Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
206/385338.dd1b9d.pdf
PDF · 134.55 KB
No categories available
1ObdoV/84/2008
Najvyšší súd 1ObdoV/84/2008 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: I. P., X. B., F.,
zastúpeného JUDr. P. V., advokátom, Š., N., proti ţalovanému: Ing. A.. R. – M., K. N., IČO:
X., zastúpenému JUDr. J. P., advokátom, R., D. K., o zaplatenie 920 000,- Sk
s príslušenstvom, vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 44Cb/1398/1993,
o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
1Obo/106/2006-228 zo dňa 18. marca 2008, právoplatného dňa 23. mája 2008, takto
rozhodol:
Dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k.
44Cb/1398/1993-180 zo dňa 13. februára 2006, uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť
ţalobcovi sumu 920 000,- Sk spolu s 5% úrokom z omeškania ročne od 20. 12. 1993 do
zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, ţe k ich náhrade zaviazal
neúspešného ţalovaného v sume 82.890,– Sk voči úspešnému ţalobcovi. Na predmetnú vec
aplikoval ustanovenia § 79 ods. 1, § 82, § 211 ods. 1, § 225 ods. 1, ods. 2, § 231 ods. 1, ods.
2, § 276 ods. 1 a § 340 ods. 1 zákona č. 101/1963 Zb. o právnych vzťahoch v medzinárodnom
obchodnom styku /Zákonník medzinárodného obchodu/ (ďalej len „zákon č. 101/1963 Zb.“)
a potvrdzujúci výrok odôvodnil zistením, ţe medzi účastníkmi vznikol vzťah
z medzinárodného obchodného styku na základe objednávky zo dňa 29. 11. 1990, podľa
ktorej objednal ţalovaný u ţalobcu, v súlade s objednávkou č. 1109/4694/90/PPP zo dňa
29. 10. 1990 Výskumného ústavu spojov P. (ďalej len „VÚS“), dodávku 36 ks
mikropočítačov P. 2 od firmy P. I. za dohodnutú cenu 95 000,- Kčs á 1 komplet. Následne
došlo dňa 10. 12. 1990 medzi účastníkmi k uzavretiu zmluvy na dodávku 36 ks
mikropočítačov podľa špecifikácie VÚS. Dodávka mikropočítačov bola zrealizovaná dňa 15.
12. 1990, ţalovaným bola riadne preclená a odoslaná na miesto určenia – Okresnú správu
spojov Ţ.. Po splnení dodávky VÚS zaplatil ţalovanému kúpnu cenu. Na základe týchto
skutočností p. P., ako zástupca firmy P. I.., faxom zo dňa 28. 02. 1991 oznámil ţalovanému,
aby kúpnu cenu obratom zaplatil firme T., N. – p. J. T.. Uvedenú firmu poveril prevzatím
kúpnej ceny v sume 3 420 000,- Kčs. Ţalovaný zaplatil firme T. – J. T. z kúpnej ceny 1 500
000,- Sk a na účet vedený v Slovenskej sporiteľni v Ţ. dvakrát po 500.000,- Sk podľa uznania
dlhu zo dňa 18. 08. 1993. Ţalovaný nepopieral záväzkový vzťah medzi pôvodným ţalobcom.
Súd prvého stupňa vzhliadol nespornosť vzniku záväzkového vzťahu, odovzdanie dodávky
ţalovanému ako kupujúcemu v zmysle § 276 ods. 1 zákona č. 101/1963 Zb., čím vznikla
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi kúpnu cenu. Uzavrel, ţe zo strany ţalovaného došlo
k čiastočnému splneniu záväzku v sume 2 500 000,- Sk, ţalovaný má preto povinnosť
doplatiť ţalobcovi kúpnu cenu v sume 920 000,- Sk. Prvostupňový súd zdôraznil, ţe medzi
účastníkmi zostala sporná námietka premlčania vznesená ţalovaným z dôvodu neuplatnenia
práva v premlčacej dobe a aj v súvislosti so vstupom p. I. P. do konania namiesto pôvodného
ţalobcu. Ţalovaný dôvodil, ţe aţ podaním dôjdeným súdu dňa 06. 10. 2003 si p. P.
uplatnil nárok voči nemu. Súd prvého stupňa nezdieľal tento názor ţalovaného. Uviedol, ţe
v danom prípade určil spôsob a čas (obratom) plnenia ţalobca faxom zo dňa 28. 02. 1991.
