Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 145/2012
PDF · 177.04 KB
No categories available
I. ÚS 145/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Jána Lubyho
v konaní o sťažnosti P. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T
68/2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo P. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 68/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Žiar nad Hronom p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2
T 68/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. P. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur),
ktoré j e Okresný súd Žiar nad Hronom p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žiar nad Hronom j e p o v i n n ý uhradiť P. K. trovy právneho zastúpenia
v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2011 doručená sťažnosť P. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 68/2008.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ 3. 9. 2005 utrpel ťažký športový úraz na trase 5. ročníka cyklomaratónu
Merida – Zelená stopa, za ktorý majú niesť zodpovednosť jeho organizátori Ing. E. B.
a Mgr. a. H.
Trestné konanie voči zodpovedným osobám začaté ešte v r. 2005 nie je do dnešného
dňa právoplatne skončené, a to aj napriek tomu, že vo veci rozhodoval dvakrát krajský súd.
Ostatným rozhodnutím z 28. 9. 2011 bol rozsudok okresného súdu z 15. 3. 2011 zrušený
a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nadobudli sme dojem, že sa vo veci
bude pokračovať dovtedy, pokiaľ obžalovaní nebudú oslobodení spod obžaloby.
Sťažovateľ v dôsledku uvedeného úrazu musel ako profesionálny majster sveta
v cyklotrialy skončiť s vrcholovým športom, zostal vážne postihnutou osobou a doteraz ako
poškodený nepozná verdikt pre možné uplatnenie náhrady škody. Tento stav úzkosti,
bezmocnosti, mrzutosti a neistoty prežíva už vyše 6 rokov a je natoľko ťaživý, že si nevie
nájsť miesto v svojom živote.“
Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu dochádza k porušovaniu
jeho základného práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l
dohovoru, a preto žiada vydať tento nález:
„Základné práva P. K. garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
činnosťou a postupom Okresného súdu v Žiari nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn.
2T 68/2008, porušené boli.
Okresnému súdu prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
Priznáva P. K. finančné zadosťučinenie v sume 6 000 EUR, ktorú sumu mu vyplatí do
2 mesiacov Okresný súd Žiar n/Hronom.
Okresný súd v Žiari n/Hr. je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
264,88 EUR na účet JUDr. E. Ľ., v lehote do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 145/2012-10
z 3. apríla 2012 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu listom
sp. zn. Spr. 2104/2012 z 23. apríla 2012, ku ktorému pripojil vyjadrenie zákonného sudcu
a podrobnú chronológiu úkonov okresného súdu v namietanom konaní (počnúc od začatia
konania 2. mája 2008, keď bola okresnému súdu doručená obžaloba, po posledný úkon
v apríli 2012), avšak k samotnej dôvodnosti sťažnosti neuviedol meritórne vyjadrenie.
Predseda okresného súdu listom z 23. apríla 2012 a právna zástupkyňa sťažovateľa
listom zo 7. mája 2012 oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľa.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci (predmetom je trestné konanie, v ktorom
sťažovateľ vystupuje v postavení poškodeného, pozn.), ústavný súd konštatuje, že
vzhľadom na nutnosť opätovného nariaďovania pojednávaní, ako aj so zreteľom na
vykonanie dôkazov navrhnutých účastníkmi konania možno napadnuté konanie považovať
po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však
ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Po
právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a nie je
právne zložitá.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by
sťažovateľ, ktorý je poškodenou stranou v trestnom konaní, prispel k predĺženiu konania.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.
Priebeh konania zistený ústavným súdom z vyžiadaného spisu okresného súdu zodpovedá
chronológii úkonov tak, ako boli tieto opísané v prílohe vyjadrenia predsedu okresného
súdu. Z uvedeného vyplýva, že posudzované trestné konanie sa začalo na okresnom súde
podaním obžaloby 2. mája 2008. Okresný súd síce vo veci od začatia konania priebežne
vykonával úkony smerujúce k jej prerokovaniu a rozhodnutiu, avšak jeho rozsudky vo veci
samej boli opakovane zrušené odvolacím súdom (prvý rozsudok okresného súdu
z 9. novembra 2009, ktorým boli obžalovaní oslobodení spod obžaloby, bol zrušený
rozhodnutím odvolacieho súdu z 8. septembra 2010 a vec bola vrátená okresnému súdu na
ďalšie konanie, druhý rozsudok okresného súdu z 15. marca 2011, ktorým boli obžalovaní
uznaní za vinných a bol im uložený trest, bol zrušený rozhodnutím odvolacieho súdu
z 28. septembra 2011 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie). Postup
okresného súdu je preto potrebné charakterizovať ako neefektívny, a teda taký, ktorý
neviedol k meritórnemu ukončeniu veci. Pri hodnotení celkového postupu okresného súdu
je neopomenuteľnou aj okolnosť, že trestnému konaniu vedenému okresným súdom (ktoré
začalo podaním obžaloby okresnému súdu 2. mája 2008 a ktorého doterajšia dĺžka je viac
ako 4 roky) predchádzalo trestné konanie v prípravnom štádiu, ktoré začalo ešte v roku
2005.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 68/2008 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
6 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného
práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný
súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume
3 500 €, ktoré je okresný súd povinný mu vyplatiť.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2011 (prevzatie a príprava zastupovania, doplnenie sťažnosti). Vychádzal pritom z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta
(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2011 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby
odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 261,82 €, s 20 %
daňou z pridanej hodnoty spolu 314,18 €. Pokiaľ ide o náhradu trov konania za ďalší úkon –
vyjadrenie zo 7. mája 2012, ústavný súd náhradu za tento úkon nepriznal z dôvodu absencie
vecného rozmeru vo vzťahu k obsahu sťažnosti. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho
poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2012