Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 87/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

v konaní o sťažnosti F. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25. októbra

2010 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. októbra 2011 a jemu predchádzajúcim postupom

takto

rozhodol:

1. Základné právo F. P. podľa , ako aj jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2011 a jemu

predchádzajúcim postupom p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra

2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť F. P. trovy právneho

zastúpenia spolu v sume 323,52 € (slovom tristodvadsaťtri eur päťdesiatdva centov) na účet

jeho advokáta JUDr. J. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti F. P. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -28 z 22. februára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť F. P., K. (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. októbra 2010

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr

31/2010 z 26. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že spolu so svojím bratom E. P. si 10. februára 1992

uplatnili na bývalom Pozemkovom úrade v Ž. reštitučný nárok podľa

Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) «vo vzťahu k nehnuteľnostiam

nachádzajúcim sa v katastrálnom území Ž. zapísané v PK vložke 449 ako parcela č. 1750,

PK vložke č. 446 ako parcela PK 1752, v PK vložke 964 ako PK parcela č. 1751 vedené v

komasačnom hárku 0842 na E. P., rod. G. ako aj parc. 4480, ktorých stav je neidentický,

zlúčených do EN parc. 6612, ďalej vo vložke 2484 pre parc. 743/2, vo vložke 2376 parc.

2535/3 v užívaní PCHZ Ž., vo vložke 279 parc. 526 a 525, ktorých stav je neidentický,

zlúčených do EN parciel 2030 a 2029 Mestská knižnica na S. vedená na LV 79 a 455 (ďalej

ako „nehnuteľnosti“).».

Obvodný pozemkový úrad v Ž. (ďalej len „správny orgán“) svojím rozhodnutím č. k.

-31 z 28. septembra 2009 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“) podľa § 9

ods. 4 rozhodol o uplatnenom reštitučnom nároku tak, že

sťažovateľovi nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ani právo na náhradu

za nehnuteľnosti z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok uvedených

v Proti rozhodnutiu správneho orgánu podal sťažovateľ

odvolanie.

O odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu rozhodoval krajský súd rozsudkom

č. k. -37 z 25. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým

potvrdil rozhodnutie správneho orgánu. Krajský súd považoval za preukázané, že „do

vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu F. P., E. P., resp. ich právna

zástupkyňa, napriek tomu, že boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie dokladov

písomnými výzvami, ako aj v zápisnici z ústneho pojednávania, nepredložili žiadne doklady,

ktoré by preukazovali, že pôvodná vlastníčka E. P., rod. G. zomrela a že jej právnymi

nástupcami sú práve jej deti I. a F. P. Súd mal z obsahu spisu preukázané, že spolu s

podaním odvolania predložil F. P. úradne preložený úmrtný list E. P., poslednú vôľu E. P. a

potvrdenie NS SR, Hlavného registračného úradu, sekcie pre záležitosti rodiny, ktorými

preukazoval, že E. P. mala dvoch synov I. a F. P. a v testamente, ktorý bol preložený z

anglického jazyka, odkázala všetok svoj majetok týmto dvom synom. Súd mal ďalej

preukázané, že v čase rozhodovania správneho orgánu mal k dispozícii testament I. P.

v anglickom jazyku bez úradného prekladu. Na pojednávaní pred krajským súdom zástupca

navrhovateľa súdu predložil overený tlmočnícky preklad posledného závetu I. P.“.

V rozsudku krajského súdu sa ďalej konštatovalo, že „Napriek niekoľkým výzvam

navrhovateľ, ani jeho právna zástupkyňa do rozhodnutia správneho orgánu vydaného dňa

