Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 267/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou O., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa a 4 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Trnave sp. zn. z 29. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou O., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a 4 (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co

152/2011 z 29. februára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Návrhom na začatie konania... sa sťažovateľ (ako zamestnávateľ) domáhal uloženia

povinnosti odporcovi (ako zamestnancovi) zaplatenia sumy 13.180,54 EUR z titulu náhrady

škody podľa § 185, vzniknutej na zverených predmetoch v pracovnoprávnom vzťahu, ktoré

boli odporcovi písomne zverené...

Sťažovateľ svoj nárok doložil... písomnou dohodou zo dňa 01. 07. 2003, predmetom

ktorej bolo zverenie vozidla, ako aj hmotná zodpovednosť za pohonné hmoty (PH) a zverené

predmety, ktorá bola podpísaná spolu s dohodou o starostlivosti na pridelenom vozidle C...

Prvostupňový súd návrh... zamietol z dôvodov:

1/ Nie je daná osobitná zodpovednosť v prípade vozidla pretože motorové vozidlo:

1.1 nemôže byť predmetom dohody o hmotnej zodpovednosti keďže sa nejedná

o predmet, ktorý by zamestnanec využíval sám a mohol kvalifikovane zabezpečiť jeho

ochranu a nejedná sa o hotovosť, ceninu, či inú hodnotu na obeh a obrat a

1.2 nebolo odporcovi zverené

2/ Nie je daná osobitná zodpovednosť za škodu na ostatných predmetoch, pretože

nebolo preukázané ich zverenie odporcovi

3/ Nie je daná ani všeobecná zodpovednosť za škodu na odcudzených veciach,

pretože tretia osoba ktorej boli odovzdané bola oprávnená používať motorové vozidlo, t. j.

nebolo preukázané protiprávne konanie odporcu (a tým pádom ani zavinenie, či príčinná

súvislosť medzi konaním odporcu a škodou)

Sťažovateľ podal... odvolanie, v ktorom poukázal na to, že zistenia súdu sú v zjavnom

rozpore s obsahom spisu.

Ad 1.1/

Poukázal pritom na to, že nie je zrejmé z čoho súd vyvodil, že vozidlo je predmet,

ktorý zamestnanec nemôže využívať sám a nemôže kvalifikovane zabezpečiť jeho ochranu.

V prípade že by nebolo možné dohodnúť osobitnú zodpovednosť podľa pre

motorové vozidlo, bolo by to pre zamestnávateľov vo všeobecnosti likvidačné, keďže

v prípade „umožnenia odcudzenia“ služobného vozidla prideleného zamestnancovi by

mohol zamestnávateľ od zamestnanca požadovať iba zlomok jeho ceny, pokiaľ by nedokázal

úmysel, čo by doslova motivovalo zamestnanca obohatiť sa na úkor zamestnávateľa.

Ad 1.2/

Sťažovateľ poukázal na nesprávny, prísne formálny a jednostranný prístup

k posudzovaniu uzavretej dohody o hmotnej zodpovednosti a vzniku osobitnej zodpovednosti

podľa § až 185 , ktorým súd porušuje základné práva sťažovateľa (,

).

V zmysle rozhodnutia NS SR č. R 22/1980, predloženého už v priebehu konania,

nemá byť dohoda posudzovaná podľa názvu, ale podľa jej obsahu.

Dohoda pod názvom: „Dohoda o hmotnej zodpovednosti“, v článku 1 zakotvila:

„Zamestnanec preberá zodpovednosť za zverené motorové vozidlo a jeho výbavu.

Zamestnanec preberá hmotnú zodpovednosť za zverenú kreditnú kartu na nákup

pohonných hmôt.

Zamestnanec preberá hmotnú zodpovednosť za zverené predmety.“

Z uvedeného znenia je zrejmé, že predmetom dohody boli vlastne úkony dva a to tak

dohoda o hmotnej zodpovednosti za kartu a iné zverené predmety, ako aj potvrdenie

o zverení vozidla.

Odporca a sťažovateľ... prostredníctvom tohto právneho úkonu... potvrdili zverenie

motorového vozidla vrátane výbavy do dispozície a ochrany odporcu a tento za ne prevzal

zodpovednosť pre prípad možnej straty.