Keďţe obratom znamená ihneď, t. j. nasledujúci deň 01. 03. 1991, od tohto dňa začala plynúť
trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 01. 03. 1994. Nakoľko si ţalobca uplatnil svoje
právo dňa 20. 12. 1993, tzn. včas, vyhodnotil ţalovaným vznesenú námietku premlčania za
nedôvodnú. Jej nedôvodnosť videl aj v tom, ţe ţalovaný uznal ţalobcovi právo na zaplatenie
kúpnej ceny a záväzok začal čiastočne plniť, a tým začala podľa § 94 ods. 1, 2 zákona č.
101/1963 Zb. plynúť nová premlčacia doba. Za neopodstatnenú označil aj námietku
premlčania uplatnenú ţalovaným voči p. P. (súčasnému ţalobcovi). Dôvodil tým, ţe na
základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 05. 1997 postúpil pôvodný ţalobca svoju
pohľadávku p. P., ktorú mal voči ţalovanému, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom
konania. Na margo toho poznamenal, ţe v prípade tzv. singulárnej sukcesie dochádza bez
ďalšieho k procesnému nástupníctvu a na nadobúdateľa prechádzajú všetky práva spojené
s predmetom tejto sukcesie, teda aj procesné práva. So spochybnením platnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky ţalovaným z dôvodu je antidatovania, sa súd prvého stupňa
vyporiadal tak, ţe dôkaz navrhovaný ţalovaným (predloţenie originálu zmluvy) nevykonal,
pretoţe mal za to, ţe len samotné predloţenie originálu zmluvy nie je dostatočným
vierohodným dôkazným prostriedkom preukazujúcim dátum jej uzavretia. Dodal, ţe ţalovaný
svoju domnienku o antidatovaní zmluvy ničím nepreukázal. Záverom sa prvostupňový súd
vysporiadal aj so ţalovaného námietkou o nepresnej špecifikácii pohľadávky v zmluve.
Vyhodnotil ju ako nedôvodnú s poukazom na to, ţe v zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa
29. 05. 1997 je pohľadávka dostatočne identifikovaná čo do dôvodu a výšky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na odvolanie ţalovaného,
rozsudkom č. k. 1Obo/106/2006-228 zo dňa 18. marca 2008, právoplatného dňa
23. mája 2008, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 OSP a vo výroku vyslovil,
ţe dovolanie pripúšťa. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 224
ods. 1 OSP tak, ţe k ich náhrade v sume 43 148,- Sk ţalobcovi zaviazal neúspešného
ţalovaného. V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku sa zaoberal oboma dôvodmi odvolania.
