Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 285/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. N., A., zastúpeného JUDr. E. Z., N., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011

doručená sťažnosť a 23. apríla 2012 doplnenie sťažnosti V. N., A. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného JUDr. E. Z., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“), ako aj práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 21. apríla 2011.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nové Zámky (ďalej

len „okresný súd“) rozhodol v trestnej veci rozsudkom sp. zn. zo 14. júna 2006

tak, že uznal V. J., nar..., za vinného zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods.

1 a 3 (). Sťažovateľa ako poškodeného odkázal s

nárokom na náhradu škody na konanie v občianskoprávnych veciach.

Sťažovateľ na základe uvedeného rozsudku v trestnej veci podal okresnému súdu

12. júna 2007 proti V. J. (ďalej len „žalovaný“) žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody v

sume 670 563 Sk s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k.

55 zo 17. marca 2008 tak, že žalobe sťažovateľa v plnom rozsahu vyhovel.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -99 z 29. októbra

2008 tak, že zmenil rozsudok okresného súdu č. k. -55 zo 17. marca 2008

tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. -128 z 21. apríla 2011 tak,

že dovolanie zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

„Krajský súd nesprávne právne posúdil vec keď konštatoval, že žalovaného ako

páchateľa trestného činu nie je možné zaviazať na náhradu škody, ktorú mi spôsobil,

pretože nebol právoplatne odsúdený do 31. 12. 2001. Tento svoj názor spájal s ustanovením

v znení platnom do 31. 12. 2001. Takéto vyvodenie

právneho záveru z existujúceho právneho poriadku je v rozpore s právnym poriadkom

Slovenskej republiky, je v rozpore s morálkou a dobrými mravmi... Mne, ako osobe, ktorej

bola trestným činom spôsobená škoda, rozsudkom krajského súdu nebol priznaný nárok na

náhradu škody (teda nie plnenie zo zmluvného vzťahu ale náhrada škody spôsobnej

trestným činom podvodu spáchaným konkrétnou osobou, ktorá osoba ku spáchaniu tohto

trestného činu zneužila svoje postavenie v obchodnej spoločnosti) a toto rozhodnutie

vyvoláva dojem, že páchanie trestnej činnosti je morálne, správne a je spravodlivé chrániť

páchateľa a nepriznávať poškodenému nárok na náhradu škody.

Pri podaní žaloby som sa riadil právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Nových

Zámkoch spisová značka zo dňa 14. 06. 2006, podľa ktorého žalovaný svojim

konaním naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3

účinného do 31. 12. 2005. Okresný súd v Nových Zámkoch žalovanému

uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom výkonu

trestu, s tým, že určil skúšobnú dobu 5 rokov. Prokurátor ako i obžalovaný sa vzdali práva

na odvolanie, a tak rozsudok nadobudol právoplatnosť. ...

Žalovaný bol štatutárnym orgánom spoločnosti S. s. r. o. N. (dnes už zaniknutej

výmazom z obchodného registra dňa 16. 03. 2004). Spáchaním trestného činu zavinil, že sa

môj majetok znížil a že som sa vo svojom podnikaní dostal do značných finančných

problémov, teda spôsobil mi škodu...

Žalovaný namietal v konaní premlčanie z dôvodu, že faktúry boli splatné v roku 2001

a ja som podal proti nemu žalobu v roku 2007. Zdôrazňujem, že ja som si voči žalovanému

neuplatnil nárok z titulu neuhradených faktúr, ktoré faktúry mi neuhradila obchodná

spoločnosť, v ktorej bol on konateľom. Ja som si voči nemu uplatnil nárok na náhradu

škody, ktorý nárok sa podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. premlčí v lehote 2 rokov odkedy sa

poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa § 106 ods. 2 Obč. zák. sa

nárok na náhradu škody spôsobenej úmyselne premlčí za 10 rokov odo dňa keď došlo

k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Ja som sa s konečnou platnosťou dozvedel o tom, kto mi

za škodu zodpovedá až z právoplatného rozsudku OS NZ , ktorý nadobudol

právoplatnosť 14. 6. 2007.“

Sťažovateľ v sťažnosti namietal právne závery najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu a uviedol:

„Najvyšší súd SR rozsudkom z 21. 4. 2011, ktorý nadobudol

právoplatnosť 30. 5. 2011, moje dovolanie zamietol. Dospel k záveru, že moje dovolanie nie

je dôvodné. Poukázal na to, že vzájomné vzťahy účastníkov je potrebné posudzovať podľa

a zaoberal sa obchodnoprávnym vzťahom medzi mnou a obchodnou

spoločnosťou S. s. r. o. N., za ktorú konal žalovaný.

Takýto postup možno kvalifikovať ako postup svojvoľný, arbitrárny a tým aj

protiústavný a z hľadiska a dohovoru neudržateľný.

Proti žalovanému som si v zákonnej lehote uplatnil nárok na náhradu škody.

Skutočnosť, že žalovaný mi úmyselným trestným činom spôsobil škodu ustálil Okresný súd

v Nových Zámkoch rozsudkom zo 14. 6. 2006. Medzi mnou a žalovaným nebol

obchodnoprávny vzťah, preto som svoj nárok na náhradu škody oprel o príslušné

ustanovenia . Je právne neudržateľné posúdiť vec tak, že ak

žalovaný mi spáchaním úmyselného trestného činu spôsobil škodu, ale túto mi má nahradiť

obchodná spoločnosť, v mene ktorej konal ako konateľ, lebo v tejto pozícii mi spôsobil

škodu. Pritom podotýkam, že uznesením Krajského súdu v Bratislave z 27. 5.

2003 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti S., N.,

takže zo strany tejto obchodnej spoločnosti nemôžem očakávať, že by svoj záväzok splnila,

navyše už bola vymazaná z obchodného registra.

Napokon sa mi javí v rozpore so zákonom aj to, že na jednej strane som odkázaný

s nárokom na náhradu škody na konanie v občiansko-právnych veciach a na druhej strane

občianskoprávne konanie konštatuje, že mi ani základ nároku nevznikol a to bez ohľadu

na jeho výšku.“

V súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľ namietal, že

v konaní vznikli zbytočné prieťahy, a tiež to, že vo veci mal rozhodovať občianskoprávny,

a nie obchodnoprávny senát. K týmto skutočnostiam v sťažnosti uviedol:

„Najvyšší súd SR rozhodoval o mojom nároku, uplatnenom v dovolaní doručenom

okresnému súdu dňa 03. 12. 2008 až dňa 21. 04. 2011, teda trvalo mu viac ako dva roky

konanie. Pochybení mohlo byť viac zo strany najvyššieho súdu. Podľa internetovej stránky

Najvyššieho súdu SR v senáte 5 Obdo boli podstatne skôr rozhodnuté konania, ktoré boli

súdu predložené aj o viac ako rok neskôr - toto si vie súd overiť na internetovej stránke

Najvyššieho súdu SR, na ako príklad pripájam prehľad konaní v ktorých bolo rozhodnuté

v dňoch 29. 04. 2010 do 27. 07. 2010 v ktorom boli rozhodované v senáte 5 Obdo veci,

ktoré napadli v roku 2010. Okrem toho rozhodnutie v mojej veci vôbec nie

je zverejnené napriek tomu, že iné rozhodnutia zverejňované sú. Je pre mňa tiež

nepochopiteľné, že z roku 2009 je zverejnené len jedno rozhodnutie senátu 5 Obdo a to

spisová značka , tento senát má zverejnené rozhodnutia v roku 2008 a skôr

a tiež v roku 2010. Ide o senát obchodnoprávneho kolégia NS SR, podľa mňa však o tejto

veci mal konať senát občianskoprávneho kolégia NS SR ako to vyplýva zo zverejneného

rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom zo dňa 21. 04. 2011,

spisová značka , ktorým zamietol dovolanie žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre spisová značka -99 zo dňa 29. 10. 2008 porušil

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , základné právo vlastniť

majetok podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a majetkové právo podľa čl. 1 Protokolu 1 dohovoru,

... Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 4. 2011 sp. zn. sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 20.000,-€..., ktoré mu zaplatí Najvyšší súd

Slovenskej republiky v Bratislave do 2 mesiacov.

... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 128,93 €, ktorú

sumu Najvyšší súd SR zaplatí na účet jeho právnej zástupkyne...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

takto:

„Vzhľadom na mimoriadne účinný zásah uvedenej protiústavnosti do mojich

majetkových práv, ako aj vzhľadom na dĺžku konania na najvyššom súde - prieťahy v tomto

konaní vzhľadom na jeho dĺžku viac ako 2 roky a uprednostnenie množstva návrhov

doručených neskôr a rozhodovanie nepríslušného senátu, žiadam priznať aj náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to minimálne vo výške 20.000,- €, ktorá uvedenú

protiústavnosť len čiastočne zmierni.“

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti zo 17. apríla 2012, ktoré bolo doručené ústavnému

súdu 23. apríla 2012, žiadal, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti „rozsudku

Krajského súdu v Nitre a rozsudku Najvyššieho súdu SR

26/2009“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone; zaoberal sa preto

obsahom sťažnosti len v rámci navrhovaného petitu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 21. apríla 2011, ktorým

dovolanie sťažovateľa zamietol, svoj právny záver o potrebe posudzovania vzájomných

vzťahov účastníkov konania podľa odôvodnil takto:

„Predmetom dovolacieho konania je posúdenie možnosti aplikácie ust. § 106 ods. 3

Obch. zák. účinného do 31. 12. 2001 pri náhrade škody spôsobenej nezaplatením ceny

dodaného materiálu a výkonu prác, splatnej postupne od 29. 04. 2001 do 09. 12. 2001

konateľom spoločnosti spáchaním trestného činu podvodu a právoplatne odsúdeného

rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 14. 06. 2006.

V konaní bolo súdom zistené a účastníci nerozporovali skutočnosť, že žalovaný bol

rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. zo dňa 14. 06. 2006 uznaný

vinným z trestného činu podvodu, nakoľko ako konateľ obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N.,

si objednal dodávku a montáž prác u žalobcu, avšak následne neuhradením vystavených

faktúr v celkovej sume 510 655,-- Sk žalobcovi spôsobil v tomto rozsahu škodu. Žalobca si

podanou žalobou zo dňa 06. 06. 2007, doručenou súdu dňa 12. 06. 2007 uplatnil voči

žalovanému nárok na zaplatenie škody v celkovej sume 670 563,-- Sk, ktorá pozostáva zo

sumy 510 655,50 Sk za nezaplatené splatné faktúry, sumy 55 098,-- Sk za priznané trovy v

konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. a sumy 104

809,50 Sk za trovy právneho zastúpenia v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky

pod sp. zn. .

Podľa ust. § 373 Obch. zák., kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je

povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie

povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Podľa ust. § 757 Obch. zák. pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením

povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.

Podľa ust. § 106 ods. 3 Obch. zák. účinného do 31. 12. 2001, ak porušenie záväzkov

spoločnosti spôsobil spoločník, konateľ alebo likvidátor takým konaním, za ktoré bol

právoplatným rozhodnutím súdu odsúdený, zodpovedá za škody, ktoré svojím konaním

spôsobil celým svojím majetkom.

Žalobca je podľa výpisu zo živnostenského registra Obvodného úradu v N. dňa 08.

03. 2007 fyzická osoba podnikajúca pod obchodným názvom V. N. s miestom podnikania A.

Žalovaný, v čase vzniku škody, bol spoločníkom a konateľom spoločnosti S., s. r. o., N.,

spoločnosti objednávajúcej dodávku materiálu a výkon prác žalobcom, t. j. spoločnosti

zo záväzkového vzťahu žalobcu ako dodávateľa a spoločnosti S., s. r. o., ako objednávateľa.