28. 09. 2009 tieto doklady nepredložili. V tomto smere je pre rozhodovanie podstatný stav

konania v čase vydania rozhodnutia. Pokiaľ však navrhovatelia napriek výzvam správneho

orgánu a dlhotrvajúcemu správnemu konaniu od roku 1992 boli nečinní a nepodarilo sa im

zabezpečiť dôkazy, ktoré by preukazovali, že pôvodný vlastník E. P., rod. G. zomrela a že

jeho právnym nástupcom skutočne sa stal I. P., v tomto smere neuniesli navrhovatelia

dôkazné bremeno, ktorým by preukázali jednu z podstatných náležitostí pre uplatnenie

reštitučného nároku. Správny orgán vzhľadom na nepreukázanie tejto prvotnej skutočnosti,

t. j. aktívnej legitimácie osoby, ktorá si ako oprávnená osoba reštitučný nárok uplatnila

podľa už nebolo povinnosťou správneho orgánu sa ďalšími

skutočnosťami zaoberať, hlavne tým, že navrhovateľ E. P. a F. P. ako právny nástupca po

E. P. nielenže nepredložili dôkazy, ktoré by preukazovali že E. P. je dedičom po pôvodnej

vlastníčke E. P., ale nepreukázali, napriek výzve, skutočnosti, ktoré by objasňovali, akým

spôsobom v rozhodnom období prešiel predmetný majetok na štát a či sú splnené zákonné

podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku podľa , ako aj

ostatných ustanovení zákona. V tomto smere však správny orgán nebol povinný vo veci

vykonať dokazovanie vzhľadom na tú skutočnosť, že v konaní bol povinný niesť dôkazné

bremeno a preukázať aktívnu legitimáciu, teda status oprávnenej osoby F. P., ktorý bol

predovšetkým povinný preukázať, že je právnym nástupcom po E. P. a že E. P. je dedičom

po pôvodnej vlastníčke E. P., rod. G.“. A ďalej, že „Toto nekonanie navrhovateľa do

rozhodnutia správneho orgánu, resp. neskoré predloženie týchto dokladov až v opravnom

prostriedku však nemôže, podľa názoru krajského súdu, zvrátiť stav, aký bol pri

rozhodovaní správneho orgánu v čase vydania predmetného rozhodnutia, nakoľko stav v

čase vydania rozhodnutia je pre správne orgány záväzný.“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že

krajský súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci,

pretože rozhodnutie správneho orgánu „je jednoznačne v rozpore s právnymi predpismi,

zákonmi a a preto ani neexistoval dôvod na to, aby Krajský

súd v Žiline svojim rozsudkom potvrdil rozhodnutie správneho orgánu“. Správny orgán

podľa sťažovateľa pochybil, najmä pokiaľ od neho požadoval «splnenie podmienky

(preukázanie akéhosi „skutočného“ trvalého pobytu a nielen „evidenčného“ trvalého

pobytu a zároveň predloženie plnej moci na zastupovanie pre moju právnu zástupkyňu

s úradne overeným podpisom E. P.), pričom však povinnosť na splnenie takýchto

podmienok mi ako navrhovateľovi a oprávnenému nevyplývala a nevyplýva zo žiadneho

právneho predpisu na ktorý sa správny orgán odvoláva (ide najmä o § 4 (1) a (2) zákona

č. ).

Rovnako som v odvolaní zdôrazňoval, že považujem za tam uvedených podmienok

rozhodnutie správneho orgánu za rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov v súlade s (2) písm. d) .».

Najvyšší súd odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a vo veci rozhodol rozsudkom tak, že

prvostupňové rozhodnutie potvrdil osvojujúc si v plnom rozsahu argumentáciu krajského

súdu.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie správneho orgánu nemalo byť všeobecnými

súdmi konajúcimi v jeho právnej veci potvrdené, ale naopak, zrušené a vrátené na ďalšie

konanie z dôvodu jeho nezákonnosti vyplývajúcej z toho, že «správny orgán v ňom

skutkový stav podriadil síce pod právnu normu ( (1) a (2) ), avšak

táto právna norma sa na vec nevzťahuje v uvedenom rozsahu, t. j. v tom rozsahu, že by

správny orgán bol „oprávnený“ od sťažovateľa žiadať preukázanie nejakého „skutočného“

trvalého pobytu, pričom zákon takýto pojem „skutočný“ trvalý pobyt nepozná a navyše... k

takémuto záveru správneho orgánu nemožno dospieť ani použitím akéhokoľvek druhu

výkladu právnej normy, resp. právneho predpisu».

