Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 230/2012
PDF · 203.97 KB
No categories available
IV. ÚS 230/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. B. a Š. B., T., ktorou namietajú porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 8
C/63/2010 a jeho rozsudkom z 28. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v
konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co/172/2011 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. B. a Š. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012
doručená sťažnosť R. B. a Š. B., T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/63/2010 a jeho rozsudkom z 28. februára
2011 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 Co/172/2011 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011.
Zo sťažnosti sťažovateľov a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného
okresným súdom bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľov o neplatnosti zápisnice
zo schôdze vlastníkov bytov z 29. júna 2009.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú okrem iného skutočnosť, že správca domu
nezvoláva schôdze v lehotách ustanovených zákonom Národnej rady Slovenskej republiky
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) a že oznámenie o schôdzi vlastníkov bytov, ktorá sa
konala 29. júna 2009, nebolo vlastníkom doručené v súlade s § 14 zákona o vlastníctve
bytov a na prezenčnej listine z predmetnej schôdze sú vo viacerých prípadoch
nesplnomocnení zástupcovia vlastníkov bytov (napr. deti, prípadne rodičia).
V sťažnosti uvádzajú: „Pre uvedené nedodržanie zákonných ustanovení sme podali
Okresnému súdu v Námestove žalobný návrh, ktorému súdom je pridelené č. k. 8 C 63/2010.
Nepodali sme žalobný návrh preto, že sme sa o výsledku hlasovania nemohli dozvedieť ako
to znie v § 14 odsek 4 zákona. Žalobný návrh sme podali, pretože správca dňa 29. 6. 2009
zvolal schôdzu vlastníkov uvedeným svojím spôsobom a nesplnil povinnosť vlastníkom bytov
poslať písomné oznámenie o čase konania schôdze, o akom predmete - veci sa na schôdzi
vlastníkov bude jednať ako ukladá zákon. Takéto písomné oznámenie nedal nám a ani
žiadnemu vlastníkovi bytu v dome 123/10 .
Uvedené súdy a to Okresný súd v Námestove a Krajský súd v Žiline uvedenú žalobu
posúdili a rozhodli, ako neskoro podaný žalobný návrh uvedené v rozsudkoch a na tomto
základe žalobu zamietli. My sťažovatelia dokazujeme, že žalobný návrh podľa zákona
o vlastníctve bytov bol podaný načas a uvedené súdy rozhodli nespravodlivo.
Tak isto nespravodlivé súdne konanie dokazuje aj Centrum právnej pomoci v T. v
jeho odvolaní zo dňa 4. 4. 2011, ktorého kópiu prikladáme v prílohe.“
Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Ľudské právo sťažovateľov podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolu č.11 článok 6 právo na spravodlivé súdne konanie porušené bolo
a rozsudok Okresného súdu v Námestove a Krajského súdu v Žiline sa zamieta. Okresnému
súdu v Námestove sa ukladá bezodkladne vo veci znova konať.“
Sťažovatelia požiadali tiež o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/63/2010 a jeho rozsudkom
z 28. februára 2011
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v danom prípade predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/63/2010 a jeho rozsudkom z 28. februára 2011
ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy
(premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/63/2010 a jeho rozsudkom z 28. februára
2011, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľov podľa § 201 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku krajský súd.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto
z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co/172/2011 a jeho rozsudku
z 23. novembra 2011 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co/172/2011 a jeho rozsudkom
z 23. novembra 2011
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Co/172/2011 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 23. novembra 2011, ktorým
rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, uviedol:
«Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že okresný súd v prejednávanej veci zistil
skutkový stav dostatočne, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy hodnotil
v súlade s ustanovením § 132 i nasl. ustanovení O. s. p. a z vykonaného dokazovania
vyvodil správny právny záver.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého
rozsudku a len na zvýraznenie správností jeho záverov poukazuje na súvisiace okolnosti,
vzhľadom na vznesené odvolacie argumentácie odvolateľmi v odvolaní.
Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že navrhovatelia 1/, 2/ návrhom zo dňa 28. 9.
2009, doručený súdu 30. 9. 2009... sa domáhali vyhlásiť zápisnicu zo schôdze vlastníkov
bytov, konanej dňa 29. 6. 2009 za neplatnú pre nedodržanie ustanovenia § 14 ods. 1 zákona
č. 182/1993 Z. z. Tvrdili, že od ostatných spoluvlastníkov zistili, že schôdza sa konala 29. 6.
