Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 181/2012
PDF · 219.12 KB
No categories available
III. ÚS 181/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R, a. s., K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. D., s. r. o., K., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. D. B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 108/2011 z 28. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca
2012 doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 108/2011 z 28. októbra 2011.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že „Sťažovateľ ako oprávnený exekučným
návrhom na vykonanie exekúcie podaným súdnej exekútorke JUDr. M. H. navrhol
vykonanie exekúcie peňažnej pohľadávky vo výške 463.72 € s prísl. voči povinnej V. J.,
bytom H. na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu
Košice zo dňa 24.9.2009 sp. zn. 2C/231/2009.
O žiadosti súdnej exekútorky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol
Okresný súd Lučenec uznesením 12Er/377/2010-44 zo dňa 16.6.2010 tak. že žiadosť súdnej
exekútorky zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený - sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 16.12.2010,
sp. zn. 16CoE/355/2009 tak. že uznesenie prvostupňového exekučného súdu potvrdil.
Sťažovateľ ako oprávnený sa bránil využitím mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania. Dňa 26.1.2012 bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 108/2011 zo dňa 28.10.2011, ktorým
dovolací súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak, že dovolacie konanie zastavil a náhradu
trov konania účastníkom nepriznal.
Napadnuté uznesenie dovolací súd odôvodnil tak, že neboli splnené podmienky
dovolacieho konania podľa ust. § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p. v zmysle ktorého dovolateľ
v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď
sám alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. V uvedenej veci dovolateľ ani
na výzvu súdu nepredložil plnú moc na zastupovanie v dovolacom konaní. Keďže dovolací
súd neodstránil procesný nedostatok dovolacieho konania, dovolací súdu dovolacie konanie
podľa ust. § 104 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 234c O.s.p. zastavil.
Na základe písomnej výzvy súdu predložil právny zástupca sťažovateľa súdu plnú
moc na zatupovanie v dovolacom konaní, a to listom zo dňa 8.8.2011, a tým odstránil
súdom namietaný nedostatok procesnej podmienky konania.
Zásielka súdu obsahujúca plnú moc sa právnemu zástupcovi sťažovateľa nevrátila
ako nedoručená, preto sťažovateľ (a jeho právny zástupca) odôvodnene predpokladal, že
procesnú podmienku preukázania právneho zastúpenia v dovolacom konaní splnil...“.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že „zastavením konania v tomto prípade sa dovolací
Najvyšší súd Slovenskej republiky dopustil porušenia základných práv sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď zastavil dovolacie konanie bez toho, aby
pre takýto postup boli splnené zákonom stanovené podmienky. Týmto postupom bola
dovolateľovi nezákonne odňatá možnosť konať pred súdom a možnosť domáhať sa ochrany
svojich práv pred súdom v takej intenzite, ktorá predstavuje hrubé porušenie základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že „napriek tomu, že
súdu údajne nebolo predložené plnomocenstvo na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom
konaní, bolo uznesenie dovolacieho súdu doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa“.
Sťažovateľka je toho názoru, že „právne zastúpenie dovolateľa v dovolacom konaní
pod sp. zn. 4Cdo/108/2011 bolo sťažovateľom preukázané, o čom svedčia dôkazy
predložené sťažovateľom v tejto sťažnosti. Na základe uvedeného je zrejmé, že dovolací súd
zastavil dovolacie konanie bez splnenia zákonom stanovených podmienok. Najvyšší súd
Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 28.10.2011 sp. zn. 4Cdo/108/2011 odňal
sťažovateľovi právo konať pred súdom a domáhať sa ochrany svojich práv ako
oprávneného v exekučnom konaní, čím zasiahol do ústavou garantovaného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a do práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru.“. Na preukázanie svojich tvrdení sťažovateľka k sťažnosti priložila kópiu
podacieho lístka z 18. augusta 2011 a kópiu splnomocnenia, ktorá mala byť obsahom
podania, ktoré preukazuje týmto podacím lístkom.
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2011 sp. zn.
4Cdo/108/2011 p o r u š e n é bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2011 sp. zn.