V nadväznosti na uvedené považuje sťažovateľ rozhodnutie správneho orgánu

za rozporné aj s , ako aj za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné,

keďže «v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že som podľa § 4 ods. (1) a (2) zákona

č. nepreukázal, že by som bol oprávneným, ale zároveň správny orgán

nevysvetlil a riadne nezdôvodnil, prečo žiadal a na základe čoho žiadal z mojej strany

preukázanie „skutočného trvalého pobytu“ (ktorým aj podmieňoval oprávnenosť

reštitučného nároku). Správny orgán tým jednoznačne a preukázateľne porušil už vyššie

citované ustanovenie § 46 správneho poriadku a navyše však tiež § 47 (3) správneho

poriadku...». V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. , podľa ktorého „Súd rozhodnutie správneho orgánu podľa ustanovenia

(2) ako nepreskúmateľné zruší, ak rozhodnutie nie je

náležíte odôvodnené ( (3) )“, ako aj nález ústavného súdu sp. zn.

z 5. novembra 2002, podľa ktorého „Objektívny postup orgánu verejnej moci

sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového

základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými

predpismi.“.

K ďalšiemu porušeniu o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov, ako aj postupom správneho

orgánu došlo podľa sťažovateľa v súvislosti s požiadavkou správneho orgánu, ktorý

v zmysle požadoval úradné overenie podpisu E. P. na splnomocnení

na zastupovanie pre právnu zástupkyňu sťažovateľa napriek tomu, že takáto požiadavka

nevyplývala zo žiadneho platného právneho predpisu a správny orgán v odôvodnení svojho

rozhodnutia ani neuviedol, na základe ktorého ustanovenia jej splnenie požadoval. Z

uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že bol daný dôvod na zrušenie rozhodnutia

správneho orgánu.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ

namietal, že v ich odôvodnení nebol uvedený právny argument k tej rozpornej skutočnosti,

že na jednej strane sa síce stotožnili s právnym názorom, že správny orgán nebol oprávnený

požadovať od sťažovateľa splnenie podmienky tzv. skutočného trvalého pobytu, ako aj

podmienky úradne overeného podpisu E. P. na splnomocnení, ale „zároveň nelogicky uznali

a potvrdili správnosť takéhoto rozhodnutia správneho orgánu“, podľa ktorého aj tieto nie

nepodstatné okolnosti boli dôvodom zamietnutia reštitučného nároku sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ napadnuté rozsudky krajského súdu

a najvyššieho súdu za arbitrárne, neodôvodnené a nezrozumiteľné. V tejto súvislosti

sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. z 22. júna 2010.

Krajský súd a najvyšší súd svojím postupom a rozhodnutiami v právnej veci

sťažovateľa najmä tým, že „sa stotožnili s chybným, nesprávnym a nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu, v ktorom sa nesprávne aplikovalo najmä ustanovenie § 4

“, porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

, ako aj právo na spravodlivý proces podľa dohovoru.

Súčasne došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť

majetok a základného práva na ochranu majetku podľa , ako aj práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu tým, že krajský súd a najvyšší súd „bez opory

v právnych predpisoch a Ústave Slovenskej republike akceptoval a potvrdil v plnom

rozsahu správnosť rozhodnutia správneho orgánu, ktoré je vzhľadom na vyššie uvedené

dôvody zjavne v rozpore s platnými právnymi predpismi a a

tým ma nezákonne pozbavili majetku – vlastníctva k nehnuteľnostiam uplatneným v súlade

so v rámci reštitučného nároku, resp. pozbavili náhrady za tieto

nehnuteľnosti“.

Vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľ poukázal

na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že „v súdnom konaní je k reštitučným

nárokom potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby prípadne v súdnom konaní nedošlo

k ďalšej krivde. Reštitučné zákony majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť

pristupovala aspoň k čiastočnému zmierneniu následkov mnohých majetkových a iných

krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany

štátu. Riadiacim princípom v týchto konaniach sú zásady materiálneho právneho štátu.

