Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 87/2012
PDF · 327.85 KB
No categories available
I. ÚS 87/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
v konaní o sťažnosti F. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Sp 99/09 z 25. októbra
2010 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10 Sžr 31/2010 z 26. októbra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom
takto
rozhodol:
1. Základné právo F. P. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 31/2010 z 26. októbra 2011 a jemu
predchádzajúcim postupom p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 31/2010 z 26. októbra
2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť F. P. trovy právneho
zastúpenia spolu v sume 323,52 € (slovom tristodvadsaťtri eur päťdesiatdva centov) na účet
jeho advokáta JUDr. J. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti F. P. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 87/2012-28 z 22. februára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť F. P., K. (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Sp 99/09 z 25. októbra 2010
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr
31/2010 z 26. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a jemu
predchádzajúcim postupom.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že spolu so svojím bratom E. P. si 10. februára 1992
uplatnili na bývalom Pozemkovom úrade v Ž. reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) «vo vzťahu k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa v katastrálnom území Ž. zapísané v PK vložke 449 ako parcela č. 1750,
PK vložke č. 446 ako parcela PK 1752, v PK vložke 964 ako PK parcela č. 1751 vedené v
komasačnom hárku 0842 na E. P., rod. G. ako aj parc. 4480, ktorých stav je neidentický,
zlúčených do EN parc. 6612, ďalej vo vložke 2484 pre parc. 743/2, vo vložke 2376 parc.
2535/3 v užívaní PCHZ Ž., vo vložke 279 parc. 526 a 525, ktorých stav je neidentický,
zlúčených do EN parciel 2030 a 2029 Mestská knižnica na S. vedená na LV 79 a 455 (ďalej
ako „nehnuteľnosti“).».
Obvodný pozemkový úrad v Ž. (ďalej len „správny orgán“) svojím rozhodnutím č. k.
2008/00168-31 z 28. septembra 2009 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“) podľa § 9
ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. rozhodol o uplatnenom reštitučnom nároku tak, že
sťažovateľovi nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ani právo na náhradu
za nehnuteľnosti z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok uvedených
v § 4 zákona č. 229/1991 Zb. Proti rozhodnutiu správneho orgánu podal sťažovateľ
odvolanie.
O odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu rozhodoval krajský súd rozsudkom
č. k. 23 Sp 99/2009-37 z 25. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým
potvrdil rozhodnutie správneho orgánu. Krajský súd považoval za preukázané, že „do
vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu F. P., E. P., resp. ich právna
zástupkyňa, napriek tomu, že boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie dokladov
písomnými výzvami, ako aj v zápisnici z ústneho pojednávania, nepredložili žiadne doklady,
ktoré by preukazovali, že pôvodná vlastníčka E. P., rod. G. zomrela a že jej právnymi
nástupcami sú práve jej deti I. a F. P. Súd mal z obsahu spisu preukázané, že spolu s
podaním odvolania predložil F. P. úradne preložený úmrtný list E. P., poslednú vôľu E. P. a
potvrdenie NS SR, Hlavného registračného úradu, sekcie pre záležitosti rodiny, ktorými
preukazoval, že E. P. mala dvoch synov I. a F. P. a v testamente, ktorý bol preložený z
anglického jazyka, odkázala všetok svoj majetok týmto dvom synom. Súd mal ďalej
preukázané, že v čase rozhodovania správneho orgánu mal k dispozícii testament I. P.
v anglickom jazyku bez úradného prekladu. Na pojednávaní pred krajským súdom zástupca
navrhovateľa súdu predložil overený tlmočnícky preklad posledného závetu I. P.“.