V zmysle článku V. dohody sa odporca výslovne zaviazal nahradiť stratu zverených

predmetov v plnej výške. Niet právnych pochýb, že odporcovi tak bez ohľadu na názov

právneho úkonu vznikla osobitná zodpovednosť pre prípad straty zverených predmetov

podľa , s čím sa však súd vo svojom odôvodnení vôbec nevysporiadal.

Súd v rozpore s nálezom ÚS SR č. v rozsudku nezdôvodnil, prečo

v tomto prípade posudzuje dohodu len podľa názvu a teda sa odchyľuje

od predchádzajúceho riešenia analogickej otázky všeobecnými súdmi, čím porušuje princíp

právnej istoty a právo sťažovateľa na spravodlivý proces.

Ad 2/

Súd neuviedol žiadne argumenty, ktorými by podporil svoje stručné konštatovanie, že

inventúrny výstup nie je potvrdením o zverení predmetov, čím bez právneho základu

vylučuje zrejmú spojitosť so vznikom zodpovednosti podľa .

Je pravda, že inventúrny výstup podpísaný v zmysle zákona inventarizačnou komisiou

sám osebe nie je dokladom o zodpovednosti zamestnanca podľa , v uvedenom

prípade však doklad z 20. 01. 2006 obsahuje zoznam predmetov zverených zamestnancovi,

označenie zamestnanca menom a priezviskom a potvrdenie týchto skutočností podpismi

zamestnávateľa aj zamestnanca.

Rovnako v prípade zverenia PH, ktoré má povahu zverenia zásob materiálu podľa

, odporca na základe čl. I. dohody o hmotnej zodpovednosti a čl. IV ods. 5 dohody

o údržbe a starostlivosti zodpovedal za vzniknutý schodok a súd svoj záver a tom, že nie je

preukázané zverenie, neodôvodnil nijakým spôsobom.

Ad 3/

Sťažovateľ v odvolaní konštatoval, že odporca jednoznačne konal protiprávne keď

porušil:

- povinnosť podľa čl. II dohody o hmotnej zodpovednosti urobiť všetko pre to, aby sa

zabránilo strate zverených predmetov a vykonať všetky opatrenia na ich zabezpečenie

- povinnosť podľa počínať si tak, aby nedochádzalo ku

škodám

- pokyny nadriadených zamestnancov na výrobných poradách zo dňa 07. 02. 2005

a 26. 09. 2005 parkovať vozidlá v stráženom objekte zamestnávateľa alebo po vydaní

povolenia doma ktorých príjem potvrdil podpisom

Porušenie uvedených povinností nebolo v konaní ani v odôvodnení rozsudku

vyvrátené. Celé svoje rozhodnutie o tom, že nebolo dané protiprávne konanie, súd postavil

na závere, že kolega odporcu p. Š. bol v danom čase oprávnený motorové vozidlo používať.

K tomuto však neexistoval a v spise nebol doložený jediný dôkaz, záver bol prijatý

nepodložene, iba na základe tvrdení odporcu, že p. Š.:

- bol oprávnený vozidlo používať so súhlasom zamestnávateľa

- motorové vozidlo zvyčajne parkoval doma

- v čase odcudzenia opustil s vozidlom areál sťažovateľa a odišiel bez toho, aby mu

v tom niekto zabránil.

Už prvá a základná skutočnosť sa nezakladala na pravde a ani nebola nijak

preukázaná.

Ďalšie skutočnosti preto nie sú relevantné a logicky nepostačujú k preukázaniu, že

p. Š. bol oprávnený na použitie predmetného motorového vozidla, keďže logické je naopak

to, že písomne zverené vozidlo nemôže zamestnanec kedykoľvek svojvoľne odovzdať inej

osobe, bez súhlasu zamestnávateľa. Zo žiadneho predloženého dôkazu právo vozidlo

odovzdať inému nevyplýva, preto tvrdenie súdu nie je právne udržateľné.

Oprávnenie odporcu odovzdať vozidlo mohlo vzniknúť jedine na základe písomného

súhlasu zamestnávateľa, čo sa nestalo.

Pokiaľ konal odporca svojvoľne, konal v rozpore s dohodou so zamestnávateľom

a svojimi povinnosťami, a teda protiprávne, čo aj sám písomne uznal v zápise zo dňa 05. 05.

2006. S týmito skutočnosťami sa súd nijakým spôsobom nevyporiadal v odôvodnení

rozhodnutia.

