Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 294/2012
PDF · 227.74 KB
No categories available
I. ÚS 294/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť K. D., R., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., R., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Ružomberok č. k. 9 C 143/2011-32 z 18. januára 2012
a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 78/2012-59 z 29. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012
doručená sťažnosť K. D., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M.
K., R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 143/2011-32 z 18. januára 2012 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Co 78/2012-59 z 29. februára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Rozsudkom Okresného súdu... 2C/107/2010-162 zo dňa 16. 2. 2011 som
bola zaviazaná vydať navrhovateľovi predmet bezdôvodného obohatenia sumu vo výške
220.000-. EUR spolu s úrokom z omeškania... a nahradiť navrhovateľovi trovy konania...
Proti... rozsudku podal som odvolanie. Krajský súd v Žiline rozsudkom číslo konania
5Co 177/2011-293 zo dňa 21. 6. 2011... rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Dňa 19. 11.
2011 podala som podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
SR. Dňa 14. 12. 2011 bolo mi faxom doručené oznámenie Generálnej prokuratúry SR, že
generálny prokurátor SR podal dňa 14. 12. 2011 mimoriadne dovolanie proti uvedeným
rozsudkom spolu so žiadosťou o odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov.
Dňa 21. 7. 2011 začalo voči mne exekučné konanie... 10. 11. 2011 vykonal exekútor
ocenenie môjho rodinného domu tým spôsobom, že bez toho, aby mi čas oceňovania
oznámil, vlámal sa spolu s navrhovateľom do môjho rodinného domu bez mojej prítomnosti
a privolaný znalec ocenil môj rodinný dom a pozemky na sumu 276.000 EUR. Pretože
posudok bol zjavne podhodnotený, už tým že znalec neocenil všetky súčasti rodinného domu
(napr. podlahové kúrenie a iné), nechala som predmet exekúcie – môj rodinný dom
a pozemky oceniť iným znalcom, ktorý ocenil dom so všetkými jeho súčasťami a pozemky
na sumu 450.000 EUR...
O mimoriadnom dovolaní... Najvyšší súd SR doposiaľ nerozhodol, exekúcia
spočíva...
Na Okresnom súde Ružomberok pod spis. značkou 9C/143/2011 prebieha konanie
o odporovateľnosť právneho úkonu, navrhovateľa H. R., bytom... proti odporkyni J. D.,
bytom..., ktorá je mojou sestrou, v ktorom sa navrhovateľ domáha vyslovenia neúčinnosti
zmluvy o pôžičke. Ja som do tohoto konania vstúpila ako vedľajší účastník, ktorú skutočnosť
som súdu oznámila podaním zo dňa 5. 1. 2012. Dňa 20. 1. 2012 bolo mi doručené uznesenie
Okresného súdu Ružomberok číslo 9C/143/2011-32 zo dňa 18. 1. 2012, ktorým súd
„nepripúšťa, aby do konania ako vedľajší účastník na strane odporkyne vstúpila K. D...“
Proti tomuto rozhodnutiu podala som... odvolanie. Krajský súd uznesením číslo
5Co/78/2012-59 zo dňa 29. 2. 2012... napadnuté rozhodnutie potvrdil, pričom využil
možnosť ust. § 219 ods. 2 O. s. p. a svoje rozhodnutie neodôvodnil.»
Sťažovateľka poukazuje na nasledovné: „V exekučnom konaní EX 1069/11 ja
rozporujem všeobecnú cena môjho rodinného domu a pozemkov a výsledok exekúcie závisí
od všeobecnej ceny môjho domu a pozemkov. Výrok rozhodnutia Okresného súdu
Ružomberok v konaní číslo 9C/143/2011 vo veci samej závisí taktiež od všeobecnej ceny
môjho rodinného domu a pozemkov. Ak je všeobecná cena mojich nehnuteľností vyššia ako
moje záväzky, navrhovateľ ukrátený nebol a pri speňažení môjho domu a pozemkov
uspokojím všetky moje záväzky, prípadne mi ešte aj peňažné prostriedky ostanú.
Preto moje právne postavenie povinného v exekučnom konaní a vôbec právne
postavenie dĺžnika čo do zániku dlhu je podmienené výťažkom zo speňaženia môjho
majetku, teda najnižším podaním v prípade dražby, ktorým je všeobecná cena predmetu
dražby. Mám preto právny záujem na objektívnom zistení všeobecnej ceny môjho majetku,
ktorá sa bude určovať pre potreby konania Okresného súdu Ružomberok číslo
9C/143/2011, do ktorého konania ma súd ako vedľajšieho účastníka nepripustil.