V rozsudku krajského súdu sa ďalej konštatovalo, že „Napriek niekoľkým výzvam
navrhovateľ, ani jeho právna zástupkyňa do rozhodnutia správneho orgánu vydaného dňa
28. 09. 2009 tieto doklady nepredložili. V tomto smere je pre rozhodovanie podstatný stav
konania v čase vydania rozhodnutia. Pokiaľ však navrhovatelia napriek výzvam správneho
orgánu a dlhotrvajúcemu správnemu konaniu od roku 1992 boli nečinní a nepodarilo sa im
zabezpečiť dôkazy, ktoré by preukazovali, že pôvodný vlastník E. P., rod. G. zomrela a že
jeho právnym nástupcom skutočne sa stal I. P., v tomto smere neuniesli navrhovatelia
dôkazné bremeno, ktorým by preukázali jednu z podstatných náležitostí pre uplatnenie
reštitučného nároku. Správny orgán vzhľadom na nepreukázanie tejto prvotnej skutočnosti,
t. j. aktívnej legitimácie osoby, ktorá si ako oprávnená osoba reštitučný nárok uplatnila
podľa § 4 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. už nebolo povinnosťou správneho orgánu sa ďalšími
skutočnosťami zaoberať, hlavne tým, že navrhovateľ E. P. a F. P. ako právny nástupca po
E. P. nielenže nepredložili dôkazy, ktoré by preukazovali že E. P. je dedičom po pôvodnej
vlastníčke E. P., ale nepreukázali, napriek výzve, skutočnosti, ktoré by objasňovali, akým
spôsobom v rozhodnom období prešiel predmetný majetok na štát a či sú splnené zákonné
podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku podľa zák. č. 229/1991 Zb. § 6, ako aj
ostatných ustanovení zákona. V tomto smere však správny orgán nebol povinný vo veci
vykonať dokazovanie vzhľadom na tú skutočnosť, že v konaní bol povinný niesť dôkazné
bremeno a preukázať aktívnu legitimáciu, teda status oprávnenej osoby F. P., ktorý bol
predovšetkým povinný preukázať, že je právnym nástupcom po E. P. a že E. P. je dedičom
po pôvodnej vlastníčke E. P., rod. G.“. A ďalej, že „Toto nekonanie navrhovateľa do
rozhodnutia správneho orgánu, resp. neskoré predloženie týchto dokladov až v opravnom
prostriedku však nemôže, podľa názoru krajského súdu, zvrátiť stav, aký bol pri
rozhodovaní správneho orgánu v čase vydania predmetného rozhodnutia, nakoľko stav v
čase vydania rozhodnutia je pre správne orgány záväzný.“.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že
krajský súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pretože rozhodnutie správneho orgánu „je jednoznačne v rozpore s právnymi predpismi,
zákonmi a Ústavou Slovenskej republiky a preto ani neexistoval dôvod na to, aby Krajský
súd v Žiline svojim rozsudkom potvrdil rozhodnutie správneho orgánu“. Správny orgán
podľa sťažovateľa pochybil, najmä pokiaľ od neho požadoval «splnenie podmienky
(preukázanie akéhosi „skutočného“ trvalého pobytu a nielen „evidenčného“ trvalého
pobytu a zároveň predloženie plnej moci na zastupovanie pre moju právnu zástupkyňu
s úradne overeným podpisom E. P.), pričom však povinnosť na splnenie takýchto
podmienok mi ako navrhovateľovi a oprávnenému nevyplývala a nevyplýva zo žiadneho
právneho predpisu na ktorý sa správny orgán odvoláva (ide najmä o § 4 (1) a (2) zákona
č. 229/1991 Zb.).
Rovnako som v odvolaní zdôrazňoval, že považujem za tam uvedených podmienok
rozhodnutie správneho orgánu za rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov v súlade s § 250j (2) písm. d) OSP.».
Najvyšší súd odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a vo veci rozhodol rozsudkom tak, že
prvostupňové rozhodnutie potvrdil osvojujúc si v plnom rozsahu argumentáciu krajského
súdu.
Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie správneho orgánu nemalo byť všeobecnými
súdmi konajúcimi v jeho právnej veci potvrdené, ale naopak, zrušené a vrátené na ďalšie
konanie z dôvodu jeho nezákonnosti vyplývajúcej z toho, že «správny orgán v ňom
skutkový stav podriadil síce pod právnu normu (§ 4 (1) a (2) zákona č. 229/1991 Zb.), avšak
táto právna norma sa na vec nevzťahuje v uvedenom rozsahu, t. j. v tom rozsahu, že by
správny orgán bol „oprávnený“ od sťažovateľa žiadať preukázanie nejakého „skutočného“
trvalého pobytu, pričom zákon takýto pojem „skutočný“ trvalý pobyt nepozná a navyše... k
takémuto záveru správneho orgánu nemožno dospieť ani použitím akéhokoľvek druhu
výkladu právnej normy, resp. právneho predpisu».