V prípade možnosti viacerých výkladov právneho predpisu má všeobecný súd uplatniť

výklad ratio legis pred doslovným gramatickým výkladom.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento

nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom zo dňa 26. 10. 2011

č. k. porušil základné právo F. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1

a na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd v Žiline postupom a

rozsudkom zo dňa 25. 10. 2010 č. -37 porušil základné právo F. P... na súdnu

ochranu podľa a na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tiež vlastniť

majetok podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu majetku podľa

článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 10. 2011 č. k. 10

a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 10. 2010 č. -37 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ktoré

mu vyplatia Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú povinní nahradiť

sťažovateľovi trovy konania vo výške 664,56 EUR na účet právneho zástupcu JUDr. J. M.,

advokáta, vedený v..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril krajský súd podaním

sp. zn. Spr 138/2012 zo 16. marca 2012, v ktorom okrem iného uviedol, že:

„... je ústavná sťažnosť neopodstatnená, nakoľko sťažovateľ namieta neodôvodnenie

rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. -37 zo dňa 25. októbra 2010...

rozsudok je riadne zdôvodnený, súd sa vysporiadal so všetkými argumentmi

uvádzanými v opravnom prostriedku a vychádzal z ustálenej judikatúry a rozhodovacej

činnosti krajského súdu v tom zmysle, že pre rozhodovanie v správnom súdnictve podľa

tretej hlavy, piatej časti je rozhodný stav, ktorý je v čase vyhlásenia napadnutého

správneho rozhodnutia, čo je obsiahnuté aj v dôvodoch rozhodnutia. Z tohto dôvodu mám

za to, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je riadne zdôvodnené a je rozhodnuté

v súlade so zákonom.“.

Najvyšší súd sa základe výzvy ústavného súdu v predmetnej veci vyjadril podaním

sp. zn. KP 4/2012 z 15. marca 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„... Krajský súd mal z administratívneho spisu nesporne preukázané, že správny

orgán vyzval navrhovateľov a ich právnych zástupcov na predloženie dokladov

a na preukázanie reštitučných nárokov. Malo ísť o dedičské rozhodnutie po E. P., rod. G.,

ďalej o dedičské rozhodnutie po E. P., úmrtný list E. P. a jej závet. Preložený závet E. P. bol

doložený až pred správnym súdom. Na základe toho krajský súd v svojom rozsudku

konštatoval, že navrhovatelia nepreukázali aktívnu legitimáciu osoby, ktorá si uplatňuje

reštitučný nárok podľa zákona Vzhľadom na vyššie uvedenú

okolnosť nebolo už povinnosťou správneho orgánu sa zaoberať ďalšími skutočnosťami, t. j.

či E. P. je dedičom po pôvodnej vlastníčke E. P., akým spôsobom prešiel predmetný majetok

na štát a či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku podľa

Dôkazné bremeno stanovené v predmetného zákona na

preukázanie týchto skutočností bolo, podľa krajského súdu, na navrhovateľovi, ktorý do

termínu rozhodnutia správneho orgánu nedoložil zákonom predpísané doklady a

nepreukázal zákonom požadované skutočnosti, na základe čoho bolo skonštatované, že

navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, že v

správnom konaní nedoložené doklady preukazujúce jeho reštitučný nárok predložil až po

podaní opravného prostriedku.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného spisu najvyšší súd s prihliadnutím

na ustanovenie spojený s skonštatoval, že nezistil dôvod

na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Na doplnenie zdôraznenia správnosti napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že krajský súd správne konštatoval skutočnosť, že pre

uplatnenie reštitučných nárokov podľa zákon nepredpisuje

predloženie plnej moci s overenými podpismi osôb, ktoré k uplatňovaniu reštitučného

nároku splnomocnenca splnomocňuje. Správny orgán teda nemá dostatočné argumenty

na spochybnenie udelenia plnej moci, tu však treba konštatovať, že napriek tomu, že

správny orgán túto plnú moc spochybňoval, nevyvodil z nej postup, ktorý by bránil

splnomocnenej osobe zúčastniť sa správneho konania.