Na margo prvého dôvodu odvolania, ktorého podstatou bolo tvrdenie ţalovaného, ţe so
ţalobcom uzavrel dohodu o tom, ţe zaplatením sumy 1 000 000.- Sk je ich vzájomný vzťah
vysporiadaný, odvolací súd uviedol, ţe sa stotoţňuje s názorom prvostupňového súdu, ţe toto
tvrdenie ţalovaného, popierané ţalobcom, ţalovaný v konaní nepreukázal. K druhému
odvolaciemu dôvodu týkajúcemu sa námietky ţalovaného, ţe zmluva o postúpení pohľadávky
uzavretá dňa 29. 05. 1997 bola antidatovaná, a nový ţalobca nesplnil povinnosť preukázať
túto skutočnosť originálom zmluvy, lebo postupca si nesplnil povinnosť oznámiť dlţníkovi
postúpenie pohľadávky, odvolací súd skonštatoval, ţe ţalovaný sa uţ nemôţe domáhať
vykonania nového dôkazu, a to znaleckým dokazovaním preveriť dátum uzavretia zmluvy
o postúpení pohľadávky, pretoţe vo veci uţ bolo ukončené dokazovanie a účastníci boli
riadne poučení podľa § 120 ods. 4 OSP. Poznamenal, ţe ţalovaný mohol tento dôkaz
navrhnúť do skončenia dokazovania aj za situácie, ţe v konaní originál tejto zmluvy
predloţený nebol. V súvislosti s námietkou ţalovaného o nesplnení si povinnosti postupcu
oznámiť dlţníkovi postúpenie pohľadávky, odvolací súd síce dal za pravdu ţalovanému, ţe
v danom prípade pôvodný veriteľ neoznámil ţalovanému postúpenie pohľadávky, avšak
postupník (nový veriteľ) preukázal postúpenie pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávky
zo dňa 29. 05. 1997 v písomnej forme. Preukázaním postúpenia pohľadávky vznikli právne
účinky postúpenia aj voči ţalovanému (dlţníkovi) a jeho povinnosť plniť novému veriteľovi.
Upriamením pozornosti na ustanovenie § 111 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmena
v osobe veriteľa alebo dlţníka nemá vplyv na plynutie premlčacej lehoty, ozrejmil, ţe ak
dôjde k zmene v subjekte právneho vzťahu, nemá to vplyv na plynutie premlčacej doby,
a v konkrétnom prípade nie je sporné, ţe pôvodný veriteľ si svoje právo uplatnil včas.
Odkazom na ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka taktieţ vyslovil nespornosť
postúpenia pohľadávky v priebehu konania, o čom svedčí zmluva o postúpení pohľadávky zo
dňa 29. 05. 1997. Aplikujúc ustanovenie § 92 ods. 2 OSP na daný prípad, odvolací súd
konštatoval, ţe pôvodný veriteľ zanikol výmazom z obchodného registra ku dňu 11. 05. 1998
bez právneho nástupcu a nový veriteľ aţ po uplynutí piatich rokov navrhol súdu postup podľa
§ 92 ods. 2 OSP. K názoru ţalovaného, ţe právo nového ţalobcu sa premlčalo vzhľadom na
zistený skutkový stav, podľa ktorého k postúpeniu pohľadávky došlo dňa 29. 05. 1997
zmluvou o postúpení pohľadávky a návrh podľa § 92 ods. 2 OSP bol podaný ţalobcom aţ dňa
06. 10. 2003, teda aţ po uplynutí premlčacej lehoty, odvolací súd zaujal stanovisko, ktorého
podstatou je, ţe ustanovenie § 55 OSP, pojednávajúce o zákonných a sudcovských lehotách,
neurčuje lehotu na postup podľa § 92 ods. 2, 3 OSP a ani Občiansky súdny poriadok v § 92
ods. 2 neurčuje, kedy má tak urobiť. V zmysle uvedeného preto odvolací súd objasnil, ţe na
postup podľa § 92 ods. 2, 3 OSP sa nevzťahuje premlčacia lehota a nový veriteľ môţe takýto
návrh podať kedykoľvek. Z uvedených dôvodov preto rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdil. Na návrh ţalovaného odvolací súd súčasne pripustil dovolanie na
zodpovedanie otázky, či vstup nového veriteľa do konania a jeho právo na zaplatenie uţ
postupcom uplatnenej pohľadávky podlieha plynutiu premlčacej lehoty podľa občianskeho,
prípadne obchodného práva, a ktorej počiatok určuje dohoda o postúpení pohľadávky.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný v zákonom stanovenej lehote
dovolanie navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil odkazom na ustanovenia § 236 ods. 1 a § 238 ods. 3 OSP.