V nadväznosti na uvedené považuje sťažovateľ rozhodnutie správneho orgánu
za rozporné aj s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné,
keďže «v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že som podľa § 4 ods. (1) a (2) zákona
č. 229/1991 Zb. nepreukázal, že by som bol oprávneným, ale zároveň správny orgán
nevysvetlil a riadne nezdôvodnil, prečo žiadal a na základe čoho žiadal z mojej strany
preukázanie „skutočného trvalého pobytu“ (ktorým aj podmieňoval oprávnenosť
reštitučného nároku). Správny orgán tým jednoznačne a preukázateľne porušil už vyššie
citované ustanovenie § 46 správneho poriadku a navyše však tiež § 47 (3) správneho
poriadku...». V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sž 85/95, podľa ktorého „Súd rozhodnutie správneho orgánu podľa ustanovenia
§ 250j (2) Občianskeho súdneho poriadku ako nepreskúmateľné zruší, ak rozhodnutie nie je
náležíte odôvodnené (§ 47 (3) zákona č. 71/1967 Zb.)“, ako aj nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 143/02 z 5. novembra 2002, podľa ktorého „Objektívny postup orgánu verejnej moci
sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového
základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými
predpismi.“.
K ďalšiemu porušeniu § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov, ako aj čl. 2 ods. 2 ústavy postupom správneho
orgánu došlo podľa sťažovateľa v súvislosti s požiadavkou správneho orgánu, ktorý
v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. požadoval úradné overenie podpisu E. P. na splnomocnení
na zastupovanie pre právnu zástupkyňu sťažovateľa napriek tomu, že takáto požiadavka
nevyplývala zo žiadneho platného právneho predpisu a správny orgán v odôvodnení svojho
rozhodnutia ani neuviedol, na základe ktorého ustanovenia jej splnenie požadoval. Z
uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že bol daný dôvod na zrušenie rozhodnutia
správneho orgánu.
Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ
namietal, že v ich odôvodnení nebol uvedený právny argument k tej rozpornej skutočnosti,
že na jednej strane sa síce stotožnili s právnym názorom, že správny orgán nebol oprávnený
požadovať od sťažovateľa splnenie podmienky tzv. skutočného trvalého pobytu, ako aj
podmienky úradne overeného podpisu E. P. na splnomocnení, ale „zároveň nelogicky uznali
a potvrdili správnosť takéhoto rozhodnutia správneho orgánu“, podľa ktorého aj tieto nie
nepodstatné okolnosti boli dôvodom zamietnutia reštitučného nároku sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ napadnuté rozsudky krajského súdu
a najvyššieho súdu za arbitrárne, neodôvodnené a nezrozumiteľné. V tejto súvislosti
sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 127/2010 z 22. júna 2010.
Krajský súd a najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutiami v právnej veci
sťažovateľa najmä tým, že „sa stotožnili s chybným, nesprávnym a nezákonným
rozhodnutím správneho orgánu, v ktorom sa nesprávne aplikovalo najmä ustanovenie § 4
zákona č. 229/1991 Zb.“, porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Súčasne došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť
majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu tým, že krajský súd a najvyšší súd „bez opory
v právnych predpisoch a Ústave Slovenskej republike akceptoval a potvrdil v plnom
rozsahu správnosť rozhodnutia správneho orgánu, ktoré je vzhľadom na vyššie uvedené
dôvody zjavne v rozpore s platnými právnymi predpismi a Ústavou Slovenskej republiky a
tým ma nezákonne pozbavili majetku – vlastníctva k nehnuteľnostiam uplatneným v súlade
so zákonom č. 229/1991 Zb. v rámci reštitučného nároku, resp. pozbavili náhrady za tieto
nehnuteľnosti“.
Vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľ poukázal
na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že „v súdnom konaní je k reštitučným
nárokom potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby prípadne v súdnom konaní nedošlo
k ďalšej krivde. Reštitučné zákony majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť
pristupovala aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov mnohých majetkových a iných
krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany
štátu. Riadiacim princípom v týchto konaniach sú zásady materiálneho právneho štátu.
V prípade možnosti viacerých výkladov právneho predpisu má všeobecný súd uplatniť
výklad ratio legis pred doslovným gramatickým výkladom.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento
nález:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom zo dňa 26. 10. 2011
č. k. 10 Sžr/31/2010 porušil základné právo F. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd v Žiline postupom a
rozsudkom zo dňa 25. 10. 2010 č. 23Sp/99/2009-37 porušil základné právo F. P... na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež vlastniť
majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ochranu majetku podľa
článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 10. 2011 č. k. 10
Sžr/31/2010 a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 10. 2010 č. 23Sp/99/2009-37 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ktoré
mu vyplatia Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú povinní nahradiť
sťažovateľovi trovy konania vo výške 664,56 EUR na účet právneho zástupcu JUDr. J. M.,
advokáta, vedený v..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril krajský súd podaním
sp. zn. Spr 138/2012 zo 16. marca 2012, v ktorom okrem iného uviedol, že:
„... je ústavná sťažnosť neopodstatnená, nakoľko sťažovateľ namieta neodôvodnenie
rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 23Sp/99/2009-37 zo dňa 25. októbra 2010...
rozsudok je riadne zdôvodnený, súd sa vysporiadal so všetkými argumentmi
uvádzanými v opravnom prostriedku a vychádzal z ustálenej judikatúry a rozhodovacej
činnosti krajského súdu v tom zmysle, že pre rozhodovanie v správnom súdnictve podľa
tretej hlavy, piatej časti O. s. p. je rozhodný stav, ktorý je v čase vyhlásenia napadnutého
správneho rozhodnutia, čo je obsiahnuté aj v dôvodoch rozhodnutia. Z tohto dôvodu mám
za to, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je riadne zdôvodnené a je rozhodnuté
v súlade so zákonom.“.
Najvyšší súd sa základe výzvy ústavného súdu v predmetnej veci vyjadril podaním
sp. zn. KP 4/2012 z 15. marca 2012, v ktorom okrem iného uviedol:
„... Krajský súd mal z administratívneho spisu nesporne preukázané, že správny
orgán vyzval navrhovateľov a ich právnych zástupcov na predloženie dokladov
a na preukázanie reštitučných nárokov. Malo ísť o dedičské rozhodnutie po E. P., rod. G.,
ďalej o dedičské rozhodnutie po E. P., úmrtný list E. P. a jej závet. Preložený závet E. P. bol
doložený až pred správnym súdom. Na základe toho krajský súd v svojom rozsudku
konštatoval, že navrhovatelia nepreukázali aktívnu legitimáciu osoby, ktorá si uplatňuje
reštitučný nárok podľa § 4 ods. 2 zákona 229/1991 Zb. Vzhľadom na vyššie uvedenú
okolnosť nebolo už povinnosťou správneho orgánu sa zaoberať ďalšími skutočnosťami, t. j.
či E. P. je dedičom po pôvodnej vlastníčke E. P., akým spôsobom prešiel predmetný majetok
na štát a či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku podľa
zákona č. 229/1991 Zb. Dôkazné bremeno stanovené v § 6 predmetného zákona na
preukázanie týchto skutočností bolo, podľa krajského súdu, na navrhovateľovi, ktorý do
termínu rozhodnutia správneho orgánu nedoložil zákonom predpísané doklady a
nepreukázal zákonom požadované skutočnosti, na základe čoho bolo skonštatované, že
navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, že v
správnom konaní nedoložené doklady preukazujúce jeho reštitučný nárok predložil až po
podaní opravného prostriedku.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného spisu najvyšší súd s prihliadnutím
na ustanovenie § 219 ods. 2 spojený s § 250l ods. 2 OSP skonštatoval, že nezistil dôvod
na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Na doplnenie zdôraznenia správnosti napadnutého
rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že krajský súd správne konštatoval skutočnosť, že pre
uplatnenie reštitučných nárokov podľa zákona č. 229/1991 Zb. zákon nepredpisuje
predloženie plnej moci s overenými podpismi osôb, ktoré k uplatňovaniu reštitučného
nároku splnomocnenca splnomocňuje. Správny orgán teda nemá dostatočné argumenty
na spochybnenie udelenia plnej moci, tu však treba konštatovať, že napriek tomu, že
správny orgán túto plnú moc spochybňoval, nevyvodil z nej postup, ktorý by bránil
splnomocnenej osobe zúčastniť sa správneho konania.
