Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 286/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. R., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. R. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2012

doručená sťažnosť Ing. A. R., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

P., D., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že sa týka konania, v ktorom sa

žalobca I. P. (ďalej aj „žalobca“) žalobou domáha, aby Krajský súd v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť mu 920 000 Sk s prísl. O žalobe

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -180 z 13. februára 2006 tak, že

žalobe vyhovel. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší

súd rozsudkom č. k. -228 z 18. marca 2008 tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil s tým, že proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Sťažovateľ proti rozsudku

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

ako dovolací súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2011 tak, že rozsudok

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«V konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

do dnešného dňa nebolo právoplatne rozhodnuté, a nielen že nebolo

rozhodnuté, ale ani v predmetnej veci nebolo konané, a to bezdôvodne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neuskutočnil v predmetnej veci do dnešného dňa

žiadne meritórne pojednávanie, ani nerozhodol v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31. 01. 2011, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 18. 02. 2011. V konaní, ktoré začalo ešte v roku 1993 podaním návrhu

na Krajskom súde Banská Bystrica, teda od rozhodnutia Najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho, t. j. od 31. 01. 2011 nebolo konané a rozhodované.

Sťažovateľ po právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn.

zo dňa 31. 01. 2011, podal dňa 13. 04. 2011 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

k sp. zn. podanie označené ako Návrhy odporcu na ďalšie dokazovanie. ...

V namietanom prípade je zjavné, že v časovom horizonte viac ako 19 rokov po

podaní návrhu nedošlo ku konečnému rozhodnutiu! Prieťahy existovali v každom štádiu

tohto konania, keď napríklad v konaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. -228 zo dňa 18. 03. 2008 odo dňa podania

dovolania, do dňa rozhodnutia o dovolaní uplynuli takmer tri roky!

Dôvod neprerokovania predmetného sporu nie je na strane účastníkov konania, t. j.

nie je daná žiadna skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadňovaná na ťarchu účastníkov pri

posudzovaní otázky či, a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Samotný fakt, že sťažovateľ využil svoje zákonné právo a proti právoplatnému rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -228 zo dňa 18. 03. 2008.

právoplatného dňa 23. 05. 2008 podal mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie,

nemôže byť odôvodnením následnej nečinnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v dobe od 18. 02. 2011 až doposiaľ.

Sťažovateľ je presvedčený, že dôvod nečinnosti súdu nie je ani v zložitosti

prejednávanej veci. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na názor Ústavného súdu

Slovenskej republiky ktorý prezentoval v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. , z 28. júna 2000, podľa ktorého „žiadna zložitosť veci nemôže

ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania. Toto obdobie súdneho konania vedeného na ochranu

vlastníckeho práva nemožno hodnotiť ako efektívne vedenie súdneho procesu.“ ...

Vzhľadom na neprimerane dlhý časový interval medzi právoplatnosťou uznesenia

Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 31. 01. 2011 resp. medzi doručením

posledného podania sťažovateľa a konaním súdu v tejto veci sťažovateľ má za to, že v tomto

konaní postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dobe od 18. 02. 2011 až do

dnešného dňa dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, čím je porušované právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v

Slovenskej republiky.

Nečinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn.

v uvedenej dobe je v rozpore s požiadavkou efektívneho a plynulého konania, ktoré sú

odrazom ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a tiež

predpokladom poskytnutia skutočne účinnej právnej ochrany.

Sťažovateľ má za to, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

sp. zn. resp. jeho nečinnosťou v tomto konaní tak, ako bolo uvedené vyššie,

bolo porušené jeho základné právo podľa SR spočívajúce v práve

každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Postavenie sťažovateľa v dôsledku postupu súdu je po dobu viac ako 19 rokov neisté,

pričom vzhľadom na charakter nároku uplatneného proti sťažovateľovi (spor o zaplatenie)

je zrejmé, že tento je ohľadom existencie nároku žalobcu, ktorý žalobca voči nemu uplatňuje

v trvajúcej neistote a v očakávaní právoplatného rozhodnutia v danej veci. Okrem toho,

trvajúci súdny spor má negatívny dopad na rodinné zväzky, zdravotný a psychický stav

sťažovateľa.

Na základe rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. -180

zo dňa 13. 02. 2006 a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 18. 03.

2008 sa u súdneho exekútora Mgr. J. K. viedla proti sťažovateľovi aj exekúcia a to pod č.

EX 687/2008, v ktorej boli na základe exekučného príkazu súdneho exekútora v období od

roku 2008 do roku 2011 vykonávané zrážky z dôchodku sťažovateľa v celkovej výške

2.183,25 €. Z uvedeného je jasné, že dlhodobé vedenie sporu sa negatívne prejavilo aj v

majetkovej sfére sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada okrem vyslovenia porušenia jeho základného

práva podľa SR a prikázaní príslušnému súdu vo veci konať aj

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou sa čiastočne znížia dôsledky spôsobené

porušením práva sťažovateľov, a to vo výške 2.000,- €.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v Čl. 48 ods. 2 SR.

2/ Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- €

(slovom dvetisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť

sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsahpredmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti označuje namietané konanie najvyššieho súdu spisovou

značkou „10 Obo/17/2011“. Podľa rozvrhu práce na rok 2011 z 15. decembra 2010

(Spr. 1509/2010) (ďalej len „rozvrh práce“) na najvyššom súde nebol zriadený senát

„10 Obo“. Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že najvyšší súd eviduje konanie vedené

pod sp. zn. , v ktorom sú účastníkmi konania žalobca – I. P. a žalovaným je

sťažovateľ. Na základe týchto skutočností považoval ústavný súd označenie namietaného

konania spisovou značkou „10 Obo/17/2011“ za zrejmú nesprávnosťchybu v písaní.

Ústavný súd súc viazaný petitom obsiahnutým v sťažnosti posúdil sťažnosť

sťažovateľa v súlade s týmto petitom, v ktorom sa sťažovateľ dožadoval vyslovenia

porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, t. j. od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v dovolacom

konaní.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V prípade namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov považuje ústavný súd za takýto prostriedok s účinnosťou od 1. apríla 2005

sťažnosť adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ),

že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny

prostriedok, ktorý má k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že

sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2

).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle

citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných

práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na

konanie bez zbytočných prieťahov (napr. , ). Účinnosť takého

právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj

znenie o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje

povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj

disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)

citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom

vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“.

V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý

vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán

poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí

vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté

nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Účelom sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie

je v súlade so základným právom zaručeným , ale poskytnutie

príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený

nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. , ).

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený

právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti nepreukázal,

že v doterajšom priebehu namietaného konania podal sťažnosť proti porušovaniu svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predsedovi najvyššieho

súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podanie sťažovateľa z 13. apríla 2011

označené ako „Návrhy odporcu na ďalšie dokazovanie“, na ktoré v sťažnosti poukazuje,

nemožno považovať za sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch. Sťažovateľ zároveň

v sťažnosti neuvádza žiadne argumenty, ktorými by preukazoval, že podmienku využitia

tohto prostriedku ochrany svojho základného práva podľa nesplnil

z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani

z obsahu sťažnosti, a preto ústavný súd nemohol v tomto prípade uplatniť postup podľa § 53

ods. 2 .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť,

že odmietnutie sťažnosti nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde, t. j. sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby sa po splnení podmienok

vyplývajúcich z príslušných ustanovení a ustálenej judikatúry

ústavného súdu v obdobných veciach opätovne uchádzal o ochranu svojho základného

práva podľa sťažnosťou podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012