Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 224/2012
PDF · 219.01 KB
No categories available
III. ÚS 224/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. B. F., vedené
pod sp. zn. Rvp 3639/2012, sp. zn. Rvp 3640/2012, sp. zn. Rvp 3641/2012, sp. zn.
Rvp 3642/2012, sp. zn. Rvp 3643/2012, sp. zn. Rvp 3644/2012, sp. zn. Rvp 3645/2012,
sp. zn. Rvp 3646/2012, sp. zn. Rvp 3647/2012, sp. zn. Rvp 3648/2012, sp. zn.
Rvp 3649/2012, sp. zn. Rvp 3650/2012, sp. zn. Rvp 3651/2012, sp. zn. Rvp 3652/2012,
sp. zn. Rvp 3653/2012, sp. zn. Rvp 3654/2012, sp. zn. Rvp 3655/2012, sp. zn.
Rvp 3656/2012, sp. zn. Rvp 3657/2012, sp. zn. Rvp 3658/2012 a sp. zn. Rvp 3659/2012,
ktorými namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2 Er 787/2009 zo 16. marca
2012, sp. zn. 2 Er 783/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 846/2009 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 784/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 39/2011 zo 16. marca 2012, sp. zn.
2 Er 1175/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1049/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn.
2 Er 1046/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1047/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn.
8 Er 785/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 786/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.
8 Er 787/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 788/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.
8 Er 843/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 844/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.
8 Er 877/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 845/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.
8 Er 873/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 874/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.
8 Er 875/2009 z 22. februára 2012 a sp. zn. 8 Er 876/2009 z 22. februára 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3639/2012, sp. zn.
Rvp 3640/2012, sp. zn. Rvp 3641/2012, sp. zn. Rvp 3642/2012, sp. zn. Rvp 3643/2012,
sp. zn. Rvp 3644/2012, sp. zn. Rvp 3645/2012, sp. zn. Rvp 3646/2012, sp. zn.
Rvp 3647/2012, sp. zn. Rvp 3648/2012, sp. zn. Rvp 3649/2012, sp. zn. Rvp 3650/2012,
sp. zn. Rvp 3651/2012, sp. zn. Rvp 3652/2012, sp. zn. Rvp 3653/2012, sp. zn.
Rvp 3654/2012, sp. zn. Rvp 3655/2012, sp. zn. Rvp 3656/2012, sp. zn. Rvp 3657/2012,
sp. zn. Rvp 3658/2012 a sp. zn. Rvp 3659/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 224/2012.
2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012
doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn.
Rvp 3639/2012, sp. zn. Rvp 3640/2012, sp. zn. Rvp 3641/2012, sp. zn. Rvp 3642/2012,
sp. zn. Rvp 3643/2012, sp. zn. Rvp 3644/2012, sp. zn. Rvp 3645/2012, sp. zn.
Rvp 3646/2012, sp. zn. Rvp 3647/2012, sp. zn. Rvp 3648/2012, sp. zn. Rvp 3649/2012,
sp. zn. Rvp 3650/2012, sp. zn. Rvp 3651/2012, sp. zn. Rvp 3652/2012, sp. zn.
Rvp 3653/2012, sp. zn. Rvp 3654/2012, sp. zn. Rvp 3655/2012, sp. zn. Rvp 3656/2012,
sp. zn. Rvp 3657/2012, sp. zn. Rvp 3658/2012 a sp. zn. Rvp 3659/2012, ktorými namieta
porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uzneseniami
Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 787/2009 zo 16. marca
2012, sp. zn. 2 Er 783/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 846/2009 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 784/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 39/2011 zo 16. marca 2012, sp. zn.
2 Er 1175/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1049/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn.
2 Er 1046/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1047/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn.
8 Er 785/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 786/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.
8 Er 787/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 788/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.
8 Er 843/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 844/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.
8 Er 877/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 845/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.
8 Er 873/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 874/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.
8 Er 875/2009 z 22. februára 2012 a sp. zn. 8 Er 876/2009 z 22. februára 2012 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutia“).
