Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 259/2012
PDF · 118.63 KB
No categories available
I. ÚS 259/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T. F. SK s. r. o., M., zastúpenej advokátkou
JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Daňového úradu Trebišov
č. 740/320/163-27072/11/Šol zo 6. septembra 2011 a tiež rozhodnutím Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/23540-133131/2011/991545-r z 9. decembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T. F. SK s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla
2012 doručená sťažnosť spoločnosti T. F. SK s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím
Daňového úradu Trebišov (ďalej len „daňový úrad“) č. 740/320/163-27072/11/Šol zo
6. septembra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie daňového úradu“) a tiež rozhodnutím Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/223/23540-
133131/2011/991545-r z 9. decembra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie daňového riaditeľstva“).
Keďže k 1. januáru 2012 došlo ku vzniku Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
(ďalej len „finančné riaditeľstvo“), ktoré sa stalo nástupcom daňového riaditeľstva,
sťažovateľka ako porušovateľa svojich označených práv označila finančné riaditeľstvo
(§ 9 a § 10 zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov
a colníctva v znení neskorších predpisov).
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že daňový úrad rozhodnutím
č. 740/320/163-27072/11/Šol zo 6. septembra 2011 vydal daňovú exekučnú výzvu voči
sťažovateľke ako daňovému dlžníkovi. O odvolaní sťažovateľky z 28. septembra 2011 proti
predmetnej daňovej exekučnej výzve rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutím
č. I/223/23540-133131/2011/991545-r z 9. decembra 2011, ktorým potvrdilo rozhodnutie
daňového úradu zo 6. septembra 2011.
3. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka podala proti rozhodnutiam
daňových orgánov žalobu na všeobecnom súde, keď tvrdí, že v záujme toho, aby nedošlo
„k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, podáva sťažovateľ z dôvodu, aby
nedošlo k situácii, v ktorej by nemal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na žiadnom
orgáne/súde súbežne so žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy aj túto ústavnú sťažnosť“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej označených
práv postupom a rozhodnutím daňového úradu a daňového riaditeľstva a aby tieto
rozhodnutia zrušil. Taktiež žiadala, aby ústavný súd zakázal Daňovému úradu Košice
a finančnému riaditeľstvu pokračovať v porušovaní jej základných práv, priznal jej
primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania. Napokon
žiadala, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť daňovej exekučnej výzvy, ako aj daňovej
exekúcie ako takej.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následných
rozhodnutí daňového úradu a daňového riaditeľstva v jej daňovej veci najmä z hľadiska
rešpektovania ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného
dohovorom, v dôsledku tvrdeného porušenia ktorých sa domáhala ochrany ako v konaní
pred ústavným súdom, tak aj podaním žaloby o preskúmanie správnych rozhodnutí
všeobecným súdom.
9. Ak sa za tejto situácie domáhala ochrany svojich práv jednak na všeobecnom súde
(bod 3) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
všeobecný súd.
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010,
I. ÚS 138/2011, I. ÚS 66/2012), že v prípade podania opravného prostriedku (prípadne
žaloby v rámci správneho súdnictva) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku
(v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 alebo
vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému
opravným prostriedkom.
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012