Takisto krajský súd správne poukázal na skutočnosť, že na základe Európskej
judikatúry nie je potrebné, aby z hľadiska uplatnenia reštitučných nárokov zákonodarca
vyžadoval aj preukázanie trvalého pobytu osoby na území v danom prípade ČSFR, i keď
zákon č. 229/1991 Zb. v § 4 ods. 2 tejto časti nebol novelizovaný, z hľadiska Európskej
judikatúry sa nevyžaduje splnenie podmienky trvalého pobytu pre riadne uplatnenie
reštitučného nároku. Najvyšší súd za rozhodujúcu okolnosť považoval skutočnosť, že
navrhovateľ neuviedol všetky rozhodné skutočnosti, ktoré striktne vyžaduje zákon
č. 229/1991 Zb. pre posúdenie reštitučného nároku. Reštituenti a ich právna zástupkyňa
boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie potrebných dokladov, pričom predovšetkým sa
jednalo o predloženie dedičského rozhodnutia po E. P. a následne dedičského rozhodnutia
po E. P. Tieto doklady do rozhodnutia správneho orgánu neboli predložené, pričom zo
strany navrhovateľa bolo potrebné preukázať, že E. P. v rozhodnom období zomrela a že
právnym nástupcom a dedičom je E. P. Pre preskúmanie správnych rozhodnutí z hľadiska
správneho súdnictva konania podľa tretej hlavy piatej časti OSP je podstatný stav v čase
vydania rozhodnutia. Keďže navrhovateľ napriek výzvam správneho orgánu a
dlhotrvajúcemu správnemu konaniu od roku 1992 bol nečinný a nepredložil dôkazy, ktoré
by potvrdzovali, že pôvodný vlastník E. P. zomrela a že jeho právnym nástupcom sa
skutočne stal E. P., v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. V tomto smere správny
orgán nebol povinný vo veci vykonať dokazovanie, vzhľadom na to, že dôkazné bremeno
niesol navrhovateľ. To, že k opravnému prostriedku podanému na súd bol predložený
úmrtný list E. P. ako aj anglická verzia, tlmočnícky overený preklad poslednej vôle E. P.,
nemení nič na skutočnosti, že v čase rozhodovania správneho orgánu navrhovateľ
nepreukázal zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP tak, že
účastníkom nepriznal ich náhradu, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný
a odporkyňa podľa zákona nemá nárok na náhradu trov konania.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti
dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti
účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk
účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 22. februára 2012
I. senát ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová
(sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012
účinného od 1. marca 2012 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna
Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca).
Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu
v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V preambule zákona č. 229/1991 Zb. sa uvádza, že Federálne zhromaždenie Českej
a Slovenskej republiky sa uznieslo na tomto zákone v snahe zmierniť následky niektorých
majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného
majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti
o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde
a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj
v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.
Podľa § 4 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda,
budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné
právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6
ods. 1 (ods. 1). Ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948
do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených
v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto
lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby
v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé
dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo
práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa
vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti,
a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho
mieste oprávnenými jeho deti (ods. 2).
V prípadoch uvedených v § 6 ods. 1 písm. j) sú oprávnenými osobami osoby tam
uvedené; ustanovenia odseku 2 písm. c) až e) platia obdobne (ods. 3).