Dovolací dôvod vzhliadol v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c) OSP /rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci/ a § 241 ods. 2 písm. a) OSP /v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP/ v nadväznosti na § 237 písm. f) OSP /ţalovanému,
ako účastníkovi konania, sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom/. Ozrejmil
výklad problematiky premlčania v občianskom a obchodnom práve. Opodstatnenosť
dovolacieho dôvodu vyvodil z § 241 ods. 2 písm. c) OSP tvrdiac, ţe pôvodný ţalobca zanikol
výmazom z obchodného registra ku dňu 11. 05. 1998 bez právneho nástupcu, a preto nemohol
po tomto dni účinne podať návrh podľa § 92 ods. 2 OSP, nakoľko zánikom ţalobcu zanikli
všetky splnomocnenia, ktoré mal advokát JUDr. P. V.. Menovaný advokát teda nemohol
účinne podávať ţiadne procesné podania v mene pôvodného ţalobcu. Tvrdil preto, ţe pokiaľ
súd prvého stupňa a súd druhého stupňa pripustili, aby do konania namiesto pôvodného
ţalobcu vstúpil ten, na koho boli tieto práva prevedené podľa § 92 ods. 2 OSP, spôsobili vadu
konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Prípustnosť druhého dovolacieho
dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a) OSP v nadväznosti na § 237 písm. f) OSP, vzhliadol
dovolateľ v tom, ţe súdmi niţších stupňov nebola zohľadnená námietka ţalovaného o tom, ţe
zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná. Vytkol im, ţe sa nezaoberali skutočnosťou, ţe
pôvodný ţalobca nedoloţil ţiadnu listinu preukazujúcu existenciu zmluvy o postúpení
pohľadávky, ani oznámenie o postúpení pohľadávky, a ţe do spisu bola novým ţalobcom
doloţená iba jej neosvedčená kópia. Pochybenie prvostupňového súdu v tomto smere videl
v tom, ţe si nevyţiadal súkromnú listinu, a preto nebolo moţné navrhnúť dôkaz jej pravosti –
znalecký posudok na posúdenie, či bola zmluva o postúpení pohľadávky vyhotovená dňa 29.
05. 1997 alebo aţ po zániku pôvodného ţalobcu. Podľa jeho názoru schybil i odvolací súd,
keď uvedené pochybenie súdu prvého stupňa nevytkol.
Dovolateľ sám, t. j. nie prostredníctvom právneho zástupcu, zaslal dodatky
k dovolaniu dňa 24. 06. 2008. Podaním zo dňa 25. 06. 2008 doručil ţalovaný cestou svojho
právneho zástupcu ďalšie doplnenie dôvodov dovolania. Poslednýkrát boli samotným
ţalovaným, nie cestou jeho právneho zástupcu, doplnené dôvody dovolania dňa 05. 03. 2009.
V uvedených podaniach chronologicky zhrnul priebeh doterajšieho konania.
K dovolaniu ţalovaného sa ţalobca nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
OSP), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3
OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe je
potrebné zrušiť rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvého stupňa a vrátiť vec
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie preto, lebo dovolací súd v rámci svojej úradnej
povinnosti zistil, ţe konanie pred odvolacím i prvostupňovým súdom, ako aj ich rozhodnutia,
trpia vadou uvedenou v § 237 písm. b) OSP.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).