Takisto krajský súd správne poukázal na skutočnosť, že na základe Európskej

judikatúry nie je potrebné, aby z hľadiska uplatnenia reštitučných nárokov zákonodarca

vyžadoval aj preukázanie trvalého pobytu osoby na území v danom prípade ČSFR, i keď

v tejto časti nebol novelizovaný, z hľadiska Európskej

judikatúry sa nevyžaduje splnenie podmienky trvalého pobytu pre riadne uplatnenie

reštitučného nároku. Najvyšší súd za rozhodujúcu okolnosť považoval skutočnosť, že

navrhovateľ neuviedol všetky rozhodné skutočnosti, ktoré striktne vyžaduje zákon

č. pre posúdenie reštitučného nároku. Reštituenti a ich právna zástupkyňa

boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie potrebných dokladov, pričom predovšetkým sa

jednalo o predloženie dedičského rozhodnutia po E. P. a následne dedičského rozhodnutia

po E. P. Tieto doklady do rozhodnutia správneho orgánu neboli predložené, pričom zo

strany navrhovateľa bolo potrebné preukázať, že E. P. v rozhodnom období zomrela a že

právnym nástupcom a dedičom je E. P. Pre preskúmanie správnych rozhodnutí z hľadiska

správneho súdnictva konania podľa tretej hlavy piatej časti je podstatný stav v čase

vydania rozhodnutia. Keďže navrhovateľ napriek výzvam správneho orgánu a

dlhotrvajúcemu správnemu konaniu od roku 1992 bol nečinný a nepredložil dôkazy, ktoré

by potvrdzovali, že pôvodný vlastník E. P. zomrela a že jeho právnym nástupcom sa

skutočne stal E. P., v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. V tomto smere správny

orgán nebol povinný vo veci vykonať dokazovanie, vzhľadom na to, že dôkazné bremeno

niesol navrhovateľ. To, že k opravnému prostriedku podanému na súd bol predložený

úmrtný list E. P. ako aj anglická verzia, tlmočnícky overený preklad poslednej vôle E. P.,

nemení nič na skutočnosti, že v čase rozhodovania správneho orgánu navrhovateľ

nepreukázal zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a a v spojení s tak, že

účastníkom nepriznal ich náhradu, nakoľko navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný

a odporkyňa podľa zákona nemá nárok na náhradu trov konania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho

pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti

účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk

účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 22. februára 2012

I. senát ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová

(sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012

účinného od 1. marca 2012 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Marianna

Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca).

Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu

v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V preambule sa uvádza, že Federálne zhromaždenie Českej

a Slovenskej republiky sa uznieslo na tomto zákone v snahe zmierniť následky niektorých

majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného

majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti

o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde

a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj

v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.

Podľa oprávnenou osobou je štátny občan Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda,

budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné

právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6

ods. 1 (ods. 1). Ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948

do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených

v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto

lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby

v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo

práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa

vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti,

a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho

mieste oprávnenými jeho deti (ods. 2).

V prípadoch uvedených v § 6 ods. 1 písm. j) sú oprávnenými osobami osoby tam

uvedené; ustanovenia odseku 2 písm. c) až e) platia obdobne (ods. 3).

Podľa oprávneným osobám sa vydajú

nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku

a) výroku o prepadnutí majetku, prepadnutí veci alebo zhabaní veci v trestnom

konaní, prípadne v trestnom konaní správnom podľa prvších predpisov, ak bol výrok

zrušený podľa osobitných predpisov,

b) odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej

pozemkovej reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme,

c) postupu podľa alebo podľa zákona

č. o trestnom konaní súdnom () v znení ,

d) odňatia bez náhrady postupom podľa SNR o úprave

právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov

a podobných právnych útvarov,

e) odňatia bez náhrady postupom podľa SNR o úprave

pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov,

komposesorátov a podobných útvarov,

f) vyhlásenia a zmluvy o postúpení pohľadávok pre prípad vysťahovania (tzv.

