Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 230/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. B. a Š. B., T., ktorou namietajú porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 8

a jeho rozsudkom z 28. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. B. a Š. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012

doručená sťažnosť R. B. a Š. B., T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. februára

2011 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011.

Zo sťažnosti sťažovateľov a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného

okresným súdom bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľov o neplatnosti zápisnice

zo schôdze vlastníkov bytov z 29. júna 2009.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú okrem iného skutočnosť, že správca domu

nezvoláva schôdze v lehotách ustanovených zákonom Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) a že oznámenie o schôdzi vlastníkov bytov, ktorá sa

konala 29. júna 2009, nebolo vlastníkom doručené v súlade s § 14 zákona o vlastníctve

bytov a na prezenčnej listine z predmetnej schôdze sú vo viacerých prípadoch

nesplnomocnení zástupcovia vlastníkov bytov (napr. deti, prípadne rodičia).

V sťažnosti uvádzajú: „Pre uvedené nedodržanie zákonných ustanovení sme podali

Okresnému súdu v Námestove žalobný návrh, ktorému súdom je pridelené č. k. .

Nepodali sme žalobný návrh preto, že sme sa o výsledku hlasovania nemohli dozvedieť ako

to znie v § 14 odsek 4 zákona. Žalobný návrh sme podali, pretože správca dňa 29. 6. 2009

zvolal schôdzu vlastníkov uvedeným svojím spôsobom a nesplnil povinnosť vlastníkom bytov

poslať písomné oznámenie o čase konania schôdze, o akom predmete - veci sa na schôdzi

vlastníkov bude jednať ako ukladá zákon. Takéto písomné oznámenie nedal nám a ani

žiadnemu vlastníkovi bytu v dome 123/10 .

Uvedené súdy a to Okresný súd v Námestove a Krajský súd v Žiline uvedenú žalobu

posúdili a rozhodli, ako neskoro podaný žalobný návrh uvedené v rozsudkoch a na tomto

základe žalobu zamietli. My sťažovatelia dokazujeme, že žalobný návrh podľa zákona

o vlastníctve bytov bol podaný načas a uvedené súdy rozhodli nespravodlivo.

Tak isto nespravodlivé súdne konanie dokazuje aj Centrum právnej pomoci v T. v

jeho odvolaní zo dňa 4. 4. 2011, ktorého kópiu prikladáme v prílohe.“

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ľudské právo sťažovateľov podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v znení protokolu č.11 článok 6 právo na spravodlivé súdne konanie porušené bolo

a rozsudok Okresného súdu v Námestove a Krajského súdu v Žiline sa zamieta. Okresnému

súdu v Námestove sa ukladá bezodkladne vo veci znova konať.“

Sťažovatelia požiadali tiež o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa (ďalej len „“)

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. februára 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v danom prípade predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. februára 2011

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v

(premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. februára

2011, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľov podľa § 201 a nasl.

krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto

z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku

z 23. novembra 2011 (obdobne napr. m. m. , , ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 23. novembra 2011

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. novembra 2011.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 23. novembra 2011, ktorým

rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, uviedol:

«Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že okresný súd v prejednávanej veci zistil

skutkový stav dostatočne, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy hodnotil

v súlade s ustanovením i nasl. ustanovení a z vykonaného dokazovania

vyvodil správny právny záver.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého

rozsudku a len na zvýraznenie správností jeho záverov poukazuje na súvisiace okolnosti,

vzhľadom na vznesené odvolacie argumentácie odvolateľmi v odvolaní.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že navrhovatelia 1/, 2/ návrhom zo dňa 28. 9.

2009, doručený súdu 30. 9. 2009... sa domáhali vyhlásiť zápisnicu zo schôdze vlastníkov

bytov, konanej dňa 29. 6. 2009 za neplatnú pre nedodržanie ustanovenia § 14 ods. 1 zákona

č. Tvrdili, že od ostatných spoluvlastníkov zistili, že schôdza sa konala 29. 6.

2009, bola na nej schválená žiadosť o úver vo výške 262.087 eur a zvýšený príspevok do

fondu opráv na 0,498 eur za 1 m2 bytu. Odporca uskutočnil schôdzu vlastníkov, neoznámil

im žiadnym spôsobom konanie schôdze (i keď túto povinnosť mal písomne), preto sa

schôdze nemohli zúčastniť. Odporcu i osobne 24. 7. 2009 požiadali o vyhotovenie kópie

zápisu zo schôdze vlastníkov, alebo písomného hlasovania, tieto doklady im navrhovateľ

odmietol vydať.

