Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 267/2012
PDF · 258.38 KB
No categories available
I. ÚS 267/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou O., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 24 Co 152/2011 z 29. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou O., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co
152/2011 z 29. februára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Návrhom na začatie konania... sa sťažovateľ (ako zamestnávateľ) domáhal uloženia
povinnosti odporcovi (ako zamestnancovi) zaplatenia sumy 13.180,54 EUR z titulu náhrady
škody podľa § 185, vzniknutej na zverených predmetoch v pracovnoprávnom vzťahu, ktoré
boli odporcovi písomne zverené...
Sťažovateľ svoj nárok doložil... písomnou dohodou zo dňa 01. 07. 2003, predmetom
ktorej bolo zverenie vozidla, ako aj hmotná zodpovednosť za pohonné hmoty (PH) a zverené
predmety, ktorá bola podpísaná spolu s dohodou o starostlivosti na pridelenom vozidle C...
Prvostupňový súd návrh... zamietol z dôvodov:
1/ Nie je daná osobitná zodpovednosť v prípade vozidla pretože motorové vozidlo:
1.1 nemôže byť predmetom dohody o hmotnej zodpovednosti keďže sa nejedná
o predmet, ktorý by zamestnanec využíval sám a mohol kvalifikovane zabezpečiť jeho
ochranu a nejedná sa o hotovosť, ceninu, či inú hodnotu na obeh a obrat a
1.2 nebolo odporcovi zverené
2/ Nie je daná osobitná zodpovednosť za škodu na ostatných predmetoch, pretože
nebolo preukázané ich zverenie odporcovi
3/ Nie je daná ani všeobecná zodpovednosť za škodu na odcudzených veciach,
pretože tretia osoba ktorej boli odovzdané bola oprávnená používať motorové vozidlo, t. j.
nebolo preukázané protiprávne konanie odporcu (a tým pádom ani zavinenie, či príčinná
súvislosť medzi konaním odporcu a škodou)
Sťažovateľ podal... odvolanie, v ktorom poukázal na to, že zistenia súdu sú v zjavnom
rozpore s obsahom spisu.
Ad 1.1/
Poukázal pritom na to, že nie je zrejmé z čoho súd vyvodil, že vozidlo je predmet,
ktorý zamestnanec nemôže využívať sám a nemôže kvalifikovane zabezpečiť jeho ochranu.
V prípade že by nebolo možné dohodnúť osobitnú zodpovednosť podľa § 185 ZP pre
motorové vozidlo, bolo by to pre zamestnávateľov vo všeobecnosti likvidačné, keďže
v prípade „umožnenia odcudzenia“ služobného vozidla prideleného zamestnancovi by
mohol zamestnávateľ od zamestnanca požadovať iba zlomok jeho ceny, pokiaľ by nedokázal
úmysel, čo by doslova motivovalo zamestnanca obohatiť sa na úkor zamestnávateľa.
Ad 1.2/
Sťažovateľ poukázal na nesprávny, prísne formálny a jednostranný prístup
k posudzovaniu uzavretej dohody o hmotnej zodpovednosti a vzniku osobitnej zodpovednosti
podľa §§ 182 až 185 ZP, ktorým súd porušuje základné práva sťažovateľa (III. ÚS 36/2010,
V zmysle rozhodnutia NS SR č. R 22/1980, predloženého už v priebehu konania,
nemá byť dohoda posudzovaná podľa názvu, ale podľa jej obsahu.
Dohoda pod názvom: „Dohoda o hmotnej zodpovednosti“, v článku 1 zakotvila:
„Zamestnanec preberá zodpovednosť za zverené motorové vozidlo a jeho výbavu.
Zamestnanec preberá hmotnú zodpovednosť za zverenú kreditnú kartu na nákup
pohonných hmôt.
Zamestnanec preberá hmotnú zodpovednosť za zverené predmety.“
Z uvedeného znenia je zrejmé, že predmetom dohody boli vlastne úkony dva a to tak
dohoda o hmotnej zodpovednosti za kartu a iné zverené predmety, ako aj potvrdenie
o zverení vozidla.
Odporca a sťažovateľ... prostredníctvom tohto právneho úkonu... potvrdili zverenie
motorového vozidla vrátane výbavy do dispozície a ochrany odporcu a tento za ne prevzal
zodpovednosť pre prípad možnej straty.