renunciačné vyhlásenie),

g) toho, že občan zdržiavajúci sa v cudzine nehnuteľnosť zanechal na území

republiky alebo ktorého majetok prešiel na štát podľa o majetku

zanechanom na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre Zväz

sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie,

h) zmluvy o darovaní nehnuteľností uzavretej darcom v tiesni,

i) dražobného konania uskutočneného na úhradu pohľadávky štátu,

j) súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhlásila za neplatnú zmluva o prevode majetku,

ktorou občan pred odchodom do cudziny previedol vec na iného, ak dôvodom neplatnosti

bolo opustenie republiky, prípadne uznanie takejto zmluvy účastníkmi za neplatnú; v takom

prípade je oprávnenou osobou nadobúdateľ podľa uvedenej zmluvy, a to aj pokiaľ táto

zmluva nenadobudla účinnosť,

k) kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

l) odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni,

m) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu,

na ktorý bola vyvlastnená,

n) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

o) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi alebo

bez vyplatenia náhrady,

p) prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,

r) politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské

práva a slobody,

s) odovzdania do vlastníctva družstva podľa osobitných predpisov,

t) prikázania do užívania právnickej osoby na základe

o pomoci roľníkom pri uskutočňovaní poľnohospodárskeho výrobného plánu, alebo

vládneho nariadenia č. o niektorých opatreniach na zabezpečenie

poľnohospodárskej výroby,

u) prevodu na štát spoločne užívaných singulárnych lesov a lesných družstiev, pokiaľ

členmi družstva boli aj fyzické osoby. Na prevzatie tohto majetku sa použijú osobitné

predpisy,

v) prechodu na štát podľa osobitného predpisu.

Podľa nárok uplatní oprávnená osoba

na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná

osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní

nehnuteľnosti.

Podľa právo na vydanie nehnuteľnosti podľa

môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1

písm. a) začne osemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým bol výrok zrušený, ak dôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto

zákona. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Lehoty na predkladanie písomných

dôkazov v konaní pred pozemkovým úradom sa spravujú všeobecnými predpismi

o správnom konaní.

Sťažovateľ spolu so svojím bratom prostredníctvom ich právnej zástupkyne podal

správnemu orgánu návrh na začatie konania z 28. januára 1992, ktorým požadoval

priznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a náhradu za ne v peniazoch. Právna

zástupkyňa sťažovateľa bola podaním z 23. júna 2009 vyzvaná na doplnenie dokladov

v predmetnom konaní (okrem iných i na predloženie právoplatného dedičného rozhodnutia

po právnej predchodkyni sťažovateľa a jeho brata, ktorá bola podľa Správy katastra Žilina

pôvodnou vlastníčkou nehnuteľností), avšak žiadané doklady správnemu orgánu neboli

predložené. Správny orgán rozhodnutím č. -31 z 28. septembra 2009 nepriznal

sťažovateľovi vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ako ani jeho právo na náhradu, pretože

„pre priznanie nároku – nebolo preukázané, že navrhovateľ E. P. bol oprávnenou osobou“.

Krajský súd svojím rozsudkom rozhodnutie správneho orgánu č. -31

z 28. septembra 2009 potvrdil, pričom v ňom konštatoval, že v predmetnom konaní

sťažovateľ nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, t. j. že je osoba oprávnená na uplatnenie

reštitučného nároku podľa Najvyšší súd sa v rozsudku

odvolal na závery krajského súdu uvedené v rozsudku, s ktorými sa plne stotožnil.

Argumentáciu krajského súdu následne takto doplnil:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so závermi prvostupňového súdu dospel

k názoru, že navrhovateľ neuviedol všetky rozhodné skutočnosti, ktoré striktne vyžaduje

pre posúdenie reštitučného nároku. Reštituenti aj ich právna

zástupkyňa boli niekoľkokrát vyzývaní na predloženie potrebných dokladov. Predovšetkým

sa jednalo o predloženie dedičského rozhodnutia po E. P. a následne dedičského

rozhodnutia po E. P. Tieto doklady do rozhodnutia správneho orgánu neboli predložené. Zo

strany navrhovateľa bolo potrebné preukázať, že E. P. v rozhodnom období zomrela a že

právnym nástupcom a dedičom je E. P. Napriek výzvam navrhovateľ ani jeho právna

zástupkyňa do rozhodnutia správneho orgánu vydaného dňa 28. 9. 2009 tieto doklady

nepredložili. Pre preskúmanie správnych rozhodnutí z hľadiska správneho súdnictva

konania podľa tretej hlavy piatej časti je podstatný stav v čase vydania rozhodnutia.

