Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 262/2012
PDF · 118.19 KB
No categories available
I. ÚS 262/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2012 predbežne
prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K.,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutím Daňového úradu Kráľovský Chlmec
č. 738/320/289-24954/11/Rem zo 7. októbra 2011 a tiež rozhodnutím Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1040505/143/2012/5081 z 23. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla
2012 doručená sťažnosť spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Daňového úradu
Kráľovský Chlmec (ďalej len „daňový úrad“) č. 738/320/289-24954/11/Rem zo 7. októbra
2011 a tiež rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné
riaditeľstvo“) č. 1040505/143/2012/5081 z 23. januára 2012.
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že daňový úrad rozhodnutím
č. 738/320/289-24954/11/Rem zo 7. októbra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie daňového úradu“)
vydal daňovú exekučnú výzvu voči sťažovateľke ako daňovému dlžníkovi. O odvolaní
sťažovateľky z 21. októbra 2011 proti predmetnej daňovej exekučnej výzve rozhodlo
finančné riaditeľstvo rozhodnutím č. 1040505/143/2012/5081 z 23. januára 2012 (ďalej aj
„rozhodnutie finančného riaditeľstva“), ktorým potvrdilo rozhodnutie daňového úradu
zo 7. októbra 2011.
3. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka podala proti rozhodnutiam
daňových orgánov žalobu na všeobecnom súde a tvrdí, že v záujme toho, aby
nedošlo ,,k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, podáva sťažovateľ z dôvodu,
aby nedošlo k situácii, v ktorej by nemal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na
žiadnom orgáne/súde súbežne so žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy aj túto ústavnú sťažnosť“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej označených
práv postupom a rozhodnutím daňového úradu a finančného riaditeľstva a aby tieto
rozhodnutia zrušil. Taktiež žiadala, aby ústavný súd zakázal Daňovému úradu Košice
a finančnému riaditeľstvu pokračovať v porušovaní jej základných práv, priznal jej
primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania. Napokon
žiadala, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť daňovej exekučnej výzvy, ako aj daňovej
exekúcie ako takej.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následných
rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva v jej daňovej veci najmä z hľadiska
rešpektovania ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného
dohovorom, v dôsledku tvrdeného porušenia ktorých sa domáhala ochrany ako v konaní
pred ústavným súdom, tak aj podaním žaloby o preskúmanie správnych rozhodnutí
všeobecným súdom.
9. Ak sa za tejto situácie domáhala ochrany svojich práv jednak na všeobecnom súde
(bod 3) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
všeobecný súd.
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010,
I. ÚS 138/2011, I. ÚS 66/2012), že v prípade podania opravného prostriedku (prípadne
žaloby v rámci správneho súdnictva) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku
(v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 alebo
vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému
opravným prostriedkom.
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012