Porušovateľ svoje potvrdzujúce rozhodnutie zo dňa 29. 02. 2012 odôvodnil iba

nekonkrétne a hmlisto tým, že sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami

a právnymi závermi prvostupňového súdu bez toho, aby reagoval na konkrétne námietky

uvedené v odvolaní, s ktorými sa prvostupňový súd nevyporiadal, pretože jeho rozhodovanie

im predchádzalo...

odvolací súd ani súd prvostupňový sa nevyporiadali s predloženými skutkovými

a právnymi okolnosťami veci, najmä ani jeden nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na

otázky predložené v odvolaní, a to napriek tomu, že ide bez pochybností o otázky zásadného

charakteru s priamym vplyvom na výsledok vo veci, najmä:

1/ Prečo vozidlo nemôže byť predmetom zverenia

2/ Prečo dohodu obsahujúcu potvrdenie o zverení predmetov a dohodu o hmotnej

zodpovednosti z 1. 7. 2003 posúdil ako neplatný právny úkon

3/ Aké náležitosti zverenia predmetov absentovali v dokumente označenom ako

„inventúrny výstup“ z 20. 01. 2006 podpísanom odporcom

4/ Prečo nebolo uznané zverenie PH zakúpených z karty zverenej odporcovi dohodou

o hmotnej zodpovednosti na tento účel

5/ Prečo súd neuznal protiprávnosť konania, ktoré ako protiprávne označil aj

odporca, hoci nebol predložený žiadny dôkaz o oprávnení odovzdať svojvoľne vozidlo inej

osobe, naopak toto odporuje a Dohode o HZ/zverení vozidla z 1. 7. 2003.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 29. 02. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn.

právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde za podmienok a podrobností ustanovených

zákonom podľa a porušil.

2. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 29. 02. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn.

právo sťažovateľa na prejednanie záležitosti spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote nezávislým a nestranným zákonom zriadeným súdom podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušil.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa

29. 02. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 707,45 EUR, ktorú je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a jednak na základe argumentácie,

ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 4 , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 7. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o zamietnutí jej

návrhu na zaplatenie sumy 13 180,54 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody vzniknutej

na zverených predmetoch v pracovnoprávnom vzťahu.

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom porušil ňou označené

základné a iné práva, pretože jasne a zreteľne neodpovedal na otázky uvedené v odvolaní

proti rozsudku okresného súdu, a to

«1/ Prečo vozidlo nemôže byť predmetom zverenia

2/ Prečo dohodu obsahujúcu potvrdenie o zverení predmetov a dohodu o hmotnej

zodpovednosti z 1. 7. 2003 posúdil ako neplatný právny úkon

3/ Aké náležitosti zverenia predmetov absentovali v dokumente označenom ako

„inventúrny výstup“ z 20. 01. 2006 podpísanom odporcom

4/ Prečo nebolo uznané zverenie PH zakúpených z karty zverenej odporcovi dohodou

o hmotnej zodpovednosti na tento účel

5/ Prečo súd neuznal protiprávnosť konania, ktoré ako protiprávne označil

aj odporca, hoci nebol predložený žiadny dôkaz o oprávnení odovzdať svojvoľne vozidlo

inej osobe, naopak toto odporuje a Dohode o HZ/zverení vozidla z 1. 7.

2003».

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46

ods. 1 a ods. 4 a právom podľa dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka

v sťažnosti namietala. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok

sťažovateľky, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského

súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jej označených práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, odvolaním proti

rozsudku okresného súdu, ako aj s obsahom súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si zadovážil,

dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľkou

označeného základného a iného práva.

Európsky súd pre ľudské práva už vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa

aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil, že právo na spravodlivé prejednanie veci v sebe

zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. „Článok 6 ods. 1 zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, nemožno ho ale chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument bola daná podrobná odpoveď... Preto otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na konkrétne okolnosti daného prípadu“ (rozsudok Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra

1994). Z uvedeného však vyplýva povinnosť súdu poskytnúť odpoveď na argument, ktorý

sa v kontexte danej veci javí ako rozhodujúci.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Krajský súd v rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so

skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení

napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

Prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vyporiadal s námietkami uplatnenými

žalobcom a vzhľadom na to, že tento ani v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti,

ktoré by bolo potrebné zhodnotiť, a na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd

v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.“

Vzhľadom na to, že krajský súd využil možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2

, a s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu

(, ), z ktorej vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd dáva do pozornosti

nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu: „Podľa § 179 ods. 1

zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným

porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.

Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených

v § 182 a 185.

Podľa – 3 , ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej

zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné

hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý

schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať

na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej

zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť).

Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Zamestnanec

sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo

sčasti bez jeho zavinenia.

Podľa , , zamestnanec zodpovedá za stratu nástrojov, ochranných

pracovných prostriedkov a iných podobných predmetov, ktoré mu zamestnávateľ zveril

na základe písomného potvrdenia. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti,

ak sa preukáže, že strata vznikla úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia.

Podľa , zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť

zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením

do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.

S poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné ustanovenia dospel súd

k záveru, že podaný návrh nie je dôvodný.

Podľa názoru súdu v danom prípade nebolo možné posudzovať zodpovednosť

odporcu za škodou v zmysle resp. , nakoľko pokiaľ ide o náhradu škody

titulom odcudzeného motorového vozidla, tak motorové vozidlo nemôže byť v zmysle

ustanovení predmetnom dohody o hmotnej zodpovednosti, čo je vylúčené

samotným funkčným určením vozidla, nakoľko sa nejedná o predmet, ktorý by odporca ako

zamestnanec využíval sám a mal by súčasne možnosť tak kvalifikovane zabezpečiť jeho

ochranu. Súčasne sa nejedná o hotovosť, ceniny či inú hodnotu zverenú na obeh alebo

obrat, ktorú by bol odporca povinný vyúčtovať. Súd preto dospel k záveru, že dohoda

o hmotnej zodpovednosti uzavretá medzi účastníkmi dňa 01. 07. 2003, predmetom ktorej je

vyššie uvedené motorové vozidlo je neplatná a v danom prípade bolo možné posudzovať

zodpovednosť odporcu za škodu spôsobenú odcudzením predmetného MV iba podľa

všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa .

Súd len pre úplnosť dodáva, že skutočnosť, že predmetné MV používal okrem

odporcu minimálne ďalší zamestnanec a to A. Š. jednoznačne vyplýva z jeho výpovede na

polícii dňa 12. 04. 2006, kde dokonca uviedol, že vozidlo parkovával doma, a preukazuje to

aj skutočnosť, že dňa 11. 04. 2006 práve A. Š. prišiel na tomto MV do sídla navrhovateľa, z

vozidla vyložil a následne doň naložil elektromery a na vozidle odišiel cez vrátnicu preč,

bez toho, že by mu v tom niekto zabránil.

Rovnako nebolo v konaní preukázané ani zverenie ostatných odcudzených predmetov

(pracovné pomôcky a elektromery) odporcovi na základe podpísaného písomného

potvrdenia, nakoľko navrhovateľ predložil iba inventúrny výstup pracovných prostriedkov,

ktorý takýmto písomným potvrdením nie je. Pokiaľ ide o odcudzené elektromery, ich

zverenie odporcovi na písomné potvrdenie v konaní rovnako nebolo preukázané. Obdobne

sa to týka odhadnutej spotreby resp. zostatku pohonných hmôt v odcudzenom motorovom

vozidle.

Súd teda následne skúmal, či sú v danom prípade splnené zákonné podmienky pre

vznik všeobecnej zodpovednosti odporcu za škodu podľa a dospel k záveru, že

odporca nenesie zodpovednosť ani v tomto prípade a to z dôvodu nesplnenia zákonných

podmienok pre vznik jeho zodpovednosti. V prípade všeobecnej zodpovednosti za škodu

podľa sú predpokladmi jej vzniku protiprávny úkon, vznik škody, príčinná

súvislosť medzi protiprávnym úkonom vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia

pracovného pomeru a skutočnosť, že ku škode došlo pri plnení pracovných úloh alebo

v priamej súvislosti s ním; pričom pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené

súčasne všetky uvedené podmienky, v danom prípade dospel súd k záveru, že nebol

preukázaný protiprávny úkon odporcu, nakoľko tento odovzdal vozidlo kolegovi Š., ktorý

ako je už uvedené vyššie bol rovnako oprávnený používať uvedené MV. Vozidlo z areálu

navrhovateľa následne odviezol a zaparkoval doma A. Š. a nie odporca, preto v prípade

odporcu súd nezistil, že by sa dopustil protiprávneho úkonu. Následne tak nie sú splnené

ani ostatné podmienky vzniku zodpovednosti ako je príčinná súvislosť medzi protiprávnym

úkonom odporcu a vznikom škody, ani zavinenie odporcu.“

K jednotlivým otázkam uvedeným v odvolaní, na ktoré sťažovateľka podľa jej

tvrdenia nedostala odpoveď, ústavný súd uvádza:

1. Prečo vozidlo nemôže byť predmetom zverenia?

Táto námietka nebola predmetom odvolania, a preto sťažovateľka nemôže namietať,

že na takúto otázku nedostala odpoveď.

