Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 286/2012
PDF · 175.89 KB
No categories available
IV. ÚS 286/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. R., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obo/17/2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. R. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2012
doručená sťažnosť Ing. A. R., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
P., D., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo/17/2011.
Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že sa týka konania, v ktorom sa
žalobca I. P. (ďalej aj „žalobca“) žalobou domáha, aby Krajský súd v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť mu 920 000 Sk s prísl. O žalobe
rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 44 Cb/1398/1993-180 z 13. februára 2006 tak, že
žalobe vyhovel. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší
súd rozsudkom č. k. 1 Obo/106/2006-228 z 18. marca 2008 tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil s tým, že proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Sťažovateľ proti rozsudku
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV/84/2008 z 31. januára 2011 tak, že rozsudok
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«V konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
1 Obo/106/2006 do dnešného dňa nebolo právoplatne rozhodnuté, a nielen že nebolo
rozhodnuté, ale ani v predmetnej veci nebolo konané, a to bezdôvodne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky neuskutočnil v predmetnej veci do dnešného dňa
žiadne meritórne pojednávanie, ani nerozhodol v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V/84/2008 zo dňa 31. 01. 2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 18. 02. 2011. V konaní, ktoré začalo ešte v roku 1993 podaním návrhu
na Krajskom súde Banská Bystrica, teda od rozhodnutia Najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho, t. j. od 31. 01. 2011 nebolo konané a rozhodované.
Sťažovateľ po právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/84/2008
zo dňa 31. 01. 2011, podal dňa 13. 04. 2011 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
k sp. zn. 1 Obo/17/2011 podanie označené ako Návrhy odporcu na ďalšie dokazovanie. ...
V namietanom prípade je zjavné, že v časovom horizonte viac ako 19 rokov po
podaní návrhu nedošlo ku konečnému rozhodnutiu! Prieťahy existovali v každom štádiu
tohto konania, keď napríklad v konaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo/106/2006-228 zo dňa 18. 03. 2008 odo dňa podania
dovolania, do dňa rozhodnutia o dovolaní uplynuli takmer tri roky!
Dôvod neprerokovania predmetného sporu nie je na strane účastníkov konania, t. j.
nie je daná žiadna skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadňovaná na ťarchu účastníkov pri
posudzovaní otázky či, a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
Samotný fakt, že sťažovateľ využil svoje zákonné právo a proti právoplatnému rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo/106/2006-228 zo dňa 18. 03. 2008.
právoplatného dňa 23. 05. 2008 podal mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie,
nemôže byť odôvodnením následnej nečinnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v dobe od 18. 02. 2011 až doposiaľ.
Sťažovateľ je presvedčený, že dôvod nečinnosti súdu nie je ani v zložitosti
prejednávanej veci. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na názor Ústavného súdu
Slovenskej republiky ktorý prezentoval v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. III. ÚS 9/2000, z 28. júna 2000, podľa ktorého „žiadna zložitosť veci nemôže
ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania. Toto obdobie súdneho konania vedeného na ochranu
vlastníckeho práva nemožno hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho procesu.“ ...
Vzhľadom na neprimerane dlhý časový interval medzi právoplatnosťou uznesenia
Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/84/2008 zo dňa 31. 01. 2011 resp. medzi doručením
posledného podania sťažovateľa a konaním súdu v tejto veci sťažovateľ má za to, že v tomto
konaní postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dobe od 18. 02. 2011 až do
dnešného dňa dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, čím je porušované právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
Nečinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 10 Obo 17/2011
v uvedenej dobe je v rozpore s požiadavkou efektívneho a plynulého konania, ktoré sú
odrazom ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a tiež
predpokladom poskytnutia skutočne účinnej právnej ochrany.