4Cdo/l 08/2011 s a r u š í .
3. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 €,
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie
JUDr. D. B. s.r.o., konajúcej JUDr. D. B., advokátom, do dvoch mesiacov od vyhlásenia
tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky
platbu vykoná na číslo účtu, ktorý Advokátska kancelária JUDr. D. B. s.r.o., konajúca
JUDr. D. B., advokátom, uvedie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 108/2011 z 28. októbra 2011 ako súdu dovolacieho, ktorým
zastavil konanie o dovolaní. Sťažovateľka v ňom a v predchádzajúcom postupe najvyššieho
súdu vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Sťažovateľka odôvodňovala porušenie označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu tým, že nie je pravdou, že splnomocnenie pre dovolacie konanie nebolo
doručené Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) zo strany právneho zástupcu
sťažovateľky v čase rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní. Doručenie splnomocnenia
sťažovateľka preukazovala podacím lístkom, na ktorom je uvedený ako odosielateľ
Advokátska kancelária JUDr. D. B., s. r. o., K., adresát okresný súd a dátum prevzatia
zásielky poštou je uvedený dátum 18. augusta 2011.
Ústavný súd z predloženej sťažnosti a jej príloh zistil tieto rozhodné skutočnosti pre
posúdenie veci: 1. splnomocnenie, ktoré malo byť právnym zástupcom sťažovateľky zaslané
okresnému súdu 18. augusta 2011, je z 31. januára 2011, 2. právny zástupca sťažovateľky
podal dovolanie 21. februára 2011 a 3. okresný súd vyzval sťažovateľku na doručenie
splnomocnenia pre dovolacie konania s poučením o dôsledkoch neodstránenia tohto
nedostatku v dovolacom konaní výzvou zo 4. mája 2011, ktorá jej bola doručená 12. mája
2011.
Právny zástupca sťažovateľky tvrdí, že okresnému súdu zasielal splnomocnenie
18. augusta 2011.
Ústavný súd v súčinnosti s najvyšším súdom zistil, že vo výzve okresného súdu
zo 4. mája 2011 doručenej sťažovateľke 12. mája 2011 je uvedená lehota na doplnenie
splnomocnenia desať dní od doručenia výzvy. Ústavný súd ďalej tiež zistil, že okresný súd
spolu so sprievodným listom z 8. júna 2011 odoslal najvyššiemu súdu súdny spis sp. zn.
Er 377/2010 pre účely rozhodnutia o dovolaní, ktorý bol najvyššiemu súdu doručený
14. júna 2011.
Na základe uvedených zistení ústavný súd konštatuje, že právny zástupca
sťažovateľky, hoci disponoval plnou mocou pre dovolacie konanie v čase podania
dovolania, nepripojil ju k dovolaniu. Na výzvu okresného súdu na doloženie splnomocnenia
pre dovolacie konanie právny zástupca sťažovateľky reagoval až po uplynutí lehoty
uvedenej v uznesení okresného súdu (takmer tri mesiace po uplynutí lehoty, pozn.)
a vedomý si svojho omeškania toto doloženie splnomocnenia neavizoval najvyššiemu súdu,
hoci vedel, resp. mal vedieť, že okresný súd je povinný zaslať súdny spis najvyššiemu súdu
pre účely rozhodnutia o dovolaní sťažovateľky po uplynutí lehoty na doplnenie
splnomocnenia podľa § 241 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov. Z priloženej kópie podacieho lístku, ktorým sťažovateľka
preukazuje svoje tvrdenie, že zaslala splnomocnenie pre dovolacie konanie, nie je možné
určiť, ktorej veci sa týka, a ani to, čo malo byť obsahom tejto zásielky. Za daných okolností
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka nepreukázala, že predmetom zásielky, ktorú
preukazovala podacím lístkom, bolo doručenie splnomocnenia pre dovolacie konanie.
Ústavný súd v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci v posudzovanej veci
Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., s. r. o., K., v ktorej mene konal advokát JUDr. D. B.,
poukazuje na povinnosť advokáta uvedenú v § 18 ods. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorej je advokát povinný pri výkone advokácie
postupovať s odbornou starostlivosťou.
