Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 285/2012
PDF · 236.23 KB
No categories available
IV. ÚS 285/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. N., A., zastúpeného JUDr. E. Z., N., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011
doručená sťažnosť a 23. apríla 2012 doplnenie sťažnosti V. N., A. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného JUDr. E. Z., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudkom
z 21. apríla 2011.
Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nové Zámky (ďalej
len „okresný súd“) rozhodol v trestnej veci rozsudkom sp. zn. 3 T 193/05 zo 14. júna 2006
tak, že uznal V. J., nar..., za vinného zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods.
1 a 3 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.). Sťažovateľa ako poškodeného odkázal s
nárokom na náhradu škody na konanie v občianskoprávnych veciach.
Sťažovateľ na základe uvedeného rozsudku v trestnej veci podal okresnému súdu
12. júna 2007 proti V. J. (ďalej len „žalovaný“) žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody v
sume 670 563 Sk s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 15 Cb/136/2007-
55 zo 17. marca 2008 tak, že žalobe sťažovateľa v plnom rozsahu vyhovel.
Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 15 Cob/176/2008-99 z 29. októbra
2008 tak, že zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 15 Cb/136/2007-55 zo 17. marca 2008
tak, že žalobu zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. 5 Obdo 26/2009-128 z 21. apríla 2011 tak,
že dovolanie zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:
„Krajský súd nesprávne právne posúdil vec keď konštatoval, že žalovaného ako
páchateľa trestného činu nie je možné zaviazať na náhradu škody, ktorú mi spôsobil,
pretože nebol právoplatne odsúdený do 31. 12. 2001. Tento svoj názor spájal s ustanovením
§ 106 ods. 3 Obchodného zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2001. Takéto vyvodenie
právneho záveru z existujúceho právneho poriadku je v rozpore s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, je v rozpore s morálkou a dobrými mravmi... Mne, ako osobe, ktorej
bola trestným činom spôsobená škoda, rozsudkom krajského súdu nebol priznaný nárok na
náhradu škody (teda nie plnenie zo zmluvného vzťahu ale náhrada škody spôsobnej
trestným činom podvodu spáchaným konkrétnou osobou, ktorá osoba ku spáchaniu tohto
trestného činu zneužila svoje postavenie v obchodnej spoločnosti) a toto rozhodnutie
vyvoláva dojem, že páchanie trestnej činnosti je morálne, správne a je spravodlivé chrániť
páchateľa a nepriznávať poškodenému nárok na náhradu škody.
Pri podaní žaloby som sa riadil právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Nových
Zámkoch spisová značka 3T 193/2005 zo dňa 14. 06. 2006, podľa ktorého žalovaný svojim
konaním naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3
Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Okresný súd v Nových Zámkoch žalovanému
uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom výkonu
trestu, s tým, že určil skúšobnú dobu 5 rokov. Prokurátor ako i obžalovaný sa vzdali práva
na odvolanie, a tak rozsudok nadobudol právoplatnosť. ...
Žalovaný bol štatutárnym orgánom spoločnosti S. s. r. o. N. (dnes už zaniknutej
výmazom z obchodného registra dňa 16. 03. 2004). Spáchaním trestného činu zavinil, že sa
môj majetok znížil a že som sa vo svojom podnikaní dostal do značných finančných
problémov, teda spôsobil mi škodu...
Žalovaný namietal v konaní premlčanie z dôvodu, že faktúry boli splatné v roku 2001
a ja som podal proti nemu žalobu v roku 2007. Zdôrazňujem, že ja som si voči žalovanému
neuplatnil nárok z titulu neuhradených faktúr, ktoré faktúry mi neuhradila obchodná
spoločnosť, v ktorej bol on konateľom. Ja som si voči nemu uplatnil nárok na náhradu
škody, ktorý nárok sa podľa § 106 ods. 1 Obč. zák. premlčí v lehote 2 rokov odkedy sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa § 106 ods. 2 Obč. zák. sa
nárok na náhradu škody spôsobenej úmyselne premlčí za 10 rokov odo dňa keď došlo
k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Ja som sa s konečnou platnosťou dozvedel o tom, kto mi
za škodu zodpovedá až z právoplatného rozsudku OS NZ 3T 193/05, ktorý nadobudol
právoplatnosť 14. 6. 2007.“
Sťažovateľ v sťažnosti namietal právne závery najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu a uviedol:
„Najvyšší súd SR rozsudkom 5 Obdo 26/2009 z 21. 4. 2011, ktorý nadobudol
právoplatnosť 30. 5. 2011, moje dovolanie zamietol. Dospel k záveru, že moje dovolanie nie
je dôvodné. Poukázal na to, že vzájomné vzťahy účastníkov je potrebné posudzovať podľa
Obchodného zákonníka a zaoberal sa obchodnoprávnym vzťahom medzi mnou a obchodnou
spoločnosťou S. s. r. o. N., za ktorú konal žalovaný.