2009, bola na nej schválená žiadosť o úver vo výške 262.087 eur a zvýšený príspevok do
fondu opráv na 0,498 eur za 1 m2 bytu. Odporca uskutočnil schôdzu vlastníkov, neoznámil
im žiadnym spôsobom konanie schôdze (i keď túto povinnosť mal písomne), preto sa
schôdze nemohli zúčastniť. Odporcu i osobne 24. 7. 2009 požiadali o vyhotovenie kópie
zápisu zo schôdze vlastníkov, alebo písomného hlasovania, tieto doklady im navrhovateľ
odmietol vydať.
Ako vyplýva zo skutkového vymedzenia návrhu na začatie konania, navrhovatelia sa
domáhajú ochrany práva ako vlastníci bytu a nebytového priestoru na tom základe, že
nemohli realizovať svoje právo garantované v ustanovení § 14 ods. 1 zákona. Bolo
nespornou skutočnosťou, že 29. 6. 2009 sa konala schôdza vlastníkov bytov v bytovom dome
a uvedenej schôdze sa navrhovatelia 1 /, 2/ nezúčastnili. Odporca v konaní nepreukázal,
žeby navrhovateľom 1/, 2/ písomne doručil ako vlastníkom bytu oznámenie o schôdzi
minimálne 5 dní pred dňom konania schôdze.
Vlastník bytu podľa § 14 ods. 1 „Zákona“ má právo a povinnosť zúčastňovať sa na
správe domu a hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných častiach domu
a spoločných zariadeniach domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve
a pozemku na schôdzi vlastníkov. V rámci označeného ustanovenia vlastník bytu
a nebytového priestoru sa podieľa na rozhodovaní o podstatných otázkach, čím vykonáva
i oprávnenia plynúce z vlastníctva, napr. oprávnenie rozhodovať aj o úvere a o zabezpečení
úveru (viď § 14 ods. 3 zákona). Za stavu, že vlastník svoje vlastnícke oprávnenie nemôže
realizovať z dôvodov napr. uvedených v § 14 ods. 1 označeného zákona, môže sa ochrany
svojho práva dovolať postupom podľa § 14 ods. 4 zákona, teda v prípade, že sa nemohol
o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa na súd najneskôr do 3 mesiacov od
hlasovania, inak jeho právo zaniká. Zákon č. 182/1993 Z. z., podľa názoru odvolacieho
súdu, vo vzťahu k Občianskemu zákonníku je špeciálnym právnym predpisom, pretože
vo svojom ustanovení (§ 14 ods. 1 a 4) tento špeciálny predpis výslovne zakotvuje, akým
postupom a v akej lehote sa môže dotknutý vlastník dovolať ochrany svojho práva na súde.
Je plne opodstatnený záver okresného súdu o tom, že lehota, v ktorej sa mohli
navrhovatelia obrátiť na súd ochrany svojho práva (konkrétne z dôvodu nedodržania
postupu zo strany odporcu v zmysle § 14 ods. 1), je lehotou hmotnoprávnou.
Bezpochyby schôdza vlastníkov bytu sa konala 29. 6. 2009, preto návrh na začatie
konania navrhovatelia museli podať posledný deň 3-mesačnej lehoty, ktorý pripadol
na 29. 9. 2009. Uvedený deň nepripadol ani na sobotu, ani na nedeľu, ani na sviatok.
Na zachovanie hmotnoprávnej lehoty zákon vyžaduje, aby právo bolo uplatnené na súde
najneskôr posledný deň lehoty, nestačí pre zachovanie lehoty, ak posledný deň lehoty sa
podanie odovzdá na pošte.
Iba za tej situácie by bolo možné zaoberať sa s namietanými hmotnoprávnymi
otázkami napr. či boli pri hlasovaní o úvere, prípadne zabezpečení úveru dodržané
podmienky hlasovania tak, ako to je zakotvené v § 14 ods. 2, 3 Z. č. 182/1993 Z. z.,- ak by
navrhovatelia podali predmetný návrh v zákonnej lehote.»
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 8 C/63/2010-58
z 28. februára 2011, ktorým návrh sťažovateľov zamietol. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol:
„V súdenej veci predložená zápisnica zo schôdze vlastníkov bytov bytového domu
súp. č. 123/10 v T. na M. preukazuje (a ani navrhovatelia netvrdili niečo iné), že schôdza
vlastníkov, ktorú navrhovatelia napádali a na ktorej sa hlasovalo o jednotlivých otázkach,
ktoré boli jej predmetom, sa konala dňa 29. 06. 2009. Odhliadnuc od skutočnosti, či sa
navrhovatelia z ospravedlniteľného dôvodu nemohli o konaní schôdze dozvedieť, je
nesporné, že uvedeným dňom hlasovania 29. 06. 2009 začala plynúť trojmesačná
prekluzívna lehota, počas ktorej sa mohol obrátiť na súd ktorýkoľvek z vlastníkov, ktorý sa
nemohol dozvedieť o výsledku hlasovania. Posledným dňom lehoty určenej podľa mesiacov
podľa, pravidiel počítania hmotnoprávnych lehôt určených v § 122 ods. 2 Občianskeho
zákonníka bol deň 29. 09. 2009 ako deň, na ktorý pripadá deň číslom sa zhodujúci s dňom
na ktorý pripadá udalosť určujúca začiatok lehoty, t. j. deň 29. 06. 2009 kedy sa konalo
hlasovanie vlastníkov na schôdzi bytového domu.
