Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 181/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká

republika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. októbra 2014 vo výroku o náhrade trov konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. decembra 2014 doručená sťažnosť ,

y (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom,

Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. októbra 2014 vo výroku

o náhrade trov konania [(„větě druhé usnesení Nejvyššího soudu...“), ďalej aj „napadnuté

uznesenie“].

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom proti

žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaná“), v právnej veci o zaplatenie sumy 995,82 €

s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. .

Okresný súd uznesením z 28. februára 2013 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 354,84 €. Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) ako súd odvolací uznesením sp. zn. z 30. apríla 2013 potvrdil

napadnuté uznesenie okresného súdu. Proti tomuto uzneseniu podala dovolanie žalovaná,

ktorá ho žiadala zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd

napadnutým uznesením dovolanie žalovanej odmietol a sťažovateľovi nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Stěžovatel podává tuto ústavní stížnost výlučně

proti větě druhé usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 29. 10. 2014 sp. zn. ...

V případě stěžovatele je klíčová otázka, zda stěžovateli byly náklady dovolacího

řízení odepřeny právem, či neprávem.

Dovolací soud uznává, že tyto náklady vznikly, ale nepřihlédl k nim proto, že z plné

moci, založené ve spisu, není zřejmé oprávnění zastupovat stěžovatele i v dovolacím řízení.

K tomu stěžovatel uvádí:

Nedostatek v plné moci je odstranitelnou vadou řízení.

Stěžovatel i jeho advokát žili ve víře, že advokátovo pověření se vztahuje k celému

řízení, tj. k zastupování před soudy všech stupňů, tedy i před Nejvyšším soudem SR. Podle

toho také advokát ve jménu stěžovatele a v jeho prospěch po celou dobu řízení konal.

Jestliže Nejvyšší soud SR přesto shledal v plné moci nejakou závadu, měl stěžovatele,

resp. jeho advokáta, vyzvat k odstranění takového nedostatku. (V obdobné věci

tak Nejvyšší soud SR učinil přípisem ze dne 14. 2. 2014 sp. zn.

.)“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Větou druhou z usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 29. 10. 2014 sp. zn.

bylo porušeno stěžovatelovo právo na spravedlivý proces podle čl. 6 odst.

1 Úmluvy, právo na soudní ochranu podle Listiny a a

právo na rovnost podle čl. 1 Listiny.

II. Věta druhá z usnesení Nejvyšší soudu SR ze dne 29. 10. 2014 sp. zn.

se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává zadostiučinění ve výši 100, Euro...

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního

zastupování...“

II.

5. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) ústavný súd vyzval najvyšší súd na zaujatie písomného stanoviska

k predmetnej sťažnosti a okresný súd na predloženie súdneho spisu sp. zn. .

6. Najvyšší súd listom č. KP 3/2015 4 z 18. januára 2015 zaujal toto písomné

stanovisko: «Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

z 29. októbra 2014, sp. zn. sťažovateľovi náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal. Rozhodnutie v tejto časti odôvodnil tým, že z hľadiska rozhodovania o náhrade

trov dovolacieho konania neprihliadol na písomné vyjadrenie žalobcu k dovolaniu

z dôvodu, že advokát nepredložil plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnený

zastupovať žalobcu v dovolacom konaní. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého

uznesenia, najvyšší súd skúmal, či advokát preukázal udelenie plnomocenstva v konaní

pred dovolacím súdom a v nadväznosti na to, či žalobcovi patrí náhrada trov vo forme

odmeny za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Advokát (účastník konania) preukazuje

oprávnenie zastupovať účastníka v dovolacom konaní pripojením osobitného plnomocenstva

súčasne s podaním dovolania, prípadne ho môže dovolaciemu súdu predložiť dodatočne,

a to až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom. Ak tak neurobí ani do vydania konečného

rozhodnutia, nie je splnený základný predpoklad pre priznanie týchto trov účastníkovi

konania.

V uvedenej veci advokát JUDr. Ľubomír Muller (žalobca) nepripojil súčasne

s podaním vyjadrenia k dovolaniu osobitné plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že

je oprávnený zastupovať žalobcu v dovolacom konaní a neurobil tak ani do vydania

konečného rozhodnutia. Najvyšší súd žalobcovi preto trovy dovolacieho konania, ktoré mali

pozostávať z odmeny za právnu službu vykonanú advokátom, nepriznal. V danej veci nejde

o prípad podania žaloby alebo iného návrhu na začatie konania (odvolania alebo

dovolania), kedy by bolo potrebné advokáta (účastníka konania), ktorý urobil procesný

úkon za iného bez pripojenia plnomocenstva, vyzvať na jeho predloženie a ani o prípad

takého nedostatku v plnej moci, ktorý by súd bol povinný pokúsiť sa odstrániť. Napokon,

zo sťažnosti sťažovateľa nevyplýva, že by advokát žalobcu vo vyjadrení k dovolaniu

poukázal na plnomocenstvo udelené mu žalobcom v základnom konaní, v ktorom by sa

výslovne uvádzalo, že jeho zastúpenie sa vzťahuje aj pre dovolacie konanie a na ktoré

plnomocenstvo by v tomto podaní odkázal.

Z uvedeného je zrejmé, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.»

7. Ústavný súd poznamenáva, že nepovažoval za dôvodné požiadať sťažovateľa

o vyjadrenie k predmetnému stanovisku, keďže neobsahovalo také nové relevantné

skutočnosti, na ktoré by bolo reagovanie sťažovateľa nevyhnutné, a v podstatnom už bolo

obsiahnuté v argumentácii jeho sťažnosti (pozri bod 3).

8. Nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd

zistil k podstate predmetnej veci (pozri bod 3 – „... je klíčová otázka, zda stěžovateli byly

náklady dovolacího řízení odepřeny právem, či neprávem“) toto:

na č. l. 2 súdneho spisu je plná moc sťažovateľa z 30. júna 2011 udelená advokátovi

JUDr. Lubomírovi Müllerovi tohto znenia: „Dávám plnou moc JUDr. Lubomíru

Müllerovi... advokátovi... aby mne zastupoval ve všech právních úkonech, které se týkají mé

vojenské služby, mého odsouzení, věznění a rehabilitace, a to v oblasti správní, pracovně

právní, občansko právní i trestně právní. Plná moc se vztahuje m. j. výslovně na podání

návrhu na povolení obnovy řízení, návrhu na vyslovení rehabilitace a návrhu na přezkum

rozsudku, dále na podání podnětu ke stížnosti pro porušení zákona a na řízení o této

stížnosti. Plná moc se vztahuje na zastupování před soudy všech stupňů v České republice

i ve Slovenské republice, a rovněž na celé řízení o odškodnění včetně dodatečného

odškodnění a příplatku k důchodu. Plná moc se vztahuje i na řízení podle vládního nařízení

č. 165/1997 Sb. a na řízení podle zákonů č. 261/2001 Sb. a Plná moc se

vztahuje i na podání ústavní stížnosti a na řízení před Ústavním soudem ČR a Ústavním

soudem SR.“;

na č. l. 96 súdneho spisu je vyjadrenie sťažovateľa z 12. októbra 2013 k dovolaniu

žalovanej adresované okresnému súdu, v záhlaví ktorého je uvedené:

„Sp. zn.

Žalobce: ...

Zastoupen: JUDr. Lubomírem Müllerem...

Žalovaná: Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti...

Věc: Vyjádření k dovolání žalované...“

V časti X. vyjadrenia sťažovateľ uviedol požadovanú výšku nákladov svojho

právneho zastúpenia. Vyjadrenie podpísal advokát.

9. Ústavný súd poznamenáva, že v kontrolovanom súdnom spise k vyjadreniu

k dovolaniu nebola pripojená časove aktuálna plná moc na zastupovanie sťažovateľa

v dovolacom konaní a ani v texte samotného vyjadrenia nebola zmienka (odvolanie sa)

na všeobecnú plnú moc z 30. júna 2011 (č. l. 2).

III.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

11. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2014 ako súdu dovolacieho, ktorým

dovolanie žalovanej odmietol a náhradu trov dovolacieho konania žalobcovi (sťažovateľovi)

nepriznal, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

14. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. , ).

15. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

16. Sťažovateľ odôvodňoval porušenie označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu tým, že najvyšší súd neprihliadol na všeobecnú plnú moc udelenú

advokátovi 30. júna 2011, ktorá sa nachádzala v súdnom spise, a nevyzval ho na odstránenie

eventuálnej „závady“ v tomto splnomocnení (pozri body 3 a 8).

17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

( listiny) a práva podľa dohovoru označeným

rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci

nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti

s jeho rozhodnutím o trovách dovolacieho konania v uznesení sp. zn.

z 29. októbra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom , listiny, resp. dohovoru.

19. Namietanú časť svojho rozhodnutia odôvodnil najvyšší súd takto:

„Úspešnému žalobcovi (t. j. sťažovateľovi, pozn.) dovolací súd nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala. Na jeho písomné

vyjadrenie z 12. októbra 2013 z hľadiska rozhodovania o trovách dovolacieho konania

neprihliadol, lebo advokát nepredložil plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je

oprávnený zastupovať žalobcu, v mene ktorého sa vyjadril, aj v dovolacom konaní.“

20. Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti (bod 3), ako aj

zo zistení vyplývajúcich z posudzovaného súdneho spisu (body 8, 9), ústavný súd považuje

odôvodnenie namietanej časti predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu (bod 19)

za primerané k existujúcim okolnostiam (skutočnostiam), dostatočne (aj keď stroho)

reflektujúce na aplikované relevantné procesnoprávne normy upravujúce posudzovanú

problematiku ( v znení neskorších

predpisov).

Postup najvyššieho súdu v prípade ďalšej v sťažnosti uvedenej námietky –

nevyzvanie sťažovateľa na odstránenie nedostatkov splnomocnenia udeleného advokátovi

30. júna 2011, ktorý interpretuje najvyšší súd vo svojom vyjadrení v bode 6, neposudzuje

ústavný súd ako postup nelegitímny, nekorešpondujúci s aplikovanými (ústavne

interpretovanými) na vec použitými zákonnými ustanoveniami. Spornou môže byť len

otázka jeho neuvedenia – nezačlenenia – do strohého odôvodnenia namietanej časti

rozhodnutia, čo však v konečnom dôsledku nemá zásadný vplyv na ústavnoprávnu kvalitu

sťažnosťou napadnutej časti posudzovaného uznesenia najvyššieho súdu.

21. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu

a sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods.

2 ako zjavne neopodstatnenú.

22. Nad rámec už uvedeného je potrebné poznamenať, že ani ústavný súd

podľa svojej ustálenej praxe nevyzýva (nie je povinný vyzvať) advokáta (ako osobu práva

znalú) na odstraňovanie prípadných nedostatkov predloženej plnej moci, resp. doplnenie

podania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na povinnosť advokáta uvedenú v § 18

ods. 2 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorej

„advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa

rozumie, že... dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta

všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a

hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.“.

23. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ďalšími návrhmi (pozri bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015