Ako vyplýva zo skutkového vymedzenia návrhu na začatie konania, navrhovatelia sa

domáhajú ochrany práva ako vlastníci bytu a nebytového priestoru na tom základe, že

nemohli realizovať svoje právo garantované v ustanovení § 14 ods. 1 zákona. Bolo

nespornou skutočnosťou, že 29. 6. 2009 sa konala schôdza vlastníkov bytov v bytovom dome

a uvedenej schôdze sa navrhovatelia 1 /, 2/ nezúčastnili. Odporca v konaní nepreukázal,

žeby navrhovateľom 1/, 2/ písomne doručil ako vlastníkom bytu oznámenie o schôdzi

minimálne 5 dní pred dňom konania schôdze.

Vlastník bytu podľa § 14 ods. 1 „Zákona“ má právo a povinnosť zúčastňovať sa na

správe domu a hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných častiach domu

a spoločných zariadeniach domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve

a pozemku na schôdzi vlastníkov. V rámci označeného ustanovenia vlastník bytu

a nebytového priestoru sa podieľa na rozhodovaní o podstatných otázkach, čím vykonáva

i oprávnenia plynúce z vlastníctva, napr. oprávnenie rozhodovať aj o úvere a o zabezpečení

úveru (viď § 14 ods. 3 zákona). Za stavu, že vlastník svoje vlastnícke oprávnenie nemôže

realizovať z dôvodov napr. uvedených v § 14 ods. 1 označeného zákona, môže sa ochrany

svojho práva dovolať postupom podľa § 14 ods. 4 zákona, teda v prípade, že sa nemohol

o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa na súd najneskôr do 3 mesiacov od

hlasovania, inak jeho právo zaniká. , podľa názoru odvolacieho

súdu, vo vzťahu k je špeciálnym právnym predpisom, pretože

vo svojom ustanovení (§ 14 ods. 1 a 4) tento špeciálny predpis výslovne zakotvuje, akým

postupom a v akej lehote sa môže dotknutý vlastník dovolať ochrany svojho práva na súde.

Je plne opodstatnený záver okresného súdu o tom, že lehota, v ktorej sa mohli

navrhovatelia obrátiť na súd ochrany svojho práva (konkrétne z dôvodu nedodržania

postupu zo strany odporcu v zmysle § 14 ods. 1), je lehotou hmotnoprávnou.

Bezpochyby schôdza vlastníkov bytu sa konala 29. 6. 2009, preto návrh na začatie

konania navrhovatelia museli podať posledný deň 3-mesačnej lehoty, ktorý pripadol

na 29. 9. 2009. Uvedený deň nepripadol ani na sobotu, ani na nedeľu, ani na sviatok.

Na zachovanie hmotnoprávnej lehoty zákon vyžaduje, aby právo bolo uplatnené na súde

najneskôr posledný deň lehoty, nestačí pre zachovanie lehoty, ak posledný deň lehoty sa

podanie odovzdá na pošte.

Iba za tej situácie by bolo možné zaoberať sa s namietanými hmotnoprávnymi

otázkami napr. či boli pri hlasovaní o úvere, prípadne zabezpečení úveru dodržané

podmienky hlasovania tak, ako to je zakotvené v , Z. č. ,- ak by

navrhovatelia podali predmetný návrh v zákonnej lehote.»

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -58

z 28. februára 2011, ktorým návrh sťažovateľov zamietol. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozsudku uviedol:

„V súdenej veci predložená zápisnica zo schôdze vlastníkov bytov bytového domu

súp. č. 123/10 v T. na M. preukazuje (a ani navrhovatelia netvrdili niečo iné), že schôdza

vlastníkov, ktorú navrhovatelia napádali a na ktorej sa hlasovalo o jednotlivých otázkach,

ktoré boli jej predmetom, sa konala dňa 29. 06. 2009. Odhliadnuc od skutočnosti, či sa

navrhovatelia z ospravedlniteľného dôvodu nemohli o konaní schôdze dozvedieť, je

nesporné, že uvedeným dňom hlasovania 29. 06. 2009 začala plynúť trojmesačná

prekluzívna lehota, počas ktorej sa mohol obrátiť na súd ktorýkoľvek z vlastníkov, ktorý sa

nemohol dozvedieť o výsledku hlasovania. Posledným dňom lehoty určenej podľa mesiacov

podľa, pravidiel počítania hmotnoprávnych lehôt určených v § 122 ods. 2 Občianskeho

zákonníka bol deň 29. 09. 2009 ako deň, na ktorý pripadá deň číslom sa zhodujúci s dňom

na ktorý pripadá udalosť určujúca začiatok lehoty, t. j. deň 29. 06. 2009 kedy sa konalo

hlasovanie vlastníkov na schôdzi bytového domu.

