Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 213/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., G., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Galanta sp. zn. z 18. mája

2010 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 29. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012

doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou v úvode namieta porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“) a v

petite sťažnosti základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5

z 18. mája 2010 a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9

z 29. novembra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že «Dňa 8. 8. 1996 podala S., a. s... v

hrubom rozpore so o konkurze a vyrovnaní..., „Návrh na

konkurzné konanie“ na subjekt ním označený ako „M. H..., súkromný podnikateľ pod

obchodným názvom H.“, napriek tomu, že právo podať takýto návrh si S. odvodzovala z

úverovej zmluvy..., ktorá bola uzatvorená medzi fyzickou osobou nepodnikateľom..., ktorý

subjekt v zmysle § 1 ods. 3 ZKV nemôže byť úpadca zo zákonných prekážok, uvedených v

citovanom právnom predpise. ZKV sa na fyzickú osobu nepodnikateľa nevzťahuje...

Najvyšší súd... z dôvodu nedoručenia úplného spisu z KS Bratislava o. i. aj s tzv.

prihláškovou zložkou ho svojim uznesením zo dňa 23.júna 2000 zamietol v

podstate s odôvodnením, že úsudok súdu o úpadku dlžníka je vždy len úsudkom

pravdepodobným - hoci je žiaduce, aby sa čo najviac priblížil k istote- lebo v prvej

prípravnej fáze sa predpoklady pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka nedokazujú, ale

len osvedčujú.

Napriek právnemu názoru NS SR, ktorý svojím uznesením v odvolacom konaní

zaviazal konkurzný súd Bratislava skúmať, či sú tu predpoklady na vedenie konkurzného

konania bez veriteľa a neexistujúceho subjektu práva (úpadcu), konkurzný súd neakceptoval

záväzný právny názor NS SR. NS SR vo svojom uznesení o. i. uviedol, že nemá dostatok

právomoci skúmať, či sú tu predpoklady na vedenie konkurzného konania alebo nie, zákon

takúto právomoc pripisuje len konkurznému súdu. Keďže vyhlásenie konkurzu nemá

odkladný účinok, spravovanie a nakladanie s majetkom úpadcu prechádza na správcu

konkurznej podstaty...

Sťažovateľ ukončil svoju podnikateľskú činnosť Oznámením o ukončení

podnikateľskej činnosti Živnostenskému úradu v G. dňa 27. 4. 1996...

Z uvedeného vyplýva, že konkurzné konanie bolo vedené proti neexistujúcemu

subjektu práva, ktorý výmazom zo Živnostenského registra dňa 27. 4. 1996 zanikol ešte pred

vyhlásením tzv. riadeného konkurzu, v ktorom sa sťažovateľ ako fyzická osoba (s rod. č.)-

nepodnikateľ nezákonne ocitol v postavení úpadcu, ale majetok bol speňažený tretej osobe

M. H., nar..., r. č..., ktorý nemohol byť úpadcom.

Zhotoviteľ napadnutej kúpnej zmluvy mal len dve právne neudržateľné riešenia, koho

uvedie v zmluve na strane predávajúceho.

Buď neexistujúci podnikateľský subjekt práva M. H., IČO: ... ktorý právne zanikol

27. 4. 1996, alebo, tretiu osobu - legálneho vlastníka nehnuteľností, nepodnikateľa, fyzickú

osobu M. H., nar..., s r. č..., ktorý však nemôže byť úpadcom v konkurznom konaní pre

zákonné prekážky uvedené v , ods. 3) Z uvedeného vyplýva

právny záver, že napadnutá kúpna zmluva s uvedenými subjektmi práv zakladá ich

absolútnu neplatnosť bez ohľadu na to, z akého konania kúpna zmluva vznikla. Všeobecné

súdy konajúce vo veci uvedenú skutočnosť arbitrárne obišli.

Napriek viacnásobné právnej argumentácie pred všeobecnými súdmi voči ktorým

táto sťažnosť smeruje, v právoplatnom rozsudku absentuje výklad, z ktorého by bolo zrejmé

a pochopiteľné pre sťažovateľa, na základe akého právneho predpisu dospel súd k

právnemu záveru, že neexistujúci subjekt práva môže byť účastníkom kúpnej zmluvy, alebo

ktorý právny predpis umožňuje advokátovi bez plnomocenstva vyhotoviť kúpnu zmluvu na

nehnuteľnosť. Súd sa s uvedenými podstatnými právnymi otázkami nedostatočne

vysporiadal vo svojom rozsudku, čo malo za následok zamietnutie žaloby sťažovateľa. Súd

sa vo svojom 11 stránkovom rozsudku zameral prevažne na citáciu zákon o konkurze a

vyrovnaní, vyjadrenie žalovaného, pričom sťažovateľ ako žalobca vo svojej žalobe

nenapádal konkurz , ale len neplatnosť kúpnej zmluvy s vyššie uvedených dôvodov...