Keďže navrhovateľ napriek výzvam správneho orgánu a dlhotrvajúcemu správnemu

konaniu od roku 1992 bol nečinný a nepredložil dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že pôvodný

vlastník E. P. zomrela, a že jeho právnym nástupcom sa skutočne stal E. P. v tomto smere

neuniesol dôkazné bremeno. Navrhovateľ nepredložil a napriek výzve nepreukázal

skutočnosti, ktoré by objasňovali akým spôsobom v rozhodnom období prešiel predmetný

majetok na štát a či sú splnené zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku

podľa stanovené v ako aj ostatné ustanovenia zákona. V tomto

smere správny orgán nebol povinný vo veci vykonať dokazovanie, vzhľadom na to, že

dôkazné bremeno niesol navrhovateľ. To, že k opravnému prostriedku bol predložený

úmrtný list E. P. ako aj anglická verzia, tlmočnícky overený preklad poslednej vôle E. P.

nemení nič na skutočnosti, že v čase rozhodovania správneho orgánu navrhovateľ

nepreukázal zákonné podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku.

Najvyšší súd vzhľadom na námietky navrhovateľa, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa je nepreskúmateľné, uvádza, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne

i obsahové náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, uvedené rozhodnutie vychádza z dostatočne

zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené...“

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd aj najvyšší súd vo svojich rozsudkoch dospeli

k zhodnému záveru, že sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal

splnenie zákonných podmienok na uplatnenie reštitučného nároku podľa zákona

č. , predovšetkým nepreukázal, že je osobou oprávnenou na uplatnenie

reštitučného nároku, a preto v konaní jeho návrh nemal úspech.

Podstatnou pre rozhodnutie v tejto veci bola otázka, či súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci pri svojom rozhodovaní mali prihliadať na listinné dôkazy

preukazujúce aktívnu legitimáciu sťažovateľa (ako navrhovateľa v konaní pred správnym

orgánom a odvolateľa v konaní pred súdmi) predložené až v rámci odvolacieho konania

proti rozhodnutiu správneho orgánu ako prílohy k jeho opravnému prostriedku – odvolaniu,

t. j. či správne aplikovali v danom prípade ustanovenie § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre

súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd

môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa krajského súdu aj najvyššieho súdu v návrhu sťažovateľa absentovalo

preukázanie jeho aktívnej legitimácie, t. j. preukázanie jeho tvrdenia, že je právnym

nástupcom Správou katastra Žilina označenej vlastníčky nehnuteľností – E. P. Ďalší

nedostatok videli v tom, že zo strany sťažovateľa v jeho návrhu nebolo uvedené, z ktorého

konkrétneho reštitučného dôvodu si uplatňuje svoje nároky spomedzi rôznych reštitučných

dôvodov vymedzených v Keďže v konaní pred správnym

orgánom sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenie, že je osobou

oprávnenou na uplatnenie reštitučného nároku v súlade s , súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci rozhodnutie správneho orgánu potvrdili.

Z uvedeného je zrejmé, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci uplatnili

gramatický doslovný výklad ustanovenia a na sťažovateľom v odvolacom

konaní predložené listinné dôkazy pri svojom rozhodovaní už neprihliadali.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

Ústavný súd pripomína, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné

súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu

ochrany garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky

možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív

je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred

ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia.

Ratio legis v danom prípade aplikovaného je výslovne

vymedzený v jeho preambule a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých

majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie

starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych

vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho

rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.

Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa s odôvodnením rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že tento súd v posudzovanom prípade nerešpektoval účel reštitúcií

poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy a formalistickou interpretáciou

v spojení s neprihliadajúc na jeho účel zasiahol do základného

práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V predmetnom konaní ako správny orgán, tak i súdy zúčastnené na rozhodovaní

o tejto veci považovali za podstatné vyriešenie otázky aktívnej legitimácie sťažovateľa. Je

pravdou, že sťažovateľ v konaní pred správnym orgánom nepredložil žiadne dôkazy

preukazujúce jeho tvrdenie, že je osobou oprávnenou na uplatnenie uvedeného reštitučného

nároku. Nesporným zostáva však i fakt, že už v konaní pred správnym orgánom oprávnenou

osobu bol napriek tomu, že toto svoje tvrdenie v danom čase nevedel preukázať.