Okresný súd... zdôvodnil svoje rozhodnutie číslo 9C/143/2011... tým, že moje právne
postavenie sa nezmení vzhľadom na úspech navrhovateľa či odporcu v konaní, teda
vzhľadom na výrok rozhodnutia... Ja ale dôvodím, že mám záujem na víťazstve odporcu
v tomto konaní, pretože odporca bude úspešný vtedy, ak v konaní ustálená všeobecná cena
môjho majetku bude vyššia ako moje záväzky. Okrem toho výsledkom konania (ust. § 93
ods. 1 O. s. p.) nie je len víťazstvo jednej či druhej strany, teda výrok rozhodnutia, ale aj
skutkové okolnosti a právne závery ktoré vzal súd za preukázané a o ktoré je rozhodnutie
vo veci samej opreté. Takouto okolnosťou je nepochybne aj všeobecná cena môjho
majetku.“
Podľa názoru sťažovateľky „... Okresný súd Ružomberok uznesením číslo
9C/143/2011-32 zo dňa 18. 1. 2012 a Krajský súd v Žiline uznesením číslo 5Co/78/2012-59
zo dňa 29. 2. 2012... tým, že nepripustili... účasť v konaní vedenom na Okresnom súde
Ružomberok číslo 9C/143/2011, porušili moje základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a moje právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
návrh na vyslovenie neprípustnosti môjho vedľajšieho účastníctva podal navrhovateľ
na pojednávaní dňa 9. 1. 2012. Na tomto pojednávaní som sa nezúčastnila z dôvodov PN
(do spisu doložené) a nezúčastnila sa ho ani odporkyňa. Sudca rozhodol o tomto návrhu bez
pojednávania dňa 18. 1. 2012, bez toho ma oboznámil že taký návrh bol podaný, aby mi
umožnil sa k návrhu vyjadriť a navrhnúť dôkazy o mojom právnom záujme na výsledku
konania. Takýto postup súdu nie je podľa práva. Takýmto konaním súd zvýhodnil
navrhovateľa, pretože len tomu dal možnosť vyjadriť sa k prípustnosti môjho vedľajšieho
účastníctva. Mne a odporcovi takúto možnosť neposkytol...
Konanie o prípustnosť môjho účastníctva v konaní OS Ružomberok č. 9C/143/2011
začalo návrhom navrhovateľa ktorý predniesol do zápisnice na pojednávaní dňa 9. 1. 2012.
Preto preto mal súd postupovať podľa ust. § 114 a 115 O. s. p., teda doručiť mi návrh
(zápisnicu z pojednávania zo dňa 9. 1. 2012) a nariadiť pojednávanie o prípustnosti môjho
vedľajšieho účastníctva, prípadne ma aj vyzvať na vyjadrenie k návrhu na nepripustenie
mojej účasti v konaní. Súd mi návrh nedoručil a pojednávanie nenariadil. Rozhodol o mojej
účasti v konaní sám bez mojej vedomosti o návrhu a bez pojednávania dňa 18. 1. 2012...
Preto Okresný súd Ružomberok súd tým, že mi neumožnil v prvostupňovom konaní
číslo 9C/143/2011 ako účastníkovi vykonávať práva účastníka konania, ktoré mi zákon
priznáva, a Krajský súd v Žiline svoje rozhodnutie číslo 5Co/78/2012-59 zo dňa 29. 2. 2012
neodôvodnil, odňali mi možnosť konať pred súdom ako aj právo na spravodlivý proces
a porušili moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky ako aj moje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť a po vykonaní dokazovania
rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Žiline uznesením číslo 5Co/78/2012-59 zo dňa 29. 2. 2012
a Okresný súd Ružomberok uznesením číslo 9C/143/2011-32 zo dňa 18. 1. 2012 porušili
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline číslo 5Co/78/2012-59 zo dňa 29. 2. 2012
a uznesenie Okresného súdu Ružomberok číslo 9C/143/2011-32 zo dňa 18. 1. 2012 zrušuje
a vec vracia Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie.
alebo
1. Krajský súd v Žiline uznesením číslo 5Co/78/2012-59 zo dňa 29. 2. 2012 a porušil
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline číslo 5Co/78/2012-59 zo dňa 29. 2. 2012
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a uznesením
krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti uzneseniu okresného súdu
odvolanie, o čom sťažovateľka vedela, odvolanie podala a krajský súd o ňom uznesením
rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na
ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv uznesením okresného súdu
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie
okresného súdu o nepripustení sťažovateľky do konania vedeného okresným súdom pod
sp. zn. 9 C 143/2011.
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením porušil ňou označené
základné a iné právo, pretože svoje uznesenie neodôvodnil. Okresný súd neumožnil
sťažovateľke vyjadriť sa k návrhu na nepripustenie jej účastníctva a predniesť argumenty,
čím jej zároveň odňal možnosť konať pred súdom.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej
opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania
príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka
v sťažnosti namietala. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok
sťažovateľky, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského
súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jej označených práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, odvolaním proti
rozsudku okresného súdu, ako aj so súvisiacim súdnym spisom, ktorý si zadovážil, dospel
k záveru, že rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného
základného a iného práva.