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku
a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom
konaní, prípadne v trestnom konaní správnom podľa prvších predpisov, ak bol výrok
zrušený podľa osobitných predpisov,
b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej
pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme,
c) postupu podľa § 453a Občianskeho zákonníka alebo podľa § 287a zákona
č. 87/1950 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení zákona č. 67/1952 Zb.,
d) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave
právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov
a podobných právnych útvarov,
e) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 2/1958 Zb. SNR o úprave
pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov,
komposesorátov a podobných útvarov,
f) vyhlásenia a zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv.
renunciačné vyhlásenie),
g) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území
republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa zákona č. 183/1950 Zb. o majetku
zanechanom na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre Zväz
sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie,
h) zmluvy o darovaní nehnuteľností uzavretej darcom v tiesni,
i) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu,
j) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku,
ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti
bolo opustenie republiky, prípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom
prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj pokiaľ táto
zmluva nenadobudla účinnosť,
k) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,
l) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni,
m) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu,
na ktorý bola vyvlastnená,
n) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,
o) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi alebo
bez vyplatenia náhrady,
p) prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,
r) politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské
práva a slobody,
s) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov,
t) prikázania do užívania právnickej osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb.
o pomoci roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu, alebo
vládneho nariadenia č. 50/1955 Zb. o niektorých opatreniach na zabezpečenie
poľnohospodárskej výroby,
u) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, pokiaľ
členmi družstva boli aj fyzické osoby. Na prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné
predpisy,
v) prechodu na štát podľa osobitného predpisu.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. nárok uplatní oprávnená osoba
na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná
osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní
nehnuteľnosti.
Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6
môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1
písm. a) začne osemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým bol výrok zrušený, ak dôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto
zákona. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Lehoty na predkladanie písomných
dôkazov v konaní pred pozemkovým úradom sa spravujú všeobecnými predpismi
o správnom konaní.
Sťažovateľ spolu so svojím bratom prostredníctvom ich právnej zástupkyne podal
správnemu orgánu návrh na začatie konania z 28. januára 1992, ktorým požadoval
priznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a náhradu za ne v peniazoch. Právna
zástupkyňa sťažovateľa bola podaním z 23. júna 2009 vyzvaná na doplnenie dokladov
v predmetnom konaní (okrem iných i na predloženie právoplatného dedičného rozhodnutia
po právnej predchodkyni sťažovateľa a jeho brata, ktorá bola podľa Správy katastra Žilina
pôvodnou vlastníčkou nehnuteľností), avšak žiadané doklady správnemu orgánu neboli
predložené. Správny orgán rozhodnutím č. 2008/00168-31 z 28. septembra 2009 nepriznal
sťažovateľovi vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ako ani jeho právo na náhradu, pretože
„pre priznanie nároku – nebolo preukázané, že navrhovateľ E. P. bol oprávnenou osobou“.
Krajský súd svojím rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu č. 2008/00168-31
z 28. septembra 2009 potvrdil, pričom v ňom konštatoval, že v predmetnom konaní
sťažovateľ nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, t. j. že je osoba oprávnená na uplatnenie
reštitučného nároku podľa § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Najvyšší súd sa v rozsudku
odvolal na závery krajského súdu uvedené v rozsudku, s ktorými sa plne stotožnil.
Argumentáciu krajského súdu následne takto doplnil:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so závermi prvostupňového súdu dospel
k názoru, že navrhovateľ neuviedol všetky rozhodné skutočnosti, ktoré striktne vyžaduje
zákon č. 229/1991 Zb. pre posúdenie reštitučného nároku. Reštituenti aj ich právna
zástupkyňa boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie potrebných dokladov. Predovšetkým
sa jednalo o predloženie dedičského rozhodnutia po E. P. a následne dedičského
rozhodnutia po E. P. Tieto doklady do rozhodnutia správneho orgánu neboli predložené. Zo
strany navrhovateľa bolo potrebné preukázať, že E. P. v rozhodnom období zomrela a že
právnym nástupcom a dedičom je E. P. Napriek výzvam navrhovateľ ani jeho právna
zástupkyňa do rozhodnutia správneho orgánu vydaného dňa 28. 9. 2009 tieto doklady
nepredložili. Pre preskúmanie správnych rozhodnutí z hľadiska správneho súdnictva
konania podľa tretej hlavy piatej časti OSP je podstatný stav v čase vydania rozhodnutia.