Sťažovateľ má za to, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
sp. zn. 10 Obo 17/2011 resp. jeho nečinnosťou v tomto konaní tak, ako bolo uvedené vyššie,
bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR spočívajúce v práve
každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Postavenie sťažovateľa v dôsledku postupu súdu je po dobu viac ako 19 rokov neisté,
pričom vzhľadom na charakter nároku uplatneného proti sťažovateľovi (spor o zaplatenie)
je zrejmé, že tento je ohľadom existencie nároku žalobcu, ktorý žalobca voči nemu uplatňuje
v trvajúcej neistote a v očakávaní právoplatného rozhodnutia v danej veci. Okrem toho,
trvajúci súdny spor má negatívny dopad na rodinné zväzky, zdravotný a psychický stav
sťažovateľa.
Na základe rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 44Cb 1398/93-180
zo dňa 13. 02. 2006 a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo 106/2006 zo dňa 18. 03.
2008 sa u súdneho exekútora Mgr. J. K. viedla proti sťažovateľovi aj exekúcia a to pod č.
EX 687/2008, v ktorej boli na základe exekučného príkazu súdneho exekútora v období od
roku 2008 do roku 2011 vykonávané zrážky z dôchodku sťažovateľa v celkovej výške
2.183,25 €. Z uvedeného je jasné, že dlhodobé vedenie sporu sa negatívne prejavilo aj v
majetkovej sfére sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada okrem vyslovenia porušenia jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a prikázaní príslušnému súdu vo veci konať aj
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou sa čiastočne znížia dôsledky spôsobené
porušením práva sťažovateľov, a to vo výške 2.000,- €.»
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Obo/17/2011
porušil základné právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2/ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Obo/17/2011 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3/ Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- €
(slovom dvetisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť
sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsahpredmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ v petite sťažnosti označuje namietané konanie najvyššieho súdu spisovou
značkou „10 Obo/17/2011“. Podľa rozvrhu práce na rok 2011 z 15. decembra 2010
(Spr. 1509/2010) (ďalej len „rozvrh práce“) na najvyššom súde nebol zriadený senát
„10 Obo“. Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že najvyšší súd eviduje konanie vedené
pod sp. zn. 1 Obo/17/2011, v ktorom sú účastníkmi konania žalobca – I. P. a žalovaným je
sťažovateľ. Na základe týchto skutočností považoval ústavný súd označenie namietaného
konania spisovou značkou „10 Obo/17/2011“ za zrejmú nesprávnosťchybu v písaní.
Ústavný súd súc viazaný petitom obsiahnutým v sťažnosti posúdil sťažnosť
sťažovateľa v súlade s týmto petitom, v ktorom sa sťažovateľ dožadoval vyslovenia
porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obo 17/2011, t. j. od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v dovolacom
konaní.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
V prípade namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov považuje ústavný súd za takýto prostriedok s účinnosťou od 1. apríla 2005
sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“).
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny
prostriedok, ktorý má k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že
sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných
práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na
konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého
právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj
znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje
povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj
disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom
vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“.
V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý
vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.
Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán
poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí
vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté
nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Účelom sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie
je v súlade so základným právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie
príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený
nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05).
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený
právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti nepreukázal,
že v doterajšom priebehu namietaného konania podal sťažnosť proti porušovaniu svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predsedovi najvyššieho
súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podanie sťažovateľa z 13. apríla 2011
označené ako „Návrhy odporcu na ďalšie dokazovanie“, na ktoré v sťažnosti poukazuje,
nemožno považovať za sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch. Sťažovateľ zároveň
v sťažnosti neuvádza žiadne argumenty, ktorými by preukazoval, že podmienku využitia
tohto prostriedku ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani
z obsahu sťažnosti, a preto ústavný súd nemohol v tomto prípade uplatniť postup podľa § 53
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť,
že odmietnutie sťažnosti nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde, t. j. sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby sa po splnení podmienok
vyplývajúcich z príslušných ustanovení zákona o ústavnom súde a ustálenej judikatúry
ústavného súdu v obdobných veciach opätovne uchádzal o ochranu svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2012