2. Prečo dohodu obsahujúcu potvrdenie o zverení predmetov a dohodu o hmotnej

zodpovednosti z 1. júla 2003 posúdil ako neplatný právny úkon?

Ani táto námietka nebola predmetom odvolania, navyše ústavný súd poukazuje na to,

že na túto otázku odstala sťažovateľka v celom rozsahu odpoveď v odôvodnení rozsudku

okresného súdu.

3. Aké náležitosti zverenia predmetov absentovali v dokumente označenom ako

„inventúrny výstup“ z 20. januára 2006 podpísanom odporcom?

Ani túto námietku odvolanie neobsahovalo. Navyše ústavný súd poukazuje na to, že

tvrdenie sťažovateľky o tom, že inventúrny výstup obsahuje podpis odporcu, sa nezakladá

na pravde, čo je zrejmé z obsahu spisu okresného súdu.

4. Prečo nebolo uznané zverenie PH zakúpených z karty zverenej odporcovi dohodou

o hmotnej zodpovednosti na tento účel?

Ani táto námietka nebola obsahom odvolania, a preto ústavný súd nie je povinný

takýto nedostatok odôvodnenia v rozsudkoch všeobecných súdov preskúmavať.

5. Prečo súd neuznal protiprávnosť konania, ktoré ako protiprávne označil aj

odporca, hoci nebol predložený žiadny dôkaz o oprávnení odovzdať svojvoľne vozidlo inej

osobe, naopak toto odporuje a Dohode o HZ/zverení vozidla z 1. júla

2003?

Na túto otázku sťažovateľka tiež dostala odpoveď v rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že okresný súd mal skutočnosť, že

motorové vozidlo používali aj iné osoby ako odporca, preukázanú z výpovede A. Š., z ktorej

jednoznačne vyplýva, že motorové vozidlo používal aj on so súhlasom majiteľa firmy

a parkovával ním v mieste svojho bydliska. Nie je teda pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že

takýto záver bol prijatý iba na základe tvrdení odporcu. Dôkaz – výsluch A. Š. –

sťažovateľka v konaní pred okresným súdom žiadnym spôsobom nevyvrátila.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že odporcovi vznikla osobitná zodpovednosť

podľa , pričom s týmto tvrdením sa súdy nevysporiadali, ústavný súd

konštatuje, že ani toto tvrdenie sťažovateľky sa nezakladá na pravde. V odôvodnení

rozsudku okresného súdu je jasne uvedené, prečo nebolo možné posudzovať zodpovednosť

odporcu podľa a tiež podľa . Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na nasledovný judikát (), ktorý bol vyslovený v súvislosti

s posudzovaním zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov podľa § 178

v znení noviel (teraz ):

„Zodpovednosť zamestnanca za stratu predmetov zverených na písomné potvrdenie

predpokladá, že ide o predmet, ktorý zamestnanec sám a výlučne používa a má možnosť

kvalifikovane zabezpečiť jeho ochranu. Nie je to tak, ak zverený predmet používajú aj iní

zamestnanci v rámci svojej pracovnej činnosti vyplývajúcej im z pracovných úloh.“ Je teda

zrejmé, že práve citovaným judikátom sa okresný súd vysporiadal s tvrdením sťažovateľky

o zodpovednosť odporcu podľa .

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký

jeho výklad a aplikáciu ustanovení , ktoré by mohli vyvolať účinky

nezlučiteľné s uvedenými článkami a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd, resp.

okresný súd dospeli, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, resp. okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku

nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len

z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd.

Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach

daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý

rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných

pochybení krajského súdu, po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla

spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s .

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu, resp.

okresného súdu ústavný súd uvádza, že už v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré

sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané

rozhodnutie krajského súdu, resp. okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a 4

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012