným porušením

základného práva podľa , podľa listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu

v predmetnom konaní a jeho rozsudkom zo 7. júla 2011

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné

právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru. V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012