Uvedené znamená, že najneskôr dňa 29. 09. 2009 museli navrhovatelia 1/ a 2/
na tunajšom súde podať návrh na určenie neplatnosti zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov,
pričom ako je z návrhu zrejmé, na súde bol návrh na začatie tohto konania podaný deň
po uplynutí uvedenej lehoty, t. j. dňa 30. 09. 2009, kedy už však ich právo domáhať sa
súdneho rozhodnutia vo veci zaniklo.
Aj keď teda bolo v konaní preukázané, že navrhovatelia 1/ a 2/ podali návrh
na začatie konania na poštovú prepravu dňa 28. 09. 2009, o čom svedčí poštový podací
lístok, z vyššie uvedených dôvodov nemožno použiť vzhľadom na hmotnoprávny charakter
lehoty stanovenej v § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov ustanovenie § 57 ods. 3 O. s. p.
a mať tak za to, že návrh bol podaný v stanovenej lehote.
Súd preto z dôvodu zániku práva návrh zamietol. Súd nevykonal ďalšie
navrhovateľmi navrhované dôkazy, pretože ani tieto by neboli spôsobilé vyvrátiť
nepochybnú skutočnosť, že schôdza vlastníkov sa konala dňa 29. 06. 2009 a návrh
na začatie tohto konania bol na tunajšom súde podaný dňa 30. 09. 2009.“
Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu a stotožnil sa s jeho
právnym názorom o tom, že sťažovatelia podali návrh na súd po uplynutí trojmesačnej
lehoty podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov.
Podľa § 14 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov vlastník bytu alebo nebytového
priestoru v dome má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu a hlasovaním
rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach
domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve a pozemku na schôdzi vlastníkov.
Oznámenie o schôdzi vlastníkov musí byť v písomnej forme doručené každému vlastníkovi
bytu alebo nebytového priestoru v dome minimálne päť dní pred dňom konania schôdze.
Výsledok hlasovania oznamuje ten, kto schôdzu vlastníkov alebo zhromaždenie zvolal, a to
do piatich pracovných dní od konania schôdze vlastníkov alebo zhromaždenia spôsobom
v dome obvyklým.
Podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov prehlasovaný vlastník bytu alebo
nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku
hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo
nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť
sa na súd najneskôr do troch mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. Pri rovnosti
hlasov, alebo ak sa väčšina hlasov pri hlasovaní podľa odsekov 2 a 3 nedosiahne, rozhodne
na návrh ktoréhokoľvek vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome súd.
Krajský súd v namietanom rozsudku dospel k záveru, že návrh sťažovateľov je
potrebné právne posúdiť podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov z dôvodu, že tento
zákon je lex specialis k Občianskemu zákonníku, preto v predmetnej veci v zásade nemožno
aplikovať všeobecné ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov. Krajský súd sa tiež
stotožnil s právnym názorom okresného súdu o hmotnoprávnej povahe 3-mesačnej lehoty
ustanovenej v § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov. Pri hodnotení toho, či sťažovatelia
uplatnili svoje právo na vyhlásenie zápisnice zo schôdze konanej 29. júna 2009 za neplatnú,
vychádzal zo zistenia, že návrh podali sťažovatelia na poštovú prepravu 28. septembra
2009, a tiež zo zistenia, že návrh došiel na okresný súd 30. septembra 2009. Pre záver
o zachovaní lehoty podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov je rozhodujúce, kedy došiel
návrh na súd, čo v tomto prípade je 30. september 2009, preto dospel k záveru, že
sťažovatelia uplatnili svoje právo po uplynutí prekluzívnej 3-mesačnej lehoty podľa § 14
ods. 4 zákona o vlastníctve bytov. Z tohto dôvodu nemohol krajský súd a ani okresný súd
preskúmať námietky sťažovateľov týkajúcich sa zvolávania schôdze a samotného
hlasovania na schôdzi vlastníkov bytov.
Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú
znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení,
je možné k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení zákona o vlastníctve
bytov a Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade
s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo
trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali
možnosť porušenia práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 23. novembra
2011. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho
súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o vlastníctve bytov
a Občianskeho zákonníka krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia práva sťažovateľov podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom
z 23. novembra 2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri
predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2012