V zmysle článku V. dohody sa odporca výslovne zaviazal nahradiť stratu zverených
predmetov v plnej výške. Niet právnych pochýb, že odporcovi tak bez ohľadu na názov
právneho úkonu vznikla osobitná zodpovednosť pre prípad straty zverených predmetov
podľa § 185 ZP, s čím sa však súd vo svojom odôvodnení vôbec nevysporiadal.
Súd v rozpore s nálezom ÚS SR č. III. ÚS 192/06 v rozsudku nezdôvodnil, prečo
v tomto prípade posudzuje dohodu len podľa názvu a teda sa odchyľuje
od predchádzajúceho riešenia analogickej otázky všeobecnými súdmi, čím porušuje princíp
právnej istoty a právo sťažovateľa na spravodlivý proces.
Ad 2/
Súd neuviedol žiadne argumenty, ktorými by podporil svoje stručné konštatovanie, že
inventúrny výstup nie je potvrdením o zverení predmetov, čím bez právneho základu
vylučuje zrejmú spojitosť so vznikom zodpovednosti podľa § 185 ZP.
Je pravda, že inventúrny výstup podpísaný v zmysle zákona inventarizačnou komisiou
sám osebe nie je dokladom o zodpovednosti zamestnanca podľa § 185 ZP, v uvedenom
prípade však doklad z 20. 01. 2006 obsahuje zoznam predmetov zverených zamestnancovi,
označenie zamestnanca menom a priezviskom a potvrdenie týchto skutočností podpismi
zamestnávateľa aj zamestnanca.
Rovnako v prípade zverenia PH, ktoré má povahu zverenia zásob materiálu podľa
§ 182 ZP, odporca na základe čl. I. dohody o hmotnej zodpovednosti a čl. IV ods. 5 dohody
o údržbe a starostlivosti zodpovedal za vzniknutý schodok a súd svoj záver a tom, že nie je
preukázané zverenie, neodôvodnil nijakým spôsobom.
Ad 3/
Sťažovateľ v odvolaní konštatoval, že odporca jednoznačne konal protiprávne keď
porušil:
- povinnosť podľa čl. II dohody o hmotnej zodpovednosti urobiť všetko pre to, aby sa
zabránilo strate zverených predmetov a vykonať všetky opatrenia na ich zabezpečenie
- povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka počínať si tak, aby nedochádzalo ku
škodám
- pokyny nadriadených zamestnancov na výrobných poradách zo dňa 07. 02. 2005
a 26. 09. 2005 parkovať vozidlá v stráženom objekte zamestnávateľa alebo po vydaní
povolenia doma ktorých príjem potvrdil podpisom
Porušenie uvedených povinností nebolo v konaní ani v odôvodnení rozsudku
vyvrátené. Celé svoje rozhodnutie o tom, že nebolo dané protiprávne konanie, súd postavil
na závere, že kolega odporcu p. Š. bol v danom čase oprávnený motorové vozidlo používať.
K tomuto však neexistoval a v spise nebol doložený jediný dôkaz, záver bol prijatý
nepodložene, iba na základe tvrdení odporcu, že p. Š.:
- bol oprávnený vozidlo používať so súhlasom zamestnávateľa
- motorové vozidlo zvyčajne parkoval doma
- v čase odcudzenia opustil s vozidlom areál sťažovateľa a odišiel bez toho, aby mu
v tom niekto zabránil.
Už prvá a základná skutočnosť sa nezakladala na pravde a ani nebola nijak
preukázaná.
Ďalšie skutočnosti preto nie sú relevantné a logicky nepostačujú k preukázaniu, že
p. Š. bol oprávnený na použitie predmetného motorového vozidla, keďže logické je naopak
to, že písomne zverené vozidlo nemôže zamestnanec kedykoľvek svojvoľne odovzdať inej
osobe, bez súhlasu zamestnávateľa. Zo žiadneho predloženého dôkazu právo vozidlo
odovzdať inému nevyplýva, preto tvrdenie súdu nie je právne udržateľné.
Oprávnenie odporcu odovzdať vozidlo mohlo vzniknúť jedine na základe písomného
súhlasu zamestnávateľa, čo sa nestalo.
Pokiaľ konal odporca svojvoľne, konal v rozpore s dohodou so zamestnávateľom
a svojimi povinnosťami, a teda protiprávne, čo aj sám písomne uznal v zápise zo dňa 05. 05.
2006. S týmito skutočnosťami sa súd nijakým spôsobom nevyporiadal v odôvodnení
rozhodnutia.