Uvedené znamená, že najneskôr dňa 29. 09. 2009 museli navrhovatelia 1/ a 2/

na tunajšom súde podať návrh na určenie neplatnosti zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov,

pričom ako je z návrhu zrejmé, na súde bol návrh na začatie tohto konania podaný deň

po uplynutí uvedenej lehoty, t. j. dňa 30. 09. 2009, kedy už však ich právo domáhať sa

súdneho rozhodnutia vo veci zaniklo.

Aj keď teda bolo v konaní preukázané, že navrhovatelia 1/ a 2/ podali návrh

na začatie konania na poštovú prepravu dňa 28. 09. 2009, o čom svedčí poštový podací

lístok, z vyššie uvedených dôvodov nemožno použiť vzhľadom na hmotnoprávny charakter

lehoty stanovenej v zákona o vlastníctve bytov ustanovenie

a mať tak za to, že návrh bol podaný v stanovenej lehote.

Súd preto z dôvodu zániku práva návrh zamietol. Súd nevykonal ďalšie

navrhovateľmi navrhované dôkazy, pretože ani tieto by neboli spôsobilé vyvrátiť

nepochybnú skutočnosť, že schôdza vlastníkov sa konala dňa 29. 06. 2009 a návrh

na začatie tohto konania bol na tunajšom súde podaný dňa 30. 09. 2009.“

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu a stotožnil sa s jeho

právnym názorom o tom, že sťažovatelia podali návrh na súd po uplynutí trojmesačnej

lehoty podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov vlastník bytu alebo nebytového

priestoru v dome má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu a hlasovaním

rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach

domu, spoločných nebytových priestoroch, príslušenstve a pozemku na schôdzi vlastníkov.

Oznámenie o schôdzi vlastníkov musí byť v písomnej forme doručené každému vlastníkovi

bytu alebo nebytového priestoru v dome minimálne päť dní pred dňom konania schôdze.

Výsledok hlasovania oznamuje ten, kto schôdzu vlastníkov alebo zhromaždenie zvolal, a to

do piatich pracovných dní od konania schôdze vlastníkov alebo zhromaždenia spôsobom

v dome obvyklým.

Podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov prehlasovaný vlastník bytu alebo

nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku

hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo

nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť

sa na súd najneskôr do troch mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. Pri rovnosti

hlasov, alebo ak sa väčšina hlasov pri hlasovaní podľa odsekov 2 a 3 nedosiahne, rozhodne

na návrh ktoréhokoľvek vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome súd.

Krajský súd v namietanom rozsudku dospel k záveru, že návrh sťažovateľov je

potrebné právne posúdiť podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov z dôvodu, že tento

zákon je lex specialis k , preto v predmetnej veci v zásade nemožno

aplikovať všeobecné ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov. Krajský súd sa tiež

stotožnil s právnym názorom okresného súdu o hmotnoprávnej povahe 3-mesačnej lehoty

ustanovenej v § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov. Pri hodnotení toho, či sťažovatelia

uplatnili svoje právo na vyhlásenie zápisnice zo schôdze konanej 29. júna 2009 za neplatnú,

vychádzal zo zistenia, že návrh podali sťažovatelia na poštovú prepravu 28. septembra

2009, a tiež zo zistenia, že návrh došiel na okresný súd 30. septembra 2009. Pre záver

o zachovaní lehoty podľa § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov je rozhodujúce, kedy došiel

návrh na súd, čo v tomto prípade je 30. september 2009, preto dospel k záveru, že

sťažovatelia uplatnili svoje právo po uplynutí prekluzívnej 3-mesačnej lehoty podľa § 14

ods. 4 zákona o vlastníctve bytov. Z tohto dôvodu nemohol krajský súd a ani okresný súd

preskúmať námietky sťažovateľov týkajúcich sa zvolávania schôdze a samotného

hlasovania na schôdzi vlastníkov bytov.

Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú

znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení,

je možné k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení zákona o vlastníctve

bytov a . V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(, ). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť porušenia práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 23. novembra

2011. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho

súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o vlastníctve bytov

a krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia práva sťažovateľov podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom

z 23. novembra 2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri

predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012