Európsky súd pre ľudské práva už vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa
aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil, že právo na spravodlivé prejednanie veci v sebe
zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. „Článok 6 ods. 1 zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, nemožno ho ale chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument bola daná podrobná odpoveď... Preto otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na konkrétne okolnosti daného prípadu“ (rozsudok Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra
1994). Z uvedeného však vyplýva povinnosť súdu poskytnúť odpoveď na argument, ktorý
sa v kontexte danej veci javí ako rozhodujúci.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
Krajský súd v rozsudku uviedol: „Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd
rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovaní správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého uznesenia prislúchajúceho spisového
materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol odvolateľ, konštatuje, že prvostupňový súd
dôsledne postupoval v súlade s ust. § 93 ods. 1, 2, 3 a 4 O. s. p. a po vyhodnotení
skutkových a právnych okolností dospel k záveru, že K. D. nemá právny záujem na výsledku
sporu, ktorý je predmetom tohto konania, a preto správne jej vstup do konania ako
vedľajšieho účastníka na strane odporkyne nepripustil. Keďže odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v súlade s citovaným ust. § 219
ods. 2 O. s. p. sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia a ďalšie vyhotovenie odôvodnenia nevykonáva.“
Vzhľadom na to, že krajský súd využil možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a s poukazom na ustálenú judikatúru
ústavného súdu (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08), z ktorej vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný
súd dáva do pozornosti nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu:
„V intenciách vyššie uvedeného súd poukazuje na to, že predpokladom prípustnosti
vedľajšieho účastníctva je záujem pristupujúceho na výsledku sporu, t. j. na víťazstve
účastníka, ku ktorému v konaní pristupuje. Pri rozhodovaní o prípustnosti vstupu určitej
osoby do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporkyne súd vychádzal
zo samotného predmetu konania, ktorým je odporovanie právnemu úkonu – zmluve
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam na zabezpečenie pohľadávky uzavretej medzi
odporkyňou a K. D., ktorá je dlžníkom navrhovateľa (pohľadávka navrhovateľa voči K. D.
vo výške 220.000,- eur bola priznaná rozsudkom tunajšieho súdu v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2C/107/2010, pričom dňa 14. 12.
2011 bolo v predmetnej veci podané mimoriadne dovolanie). V súdenej veci v prípade
úspechu navrhovateľa (t. j. vyslovenia, že zmluva o zriadení záložného práva k
nehnuteľnosti je právne neúčinná), bude sa môcť navrhovateľ domáhať od odporkyne
uspokojenia z toho, čo odporovateľným úkonom z majetku jeho dlžníka ušlo; v prípade jeho
neúspechu takúto možnosť mať nebude, i keď pohľadávka voči K. D. mu zostane zachovaná
v súdom priznanej výške (v závislosti na výsledku dovolacieho konania). Rovnako má
záujem na víťazstve v spore aj odporkyňa ako záložný veriteľ K. D. Právne postavenie K. D.
sa však výsledkom sporu nijako nezmení, keď menovaná má v súčasnosti jednak dlh voči
navrhovateľovi vo výške 220.000,- eur priznaný súdom, jednak dlh voči odporkyni vo výške
100.000,- eur dohodnutý zmluvne, pričom výsledok sporu bude mať vplyv jedine na týchto
veriteľov (účastníkov konania) v tom zmysle, že je spôsobilý ovplyvniť poradie a rozsah
uspokojovania ich pohľadávok.“
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd
a okresný súd dospeli, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, resp. okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu, ktoré
sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu, resp. okresného
súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným
v uzneseniach okresného súdu, resp. krajského súdu, že sťažovateľka nemá právny záujem
na výsledku konania. Sťažovateľka odôvodňuje svoj právny záujem na výsledku sporu tým,
že v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 9 C 143/2011 bude vedené
dokazovanie na účely zistenia všeobecnej ceny majetku sťažovateľky, pričom toto zistenie
bude mať význam aj pre exekučné konanie, ktoré je proti sťažovateľke vedené.
Podľa § 138 ods. 1 Exekučného poriadku po vydaní exekučného príkazu exekútor
zaobstará znalecký posudok na cenu nehnuteľnosti.
Z citovaného ustanovenia Exekučného poriadku je zrejmé, že v exekučnom konaní je
exekútor povinný zabezpečiť vypracovanie znaleckého posudku, a teda všeobecná cena
majetku sťažovateľky, ktorá má byť podľa sťažovateľky zisťovaná v konaní pred okresným
súdom vedenom pod sp. zn. 9 C 143/2011, je v exekučnom konaní irelevantná. Na tomto
nič nemení ani tvrdenie sťažovateľky, že v exekučnom konaní bola cena nehnuteľnosti
určovaná nezákonným spôsobom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka tiež uvádza, že neodôvodnením uznesenia o potvrdení uznesenia
okresného súdu za situácie, keď jej okresný súd neumožnil vyjadriť sa k návrhu
na nepripustenie jej účastníctva a predniesť argumenty, odňal jej krajský súd možnosť
konať pred súdom.
Ústavný súd v súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľky opätovne poukazuje na
subsidiaritu právomoci ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach.
Odňatie možnosti konať pred súdom je podľa § 237 písm. f) OSP dovolacím
dôvodom. Sťažovateľka tak mala možnosť napadnúť uznesenie krajského súdu dovolaním.
Keďže sťažovateľka svoju možnosť podať dovolanie nevyužila, nevyčerpala tak opravný
prostriedok, ktorý zákon pripúšťa na ochranu jej základného a iného práva, a preto ústavný
súd musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012