Keďže navrhovateľ napriek výzvam správneho orgánu a dlhotrvajúcemu správnemu
konaniu od roku 1992 bol nečinný a nepredložil dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že pôvodný
vlastník E. P. zomrela, a že jeho právnym nástupcom sa skutočne stal E. P. v tomto smere
neuniesol dôkazné bremeno. Navrhovateľ nepredložil a napriek výzve nepreukázal
skutočnosti, ktoré by objasňovali akým spôsobom v rozhodnom období prešiel predmetný
majetok na štát a či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku
podľa zákona č. 229/1991 Zb. stanovené v § 6 ako aj ostatné ustanovenia zákona. V tomto
smere správny orgán nebol povinný vo veci vykonať dokazovanie, vzhľadom na to, že
dôkazné bremeno niesol navrhovateľ. To, že k opravnému prostriedku bol predložený
úmrtný list E. P. ako aj anglická verzia, tlmočnícky overený preklad poslednej vôle E. P.
nemení nič na skutočnosti, že v čase rozhodovania správneho orgánu navrhovateľ
nepreukázal zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku.
Najvyšší súd vzhľadom na námietky navrhovateľa, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa je nepreskúmateľné, uvádza, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne
i obsahové náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, uvedené rozhodnutie vychádza z dostatočne
zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené...“
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd aj najvyšší súd vo svojich rozsudkoch dospeli
k zhodnému záveru, že sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona
č. 229/1991 Zb., predovšetkým nepreukázal, že je osobou oprávnenou na uplatnenie
reštitučného nároku, a preto v konaní jeho návrh nemal úspech.
Podstatnou pre rozhodnutie v tejto veci bola otázka, či súdy zúčastnené
na rozhodovaní v tejto veci pri svojom rozhodovaní mali prihliadať na listinné dôkazy
preukazujúce aktívnu legitimáciu sťažovateľa (ako navrhovateľa v konaní pred správnym
orgánom a odvolateľa v konaní pred súdmi) predložené až v rámci odvolacieho konania
proti rozhodnutiu správneho orgánu ako prílohy k jeho opravnému prostriedku – odvolaniu,
t. j. či správne aplikovali v danom prípade ustanovenie § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre
súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd
môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Podľa krajského súdu aj najvyššieho súdu v návrhu sťažovateľa absentovalo
preukázanie jeho aktívnej legitimácie, t. j. preukázanie jeho tvrdenia, že je právnym
nástupcom Správou katastra Žilina označenej vlastníčky nehnuteľností – E. P. Ďalší
nedostatok videli v tom, že zo strany sťažovateľa v jeho návrhu nebolo uvedené, z ktorého
konkrétneho reštitučného dôvodu si uplatňuje svoje nároky spomedzi rôznych reštitučných
dôvodov vymedzených v § 6 zákona č. 229/1991 Zb. Keďže v konaní pred správnym
orgánom sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie, že je osobou
oprávnenou na uplatnenie reštitučného nároku v súlade s § 250i ods. 1 OSP, súdy
zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci rozhodnutie správneho orgánu potvrdili.
Z uvedeného je zrejmé, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci uplatnili
gramatický doslovný výklad ustanovenia § 250i ods. 1 OSP a na sťažovateľom v odvolacom
konaní predložené listinné dôkazy pri svojom rozhodovaní už neprihliadali.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05).
Ústavný súd pripomína, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné
súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu
ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky
možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív
je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred
ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia.
Ratio legis v danom prípade aplikovaného zákona č. 229/1991 Zb. je výslovne
vymedzený v jeho preambule a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých
majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie
starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych
vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho
rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.
Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa s odôvodnením rozsudku najvyššieho
súdu dospel k záveru, že tento súd v posudzovanom prípade nerešpektoval účel reštitúcií
poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy a formalistickou interpretáciou § 250i ods. 1 OSP
v spojení s § 4 zákona č. 229/1992 Zb. neprihliadajúc na jeho účel zasiahol do základného
práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V predmetnom konaní ako správny orgán, tak i súdy zúčastnené na rozhodovaní
o tejto veci považovali za podstatné vyriešenie otázky aktívnej legitimácie sťažovateľa. Je
pravdou, že sťažovateľ v konaní pred správnym orgánom nepredložil žiadne dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenie, že je osobou oprávnenou na uplatnenie uvedeného reštitučného
nároku. Nesporným zostáva však i fakt, že už v konaní pred správnym orgánom oprávnenou
osobu bol napriek tomu, že toto svoje tvrdenie v danom čase nevedel preukázať.