Z uvedeného je zrejmé, že vzájomné vzťahy účastníkov konania je potrebné posudzovať

podľa a nie sú upravené . Náhrada škody

je v upravená osobitne ust. Obch. zák. a nasledujúce a to

všeobecne tak, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť

škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené

okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Medzi účastníkmi konania nevznikol vzťah zo

záväzku, preto použitie týchto ustanovení nie je dané zákonom, ustanovením § 373 a nasl.

Vo štvrtej časti, spoločných, prechodných a záverečných ustanovení Obchodného

zákonníka, v § 757 je upravená zodpovednosť za škodu spôsobená porušením povinností

ustanovených týmto zákonom tak, že v danom prípade platia obdobne ustanovenia § 373 a

nasl. V druhej časti, obchodné spoločnosti a družstvo, sú v a

nasl. upravené práva a povinnosti konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným tak, že

konatelia spoločností s r. o. sú povinní nahradiť škodu za porušenie zákonom uložených

povinností len vo vzťahu k spôsobenej škode proti spoločnosti a v ust. § 106 Obch. zák.

platného a účinného v čase právoplatného odsúdenia žalovaného za spáchanie trestného

činu podvodu súvisiaceho s porušením záväzkov spoločnosti konaním spoločníka, konateľa,

spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu. Z

uvedeného je zrejmé, že na danú vec nie je možné aplikovať tieto citované ustanovenia

. V zmysle citovaného ust. Obch. zák. platného a

účinného v čase vzniku škody (do 31. 12. 2001) nebola splnená zákonná podmienka na jeho

použitie, a to porušenie záväzkov spoločnosti konaním spoločníka, konateľa, za ktoré bol

právoplatným rozhodnutím súdu odsúdený.

Dovolací súd z uvedených dôvodov sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že

žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody proti žalovanému a dovolanie žalobcu v

zmysle ust. zamietol.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zamietol dovolanie sťažovateľa, pretože

dospel k záveru, že skutkový stav, ktorý bol predmetom konania, je potrebné posúdiť podľa

s tým, že na vec nemožno aplikovať Obchodného

zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2001.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že v predmetnej veci nebol

sporný zistený skutkový stav, spornosť sa týkala právnej kvalifikácie zisteného skutkového

stavu. Najvyšší súd poukázal na to, že žalovaný si ako konateľ obchodnej spoločnosti S., s.

r. o., objednal u sťažovateľa ako živnostníka dodávku materiálu a výkon prác. Sťažovateľ

tvrdil, že škoda mu vznikla tým, že žalovaný úmyselne neuhradil splatné faktúry za materiál

a vykonané práce. Do sumy, ktorú si uplatnil, sťažovateľ zahrnul aj priznané trovy právneho

zastúpenia v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. a pod sp. zn. 3

T 193/05. Tento skutkový stav najvyšší súd právne posúdil podľa ustanovení Obchodného

zákonníka. Zodpovednosť za škodu posúdil podľa teda ako

zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených Obchodným

zákonníkom. Konštatoval, že medzi sťažovateľom a žalovaným záväzkový vzťah nevznikol,

preto neprichádza do úvahy zodpovednosť podľa a nasl. .

Z právnych úvah najvyššieho súdu je zrejmé, že konanie žalovaného posudzoval ako

konanie konateľa obchodnej spoločnosti s tým, že záväzkový vzťah vznikol medzi

sťažovateľom a obchodnou spoločnosťou S., s. r. o., v ktorej bol v rozhodnom čase

konateľom žalovaný. Následne konštatoval, že podľa

účinného v relevantnom čase žalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti ručí za záväzky

spoločnosti len do výšky nesplateného vkladu. Žalovaný nebol právoplatne odsúdený podľa

, ktoré umožňovalo, aby konateľ, ktorý spôsobil

porušenie záväzkov spoločnosti, zodpovedal za vzniknutú škodu celým majetkom za

predpokladu, že porušenie záväzkov spôsobil konaním, za ktoré bol právoplatne odsúdený

do 31. decembra 2001;(teda v čase, kedy bolo uvedené ustanovenie účinné.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu vyplývajú zo zisteného

skutkového stavu, sú logické, najvyšší súd ich primeraným spôsobom odôvodnil, nie sú teda

zjavne neodôvodnené a nie sú prejavom svojvôle, teda arbitrárnosti, preto sú ústavne

udržateľné.

Pokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľa s právnou kvalifikáciou zisteného skutkového

stavu najvyšším súdom, ústavný súd poukazuje na to, že konajúci súd nie je viazaný tým,

ako niektorý z účastníkov kvalifikuje zistený skutkový stav. Posúdenie právnej kvalifikácie

nároku patrí výlučne súdu, pričom navrhovateľ (žalobca) nie je povinný svoj nárok aj

právne kvalifikovať (pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ). Z tohto

dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o tom, že vo veci mal rozhodovať

občianskoprávny senát najvyššieho súdu, a nie obchodnoprávny.

Právne posúdenie najvyšším súdom je založené na rozlíšení medzi obchodnou

spoločnosťou S., s. r. o., a konaním jej konateľa – žalovaného. Ústavný súd poukazuje na to,

že samostatná právna subjektivita obchodných spoločností a ich konanie prostredníctvom

štatutárnych orgánov (v zásade individuálne určených konkrétnych fyzických osôb) je jeden

z princípov obchodného práva. Z oddelenej právnej subjektivity obchodných spoločností

vyplýva aj možnosť uplatnenia zodpovednosti, prípadne ručenia a ich rozsahu voči

fyzickým osobám, ktoré konajú ako štatutárne orgány obchodných spoločností. Uplatnenie

tejto zodpovednosti či už voči obchodnej spoločnosti, alebo voči tretím osobám je

limitované zákonnými podmienkami. Zo sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že aj on si je

vedomý tejto obchodnoprávnej zásady – poukazuje na to, že obchodná spoločnosť, v ktorej

bol žalovaný konateľom, zanikla výmazom z obchodného registra, preto neprichádza do

úvahy solidárne zaviazanie so žalovaným. Pokiaľ ide o aplikáciu § 106 ods. 3 Obchodného

zákonníka (v znení účinnom do 31. decembra 2001), je potrebné uviesť, že z priloženého

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 14. júna 2006 vyplýva, že tento rozsudok

nadobudol právoplatnosť 14. júna 2006 vo výroku o vine a treste. Podmienka právoplatného

odsúdenia žalovaného v čase účinnosti teda splnená

nebola.

Aj na základe týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú

dostatočne odôvodnené a nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a možno

k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup

súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie

základného práva podľa (a práva podľa dohovoru)

(, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad príslušných ustanovení najvyšším súdom

ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že v trestnom konaní ho trestný súd odkázal

uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskoprávnom konaní, čo aj urobil, ústavný súd

uvádza, že samotná táto skutočnosť neznamená, že účastník konania musí byť v tomto

občianskoprávnom konaní úspešný.

Sťažovateľ tiež namietal, že najvyšší súd rozhodol časovo skôr o podaniach, ktoré

mu boli predložené viac ako rok po predložení jeho dovolania. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje na to, že súd rozhoduje len spravidla v poradí, v akom mu boli doručené

jednotlivé podania. Presné poradie bude závisieť od právnej náročnosti veci, od potreby

zabezpečenia podkladov na rozhodnutie a pod. Z toho dôvodu túto námietku sťažovateľa

nemožno akceptovať. Sťažovateľom uvedená skutočnosť nijako neindikuje možnosť

vysloviť porušenie základného práva podľa , prípadne práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré

by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011 po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné

právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru. V opačnom

prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 21. apríla 2011 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne

neodôvodnené, nemohlo postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho

rozsudkom dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel

k záveru, že túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012