Porušovateľ svoje potvrdzujúce rozhodnutie zo dňa 29. 02. 2012 odôvodnil iba
nekonkrétne a hmlisto tým, že sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami
a právnymi závermi prvostupňového súdu bez toho, aby reagoval na konkrétne námietky
uvedené v odvolaní, s ktorými sa prvostupňový súd nevyporiadal, pretože jeho rozhodovanie
im predchádzalo...
odvolací súd ani súd prvostupňový sa nevyporiadali s predloženými skutkovými
a právnymi okolnosťami veci, najmä ani jeden nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na
otázky predložené v odvolaní, a to napriek tomu, že ide bez pochybností o otázky zásadného
charakteru s priamym vplyvom na výsledok vo veci, najmä:
1/ Prečo vozidlo nemôže byť predmetom zverenia
2/ Prečo dohodu obsahujúcu potvrdenie o zverení predmetov a dohodu o hmotnej
zodpovednosti z 1. 7. 2003 posúdil ako neplatný právny úkon
3/ Aké náležitosti zverenia predmetov absentovali v dokumente označenom ako
„inventúrny výstup“ z 20. 01. 2006 podpísanom odporcom
4/ Prečo nebolo uznané zverenie PH zakúpených z karty zverenej odporcovi dohodou
o hmotnej zodpovednosti na tento účel
5/ Prečo súd neuznal protiprávnosť konania, ktoré ako protiprávne označil aj
odporca, hoci nebol predložený žiadny dôkaz o oprávnení odovzdať svojvoľne vozidlo inej
osobe, naopak toto odporuje Zákonníku práce a Dohode o HZ/zverení vozidla z 1. 7. 2003.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 29. 02. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn.
24Co 152/2011 právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde za podmienok a podrobností ustanovených
zákonom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky porušil.
2. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 29. 02. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn.
24Co 152/2011 právo sťažovateľa na prejednanie záležitosti spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote nezávislým a nestranným zákonom zriadeným súdom podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušil.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa
29. 02. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 24Co 152/2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 707,45 EUR, ktorú je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a jednak na základe argumentácie,
ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
4 C 301/2008 zo 7. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o zamietnutí jej
návrhu na zaplatenie sumy 13 180,54 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody vzniknutej
na zverených predmetoch v pracovnoprávnom vzťahu.
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ňou označené
základné a iné práva, pretože jasne a zreteľne neodpovedal na otázky uvedené v odvolaní
proti rozsudku okresného súdu, a to
«1/ Prečo vozidlo nemôže byť predmetom zverenia
2/ Prečo dohodu obsahujúcu potvrdenie o zverení predmetov a dohodu o hmotnej
zodpovednosti z 1. 7. 2003 posúdil ako neplatný právny úkon
3/ Aké náležitosti zverenia predmetov absentovali v dokumente označenom ako
„inventúrny výstup“ z 20. 01. 2006 podpísanom odporcom
4/ Prečo nebolo uznané zverenie PH zakúpených z karty zverenej odporcovi dohodou
o hmotnej zodpovednosti na tento účel
5/ Prečo súd neuznal protiprávnosť konania, ktoré ako protiprávne označil
aj odporca, hoci nebol predložený žiadny dôkaz o oprávnení odovzdať svojvoľne vozidlo
inej osobe, naopak toto odporuje Zákonníku práce a Dohode o HZ/zverení vozidla z 1. 7.
2003».
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej
opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania
príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46
ods. 1 a ods. 4 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka
v sťažnosti namietala. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok
sťažovateľky, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského
súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jej označených práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, odvolaním proti
rozsudku okresného súdu, ako aj s obsahom súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si zadovážil,
dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľkou
označeného základného a iného práva.
Európsky súd pre ľudské práva už vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa
aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil, že právo na spravodlivé prejednanie veci v sebe
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. „Článok 6 ods. 1 zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, nemožno ho ale chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument bola daná podrobná odpoveď... Preto otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na konkrétne okolnosti daného prípadu“ (rozsudok Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra
1994). Z uvedeného však vyplýva povinnosť súdu poskytnúť odpoveď na argument, ktorý
sa v kontexte danej veci javí ako rozhodujúci.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
Krajský súd v rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so
skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení
napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vyporiadal s námietkami uplatnenými
žalobcom a vzhľadom na to, že tento ani v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti,
ktoré by bolo potrebné zhodnotiť, a na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd
v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.“
Vzhľadom na to, že krajský súd využil možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, a s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08), z ktorej vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd dáva do pozornosti
nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu: „Podľa § 179 ods. 1
ZP zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným
porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.
Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených
v § 182 a 185.
Podľa § 182 ods. 1 – 3 ZP, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej
zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné
hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý
schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať
na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej
zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť).
Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Zamestnanec
sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo
sčasti bez jeho zavinenia.
Podľa § 185 ods. 1, 2 ZP, zamestnanec zodpovedá za stratu nástrojov, ochranných
pracovných prostriedkov a iných podobných predmetov, ktoré mu zamestnávateľ zveril
na základe písomného potvrdenia. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti,
ak sa preukáže, že strata vznikla úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia.
Podľa § 186 ods. 1 ZP, zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť
zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením
do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.
S poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné ustanovenia dospel súd
k záveru, že podaný návrh nie je dôvodný.
Podľa názoru súdu v danom prípade nebolo možné posudzovať zodpovednosť
odporcu za škodou v zmysle § 182 resp. § 185 ZP, nakoľko pokiaľ ide o náhradu škody
titulom odcudzeného motorového vozidla, tak motorové vozidlo nemôže byť v zmysle
ustanovení zákonníka práce predmetnom dohody o hmotnej zodpovednosti, čo je vylúčené
samotným funkčným určením vozidla, nakoľko sa nejedná o predmet, ktorý by odporca ako
zamestnanec využíval sám a mal by súčasne možnosť tak kvalifikovane zabezpečiť jeho
ochranu. Súčasne sa nejedná o hotovosť, ceniny či inú hodnotu zverenú na obeh alebo
obrat, ktorú by bol odporca povinný vyúčtovať. Súd preto dospel k záveru, že dohoda
o hmotnej zodpovednosti uzavretá medzi účastníkmi dňa 01. 07. 2003, predmetom ktorej je
vyššie uvedené motorové vozidlo je neplatná a v danom prípade bolo možné posudzovať
zodpovednosť odporcu za škodu spôsobenú odcudzením predmetného MV iba podľa
všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa § 179 ZP.
Súd len pre úplnosť dodáva, že skutočnosť, že predmetné MV používal okrem
odporcu minimálne ďalší zamestnanec a to A. Š. jednoznačne vyplýva z jeho výpovede na
polícii dňa 12. 04. 2006, kde dokonca uviedol, že vozidlo parkovával doma, a preukazuje to
aj skutočnosť, že dňa 11. 04. 2006 práve A. Š. prišiel na tomto MV do sídla navrhovateľa, z
vozidla vyložil a následne doň naložil elektromery a na vozidle odišiel cez vrátnicu preč,
bez toho, že by mu v tom niekto zabránil.
Rovnako nebolo v konaní preukázané ani zverenie ostatných odcudzených predmetov
(pracovné pomôcky a elektromery) odporcovi na základe podpísaného písomného
potvrdenia, nakoľko navrhovateľ predložil iba inventúrny výstup pracovných prostriedkov,
ktorý takýmto písomným potvrdením nie je. Pokiaľ ide o odcudzené elektromery, ich
zverenie odporcovi na písomné potvrdenie v konaní rovnako nebolo preukázané. Obdobne
sa to týka odhadnutej spotreby resp. zostatku pohonných hmôt v odcudzenom motorovom
vozidle.
Súd teda následne skúmal, či sú v danom prípade splnené zákonné podmienky pre
vznik všeobecnej zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 179 ZP a dospel k záveru, že
odporca nenesie zodpovednosť ani v tomto prípade a to z dôvodu nesplnenia zákonných
podmienok pre vznik jeho zodpovednosti. V prípade všeobecnej zodpovednosti za škodu
podľa § 179 ods. 1 ZP sú predpokladmi jej vzniku protiprávny úkon, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi protiprávnym úkonom vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia
pracovného pomeru a skutočnosť, že ku škode došlo pri plnení pracovných úloh alebo
v priamej súvislosti s ním; pričom pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené
súčasne všetky uvedené podmienky, v danom prípade dospel súd k záveru, že nebol
preukázaný protiprávny úkon odporcu, nakoľko tento odovzdal vozidlo kolegovi Š., ktorý
ako je už uvedené vyššie bol rovnako oprávnený používať uvedené MV. Vozidlo z areálu
navrhovateľa následne odviezol a zaparkoval doma A. Š. a nie odporca, preto v prípade
odporcu súd nezistil, že by sa dopustil protiprávneho úkonu. Následne tak nie sú splnené
ani ostatné podmienky vzniku zodpovednosti ako je príčinná súvislosť medzi protiprávnym
úkonom odporcu a vznikom škody, ani zavinenie odporcu.“
K jednotlivým otázkam uvedeným v odvolaní, na ktoré sťažovateľka podľa jej
tvrdenia nedostala odpoveď, ústavný súd uvádza:
1. Prečo vozidlo nemôže byť predmetom zverenia?
Táto námietka nebola predmetom odvolania, a preto sťažovateľka nemôže namietať,
že na takúto otázku nedostala odpoveď.