V prejednávanej veci je dovolanie prípustné v zmysle § 238 ods. 3 OSP, podľa ktorého
dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolaním, z dôvodov uvedených v § 237 OSP, je moţné napadnúť kaţdé
rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu, obsah alebo povahu predmetu
konania. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v § 237 OSP prihliada dovolací súd nielen na námietku dovolateľa, ale z úradnej povinnosti
(§ 242 OSP). V danej veci bola dovolateľom namietaná vada konania v zmysle § 237 písm. f)
OSP, ktorej dôvodnosť dovolaní súd nevzhliadol. Dovolací súd však v rámci svojej úradnej
povinnosti zistil, ţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu
prvého stupňa, vykazujú vadu konania uvedenú v § 237 písm. b) OSP, t. j. ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
Podľa § 237 písm. f) OSP, dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je
pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom v odvolacom
konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Pod postupom súdu treba rozumieť nielen
postup predsedu senátu alebo senátu (samosudcu), ale aj súhrnnú faktickú činnosť iných
zamestnancov súdu, ktorí vykonávajú určité úkony v rámci ich pracovnej náplne, ak táto
činnosť mala za následok, ţe účastník nemohol uplatniť pred súdom procesné oprávnenia
priznané mu zákonom. Odňatím moţnosti konať pred súdom je nielen procesný postup súdu,
ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôţe uplatniť svoje práva napr. preto,
ţe jeho odvolanie bolo odvolacím súdom nesprávne odmietnuté.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f) OSP je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov, aj
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Právo na súdnu ochranu, ako súčasť práva na spravodlivý proces, zahŕňa aj právo
kaţdého účastníka občianskoprávneho konania navrhovať vykonanie dôkazov v súlade
s ustanovením § 120 a nasl. OSP. Dovolateľ odôvodňoval existenciu vady konania pojatej do
ustanovenia § 237 písm. f) OSP tým, ţe súdmi niţších stupňov nebola zohľadnená jeho
námietka, ţe zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná. Jeho výtka smerovala k tomu, ţe sa
nezaoberali skutočnosťou, ţe pôvodný ţalobca nedoloţil ţiadnu listinu preukazujúcu
existenciu zmluvy o postúpení pohľadávky, ani oznámenie o postúpení pohľadávky, a ţe do
spisu bola novým ţalobcom doloţená len jej neosvedčená kópia. Nesprávnosť postupu
prvostupňového súdu vzhliadol v tom, ţe si nevyţiadal súkromnú listinu, čím bolo
ţalovanému znemoţnené navrhnúť dôkaz jej pravosti – znalecký posudok kvôli zisteniu, či
bola zmluva o postúpení pohľadávky vyhotovená dňa 29. 05. 1997 alebo aţ po zániku
pôvodného ţalobcu. Pochybenie odvolacieho súdu v tomto smere videl v tom, ţe nevytkol
súdu prvého stupňa tento jeho nesprávny postup. Názor odvolacieho súdu vysloveného v tejto
veci, ţe ţalovaný sa uţ nemôţe domáhať vykonania nového dôkazu - znaleckým
dokazovaním preveriť dátum uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky, nakoľko vo veci bolo
dokazovanie uţ ukončené, pričom všetci účastníci boli riadne poučení v súlade s ustanovením
§ 120 ods. 4 OSP, povaţuje dovolací súd za správny a zákonný. Náleţitým je i odôvodnenie
odvolacieho súdu, ţe ţalovaný mohlo tento dôkaz navrhnúť do skončenia dokazovania aj za
situácie, ţe v konaní pred prvostupňovým súdom nebol predloţený originál tejto zmluvy.
Z uvedených skutočností vyplýva, ţe v preskúmavanej veci nie je daná existencia vady
konania spočívajúca v odňatí moţnosti dovolateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)
OSP.
Podľa § 237 písm. b) OSP dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Podmienkou toho, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania,
je, ţe musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie
spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva
účastníkom konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky
súdny poriadok v ustanovení § 19 tak, ţe ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva
a povinnosti; inak ten, komu ju zákon priznáva. Vo všetkých občianskoprávnych konaniach
majú spôsobilosť byť účastníkom konania tí, ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva
a povinnosti podľa hmotného práva, teda všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu.
Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti u fyzických osôb vzniká narodením,
pričom túto spôsobilosť má i počaté dieťa za predpokladu, ţe sa narodí ţivé, a zaniká smrťou
fyzickej osoby (§ 7 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Spôsobilosť mať práva a povinnosti
majú aj fyzické osoby – podnikatelia podnikajúci na základe ţivnostenského oprávnenia
podľa zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon). Fyzické
osoby – podnikatelia, ktorým ţalovaný bezpochyby bol v čase začatia predmetného konania,
nadobúdajú spôsobilosť byť účastníkom konania svojim vznikom, t. j. dňom ohlásenia
začiatku prevádzkovania ţivnosti ţivnostenskému úradu, resp. dňom začatia ţivnosti, ak
zamýšľa prevádzkovať ţivnosť neskorším dňom, ako dňom ohlásenia, a tento deň výslovne
uvedie v ohlásení. Zánikom ţivnostenského oprávnenia fyzickej osoby nedochádza však
k strate spôsobilosti fyzickej osoby mať práva a povinnosti a ani k spôsobilosti byť
účastníkom konania, pretoţe fyzická osoba zodpovedá v celom rozsahu za svoje záväzky
vzniknuté pri súkromnom podnikaní. Ak po začatí konania účastník stratí spôsobilosť byť
účastníkom konania, postup súdu upravuje § 107 OSP.
Podľa § 107 ods. 1 OSP, ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr,
ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť
alebo prerušiť, alebo či môţe v ňom pokračovať.
Jednou z podmienok konania je spôsobilosť byť účastníkom konania, upravená
v ustanovení § 19 OSP. Môţe však nastať situácia, ţe počas konania túto spôsobilosť stratí.
V takom prípade, so zreteľom na konkrétne okolnosti, súd musí posúdiť, či má konanie
zastaviť, prerušiť alebo môţe v ňom pokračovať. Tento postup ukladá citovaný § 107 ods. 1
OSP. Pritom konanie môţe byť zastavené len v prípade, ak bráni strata spôsobilosti
pokračovať v konaní. Zastavenie konania bude opodstatnené vţdy, keď strata spôsobilosti
účastníka je spôsobená jeho smrťou a konanie sa v dôsledku toho stane bezpredmetným (napr.
konanie o povolenie uzavrieť manţelstvo). Prerušenie konania bude prichádzať do úvahy
najmä vtedy, ak moţno predpokladať, ţe prekáţka odpadne. Súd môţe bez prerušenia
pokračovať v konaní najmä vtedy, ak je zo zákona zrejmý nositeľ hmotnoprávneho vzťahu,
v ktorom pôvodne vystupoval aj účastník, ktorý stratil spôsobilosť.
V danej veci nebráni strata spôsobilosti pokračovať v konaní, pretoţe v prípade
ukončenia podnikateľskej činnosti podnikateľským subjektom – ţivnostníkom, resp. zánikom
jeho ţivnostenského oprávnenia, prechádzajú všetky jeho záväzky na fyzickú osobu, ktorá
túto podnikateľskú činnosť ukončila, resp. ktorej ţivnostenské oprávnenia zaniklo. Nejde teda
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, pretoţe zánik ţivnostenského oprávnenia
sa na označení účastníka konania prejavuje len vypustením dodatku k jeho obchodnému menu
(meno a priezvisko), odlišujúcemu osobu podnikateľa alebo druh podnikania. O tento prípad
ide v súdenej veci. Po začatí konania zanikol ţalovaný, ktorý bol v čase začatia konania
fyzickou osobou – podnikateľom podľa zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní
(ţivnostenský zákon), z dôvodu ukončenia jeho podnikateľskej činnosti. Zo zákona je pritom
zrejmá fyzická osoba Ing. A.. R., ako nositeľ hmotnoprávneho vzťahu, v ktorom pôvodne
vystupoval účastník, ktorý stratil spôsobilosť, čiţe fyzická osoba – podnikateľ: Ing. A.. R.