Rozhodnutie správneho orgánu o jeho návrhu (nepriznanie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiach ani náhrady za ne) z dôvodu nepreukázania jeho aktívnej legitimácie

v predmetnom konaní v jeho dôsledkoch znamená, že bol zamietnutý návrh osoby

zo zákona oprávnenej na uplatnenie reštitučného nároku, ktorá si ho už vzhľadom na § 13

nemá možnosť opätovne uplatniť.

Podľa názoru ústavného súdu povinnosťou najvyššieho súdu pri preskúmaní

rozhodnutia správneho orgánu vzhľadom na jeho špecifickosť (vec, podstatou ktorej je

odškodnenie za krivdy spáchané minulým režimom) bolo dôsledne dbať na princípy

právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia aplikovaných zákonov iba formalisticky,

aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči sťažovateľovi, ktorého základné práva,

resp. základné práva jeho právneho predchodcu boli už zrejme porušené bez akéhokoľvek

jeho zavinenia a zároveň bol najvyšší súd povinný dbať na to, aby ním zvolený postup

v konaní smeroval k naplneniu účelu

V danom prípade v rámci odvolacieho konania sťažovateľ predložil listinné dôkazy,

ktorými preukázal svoju aktívnu legitimáciu v predmetnom konaní, t. j. odstránil procesnú

vadu konania, pre ktorú nedošlo k preskúmaniu jeho reštitučného nároku, napriek tomu

v dôsledku postupu, ktorý v tejto veci zvolili súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej

veci, k preskúmaniu a rozhodnutiu o jeho reštitučnom nároku v uvedenom konaní nedošlo.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že aplikácia

v danom prípade sa javí ako formalistická a neprípustná, pretože opomína samotný účel

Preto je nutné konštatovať, že právne závery najvyššieho súdu

o nepreukázaní aktívnej legitimácie sťažovateľa ako základného predpokladu úspešného si

uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú ústavne nesúladné a porušujúce už

označené základné a iné právo sťažovateľa.

Keďže napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru (bod 1

výroku nálezu), ústavný súd tento rozsudok zrušil ( v spojení s

ods. 2 ) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [ v

spojení s ]. Po vrátení veci na ďalšie konanie

najvyšší súd bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o

ústavnom súde) vyjadrenými v tomto náleze a jeho povinnosťou bude najmä odstrániť

vytýkané nedostatky a rešpektovať pritom relevantné ústavné princípy (bod 2 výroku

nálezu).

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie

základných práv podľa , ako aj práva podľa dodatkového protokolu, ako aj

v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu nevyhovel, a to z dôvodu, že

označeným právam sťažovateľa poskytujú ochranu všeobecné súdy a preskúmanie

napadnutého rozsudku krajského súdu je zverené najvyššiemu súdu (bod 4 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 € od najvyššieho súdu a 10 000 € od krajského súdu z dôvodov uvedených v jeho

sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Fakultatívna právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie

podľa v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje ani

nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje

ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že jeho právomoc priznať primerané finančné

zadosťučinenie podľa sťažovateľovi, ktorého sťažnosti vyhovie

v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné

porušenie jeho práv v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu.

Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním

poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným dôvodom na domáhanie sa tejto ochrany.

Takýmto dôvodom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa

a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty ().

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení prihliadol

na pasívny prístup sťažovateľa k predmetnému konaniu, keď k realizácii procesne

relevantných úkonov pristúpil až po rozhodnutí správneho orgánu, preto ústavný súd

považuje za dostatočné konštatovanie porušenie označených práv sťažovateľa, tak ako to je

uvedené vo výroku tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal

(bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov spolu v sume 323,52 €, čo zodpovedá

tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 254,34 € (prevzatie a príprava a spísanie

sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,63 €, t. j spolu odmena

269,60 €, a 20 % daň z pridanej hodnoty 53,92 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012