2. Prečo dohodu obsahujúcu potvrdenie o zverení predmetov a dohodu o hmotnej
zodpovednosti z 1. júla 2003 posúdil ako neplatný právny úkon?
Ani táto námietka nebola predmetom odvolania, navyše ústavný súd poukazuje na to,
že na túto otázku odstala sťažovateľka v celom rozsahu odpoveď v odôvodnení rozsudku
okresného súdu.
3. Aké náležitosti zverenia predmetov absentovali v dokumente označenom ako
„inventúrny výstup“ z 20. januára 2006 podpísanom odporcom?
Ani túto námietku odvolanie neobsahovalo. Navyše ústavný súd poukazuje na to, že
tvrdenie sťažovateľky o tom, že inventúrny výstup obsahuje podpis odporcu, sa nezakladá
na pravde, čo je zrejmé z obsahu spisu okresného súdu.
4. Prečo nebolo uznané zverenie PH zakúpených z karty zverenej odporcovi dohodou
o hmotnej zodpovednosti na tento účel?
Ani táto námietka nebola obsahom odvolania, a preto ústavný súd nie je povinný
takýto nedostatok odôvodnenia v rozsudkoch všeobecných súdov preskúmavať.
5. Prečo súd neuznal protiprávnosť konania, ktoré ako protiprávne označil aj
odporca, hoci nebol predložený žiadny dôkaz o oprávnení odovzdať svojvoľne vozidlo inej
osobe, naopak toto odporuje Zákonníku práce a Dohode o HZ/zverení vozidla z 1. júla
2003?
Na túto otázku sťažovateľka tiež dostala odpoveď v rozsudku okresného súdu.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že okresný súd mal skutočnosť, že
motorové vozidlo používali aj iné osoby ako odporca, preukázanú z výpovede A. Š., z ktorej
jednoznačne vyplýva, že motorové vozidlo používal aj on so súhlasom majiteľa firmy
a parkovával ním v mieste svojho bydliska. Nie je teda pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že
takýto záver bol prijatý iba na základe tvrdení odporcu. Dôkaz – výsluch A. Š. –
sťažovateľka v konaní pred okresným súdom žiadnym spôsobom nevyvrátila.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že odporcovi vznikla osobitná zodpovednosť
podľa § 185 Zákonníka práce, pričom s týmto tvrdením sa súdy nevysporiadali, ústavný súd
konštatuje, že ani toto tvrdenie sťažovateľky sa nezakladá na pravde. V odôvodnení
rozsudku okresného súdu je jasne uvedené, prečo nebolo možné posudzovať zodpovednosť
odporcu podľa § 182 a tiež podľa § 185 Zákonníka práce. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na nasledovný judikát (3 Cz 40/1976), ktorý bol vyslovený v súvislosti
s posudzovaním zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov podľa § 178
zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení noviel (teraz § 185 Zákonníka práce):
„Zodpovednosť zamestnanca za stratu predmetov zverených na písomné potvrdenie
predpokladá, že ide o predmet, ktorý zamestnanec sám a výlučne používa a má možnosť
kvalifikovane zabezpečiť jeho ochranu. Nie je to tak, ak zverený predmet používajú aj iní
zamestnanci v rámci svojej pracovnej činnosti vyplývajúcej im z pracovných úloh.“ Je teda
zrejmé, že práve citovaným judikátom sa okresný súd vysporiadal s tvrdením sťažovateľky
o zodpovednosť odporcu podľa § 185 Zákonníka práce.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom
na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký
jeho výklad a aplikáciu ustanovení Zákonníka práce, ktoré by mohli vyvolať účinky
nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd, resp.
okresný súd dospeli, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, resp. okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje
spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti
dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné
pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok
bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov
verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná
súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku
nemala podstatný dosah.
Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len
z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd.
Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach
daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý
rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných
pochybení krajského súdu, po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla
spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.
K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu, resp.
okresného súdu ústavný súd uvádza, že už v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré
sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané
rozhodnutie krajského súdu, resp. okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012