Rozhodnutie správneho orgánu o jeho návrhu (nepriznanie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiach ani náhrady za ne) z dôvodu nepreukázania jeho aktívnej legitimácie
v predmetnom konaní v jeho dôsledkoch znamená, že bol zamietnutý návrh osoby
zo zákona oprávnenej na uplatnenie reštitučného nároku, ktorá si ho už vzhľadom na § 13
zákona č. 229/1991 Zb. nemá možnosť opätovne uplatniť.
Podľa názoru ústavného súdu povinnosťou najvyššieho súdu pri preskúmaní
rozhodnutia správneho orgánu vzhľadom na jeho špecifickosť (vec, podstatou ktorej je
odškodnenie za krivdy spáchané minulým režimom) bolo dôsledne dbať na princípy
právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia aplikovaných zákonov iba formalisticky,
aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči sťažovateľovi, ktorého základné práva,
resp. základné práva jeho právneho predchodcu boli už zrejme porušené bez akéhokoľvek
jeho zavinenia a zároveň bol najvyšší súd povinný dbať na to, aby ním zvolený postup
v konaní smeroval k naplneniu účelu zákona č. 229/1991 Zb.
V danom prípade v rámci odvolacieho konania sťažovateľ predložil listinné dôkazy,
ktorými preukázal svoju aktívnu legitimáciu v predmetnom konaní, t. j. odstránil procesnú
vadu konania, pre ktorú nedošlo k preskúmaniu jeho reštitučného nároku, napriek tomu
v dôsledku postupu, ktorý v tejto veci zvolili súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej
veci, k preskúmaniu a rozhodnutiu o jeho reštitučnom nároku v uvedenom konaní nedošlo.
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že aplikácia § 250i ods. 1 OSP
v danom prípade sa javí ako formalistická a neprípustná, pretože opomína samotný účel
zákona č. 229/1991 Zb. Preto je nutné konštatovať, že právne závery najvyššieho súdu
o nepreukázaní aktívnej legitimácie sťažovateľa ako základného predpokladu úspešného si
uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú ústavne nesúladné a porušujúce už
označené základné a iné právo sťažovateľa.
Keďže napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku nálezu), ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v
spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. Po vrátení veci na ďalšie konanie
najvyšší súd bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o
ústavnom súde) vyjadrenými v tomto náleze a jeho povinnosťou bude najmä odstrániť
vytýkané nedostatky a rešpektovať pritom relevantné ústavné princípy (bod 2 výroku
nálezu).
Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie
základných práv podľa čl. 20 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu nevyhovel, a to z dôvodu, že
označeným právam sťažovateľa poskytujú ochranu všeobecné súdy a preskúmanie
napadnutého rozsudku krajského súdu je zverené najvyššiemu súdu (bod 4 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € od najvyššieho súdu a 10 000 € od krajského súdu z dôvodov uvedených v jeho
sťažnosti.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Fakultatívna právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie
podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje ani
nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje
ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že jeho právomoc priznať primerané finančné
zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhovie
v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné
porušenie jeho práv v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu.
Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním
poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným dôvodom na domáhanie sa tejto ochrany.
Takýmto dôvodom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa
a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (I. ÚS 235/03).
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení prihliadol
na pasívny prístup sťažovateľa k predmetnému konaniu, keď k realizácii procesne
relevantných úkonov pristúpil až po rozhodnutí správneho orgánu, preto ústavný súd
považuje za dostatočné konštatovanie porušenie označených práv sťažovateľa, tak ako to je
uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal
(bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu v sume 323,52 €, čo zodpovedá
tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 254,34 € (prevzatie a príprava a spísanie
sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,63 €, t. j spolu odmena
269,60 €, a 20 % daň z pridanej hodnoty 53,92 € (bod 3 výroku nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012