Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 218/2012
PDF · 134.85 KB
No categories available
I. ÚS 218/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2012 predbežne
prerokoval sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo
veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutím Daňového úradu Kráľovský Chlmec
č. 738/320/286-24952/11/Rem zo 7. októbra 2011 a tiež rozhodnutím Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky v Bratislave č. 1040505/147/2012/5081 z 23. januára 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla
2012 doručená sťažnosť spoločnosti H., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„sťažovateľ“, pozn.), ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a rozhodnutím Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len „daňový úrad“)
č. 738/320/286-24952/11/Rem zo 7. októbra 2011 a tiež rozhodnutím Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „finančné riaditeľstvo“, resp.
„porušovateľ“) č. 1040505/147/2012/5081 z 23. januára 2012.
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že daňový úrad rozhodnutím
č. 738/320/286-24952/11/Rem zo 7. októbra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie daňového úradu“)
vydal „podľa zákona č. 150/2001 Z. z.... a zákona č. 511/1992 Zb...“ daňovú exekučnú
výzvu voči daňovému dlžníkovi... (t. j. sťažovateľke, pozn.). O odvolaní sťažovateľky
z 21. októbra 2011 proti predmetnej daňovej exekučnej výzve rozhodlo finančné
riaditeľstvo rozhodnutím č. 1040505/147/2012/5081 z 23. januára 2012 (ďalej aj
„rozhodnutie finančného riaditeľstva“), ktorým potvrdilo rozhodnutie daňového úradu
zo 7. októbra 2011.
3. Sťažovateľka uviedla (bez bližšej konkretizácie), že proti rozhodnutiu finančného
riaditeľstva podala na všeobecnom súde „žalobu o preskúmanie postupov a rozhodnutí
správnych orgánov“. Aby nedošlo „k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti,
podáva sťažovateľ z dôvodu, aby nedošlo k situácii, v ktorej by nemal možnosť domáhať
s ochrany svojich práv na žiadnom orgáne/súde súbežne so žalobou na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správa aj túto ústavnú sťažnosť“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom.
„Základné práva sťažovateľa:... podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy...
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozhodnutím daňového úradu č. č. 738/320/286-
24952/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a postupom porušovateľa a jeho rozhodnutím
č. 1040505/147/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 porušené boli.
Rozhodnutia daňového úradu... a Finančného riaditeľstva sa zrušujú a Daňovému
úradu Košice a Finančnému riaditeľstvu... sa zakazuje pokračovať v ďalšom porušovaní
základných práv sťažovateľa.
Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €...
trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následných
rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva v jej daňovej veci najmä z hľadiska
rešpektovania ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného
dohovorom, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala ako v konaní pred ústavným súdom,
tak aj podaním žaloby o preskúmanie správnych rozhodnutí všeobecným súdom zrušenia
ňou označených rozhodnutí (body 3 a 4).
9. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na všeobecnom súde (bod 3)
a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať všeobecný
súd.
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010,
I. ÚS 138/2011, I. ÚS 66/2012), že v prípade podania opravného prostriedku (prípadne
žaloby v rámci správneho súdnictva) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku
(v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 alebo vo
veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému
opravným prostriedkom.
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2012