– M., IČO: X. s miestom podnikania: K./1, X. N.. Ak počas konania dôjde v osobe
niektorého účastníka k opísanej situácii, vstupuje fyzická osoba, ktorá bola predtým
podnikateľom (ţivnostníkom), do práv a záväzkov doterajšieho účastníka – podnikateľa,
nakoľko fyzická osoba zodpovedá v celom rozsahu za svoje záväzky vzniknuté pri
súkromnom podnikaní. Súd v takomto prípade skonštatuje, ţe došlo k zmene, o tejto
nerozhoduje a k nej nie je potrebný súhlas ostatných účastníkov. Z obsahu spisu nie je zrejmé,
či prvostupňový a odvolací súd mal o tejto zmene vedomosť alebo nie. Vychádzajúc však zo
záhlaví rozsudkov oboch súdov niţších stupňov, kde označili ţalovaného ako podnikateľa,
hoci ním uţ v čase ich vydaní nebol, moţno konštatovať, ţe o zmene vedomosť nemali, hoci
sa o nej, aj napriek neoznámeniu ktorýmkoľvek účastníkom konania (predovšetkým
samotným ţalovaným, resp. jeho právnym zástupcom), mohli dozvedieť titulom svojej
úradnej povinnosti overením si aktuálneho stavu údajov ţalovaného v online výpise zo
Ţivnostenského registra Slovenskej republiky. Následne sa javilo ţiaducim vyzvať ţalobcu
na upresnenie označenia ţalovaného v zmysle zisteného aktuálneho stavu jeho údajov v
ţivnostenskom registri. Obidva rozsudky súdov niţších stupňov sú tak nevykonateľnými,
nakoľko v nich uvedený subjekt povinnosti - ţalovaný bol uţ v čase ich vydaní neexistujúcim
podnikateľským subjektom.
Dovolací súd, z jeho úradnej povinnosti, zistil, ţe uţ v konaní pred súdom prvého
stupňa, pred vyhlásením odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu (č. l. 180),
došlo na k zmene v osobe ţalovaného, v dôsledku čoho v čase rozhodovania súdu prvého
stupňa, a logicky následne i v čase rozhodovania odvolacieho súdu, účastník konania -
ţalovaný označený v tomto spore ako: Ing. A.. R. – M., IČO: X. s miestom podnikania: K./1,
X. N., uţ neexistoval. Došlo k zmene na strane ţalovaného podľa § 107 ods. 1 OSP.
Pôvodne (v čase podania ţaloby) bol ţalovaným fyzická osoba – podnikateľ
s obchodným menom Ing. A.. R. – M., IČO: X. s miestom podnikania: K./1, X. N.. Z výpisu
tohto podnikateľa zo Ţivnostenského registra Obvodného úradu N., číslo ţivnostenského
registra: X., mal dovolací súd za preukázané, ţe tento podnikateľský subjekt ukončil svoju
činnosť ku dňu 31. 7. 2005, čo znamená, ţe podnikateľ s obchodným menom Ing. A.. R. – M.
neexistoval uţ v priebehu prvostupňového konania. Súd prvého stupňa, ani súd odvolací, sa
však s touto právnou skutočnosťou nevyporiadali, čo je zrejmé zo záhlaví oboch rozsudkov
súdov niţších stupňov (č. l. 180 a 228), kde ţalovaného označili ako fyzickú osobu –
podnikateľa: Ing. A.. R. – M., K., N., hoci správne mali ţalovaného označiť uţ iba ako
fyzickú osobu, t. j. vypustením dodatku k jeho menu a priezvisku, ktorý odlišoval osobu
podnikateľa alebo druh jeho podnikania. V dobe vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu (18.
03. 2008), a uţ i v dobe vyhlásenia rozsudku prvostupňového súdu (13. 02. 2006), ţalovaný
označený ako Ing. A.. R. – M., IČO: X. s miestom podnikania: K./1, X. N., neexistoval.
Ukončil svoju podnikateľskú činnosť ešte ku dňu 31. 07. 2005, tzn. takto označený ţalovaný
stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe
zrušiť rozsudok odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd námietkami uvedenými
v dovolaní.
So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 veta tretia OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.