Takýto postup možno kvalifikovať ako postup svojvoľný, arbitrárny a tým aj
protiústavný a z hľadiska čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neudržateľný.
Proti žalovanému som si v zákonnej lehote uplatnil nárok na náhradu škody.
Skutočnosť, že žalovaný mi úmyselným trestným činom spôsobil škodu ustálil Okresný súd
v Nových Zámkoch rozsudkom 3 T 193/05 zo 14. 6. 2006. Medzi mnou a žalovaným nebol
obchodnoprávny vzťah, preto som svoj nárok na náhradu škody oprel o príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Je právne neudržateľné posúdiť vec tak, že ak
žalovaný mi spáchaním úmyselného trestného činu spôsobil škodu, ale túto mi má nahradiť
obchodná spoločnosť, v mene ktorej konal ako konateľ, lebo v tejto pozícii mi spôsobil
škodu. Pritom podotýkam, že uznesením Krajského súdu v Bratislave 4 K 14/03 z 27. 5.
2003 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti S., N.,
takže zo strany tejto obchodnej spoločnosti nemôžem očakávať, že by svoj záväzok splnila,
navyše už bola vymazaná z obchodného registra.
Napokon sa mi javí v rozpore so zákonom aj to, že na jednej strane som odkázaný
s nárokom na náhradu škody na konanie v občiansko-právnych veciach a na druhej strane
občianskoprávne konanie konštatuje, že mi ani základ nároku nevznikol a to bez ohľadu
na jeho výšku.“
V súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľ namietal, že
v konaní vznikli zbytočné prieťahy, a tiež to, že vo veci mal rozhodovať občianskoprávny,
a nie obchodnoprávny senát. K týmto skutočnostiam v sťažnosti uviedol:
„Najvyšší súd SR rozhodoval o mojom nároku, uplatnenom v dovolaní doručenom
okresnému súdu dňa 03. 12. 2008 až dňa 21. 04. 2011, teda trvalo mu viac ako dva roky
konanie. Pochybení mohlo byť viac zo strany najvyššieho súdu. Podľa internetovej stránky
Najvyššieho súdu SR v senáte 5 Obdo boli podstatne skôr rozhodnuté konania, ktoré boli
súdu predložené aj o viac ako rok neskôr - toto si vie súd overiť na internetovej stránke
Najvyššieho súdu SR, na ako príklad pripájam prehľad konaní v ktorých bolo rozhodnuté
v dňoch 29. 04. 2010 do 27. 07. 2010 v ktorom boli rozhodované v senáte 5 Obdo veci,
ktoré napadli v roku 2010. Okrem toho rozhodnutie v mojej veci 5 Obdo 26/2009 vôbec nie
je zverejnené napriek tomu, že iné rozhodnutia zverejňované sú. Je pre mňa tiež
nepochopiteľné, že z roku 2009 je zverejnené len jedno rozhodnutie senátu 5 Obdo a to
spisová značka 5 Obdo 8/2009, tento senát má zverejnené rozhodnutia v roku 2008 a skôr
a tiež v roku 2010. Ide o senát obchodnoprávneho kolégia NS SR, podľa mňa však o tejto
veci mal konať senát občianskoprávneho kolégia NS SR ako to vyplýva zo zverejneného
rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom zo dňa 21. 04. 2011,
spisová značka 5 Obdo 26/2009, ktorým zamietol dovolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre spisová značka 15Cob 176/2008-99 zo dňa 29. 10. 2008 porušil
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a majetkové právo podľa čl. 1 Protokolu 1 dohovoru,
... Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 4. 2011 sp. zn. 5 Obdo 26/2009 sa zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 20.000,-€..., ktoré mu zaplatí Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave do 2 mesiacov.
... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 128,93 €, ktorú
sumu Najvyšší súd SR zaplatí na účet jeho právnej zástupkyne...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ
takto:
„Vzhľadom na mimoriadne účinný zásah uvedenej protiústavnosti do mojich
majetkových práv, ako aj vzhľadom na dĺžku konania na najvyššom súde - prieťahy v tomto
konaní vzhľadom na jeho dĺžku viac ako 2 roky a uprednostnenie množstva návrhov
doručených neskôr a rozhodovanie nepríslušného senátu, žiadam priznať aj náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to minimálne vo výške 20.000,- €, ktorá uvedenú
protiústavnosť len čiastočne zmierni.“
Sťažovateľ v doplnení sťažnosti zo 17. apríla 2012, ktoré bolo doručené ústavnému
súdu 23. apríla 2012, žiadal, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti „rozsudku
Krajského súdu v Nitre 15 Cob 176/2008 a rozsudku Najvyššieho súdu SR 5 Obdo
26/2009“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone; zaoberal sa preto
obsahom sťažnosti len v rámci navrhovaného petitu.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 21. apríla 2011, ktorým
dovolanie sťažovateľa zamietol, svoj právny záver o potrebe posudzovania vzájomných
vzťahov účastníkov konania podľa Obchodného zákonníka odôvodnil takto:
„Predmetom dovolacieho konania je posúdenie možnosti aplikácie ust. § 106 ods. 3
Obch. zák. účinného do 31. 12. 2001 pri náhrade škody spôsobenej nezaplatením ceny
dodaného materiálu a výkonu prác, splatnej postupne od 29. 04. 2001 do 09. 12. 2001
konateľom spoločnosti spáchaním trestného činu podvodu a právoplatne odsúdeného
rozsudkom Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 14. 06. 2006.
V konaní bolo súdom zistené a účastníci nerozporovali skutočnosť, že žalovaný bol
rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 3T/193/2005 zo dňa 14. 06. 2006 uznaný
vinným z trestného činu podvodu, nakoľko ako konateľ obchodnej spoločnosti S., s. r. o., N.,
si objednal dodávku a montáž prác u žalobcu, avšak následne neuhradením vystavených
faktúr v celkovej sume 510 655,-- Sk žalobcovi spôsobil v tomto rozsahu škodu. Žalobca si
podanou žalobou zo dňa 06. 06. 2007, doručenou súdu dňa 12. 06. 2007 uplatnil voči
žalovanému nárok na zaplatenie škody v celkovej sume 670 563,-- Sk, ktorá pozostáva zo
sumy 510 655,50 Sk za nezaplatené splatné faktúry, sumy 55 098,-- Sk za priznané trovy v
konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 15Cb/133/2002 a sumy 104
809,50 Sk za trovy právneho zastúpenia v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky
pod sp. zn. 3T/193/2005.
Podľa ust. § 373 Obch. zák., kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je
povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie
povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
Podľa ust. § 757 Obch. zák. pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením
povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.
Podľa ust. § 106 ods. 3 Obch. zák. účinného do 31. 12. 2001, ak porušenie záväzkov
spoločnosti spôsobil spoločník, konateľ alebo likvidátor takým konaním, za ktoré bol
právoplatným rozhodnutím súdu odsúdený, zodpovedá za škody, ktoré svojím konaním
spôsobil celým svojím majetkom.
Žalobca je podľa výpisu zo živnostenského registra Obvodného úradu v N. dňa 08.
03. 2007 fyzická osoba podnikajúca pod obchodným názvom V. N. s miestom podnikania A.
Žalovaný, v čase vzniku škody, bol spoločníkom a konateľom spoločnosti S., s. r. o., N.,
spoločnosti objednávajúcej dodávku materiálu a výkon prác žalobcom, t. j. spoločnosti
zo záväzkového vzťahu žalobcu ako dodávateľa a spoločnosti S., s. r. o., ako objednávateľa.