Napadnutými rozhodnutiami okresný súd vylúčil vo veci konajúceho súdneho
exekútora JUDr. R. K. (ďalej len ,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcií (bližšie
špecifikovaných v jednotlivých uzneseniach okresného súdu) z dôvodu, že pred
vymenovaním do funkcie súdneho exekútora bol zamestnancom sťažovateľky ako
účastníčky exekučného konania (v danom prípade oprávnenej), čo je (v zmysle nálezu
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010) okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania
exekúcií podľa § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z vykonávania exekúcií sťažovateľka
namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, k čomu bližšie uviedla:
«... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu,
nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto,
že všeobecný súd:
a) bez toho, aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho, aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho, aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom
a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho, aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho, aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;
rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne
účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej
pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom...
... postupom Okresného súdu Kežmarok..., ako aj napadnutím uznesením tohto súdu,
došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu
zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania, práva na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv, a to spôsobom,
ktorý je nezlučiteľný s čl.46 ods. 1 Ústavy a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.»
Sťažovateľka taktiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Námietka porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru bola v sťažnosti
odôvodnená tak, že ,,Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny
proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné
postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom
k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným
exekútorom a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom
konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné
zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným
postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR
a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu,
zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a veci mu vráti na ďalšie konanie a prizná
sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 3639/2012, sp. zn. Rvp 3640/2012, sp. zn. Rvp 3641/2012, sp. zn. Rvp 3642/2012,
sp. zn. Rvp 3643/2012, sp. zn. Rvp 3644/2012, sp. zn. Rvp 3645/2012, sp. zn.
Rvp 3646/2012, sp. zn. Rvp 3647/2012, sp. zn. Rvp 3648/2012, sp. zn. Rvp 3649/2012,
sp. zn. Rvp 3650/2012, sp. zn. Rvp 3651/2012, sp. zn. Rvp 3652/2012, sp. zn.
Rvp 3653/2012, sp. zn. Rvp 3654/2012, sp. zn. Rvp 3655/2012, sp. zn. Rvp 3656/2012,
sp. zn. Rvp 3657/2012, sp. zn. Rvp 3658/2012 a sp. zn. Rvp 3659/2012 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
o spojení sťažností na spoločné konanie.
2. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu, ktorými vylúčil vo veci konajúceho súdneho exekútora
z vykonávania exekúcií.
O analogických sťažnostiach sťažovateľky už ústavný súd rozhodol uznesením
sp. zn. I. ÚS 220/2012 zo 16. mája 2012 (odmietnutie sťažností z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti), na ktoré týmto v podrobnostiach odkazuje, pričom zaujal stanovisko
k zásadnému právnemu problému týkajúcemu sa toho, či okresný súd konal v medziach
svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom
oprávnenej pred vykonávaním exekúcií, ktorá vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o jeho
nezaujatosti (pre pomer k účastníkovi konania), považoval za dôvod na jeho vylúčenie
z vykonávania exekúcie.
Okrem už spomínaného rozhodnutia ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.
III. ÚS 322/2010 a podobne vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 157/2012 ústavný súd
konštatoval, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom
(a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor
svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať
nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor
vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene
vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného
konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť
súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol
zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávnenej), je okolnosťou
vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je
v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd
vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého
navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11
Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci
svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to, že
,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“
(rozhodnutie Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights,
Series A, č. 11, s. 17, § 31).
Ústavný súd po oboznámení sa s postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného
súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval
ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Podľa názoru
ústavného súdu postupoval okresný súd ústavne súladným spôsobom, keď rozhodol
o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného
poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti (podobne
III. ÚS 322/2010, IV. ÚS 157/2012).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup
a rozhodnutia okresného súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu označených práv nemohlo dôjsť iba tou
skutočnosťou, že sa okresný súd vo svojich záveroch nestotožnil s požiadavkami, resp.
právnymi názormi účastníka konania. Z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo
vydané v rozpore s platnou právnou úpravou. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol
o odmietnutí sťažností v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
Absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie
sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj právo vlastniť majetok, resp. právo na jeho
ochranu (podobne napr. III. ÚS 27/08). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a základným právom sťažovateľky
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto sťažnosti
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka spájala s porušením
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd porušenie označených práv v namietanom postupe a rozhodnutiach
okresného súdu nezistil, nemohol konštatovať ani porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi nimi.
Z tohto dôvodu sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosti sťažovateľky boli odmietnuté ako celok, ústavný súd
o ďalších jej návrhoch v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012