Ústavný súd ďalej v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že podaním z 18. augusta
2011 doplnila splnomocnenie pre dovolacie konanie, požiadal najvyšší súd o vyjadrenie, či
v súdnom spise okresného súdu sp. zn. 12 Er 377/2010 sa nachádza splnomocnenie,
na ktoré poukazuje sťažovateľka v sťažnosti. Najvyšší súd v mailovom vyjadrení
zo 17. apríla 2012 uviedol, že „na Vašu žiadosť Vám oznamujeme, že v spise Okresného
súdu Lučenec sp. zn. 12Er 377/2010 sa Vami požadované plnomocenstvo nenachádza
a z obsahu tohto spisu ani nevyplýva, že by pred rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vo veci
4 Cdo 108/2011 bolo či už súdu prvého stupňa alebo dovolaciemu súdu doručené akékoľvek
plnomocenstvo, ktoré by oprávňovalo Advokátsku kanceláriu JUDr. D. B. s.r.o.
na zastupovanie oprávnenej R., a.s. v tomto dovolacom konaní.
V prílohe Vám zasielame zo spisu len naskenovanú fotokópiu plnomocenstva, ktoré
bolo doručené Okresnému súdu Lučenec poštou 6. marca 2012 od Advokátskej kancelárie
JUDr. D. B. s.r.o., a to ako jedna z príloh k opravnému prostriedku podanému touto
advokátskou kanceláriou v mene oprávnenej R., a.s. proti uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. októbra 2011 sp. zn. 4 Cdo 108/2011. Jedná sa o neoverenú
fotokópiu plnomocenstva z 31. januára 2011, ktoré malo oprávňovať spomínanú advokátsku
kanceláriu na zastupovanie oprávnenej v dovolacom konaní vo veci 4 Cdo 108/2011 a ktoré
podľa vyjadrenia zástupkyne oprávnenej v opravnom prostriedku malo byť 18. augusta
2011 poštou zaslané Okresnému súdu Lučenec (pripojila i kópiu podacieho lístka). Toto
plnomocenstvo sa však (ako sme už vyššie uviedli) v spise nenachádza.“
Na základe komplexného posúdenia rozhodujúcich okolností prípadu ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľkino tvrdenie o doložení splnomocnenia nie je preukázané, pretože
splnomocnenie (ktoré mal právny zástupca zaslať okresnému súdu podaním z 18. augusta
2011) sa nenachádza v súdnom spise okresného súdu sp. zn. 12 Er 377/2012 a jediný dôkaz
svedčiaci v prospech tvrdenia sťažovateľky je podací lístok, z ktorého sa nedá identifikovať,
čo bolo predmetom podania a ani akej veci sa podanie týkalo. Navyše ústavný súd zistil, že
na okresnom súde právny zástupca zastupuje sťažovateľku vo viacerých konaniach, preto
za daných okolností tvrdenia sťažovateľky o doplnení splnomocnenia pre dovolacie konanie
hodnotí ako účelové, nepravdepodobné, no predovšetkým nepreukázané.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 108/2011
z 28. októbra 2011 vyplýva, že dôvodom zastavenia napadnutého dovolacieho konania bolo
neodstránenie nedostatku povinného zastúpenia predložením splnomocnenia
na zastupovanie v dovolacom konaní, a to napriek predchádzajúcej výzve okresného súdu
zo 4. mája 2011.
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na už uvedené závery o nepreukázaní doplnenia
splnomocnenia na zastupovanie v dovolacom konaní považuje napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne ani
za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ
pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných noriem procesného práva,
ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancia námietok
sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu
z hľadiska posúdenia možného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval
vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľky v celom
rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľky nerozhodoval.
Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že predmetom tejto sťažnosti
bol postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní. Aj v prípade, že by sa
preukázala pravdivosť tvrdení sťažovateľky o doplnení splnomocnenia na zastupovanie
v dovolacom konaní, najvyššiemu súdu nemožno vytýkať v jeho postupe a napadnutom
uznesení to, že prípadne došlo k pochybeniu okresného súdu, čo však nebolo preukázané.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2012