Z uvedeného je zrejmé, že vzájomné vzťahy účastníkov konania je potrebné posudzovať
podľa Obchodného zákonníka a nie sú upravené Občianskym zákonníkom. Náhrada škody
je v Obchodnom zákonníku upravená osobitne ust. § 373 Obch. zák. a nasledujúce a to
všeobecne tak, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť
škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené
okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Medzi účastníkmi konania nevznikol vzťah zo
záväzku, preto použitie týchto ustanovení nie je dané zákonom, ustanovením § 373 a nasl.
Vo štvrtej časti, spoločných, prechodných a záverečných ustanovení Obchodného
zákonníka, v § 757 je upravená zodpovednosť za škodu spôsobená porušením povinností
ustanovených týmto zákonom tak, že v danom prípade platia obdobne ustanovenia § 373 a
nasl. V druhej časti, obchodné spoločnosti a družstvo, Obchodného zákonníka sú v § 133 a
nasl. upravené práva a povinnosti konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným tak, že
konatelia spoločností s r. o. sú povinní nahradiť škodu za porušenie zákonom uložených
povinností len vo vzťahu k spôsobenej škode proti spoločnosti a v ust. § 106 Obch. zák.
platného a účinného v čase právoplatného odsúdenia žalovaného za spáchanie trestného
činu podvodu súvisiaceho s porušením záväzkov spoločnosti konaním spoločníka, konateľa,
spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu. Z
uvedeného je zrejmé, že na danú vec nie je možné aplikovať tieto citované ustanovenia
Obchodného zákonníka. V zmysle citovaného ust. § 106 ods. 3 Obch. zák. platného a
účinného v čase vzniku škody (do 31. 12. 2001) nebola splnená zákonná podmienka na jeho
použitie, a to porušenie záväzkov spoločnosti konaním spoločníka, konateľa, za ktoré bol
právoplatným rozhodnutím súdu odsúdený.
Dovolací súd z uvedených dôvodov sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody proti žalovanému a dovolanie žalobcu v
zmysle ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zamietol dovolanie sťažovateľa, pretože
dospel k záveru, že skutkový stav, ktorý bol predmetom konania, je potrebné posúdiť podľa
Obchodného zákonníka s tým, že na vec nemožno aplikovať § 106 ods. 3 Obchodného
zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2001.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že v predmetnej veci nebol
sporný zistený skutkový stav, spornosť sa týkala právnej kvalifikácie zisteného skutkového
stavu. Najvyšší súd poukázal na to, že žalovaný si ako konateľ obchodnej spoločnosti S., s.
r. o., objednal u sťažovateľa ako živnostníka dodávku materiálu a výkon prác. Sťažovateľ
tvrdil, že škoda mu vznikla tým, že žalovaný úmyselne neuhradil splatné faktúry za materiál
a vykonané práce. Do sumy, ktorú si uplatnil, sťažovateľ zahrnul aj priznané trovy právneho
zastúpenia v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 Cb/133/2002 a pod sp. zn. 3
T 193/05. Tento skutkový stav najvyšší súd právne posúdil podľa ustanovení Obchodného
zákonníka. Zodpovednosť za škodu posúdil podľa § 757 Obchodného zákonníka teda ako
zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených Obchodným
zákonníkom. Konštatoval, že medzi sťažovateľom a žalovaným záväzkový vzťah nevznikol,
preto neprichádza do úvahy zodpovednosť podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka.
Z právnych úvah najvyššieho súdu je zrejmé, že konanie žalovaného posudzoval ako
konanie konateľa obchodnej spoločnosti s tým, že záväzkový vzťah vznikol medzi
sťažovateľom a obchodnou spoločnosťou S., s. r. o., v ktorej bol v rozhodnom čase
konateľom žalovaný. Následne konštatoval, že podľa § 106 Obchodného zákonníka
účinného v relevantnom čase žalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti ručí za záväzky
spoločnosti len do výšky nesplateného vkladu. Žalovaný nebol právoplatne odsúdený podľa
§ 106 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré umožňovalo, aby konateľ, ktorý spôsobil
porušenie záväzkov spoločnosti, zodpovedal za vzniknutú škodu celým majetkom za
predpokladu, že porušenie záväzkov spôsobil konaním, za ktoré bol právoplatne odsúdený
do 31. decembra 2001;(teda v čase, kedy bolo uvedené ustanovenie účinné.
Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu vyplývajú zo zisteného
skutkového stavu, sú logické, najvyšší súd ich primeraným spôsobom odôvodnil, nie sú teda
zjavne neodôvodnené a nie sú prejavom svojvôle, teda arbitrárnosti, preto sú ústavne
udržateľné.
Pokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľa s právnou kvalifikáciou zisteného skutkového
stavu najvyšším súdom, ústavný súd poukazuje na to, že konajúci súd nie je viazaný tým,
ako niektorý z účastníkov kvalifikuje zistený skutkový stav. Posúdenie právnej kvalifikácie
nároku patrí výlučne súdu, pričom navrhovateľ (žalobca) nie je povinný svoj nárok aj
právne kvalifikovať (pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/58/1999). Z tohto
dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o tom, že vo veci mal rozhodovať
občianskoprávny senát najvyššieho súdu, a nie obchodnoprávny.
Právne posúdenie najvyšším súdom je založené na rozlíšení medzi obchodnou
spoločnosťou S., s. r. o., a konaním jej konateľa – žalovaného. Ústavný súd poukazuje na to,
že samostatná právna subjektivita obchodných spoločností a ich konanie prostredníctvom
štatutárnych orgánov (v zásade individuálne určených konkrétnych fyzických osôb) je jeden
z princípov obchodného práva. Z oddelenej právnej subjektivity obchodných spoločností
vyplýva aj možnosť uplatnenia zodpovednosti, prípadne ručenia a ich rozsahu voči
fyzickým osobám, ktoré konajú ako štatutárne orgány obchodných spoločností. Uplatnenie
tejto zodpovednosti či už voči obchodnej spoločnosti, alebo voči tretím osobám je
limitované zákonnými podmienkami. Zo sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že aj on si je
vedomý tejto obchodnoprávnej zásady – poukazuje na to, že obchodná spoločnosť, v ktorej
bol žalovaný konateľom, zanikla výmazom z obchodného registra, preto neprichádza do
úvahy solidárne zaviazanie so žalovaným. Pokiaľ ide o aplikáciu § 106 ods. 3 Obchodného
zákonníka (v znení účinnom do 31. decembra 2001), je potrebné uviesť, že z priloženého
rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 193/05 zo 14. júna 2006 vyplýva, že tento rozsudok
nadobudol právoplatnosť 14. júna 2006 vo výroku o vine a treste. Podmienka právoplatného
odsúdenia žalovaného v čase účinnosti § 106 ods. 3 Obchodného zákonníka teda splnená
nebola.
Aj na základe týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú
dostatočne odôvodnené a nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a možno
k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup
súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi
konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka najvyšším súdom
ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že v trestnom konaní ho trestný súd odkázal
uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskoprávnom konaní, čo aj urobil, ústavný súd
uvádza, že samotná táto skutočnosť neznamená, že účastník konania musí byť v tomto
občianskoprávnom konaní úspešný.
Sťažovateľ tiež namietal, že najvyšší súd rozhodol časovo skôr o podaniach, ktoré
mu boli predložené viac ako rok po predložení jeho dovolania. V tejto súvislosti ústavný
súd poukazuje na to, že súd rozhoduje len spravidla v poradí, v akom mu boli doručené
jednotlivé podania. Presné poradie bude závisieť od právnej náročnosti veci, od potreby
zabezpečenia podkladov na rozhodnutie a pod. Z toho dôvodu túto námietku sťažovateľa
nemožno akceptovať. Sťažovateľom uvedená skutočnosť nijako neindikuje možnosť
vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré
by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011 po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné
právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou
skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom
prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným
predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy.
Keďže ústavný súd postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Obdo 26/2009 a jeho rozsudok z 21. apríla 2011 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne
neodôvodnené, nemohlo postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho
rozsudkom dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu.
Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel
k záveru, že túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2012