Z vyššie uvedenej sťažnosti vyplýva právny záver, že napadnuté právoplatné

uznesenie Krajského súdu Trnava v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta nemá

oporu v zákone, nie je v súlade s ustálenou judikatúrou ÚS SR, NS SR, SR a

Dohovorom. Nedáva sťažovateľovi relevantnú odpoveď na rozhodujúce právne otázky,

ktoré majú zásadný vplyv a má príčinnú súvislosť s vlastníckym právom k predmetnej

nehnuteľnosti.».

V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľ odvoláva na judikatúru ústavného súdu

a v závere (v petite sťažnosti) žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

jeho základného podľa a práva podľa dohovoru rozsudkami

okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2010 a krajského súdu sp. zn.

z 29. novembra 2011 s tým, aby bol uvedený rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu

bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa môže ústavný

súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2010.

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2010. Vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže bol proti nemu prípustný

opravný prostriedok, ktorý v konaní o predmetnej veci sťažovateľ aj využil a o jeho

odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom

sp. zn. z 29. novembra 2011.

Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa (obdobne

).

2. Predmetom sťažnosti je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje

a považuje ho za nesprávne a arbitrárne, pretože mu krajský súd nedal odpovede na všetky

jeho námietky uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je tento nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti súčasťou systému všeobecných súdov a kompetencie ústavného súdu

nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie

tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita,

akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd.

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je

umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ), ako aj

zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať

na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1

(ďalej aj „OSP“), ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia

ústavnoprocesných princípov ustanovených v až , ktorých ustálený

výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa a odôvodnenia rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 29. novembra 2011 konštatuje, že krajský súd konal

a rozhodoval o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu v rámci

konania o určenie vlastníckeho práva v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a aj ďalších súvisiacich zákonov, teda v celom rozsahu iba pokračoval v

realizácii základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by v prípade sťažovateľa mohlo ísť o odmietnutie

spravodlivosti majúce za následok porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo

na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu

realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Ústavný súd v takom

prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu.

Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny

súdneho konania, ktoré pre neho skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno

spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov. Sťažovateľovi teda

nebol odopretý prístup k súdu a ako prvostupňový súd, tak aj krajský súd sa jeho vecou

podrobne zaoberali.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka

konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

), a základné právo podľa neznamená tiež právo na to,

„aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v

súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi“.

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to

však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva

z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný súd preto skúmal, či skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza vo svojej

sťažnosti, signalizujú možnosť vyslovenia porušenia niektorých ním označených

základných práv po prijatí sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie

a či z tohto hľadiska nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (napr. , , , ).

Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. z 29. novembra 2011,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu (o zamietnutí žaloby sťažovateľa o určenie

vlastníctva k nehnuteľnosti okrem opísania dôvodov rozsudku okresného súdu, ktorými

zamietol žalobu sťažovateľa, jeho odvolacích námietok a námietok žalovaného), vyslovil

taký právny názor (na strane 5 až 11, opierajúci sa o viaceré ustanovenia zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov), ktorý je jasný,

zrozumiteľný a odôvodnený, a preto je ústavne akceptovateľný.

Krajský súd v danom prípade nedospel k záveru o existencii takých okolností, ktoré

by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2010,

a ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ) a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Skutočnosť,

že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

podľa sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu

krajského súdu sp. zn. z 29. novembra 2011 odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec k tomu ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažnosť neobsahuje ani všetky

zákonom predpísané náležitosti napriek tomu, že sťažovateľ je právne zastúpený

advokátom. Úvod sťažnosti a jej odôvodnenie nie je zosúladené s návrhom na rozhodnutie

(petitom), ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde), preto sa ústavný súd nezaoberal námietkou sťažovateľa, že v konaní

malo dôjsť aj k porušeniu základného práva podľa . Navyše, sťažnosť

nie je v tejto súvislosti vôbec odôvodnená a sťažovateľ nijako nekonkretizoval, v čom vidí

porušenie označeného práva ( ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol aj pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2012